SittingBull
komentáře u knih
Opravy a údržba jízdních kol
Richard Ballantine
Bezva príručka. No o to príliš nejde. Skoro každý chlap vie opraviť bicykel. V zásade aj bez príručky, i keď je užitočné ju mať. Ide mi o to zmieniť poviedku Správka velocipedu. Napísal anglický autor Jerome Klapka Jerome. Moc zábavné.
(Až som trocha od veci... tasorryňe).
Třicet let na zlatém severu
Jan Welzl
V zásade jeho dobrodružnému rozprávaniu verím, no nemyslím, že je presné. Sledoval som ho na mapách. Nesedí to. Mnoho razy a značne.
Na druhej strane, nevadilo mi to, lebo na čitateľský zážitok a dobrodružno-cestovateľské pocity to vplyv nemá.
Horor: Keď prichytili niekoho s alkoholom, upálili ho. A Eskimo Welzl nám takéto strašlivé vraždy podáva celkom samozrejme a bez náznaku nejakého vnútorného problému, lebo oni - samozvanci - sa tak rozhodli z dôvodu, že Eskimáci nesmú chľastať. Dokonca sa pokladá za sudcu, popri tom, že je lovcom, strojným zámočníkom a kováčom.
Takže výsledný pocit asi taký, ako z románov Marie Jurič Zagorky; hrôza svojvoľného násilia a výborný román. Určite aj zásluhou redaktora, lebo rozprávanie samotného Welzla bol veľmi surový a nepublikovateľný materiál.
Opravy šijacích strojov v domácnosti
Vladimír Horecký
Užitočná príručka, zvlášť v časoch, keď šijací stroj stál mesačný plat a kazil sa po týždni, pričom opravovne mali neskutočne dlhé termíny, mizernú kvalitu, vysoké ceny a vtedajší zvyčajný arogantný prístup ku zákazníkom. Udržať v spoľahlivom chode sovietsky šijací stroj, zakúpený práve v roku vydania tejto knižky, sa darilo najmä vďaka nej. Nerád cúval, lámal pri tom ihlu, a niekedy dáko zle podal spodnú niť a zasekol sa. Prísť na dôvod a odstrániť oba neduhy, na to poslúžila výborná príručka. I keď - zasekávanie bolo skôr dielom nedokonalej konštrukcie.
Tma
Jozef Karika
Nevierohodné, nepravepodobné, krátke a predsa nekonečné. Bez hlavného hrdinu, bez postáv, bez zápletky. Chlap, čo je úplný (...hľadám slušný výraz ako keď má počítač kruháč, sakra) ...trubiroh. Čoby, nechutný odroň. Dobre, nemôže byť sympaťák, to je jasné (nechcem nič vyspoilerovať), ale toto? Nič sa tam nedeje, len nevierohodne blbne a fantazíruje ako na metamfetamíne. Celá tá knižka je riedka, bez chuti, bez farieb, bez vône. Stresuje, znervózňuje, obťažuje, no nedesí. Otravuje. Strata času. A že je to román? Figu drevenú, novelka. Slabá ako lipový čaj. Jednu hviezdu slabej svietivosti dávam za slovenské prostredie.
Pláň Tortilla
John Steinbeck
Čítal som knižku, páčila sa mi viac než veľmi, aj keď o nejaké významné dielo s hlbokým odkazom určite nejde. No literatúra má byť rozmanitá a fajn, a táto knižka veru je na relax výborná. Vlastne akoby hlúčik poviedok bez nejakého osnovného prepojenia. Prosté príhody sympatických povaľačov v ospalom mestečku v teplej klíme. Sú akosi ... príjemní, alebo čo. Aj keď našinec prichádza zvyčajne do styku s bezdomovcami v dákej inej podobe. Aspoň mám ten pocit, že veselí, dobrosrdeční, vtipní a nezbední sú asi bezďáci iba v Monterey. Tí naši... No, nechal som u mňa v dielni prespať bezdomovkyňu, lebo spala na chodníku, bolo chladno a pršalo, tak mi jej bolo ľúto. Dal som jej sendvič, karimatku a vojenskú prikrývku, reku zabuchnite, keď budete odchádzať, musím do roboty. Ďakujem, dobrý pane, pánboh vás žehnaj. Ukradla mi štyri kusy elektrického náradia, na aké si človek musí nejakú chvíľu šetriť, aby ho mal. Dúfam ho prepila s Pilonom a Ježiš Máriom. No ten pocit vtipnosti, huncútstva a sympatičnosti, ten som stratil.
Čiže krásna veselá knižka z inej planéty. Potom som si ju stiahol v audio, načítanú Neviemkým roku 1964 (nič novšie som nenašiel). Audiotrus, ten človek to číta ako dáky ochotnícky divadelník. Úplne to celé skazil. Nedalo sa to dopočúvať. Vrátim sa k papierovej a dám ju znova, len čo ma prestane srať to náradie.
Tam za riekou je Argentina
Jiří Hanzelka
Báječná cesta dvoch báječných cestovateľov po Južnej Amerike z čias bez netu a bez mobilov. Španielčina a portugalčina, nie Prekladač Google, starostlivo vypracovaný cestovný itineár, nie Mapy Google. Pečený pásavec, ulovený bežiac okolo. Vraj bol hnusný, páchol ako keď hodíte do ohňa koženú bačkoru. Tých zážitkov. Výborné postrehy, znamenitý náčrt všetkého, s čím prišli do styku, čo videli, skúsili, dozvedeli sa. To auto, človeče... Z dnešného hľadiska naprostý kýbel. A predsa, odslúžilo čertovské tisíce kilometrov. Čítal som tú knižku s obrovským hrubizným atlasom a lupou pri ruke, tak ma to bavilo. Smutné, že obaja už odcestovali bez návratu.
Pomsta oceána
Frank Schätzing
Jedenapol nebeského telesa. Váhal som či nie len jedno. Nekonečné, utárané, odbiehajúce od veci, povrchne a zbytočne pižľajúce osobné vzťahy na stredoškoláckej úrovni, a nekonečne nekonečné a nekonečné. Koniec katastrofa. Ako inak, nekonečný. A rádoby akčný. Prial som si, aby sa tá loď rýchlo rozpadla pod ich pitomými zadkami a aby autor konečne kušoval.
V žiadnom prípade by som to nechcel mať v rukách znova. A nie len kvôli obludnej hrúbke tej knižky, že až našincovi robí problém ju v brlohu udržať v čítacej polohe.
Andělé a démoni
Dan Brown
Oblaky sebazaprenia ma stálo dočítať sa konca - no a ten ma skoro zabil. Americké špeciálne jednotky sa musia ešte veľa učiť, ako sa lieta a bezpečne pristáva na dverách od garáže. Po výbuchu supernovy, ej, čo to hovorím, antihmoty. Autor ma dohrial už mnoho razy, no teraz to poondial úplne, lebo nemá šajn o antihmote a o jej správaní pri styku s hmotou. Žiaden výbuch, absolútne nie, také predstavy majú v hlavách deti a tí najhlúpejší holywoodskí filmári. Človek by čakal, že autor si naštuduje z odborných zdrojov aspoň nevyhnutné minimum o základnom kameni zápletky románu, ktorý píše. Nie, nenaštudoval. Predložil čitateľom technicky nezmyselné puzzle, kde sa behá po Ríme s vyplazeným jazykom kvôli niečomu, čo vôbec nemôže byť. Všetci sa na všetko mohli vyfláknuť a ísť na pivo, nič by sa nestalo. Aj Dan Brown, ktorý mieša bestselerový guľáš (už koľký) z tých istých zaručených surovín, aby to zasa strhalo čísla predaja a zaplatilo novú jachtu. S literatúrou to má spoločné len to, že sa vyplytvalo veľa písmen a Laco s Pištom u nás vo fabrike to čítajú počas obeda a kvickajú na to tresku a otrusinky zo žemle.
Umenie milovať
Erich Fromm
Po prvom prečítaní som musel naspäť na stranu 1 a dať to znova. Priveľa, aby to človek vzal na jeden raz, aspoň pre mňa - jest fakt záhodno zapamätať si z tej knihy viac než zo sebelepšej kovbojky. Erich Fromm bol znamenitý psychológ a nesmierne múdry človek. Chcieť ho kritizovať alebo nejako posudzovať je smiešne - v oblasti duševných parametrov nás prevyšuje všetkých, nazdávam sa. Umenie milovať beriem ako šancu dovzdelať sa a trochu si skvalitniť život. Vyjadriť sa dá ku jazyku a štýlu. Aj tam je veľmi dobrý, vzhľadom na žáner a priemer v ňom sa vyskytujúci.
Po krátkej pauze chcem hneď ďalšieho Fromma. Niežeby na relax. Na dovzdelanie sa a psychohygienu.
Pět neděl v balónu
Jules Verne
Drahý Dick: Jedna z najvydarenejších verneoviek. Bez balastu nezmyslov. Technicky zaujímavý lietajúci stroj, omnoho uveriteľnejší než Roburov, vierohodný popis Afriky, kde autor nikdy nebol a čerpal len z bežne dostupných zdrojov (ale dobre, nie ako povedzme v Hatterasovi alebo Ľadovej sfinge a ďalších), dobrodružstvo, happyend. Mohutné a veľkolepé pomýlenie si černochov s opicami - v Bruseli by o tom zaručene rokovali, keby niekto z úradníkov náhodou prečítal dáku takú knižku, ktorá by presahovala jeho individuálnu zmyslovú skúsenosť - čo sa asi nestane, lebo potom by to už nebol Bruselský úradník.
Päť týždňov v balóne neurazí ani dospelého čitateľa, hoci nejde o nič úžasné. Výborné na dlhú chvíľu, alebo keď človek práve odložil povedzme Fromma a tekvica si chce oddýchnuť. Popisy techniky sa každému určite páčiť nebudú. Mne áno, som garážový vynálezca :))
Pre decká báječné.
Obraz Doriana Graye
Oscar Wilde
Som asi dosť predpojatý voči Oscarovi Wildeovi, takže krajne neobjektívny. Vrcholne sa mi to nepáčilo. Fakt nemusím neužitočných bohatých povaľačov a bonvivánov, ktorí sa dávajú maľovať, skúmajú svoju mladosť a krásu, mudrujú a filozofujú, pričom predstierajú inteligenciu a vzdelanie aforistickým vyjadrovaním sa. Celé je to jedna nekonečná ondulácia vzduchu okolo seba a parfémovanie vlastného krásneho pevného zadku kvôli možnej návšteve priateľa. A širšie - obraz hnusnej spoločnosti.
Šťastný Jim
Kingsley Amis
Celý príbeh je viacmenej len také motanie sa v prkotinách v akademickom prostredí, no rehotné jak fras. Podľa mňa najzábavnejšia Amisova knižka z troch, ktoré som čítal (Chci to hned, Tlstý angličan, Šťastný Jim).
Vojnové nebo
Alexandr Ivanovič Pokryškin
Pokryškin bol jednak bohovsky dobrý pilot a odvážny chlap, a jednak drzá držka voči červenému mid-establishmentu (ako to tak pekne rečieme my stredoslováci), a prešlo mu to. Asi že aj represívne pucácke hlavy súdruhov stredného rangu si uvedomovali cenu takých vojakov a chuť na represie musela nabok. Napokon, sám Žukov nebol po chuti mnohým v politickom vedení... ale upratať ho nemohli, lebo koho za neho? Tak Pokryškin lieta, zostreľuje nadľudí, čo si chcú z ostatných navariť mydlo, k tomu držkuje a odvráva (nezmienil sa o väčšine ťahaníc s najtupšou časťou ruďochov, ale dá sa to dosledovať v iných zdrojoch), a celkom plasticky a zaujímavo popisuje leteckú vojnu na východe. Hádam aj pravdivejšie než napríklad Pierre Closterman na západe. Je tam samozrejme celý čas prítomné to, ako je oddaný komunistickým ideálom. To mu nemožno vyčítať. Boli mnohí, a veľmi úprimne. Aj ja by som bol, byť nevoľníkom, ktorému zrazu niekto zaručil (a poskytol) dôchodok, zubára, elektrinu, deťom školu a mojej starej gynekológa. V taký systém by som veril a stál za jeho existenciou, napriek idiotom, čo všetko kazia.
Pokryškinovo Vojnové nebo sa mi páči - také, aké je. Zodpovedajúce dobe a v tom zmysle čestné a pravdivé. Napísané statočným chlapom a neohrozeným vojakom. Neskrýval sa v kancelárii v zázemí; bojoval -a víťazil- za správnu vec, za porážku krutého a absurdného zla, za záchranu svojej krajiny a jej spoločenského usporiadania.
Atlantik Preteky a osudy osamelých jachtárov
Richard Konkolski
Dveapol hviezdy. Je to podrobné a zaujímavé z jachtárskeho hľadiska, je to určitým spôsobom aj dobrodružné (myslím tým obsah knihy; tie závody sú zaiste dobrodružné veľmi, miestami za čiarou normálu, kam ešte dovolí priposratosť bežných ľudí), má to určitú faktografickú, skoro encyklopedickú hodnotu. A nie je to kvalitná literatúra. Ani zďaleka, ani z oceánskych diaľav. Povedal by som priemerná publicistika z okresných novín, ktoré sú síce fajn, ale vychádzajú asi tak na šestnástich stranách a skoro nikto okrem Pištu a Laca od nás z fabriky ich nečíta. Kto čítal Konkolského, nech zdvihne ruku. Vy nie, redaktori z Yachtu, vy sa nepočítate. Mňa sklamal už tretí raz. Hadám s ním seknem. Hoci jachting je prča, skúsil som... Okej, prečítam ešte jednu. Možno pribudne štvrtá frčka. Chcel by som.
Tři muži ve člunu (o psu nemluvě)
Jerome Klapka Jerome
Číra prdel. Inteligentné, trefné vo všetkom, o čom sa autor zmieni - a asociácie z neho prúdia ako voda v Temži, takže zmieni sa fakt o všeličom, vždy báječne presne a vtipne. V krutosmiešnej hyperbole popisuje a posudzuje správanie idiotských vecí (konzerva) a idiotských ľudí (chlapík, čo chcel aby vypadli), z duše mnohých prezradí protivenstvá falošne okiadzaných činností (noci v stane, kúpanie v rieke), reflexí moria klamstiev, s ktorými na perách hopkáme životom. Nesmierny autor, tento Jerome. Klapka - to vraj po maďarskom generálovi Klapkovi. Hádam bol tiež fasa.
Tajuplný ostrov
Jules Verne
Vyrábali a ťahali káble, vyrábali nitroglycerín, do jaskyne chodili výťahom vlastnej konštrukcie, no loď na plavbu domov si nepostavili, lebo by vraj musela byť niekoľkosto tonová, hoci bežne sú aj boli offshore unlimited lode okolo osem ton výtlaku (Spray Joshuu Slocuma mala jedenásť a oboplával s ňou svet, podotýkam v 19stom storočí); vyšinutý kapitán Nemo zachraňoval pána inžiniera vnoci v búrke búrok, lebo vtedy je najlepšie flákať sa po mori okolo ostrova, morská krava napáda psy a tajomný potápač vymrští toho psa z vody oblúkom nahor do vzduchu, pes sa často nervózne moce okolo zadeklovanej šachty v jaskyni (logicky by to bol záchod, Verneho postavy sa však nevyprázdňujú), no nik z osadníkov tam nenakúkne, žeby rozlúskol veľké tajomstvo, divoká opica s nimi žije ako člen domácnosti, nosí šaty a servíruje polievku, darebák na susednom ostrove sa po pár rokoch zmení na opočloveka a nechápe čo za tvory sú priševší ľudia a prečo žerú tepelne upravenú stravu, potom prehupsne do človečieho módu a je z neho kajúcnik a Čestmír Šľachetný; z pár stotisíc zločincov príde na ostrov na čajznutej lodi zrovínka komplic napraveného hriešnika, načo ho všadeprítomný kapitán Nemo pošle na dno torpédom. Ženské tam nie sú, Jules Verne ich celkove nemal príliš rád a viacmenej sa nimi nezapodieval; (osadníci možno obrábali Herberta a pán spisovateľ to zamlčal); námorník Bencroft je ťažko znesiteľný pitomec, Gedeon Spilet je rasista, černoch Nabuchodonozor je nezrozumiteľný dobrovoľný otrok Vševedátora Cyrusa Smitha na Výsostiach, ku ktorému všetci vzhliadajú tak, že ich musí bolieť za krkom, a tá kniha je zabitý nápad na potencionálne dobrý román.
Za nápad dám dve.