Naias komentáře u knih

O trošku menej desivé ako prvý diel, keďže dej sa odohráva sčasti mimo Irán. Ale to, čo Marjane prežívala, aj tak nebola žiadna idylka. Dievčina bola riadne rozorvaná, pekne dlho sa hľadala. Tak neviem, či sa celé jej samodeštrukčné správanie sa dá vysvetliť tým, čo zažila v detstve. Rodičia ju pustili štrnásťročnú samu do cudzej krajiny, povedali jej, že jej dôverujú a spoliehajú sa na jej výchovu a ona rovno začala s drogami a časom skončila na ulici. Proste to s ňou trieskalo jedna radosť. Predpokladám, že na jej ničení samej seba mali podiel nielen hrozné zážitky z vlasti, ktoré mala stále na pamäti, a pocit vykorenenia, ale aj jej povaha rebelky, nútiaca ju ísť hlavou proti múru, ktorú nemal v neprítomnosti rodičov a milovanej babičky kto brzdiť. Našťastie sa dokázala spamätať a dať si život do poriadku. Apropo, dosť sa čudujem, že Iránci smeli za hranice. S takým režimom!

Úprimne povedané, vôbec mi tá kniha nesadla. Nepochybujem, že toto dielo v sebe skrýva humor a filozofiu, ale zrejme boli dobre skryté, ja som ich nenašla. Tie nepretržité neveľmi jemné výrazy ma tak rušili, že som nebola schopná vnímať aj niečo iné. Keby nimi nebola preplnená celá kniha, ale iba sem-tam, prosím. Ale takto... Bolo mi to dosť nepríjemné. No dobre, raz som sa pousmiala, normálne ma to samu prekvapilo. Keby som nebola taká zvedavá, čo to môže byť, ten Červený vrabec, prečítala by som to najviac do polky. Možno by pomohlo prečítať si to celé znova, ale na to nemám ani najmenšiu chuť. Nadávky neznášam a v literatúre zvlášť. Keby som mala určiť svoju hranicu, myslím, že by ju tvoril Švejk. Potiaľ, ale ďalej už nie. Žiaľbohu, posolstvo à la Bukowski nedokážem absorbovať.

Súhlasím s predrečníkmi, hlavný hrdina proste nevie, čo chce. A keď konečne zistí, čo určite nechce a dokonca možno aj to, čo chce a donúti sa k rozhodnutiu spáliť za sebou mosty, je už neskoro.
Najviac ma zaujala scéna, v ktorej sa May venuje vyšívaniu. Byť natoľko zošnurovaná spoločenskými konvenciami, že sa im bez ohľadu na vlastný vkus podrobuje aj v hlbokom súkromí, navyše v takej bezvýznamnej veci, to je vážne des a hrôza.

Vtipné a pútavé.
"Ke světelným kuriozitám patří bezesporu také larva jihoamerického brouka Phrixothrix tiemanni. V anglické literatuře je přiléhavě zvaná railroad worm (railroad = železnice, worm = červ). Je asi čtyři centimetry dlouhá, a když se tak sune po zemi, připomíná se svými jedenácti nazelenalými světly po každé straně těla a párem červených světel na hlavě naplno osvětlený noční vlak."

1 10.01.2017

Autor rozhodne nezaprie, že sa inšpiroval Gaboriauovými knihami, vplyv senzačného románu je zreteľne cítiť. Postavy sú čiernobiele, buď ušľachtilé až na povalu alebo skazené do morku kostí. Ale záhadné je to až za roh, od začiatku do konca, to zas hej. Čo sa týka pátrania, v podstate tu nie je ústredný detektív. Asi štyri postavy vypátrali vraha štýlom každý chvíľku ťahá pílku. Zaujímavé, s takým prístupom som sa ešte nestretla. Len ma pletie, že dej sa odohráva vo Viedni, pričom by sa podľa originálu mal odohrávať v Melbourne, ani slumy tu nie sú, aj mená sú iné... Čudné.
Preklad je síce mätúci, ale zato zábavný. Nemôžem si pomôcť, ale milujem staré preklady. Sú úchvatné. „Zeptal jsem se ho, zná-li churavého, načež odvětil, že ho z pouhé soustrasti s dlažby zvednul, pak ale, kouknuv mu do obličeje, prohodil povrchně: ‚Ach, ten je to!‘ a odstranil se.“ Odstranil se! :D

1 05.06.2016

Bolo to veľmi humorné, to jo, ale aj sladkobôľne až melodramatické a veľmi predvídateľné. Tej sladkobôľnosti mohlo byť podstatne menej, a bolo by to fajn.

Zdalo sa mi to akési neživotné, akoby to hlavná hrdinka neprežívala, len o tom písala. Nemala som pocit, že sa to naozaj deje, kniha ma do seba proste nevtiahla. A myslím, že Agnes, celý život milovaná a hýčkaná, by sa oveľa ťažšie vyrovnávala so životom v rodine, kde ju deti tyranizovali, rodičia kritizovali, sluhovia ignorovali. Tiež sa mi zdalo čudné, že by v tej druhej rodine pri takomto šikanovaní vydržala niekoľko rokov, keď sa mohla vrátiť domov k milovaným a milujúcim, ktorí by jej nič nevyčítali a všetci by sa iba potešili, že sa vrátila.
Aj postoj zamestnávateľov a ich detí sa mi zdal prehnaný, ale keďže autorka pracovala ako guvernantka, predpokladám, že čerpala zo svojich skúseností. V tom prípade mi nezostáva, len jej vyjadriť úprimnú sústrasť.

1 17.04.2016

Skvelá kniha, pôsobivý opis, ako dokáže človeku poničiť život krivé obvinenie, štvavá kampaň v novinách a predsudky okolia, vykreslenie toho, čo sa skrýva pod povrchom pohodového mestečka, či v človeku, o ktorom si dakto myslí, že ho dokonale pozná. A pani Sharpovú som si zamilovala, je bezchybná.

1 17.04.2016

Povedala by som, že Montgomeryová nebola zlou pozorovateľkou ľudí, jej opisy ľudských pováh sú vážne zaujímavé, prvá poviedka Šarlotina výprava ma presvedčila, že vynikajúco rozumie introvertom. No pokiaľ ide o túto knihu, rozhodne invenciou neprekypovala. Väčšina z poviedok sú len variácie na danú tému, skoro všade sa vyskytne poznámka, že jednej postave iná postava niekoho hrozne pripomína, len nevie koho, potom sa tá podobajúca sa postava úplnou náhodou stretne s úplne cudzími ľuďmi, dostane otázku: Ako sa volala vaša matka za slobodna? a nasleduje výkrik: Ja som tvoja sesternica/prateta/strýko/brat!
Keby som Montgomeryovú nemala rada, povedala by som, že vykráda samu seba. Je vidieť, že to sú poviedky z časopisov. Keď sú takto pohromade, ich podobnosť je viac než očividná. Našťastie nie všetky sú akoby písané cez kopirák, ale radila by som dávkovať po troške.
Ale jej časté popisy krajiny ma nadchýnajú, očividne milovala vidiek. Prechádzky nádhernou prírodou po vyšliapaných cestičkách, široko-ďaleko nikto, to je moja predstava raja. A z okien domov býva často výhľad na more. Achjooo...
Príjemná romantika s happyendami, keď má človek depku. Len by som prosila viac humoru a menej cukru.

1 12.02.2016

Šach královně je útla knižka a predsa sa na jej stránkach rozhoduje o osude sveta. V stávke totiž nie je nič menšie ako ohrozenie svetového mieru. Nedočkáte sa naháňačiek, prestreliek ani drsných hlášok, nanajvýš pästných potýčok. Tu ide totiž o súboj dôvtipu. A to medzi tajomnou kráskou a agentom s kamennou tvárou, ktorý ani pohybom obŕv nedá najavo prekvapenie, strach ani zlosť. Na takého žiaka by bol hrdý aj Winnetou.
Ako špionážny príbeh je to naivné až prostoduché, ako rozprávka pre dospelých vcelku zábavné. Hoci koniec je presne taký patetický, ako sa dalo čakať. Na druhej strane, obohatila som si slovnú zásobu o výchvěj, vôbec som netušila, že také slovo existuje.
Keďže nie je možné dať päť hviezd Detektívovi amatérovi a tri Šachu královně, dávam priemer, teda štyri.

1 15.12.2015

V knižke sa ukrýva nemalá porcia fantázie i humoru (miniobri ma dostali), sympatických i zloprajných rozprávkových bytostí zažívajúcich dobrodružstvá okorenené napínavým pátraním. Chvíľami som im normálne závidela. Dostať tak na narodeniny štít odrážajúci rany osudu, čo viac by si mohol človek želať?

1 18.06.2015

Príbehy strýka Abnera majú zvláštnu, jedinečnú atmosféru, cítiť z nich príchuť anglickej detektívky, Divokého západu i otrokárskeho Juhu.

1 26.05.2015

Súhlasím s tým, že pri čítaní je najlepšie vypnúť mozog. Ale viac mŕtvol som ku šťastiu nepotrebovala. Úplne mi stačili popisy nádherného prostredia. Najradšej by som nasadla do stroja času destinácia Havaj.

1 01.05.2015

Mám pocit, že sú dva druhy detektívok s Veľkým Detektívom. V jednom je domnelý páchateľ jasný po celý čas už od začiatku, ale na konci sa ukáže, že je nevinný ako ľalia. V druhom sa najprv zdá, že to nemohol urobiť nikto, potom dôkazy ukazujú striedavo na všetkých podozrivých, detektív ich postupne obviní a exkulpuje, až zostane len jeden, skutočný páchateľ. Tak toto je ten druhý druh. Číta sa veľmi dobre, autorovi sa totiž nedá uprieť zmysel pre humor. Fantazírovanie jednej z postáv na začiatku knihy o dobrodružnej úlohe, ktorou ho poverí tajomná osoba, je proste úchvatné. Vôbec som celú dobu mala dojem, že si autor robí psinu, vďaka čomu sa mi príbeh nezdal taký prekombinovaný, za aký by som ho inak považovala. Veľký Detektív Henri Bencolin je síce vo výslužbe, ale stále mu to myslí (ako inak). Má pretiahnutú bradu a štetinaté obočie, je prísny i láskavý, šibalský i hrozivý, uštipačný i sebakritický. Mení správanie v zlomku sekundy, ak to situácia vyžaduje. Rozhodne nie je parížsky elegán bez tváre a citu, protivný studený panák, akým vraj bol v prvých dieloch. A vie sa tváriť „hlbokomyseľne ako sova na regáli knižnice“.

1 28.04.2015

V budúcom živote nechcem byť srna, jarabica, prepelica, ani zajac. Nemyslím, že by bolo o čo stáť, ich život nie je žiadna idylka. Ale strážiť dozrievajúce ovocie by sa mi páčilo. Tá pohoda...

1 27.04.2015

Makulatúra.

Jednoducho des. Stránky, pri ktorých by som sa nechytala za hlavu a nemala chuť jačať, by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Elizabeth úplne stratila svoj šarm i sebadôveru, po jej ironických poznámkach a šibalskom úsmeve neostalo ani stopy. Teraz sa venuje úvahám na tému: ach, čo by som si len vybájila, aby som si mohla čo najväčšmi zúfať? Bohužiaľ, vykonštruované zápletky jej na to dávajú dosť priestoru. Georgianu som tiež nespoznávala, z plachej dievčiny, úprimne milujúcej Elizabeth, sa stala manipulovateľná husička, posmievajúca sa svojej švagrinej. O tom, čo spravila autorka s Darcym, ani nehovorím. To už hraničí s ublížením na duševnom zdraví. Bez zaujímavosti nebolo ani zistenie, že pre každú postavu plynul od záveru Pýchy a predsudku čas inou rýchlosťou, čo sa dá ľahko overiť zrátaním ich potomstva. A scéna, kde sa nevydaté dcéry pani Bennetovej pri príchode na zámok pchajú pred svoju matku (!) a nechcú ju nechať vojsť ako prvú, to už je naozaj silná káva. Na dôvažok, keď som si myslela, že najhoršie mám za sebou, prišla čerešnička na torte – rozuzlenie. Nech už mám na rováši čokoľvek, prečítaním tejto knihy som si veľkú časť hriechov odpykala. Ak je vám dielo Jane Austenovej milé, obíďte Pemberly veľkým oblúkom.

1 19.11.2014

Nádherný príbeh, nádherné ilustrácie. Spolu prekrásne hladia po duši.

1 15.10.2014

Nečakala som žiadne veľdielo, myslela som si, že sa trochu pobavím, koniec koncov na to oddychová literatúra je. Chyba lávky, tento „horor“ bol nemastný-neslaný a navyše neskutočne blbý.

Zväčša ide skôr o historické poviedky s detektívnou linkou, než o historicko-detektívne poviedky, čo je dané tým, že autorov opis prostredia, zvykov, postavenia postáv v spoločnosti, ich mentality a pod. zaberá veľa miesta, a preto nezostáva dosť priestoru na pátranie, ktoré je dosť zhustené až bleskové. Ale bola to príjemná aj poučná exkurzia.