Naias komentáře u knih

Lev nie je kráľom zvierat je pre mňa nezabudnuteľná kniha. Ako dieťa som v nej mala nepretržite strčený nos a čítala si o fascinujúco krásnej africkej faune stále dokola. Zatiaľ čo spolužiačky sa hrali na populárne speváčky, ja som bola žirafa a túlala som sa po savane.

Autorka sa venuje okrem iného aj závažným spoločenským témam (rasová segregácia, hospodárska kríza, boj odborov, absencia starosti o bezpečnosť práce horníkov), ale celú dobu len sa kĺže po povrchu, do ničoho sa poriadne nezahryzne, nič nevysvetlí. Všetko je len kulisa k príbehu hlavnej hrdinky, ktorá sa vyrovnáva s minulosťou, snaží sa ísť ďalej, pričom do jej života vstupujú a zase z neho vystupujú iní a hlavne iné, ktorí sa takisto boria s problémami, prežívajú strach, žiaľ aj šťastie. Ale to nestačí. Keby som nemala určité predchádzajúce znalosti o histórii Štátov, nechápala by som, prečo sa tie ktoré udalosti dejú, a keďže ich mám, ďalšie poznatky mi táto kniha neposkytla. Všetko, čo sa tu spomína, už bolo opísané inde a podstatne lepšie. Ešte aj opisy pôrodov, veď sama hlavná hrdinka sa netají tým, že nebola riadne vyškolená, nemá rozsiahle vedomosti a musí sa ešte veľa učiť. Keby to bola stará kniha, prosím. Ale nie je, takže sa nedá tvrdiť, že bola po čase prekonaná, ona bola prekonaná ešte pred svojím vznikom.

Je to sranda, koľko mal Verne vo svojich knihách hlboko mravných a po všetkých stránkach obdivuhodných hrdinov. Alebo zas skazených do morku kostí. Ako decko som si neuvedomovala, aké sú jeho postavy čiernobiele, ale teraz si to zas nedokážem nevšímať. Musím sa priznať, že na objavenie sa ďalšej a ďalšej superextracharakternej postavy som reagovala pochechtávaním sa. Vôbec najlepšie bolo presvedčenie Joama Dacostu, že na jeho obhajobu budú stačiť dôkazy mravné. Charakter má závideniahodný, ale s íkvé je to o chlp horšie.
Osobitne som si užila tú časť, kde lúštili zašifrovanú listinu a zúfalo hľadali kľúč. Vzala som si pero a papier a kľúč sa mi podarilo nájsť. Aj vďaka prekladateľovi, ktorému sa nelenilo onú listinu preložiť. Veľmi milé od neho. Len škoda, že som to vylúštila s krížikom po funuse, s radosťou by som sa prihlásila o sľúbenú odmenu. Nuž, život je jeden z najťažších.

O trošku menej desivé ako prvý diel, keďže dej sa odohráva sčasti mimo Irán. Ale to, čo Marjane prežívala, aj tak nebola žiadna idylka. Dievčina bola riadne rozorvaná, pekne dlho sa hľadala. Tak neviem, či sa celé jej samodeštrukčné správanie sa dá vysvetliť tým, čo zažila v detstve. Rodičia ju pustili štrnásťročnú samu do cudzej krajiny, povedali jej, že jej dôverujú a spoliehajú sa na jej výchovu a ona rovno začala s drogami a časom skončila na ulici. Proste to s ňou trieskalo jedna radosť. Predpokladám, že na jej ničení samej seba mali podiel nielen hrozné zážitky z vlasti, ktoré mala stále na pamäti, a pocit vykorenenia, ale aj jej povaha rebelky, nútiaca ju ísť hlavou proti múru, ktorú nemal v neprítomnosti rodičov a milovanej babičky kto brzdiť. Našťastie sa dokázala spamätať a dať si život do poriadku. Apropo, dosť sa čudujem, že Iránci smeli za hranice. S takým režimom!

Úprimne povedané, vôbec mi tá kniha nesadla. Nepochybujem, že toto dielo v sebe skrýva humor a filozofiu, ale zrejme boli dobre skryté, ja som ich nenašla. Tie nepretržité neveľmi jemné výrazy ma tak rušili, že som nebola schopná vnímať aj niečo iné. Keby nimi nebola preplnená celá kniha, ale iba sem-tam, prosím. Ale takto... Bolo mi to dosť nepríjemné. No dobre, raz som sa pousmiala, normálne ma to samu prekvapilo. Keby som nebola taká zvedavá, čo to môže byť, ten Červený vrabec, prečítala by som to najviac do polky. Možno by pomohlo prečítať si to celé znova, ale na to nemám ani najmenšiu chuť. Nadávky neznášam a v literatúre zvlášť. Keby som mala určiť svoju hranicu, myslím, že by ju tvoril Švejk. Potiaľ, ale ďalej už nie. Žiaľbohu, posolstvo à la Bukowski nedokážem absorbovať.

Vtipné a polopatistické, no na môj vkus príliš rozvláčne. Keby som mala vyškrtať všetku vatu, nezostala by z knihy ani polovička. Zato možnosť pozrieť sa na angličtinu optikou rodeného hovoriaceho je na nezaplatenie. Nerodený hovoriaci môže jazyk poznať dôkladne, ale rodený ho pozná dôverne. A to je ono.

Čeština je prekrásny jazyk a mňa neprestáva fascinovať, ako sa s ňou dá pohrať, alebo ak chcete, vyblbnúť. Zamilovala som sa do všadeprítomného „jakož i“ a to nehovorím, ako ma nadchlo „Ó, kterak zatouchám!“ Zmes spisovného a nespisovného jazyka v tejto knihe je jednoducho úžasná. A ten pohľad malého chlapca tiež. Poláčkovi musel zostať v duši kus dieťaťa, inak by to nedokázal napísať tak autenticky. Z predchádzajúcich komentárov som zistila, že kope čitateľov viac vyhovovala prvá časť, snovú cestu do Indie by oželeli. U mňa je to naopak, ja dávam prednosť onomu dada výletu. Je taký krásne absurdný! V spojení s uchvacujúcim jazykom je to ako maškrtiť čokoládu. Proste mňam.

10 10.01.2018

Zo začiatku sa to aj podobalo na knihy Jane Austenovej, ale bolo to podstatne realistickejšie, nie také uhladené ani vybrúsené, ako som zvyknutá pri obľúbenej spisovateľke z „viktoriánskej doby“ (pozdravujem sienu). Tiež sa to zo začiatku podobalo na detektívku, ale nakoniec sa z toho žiadna nevykľula, pretože vyšetrovanie ostrouhalo (krásny výraz!). Síce sa horlivo zisťovalo kde-čo, záhada sa prehlbovala a prehlbovala, ale nikam to neviedlo. Nakoniec to zachránil sám páchateľ svojím priznaním. Nudila som sa hrozne a koniec ako vystrihnutý z harlequínky ma dorazil. Zvedavá, či to bude lepšie, som si pozrela aj televízne spracovanie, a to dva razy. Prvý a posledný.

2 10.01.2018

Zábavná drobnôstka.

Zábavné, popretkávané skvelými hláškami, dobre vypointované. A zaujímavé karikovanie, predovšetkým horších stránok človeka.
„Vyhledával mou společnost, protože jsem strpěl, aby mi pokaždé, když jsme spolu večeřeli, ukazoval při černé kávě fotografii své snoubenky. Mstil jsem se mu tím, že jsem mu předčítal svou divadelní hru.“
„Vlasy měla rozcuchané na všechny strany a v obličeji měla výraz, který současně vyjadřoval, že byla oloupena, že viděla myš a že není k dostání mouka.“

Mulatka Gabriela Jorgeho Amada a Matilda Roalda Dahla nemajú nič spoločné. Ale aj tak som si pri čítaní tej druhej spomenula na tú prvú.
„Pán Hemingway píše o mnohých veciach, ktorým nerozumiem, najmä o mužoch a ženách,“ priznala sa jej Matilda, „ale i tak sa mi jeho knižka páčila. Vie vyrozprávať príbeh tak, že mám pocit, akoby som bola pri tom. Akoby som sama pozorovala, čo sa deje.“
„Dobrý spisovateľ to vždy tak robí,“ vysvetľovala knihovníčka. „A nerob si starosti s tým, čomu nerozumieš. Nenamáhaj si hlavičku a nechaj, nech ťa slová zaplavujú ako hudba.“ (Roald Dahl)

Jorge Amado je očividne dobrý spisovateľ. Zavše sa musím snažiť, aby som postavu „videla“, no pri tejto knihe sa mi to veru nestalo. Gabriela pred mojimi očami tancovala, spievala si, smiala sa. A nielen ona. Amado vie skvelo vykresliť charaktery ľudí, stačilo pár slov a mala som pocit, že ich poznám do hĺbky duše. Nech už autor opisoval kohokoľvek a čokoľvek, akoby stáli predo mnou z mäsa a kostí, všetko som s nimi prežívala. Radosť, bolesť, nudu, nádej, strach o život i zo života. Som presvedčená, že aj chuť jedál by som cítila na jazyku, len keby pre mňa neboli také neznáme. Sledovala som, ako sa nastupujúca generácia bije o svoje miesto na slnku, ako sa odchádzajúca generácia zo všetkých síl bráni, ako tento súboj hýbe celou Bahiou, ako sa pokrok nezadržateľne derie vpred a ako popri tom všetkom obyvatelia Ilheusu prežívajú svoje bežné ľudské starosti a radosti.

2 09.01.2018

Tak toto nie je moja šálka čaju. Ten typicky dahlovský mix reality a absurdity sa mi vôbec nepáči. Ale jeden kúsoček sa mi pozdáva veľmi.
„Pán Hemingway píše o mnohých veciach, ktorým nerozumiem, najmä o mužoch a ženách,“ priznala sa jej Matilda, „ale i tak sa mi jeho knižka páčila. Vie vyrozprávať príbeh tak, že mám pocit, akoby som bola pri tom. Akoby som sama pozorovala, čo sa deje.“
„Dobrý spisovateľ to vždy tak robí,“ vysvetľovala knihovníčka. „A nerob si starosti s tým, čomu nerozumieš. Nenamáhaj si hlavičku a nechaj, nech ťa slová zaplavujú ako hudba.“
Nechať sa slovami zaplavovať ako hudbou... To môže napísať len ten, kto knihy ozaj miluje.

I keď sú tragické udalosti podané odľahčeným spôsobom, jednako z nich mrazí.

5 08.01.2018

To šteňa na obálke je rozkošné a to je asi všetko, čo sa mi na knihe páčilo. Je plná životných múdrostí v sladkokyslom náleve, napr. že sa v dnešnej dobe príliš naháňame, že bohatstvo neprináša šťastie (nemať na nájomné či lieky je zrejme terno) a pod. Prakticky každý rozhovor je len filozofovanie o tom, ako by sme sa mali správať, a nesprávame. Keby autor tieto myšlienky nejako nenásilne zapracoval do textu a neservíroval ich ustavične na striebornom podnose v štýle „vidíte, z tohto si zoberte ponaučenie!“ a na dôvažok ich nevložil do úst ľuďom, ktorí nemajú potuchy, čo sú to existenčné starosti, knihe by to len prospelo. A ešte vraj poskytuje psí pohľad! Kdeže, je to čisto ľudská optika. Nemám nič proti tomu, aby pes filozofoval o zmysle a kvalite života, ale očakávala som pohľad z iného uhla, iné hodnoty, iné názory, nie presne tie isté ako má človek. Navyše pes hanbiaci sa za šteňacie kalúžky a vytešujúci sa z vône kvetov – to autor nemôže myslieť vážne. Jediný rozdiel medzi štvornohým hlavným hrdinom a ľuďmi bol ten, že my všetko neoňuchávame a nečakáme pod stolom na maškrty. A ten nekritický obdiv ku kráľovnej, ktorým je kniha preplnená, ma tiež nenadchol.

2 08.01.2018

Túto knihu by jedným dychom neprečítala ani Trnkova veľryba. Najlepšie je čítať ju pomaly, vstrebávať a vychutnávať. Autor totiž nielen zhromaždil značný objem informácií o tom, čo a ako človek počas svojej existencie v rôznych vedných oboroch dosiahol (a nemá úzky záber, pri výklade si berie na pomoc aj poéziu, divadelnú hru či operu), ale predchol celé dielo svojou obrovskou láskou k vede a hrdosťou na ľudskú vynaliezavosť a vytrvalosť. Čo sa mi páčilo najviac, bola absencia pýchy.
„Ať jsme, co jsme, musíme především mít demokracii intelektu, nesmíme zahynout na propast mezi lidem a vládou, mezi lidem a mocí, jako už na to zahynul Babylón, Egypt i Řím. Taková propast může být přemostěna jedině tehdy, vzkvétá-li vědění v domovech a hlavách lidí bez ctižádosti ovládat jiné, nikoli v osamělých sídlech moci.“

8 07.01.2018

Predstava takého života je prvotriedny horor. Byť odsúdená k celoživotnej poslušnosti, tichému utrpeniu, knísaniu sa na zmrzačených nohách, pobyte v izbe so zamrežovanými oknami, byť dobrá len na rodenie synov a domáce práce... May Welland z Veku nevinnosti sa mi zdala zošnurovaná tradíciami, ale to je čajíček proti vtedajšiemu životu v Číne. Čo sa týka hlavnej hrdinky, je dokonalým príkladom brainwashingu. Od detstva do nej vtĺkali, že je bezcenná a ona tomu naozaj uverila. Nepochybovala, že ženin život má jediný cieľ - držať sa konvencií ako kliešť. Autorka zaujímavo opísala spôsob zmýšľania jednej z priateliek, ktorá sa plne vžila do svojej úlohy, zaujala vykázané miesto a k tomu istému nútila aj svoje okolie, presvedčená, že tak je to pre všetkých najlepšie. Zato druhá, hoci sa kvôli svojej milovanej laotung snažila, nedokázala znásilniť svoju osobnosť a bez reptania sa prispôsobiť svojmu údelu. Pri diametrálne odlišných postojoch a predovšetkým pri neschopnosti hlavnej hrdinky vcítiť sa do pocitov inak zmýšľajúcej ženy bolo neporozumenie medzi nimi a následný konflikt neodvratný.

Silne mi to pripomínalo Verna, boli tam postavy ušľachtilé až na povalu, odvážne, charakterné, etc etc, hnusní lotri a polepšený lupič. Ale nudné sa mi to na rozdiel od honajza nezdalo.

03.01.2018

Paródia, satira o nafúkaných Angličanoch pevne presvedčených o svojej nadradenosti a ľutujúcich cudzincov, totálne zadubených policajtoch, extra bystrej aristokratickej súkromnej vyšetrovateľke, hovoriacej plynne jazykom, v ktorom nikdy neprečítala jedinú knihu... vcelku to bolo vtipné, hoci časom bolo toho vtipu priveľa a ani ako detektívka to nebolo nič extra.

2 03.01.2018

Z knihy Sherlock Holmes & ti druzí som sa dozvedela, že „Wallacovy romány až nápadně někdy připomínají – na vyšší řemeselné úrovni ovšem – ony šestákové sešitky, je to tatáž naivní, až primitivní psychologie, siláctví ve výrazu, bizarní romantika a laciná fantazie“. A veruže hej. Prvá polovička Černého opata síce vyznieva ako detektívka, ale tá druhá je sťa vystrihnutá z gotického románu. Máme tu tajuplnú atmosféru, kopu vzrušenia a odsýpajúci dej plný zvratov, ale pátranie, chúďatko, dostalo na frak (akú funkciu tu mal vlastne detektív zo Scotland Yardu sa mi nepodarilo pochopiť). Dohromady to netvorí detektívny, ale senzačný román. So záhadou, napätím, spádom a predvídateľným koncom.

4 16.12.2017

Sbor Chilburských dam je pôsobivé a poetické vykreslenie vpádu vojny do domovov obyčajných žien, ich vyrovnávania sa so strachom najskôr o svojich blízkych, neskôr o svoj vlastný život, ich húževnatej snahy neklesať na duchu a vzájomne sa podporovať a to predovšetkým pomocou hudby. Popisy toho, ako hudba a spev dokážu povzniesť a vyvolať pocit spriaznenosti, boli ozaj sugestívne. Kniha je písaná z pohľadu rôznych žien, no tu podľa mňa autorka urobila podstatnú chybu, pretože jednotlivé zápisy dostatočne neodlíšila. Nechce sa mi veriť, že by matka dospelého syna, osemnásťročná dievčina a trinásťročné dievča písali rovnakým štýlom. Ich reakcie a názory sú odlišné, ale spôsob vyjadrovania identický. Dokonca aj vo chvíli, keď sú skľúčené, zranené, vyčerpané, stále píšu zápisy do denníka či listy priateľke rovnako – súvislo, v dlhých vetách a s kvetnatými opismi, čo je bezpochyby nerealistické. Po prečítaní celej knihy musím súhlasiť s Daduškou, bola to do istej miery limonáda. Ale zato autorka dokázala dobre opísať hrôzu, ktorú vojna vyvoláva, všadeprítomný strach zo smrti, žiaľ a bolesť nad stratou milovaného človeka.

2 03.12.2017