Misericordia komentáře u knih

Je dostupný v novej rozšírenej verzii ako TOP 10 New York City, no zrejme len angličtine. Veľkosťou primeraný výber hlavných atrakcií, pamiatok, top 10 jednotlivých častí mesta,..., čo mi vyhovuje, pretože podrobnejšie informácie o tom vybranom mieste si môžem sám vyhľadať.

09.07.2019

Je to slovník, alebo encyklopédia filozofie?

17.05.2019

Slovník by sa mohol nazývať Slovník filozofie existencie a ontológie. Pri štúdiu takto zameraných mysliteľov môže byť užitočnou pomôckou.

17.05.2019

Pozor na zjednodušené interpretácie etiky od popularizátorov vedy. Ľudská morálka má aj biologické korene a človek je spoločenský živočích, prečo ale morálne nehodnotíme správanie zvierat, ale len jednanie človeka? Brať vážne evolúciu človeka znamená aj pripustiť, že knihu o evolúcii sama evolúcia nenapíše. Dobre to zhrnul prof. Sokol:

"Prostý fakt, že evolučný původ určitých rysů člověka i společnosti vůbec neznamená, že bychom je museli přijmout a že bychom se s nimi mohli smířit: pokud je „mravný cit“ samočinným výsledkem přírodního výběru, jsou jim právě tak i „nemravné“ rysy člověka. Podstatná část lidského kulturního úsilí se proto neřídila výsledky biologické „evoluce“, nýbrž směrovala právě proti nim. Že se o celkový úspěch lidského druhu podstatně přičinily takové „protipřírodní“ vynálezy, jako monogamní rodina, jazyk, morálka nebo právo, svědčí o tom, že reduktivně „biologický“ pohled na evoluci je mylný.

Pokus učinit (dosavadní) evoluci také soudcem, jak to činí „sociální darwinismus“ (H. Spencer) nebo novější „morální naturalismus“ (M. Ridley), je pak jen zdánlivě vědeckou a spíše ideologickou obhajobou společenských poměrů a lidského sobectví.“ Sokol, J.: Etika, život, instituce: Pokus o praktickou etiku, s. 40-41.:

Cnost a dobrota (teda etika) je opakem toho, co v evolučním procesu přinášelo úspěch: vyžaduje ne sebeprosazování, ale sebeomezení a ohled, a nejde jí o přežití nejschopnějšího. "It demands that each man who enters into the enjoyment of the advantages of a polity shall be mindful of his debt to those who have laboriously constructed it ; and shall take heed that no act of his weakens the fabric in which he has been permitted to live." T. H. Huxley: Evolution and Ethics, p. 33.

Predstavenie knihy ma trochu rozosmialo. Fenomenológia animality? Reflektuje zviera vlastné myšlienkové a poznávacie procesy? Neviem o tom, že by si nejaké zviera bolo vedomé seba ako subjektu tohto vedomia, teda reflektovalo i svoje myslenie a to ako, sa mu vecí javia, a teda mohlo rozlíšiť noesis (akt myslenia zameraného na predmet) a noema (obsah či význam tohoto predmetu). (Husserlova fenomenológia). Ontológia animality? Vie zviera o svojej konečnosti a prežíva úzkosť (z ničoho) a vedomie svojej smrteľnosti? Rozumie svojmu bytiu vo svete ako starosti o svoje bytie? A čo reč, svedomie a časovosť? (Heideggerova ontológia). Ak zviera samo nevykonáva reflexiu svojej existencie, fenomenológia i ontológia animality je pojem absurdný.

Iste, myslí sa tu na fenomenologické skúmanie života zvierat, no chcel som zdôrazniť, že užívanie týchto klasických pojmov mi tu prijde nemiestne, pretože tým pozorovateľom i ochrancom zvierat môže byť len človek. Samotné zviera nie je ani mysliaci pobyt, ani morálny a právny subjekt. Nikto mu nepričíta zodpovednosť a nepričíta ju samo sebe. Určite je prínosné nedívať sa na zvieracie chovanie deterministicky. (Veď takéto zlomky nájdeme už u presokratikov). Ale ak by svojmu chovaniu zviera udeľovalo vlastný zmysel – nezávisle na človeku –, ako mohla autorka o tom napísať filozofickú knihu? Vyjadrili jej to zvieratá? Alebo vyšla z ľudského vnímania sveta a zakusuje zvieracie duševné prežívanie?

Jedno antropologické čítanie života zvierat bolo nahradené iným.

Hlavnou motiváciou zdôrazňovania rozdielov medzi človekom a zvieratami v novoveku nebolo nejaké premyslené redukcionistické vnímanie animality s cieľom legitimizácie ich zneužívania – to bolo skôr vedľajším produktom pýchy novovekého človeka –, ale obyčajné poukázanie na to, že človek má na viac. Môže rozlišovať a rozhodovať sa rozumne a má jednať morálne. A ani seberozvinutejšie dynamické chovanie nevytvorí kultúru s písmom a verejný priestor politiky. Nehovoriac o náboženskosti človeka, filosofii, vede, literatúre, ... . Inak povedané: ako zvieratám pomôže, keď im priznáme slobodu, ak ju nikdy nevyužijú? Kto ich bude zastupovať?

Avšak vedomie rozdielov predsa nemusí ísť na úkor zvierat! Naopak. Pretože, ak medzi nami a inými živými bytosťami nie je podstatný rozdiel, prečo by sme sa k nim mali chovať lepšie, teda jednať s nimi citlivejšie a "spravodlivejšie", ako sa chováme? Nejeden človek si povie, že ani zvieratá sa k nám nechovajú morálne ani nemorálne. Teda morálne záväzky človeka voči zvieratám zrejme nebudú vychádzať ani z abstraktnej rovnosti živočíchov, ani zo špecifík chovania samého.

To iste neznamená, že to, čo chce ukázať aj autorka (spoznanie prejavov vnútorného života zvierat, atď.), nám nemôže napraviť náš často zjednodušený obraz o iných živých tvoroch, s ktorými často de facto nemáme žiadnu skúsenosť a redukujeme ich pestrosť na obecný pojem "zviera". "Descartovo dedičstvo" (zviera=stroj) má však aj neodvrátenú stranu tváre. Jeho výsledkom je aj fakt, že dnes je to človek, ktorý nielenže skúma život zvierat, ale vďaka vedám a technológiám sa stará o prežitie mnohých tvorov a poskytuje im profesionálne veterinárne služby.

Avšak isté spredmetnenie zvierat nie je len filosofickou nedôslednosťou. Keď chováte králika "na mäso", nebudete mu dávať meno. A čo si budeme hovoriť, keby sme hospodárske a inak využívané zvieratá nechovali, ani by nežili, pretože by vôbec neboli vyšľachtené. Ale aj táto masová "asimilácia" môže a často býva pohnútkou ku skúmaniu ich chovania a následného vytvorenia lepších životných podmienok pre nich (viď Temple Grandin). Iste, mohli a mali by sme obmedziť konzumáciu mäsa. Ale nezdá sa mi, že úlohou ľudstva je zabezpečiť ideálne podmienky pre zvieratá, keď sa máme problém postarať o dôstojné podmienky pre ľudí, a dokonca aj o svojich starých rodičov. O zvieratá v ZOO, ale aj o sliepky v klietkovom chove, je často, aj keď to na prvý pohľad nevyzerá, lepšie postarané ako o nemalú časť ľudskej populácie (na gramy vypočítaný pravidelný prísun všetkých potrebných živín, regulovaná teplota a vlhkosť, ...). Popri tom investujeme nemalé prostriedky do budovania "pekného života" pre vlastné domáce zvieratká, ktoré nás emociálne uspokojujú. Je to spravodlivé voči tým ľuďom, ktorých prírodné zdroje súčasne decimujeme a lacnú pracovnú silu využívame? Za koho máme väčšiu zodpovednosť? Etickým otázkam sa pri tejto téme nemožno vyhnúť. Mám totiž dojem, že dnes, zvlášť v bohatšej časti sveta (ku ktorej patríme aj my), si viac vážime naše zvieratká, ako nepohodlných ľudí. Je to s nimi jednoduchšie, nemusíme sa s nimi toľko trápiť, možno ich tratiť a nepovedia nám nie. Ich spontaneita totiž nie je takou slobodou, akú má človek.

Citlivosť k zvieratám nevznikne z nového filozofického konceptu animality, ktorý je postavený na abstraktnej idei rovnosti všetkých živočíchov a súčasne na idei ich originality vychádzajúcej zo skúmania špecifík ich chovania. Tá citlivosť je skôr prejavom reálnej skúsenosti s tvormi, ktoré sú takisto živé, a predsa sú iné ako my ľudia a iné ako ja sám. Práve preto ich rešpektujem. A súčasne niektoré aj jem. A to nemusí byť v rozpore, pretože – aspoň donedávna a po dobu mnoho tisícročí –, to bolo v agrárnej spoločnosti výrazom konkrétnej starostlivosti a záujmu o zvieratá, zvlášť tie domáce, s ktorými mali ľudia každodennú živú skúsenosť.

Ak máte záujem o úvod do pedagogiky a práve neobľubujete tie prehľadové knihy o pedagogických "teóriách", edukačných procesoch, konštruktoch a hlavne o všetkých existujúcich edukačných determinantoch, radšej siahnite po Komenského Pampaedii (Vševýchove), ktorá nechce byť pedagogikou "modernou", ale výchovou k ľudskosti.

Aby som však autorovej snahe nekrivdil, ak študujete pedagogiku na univerzite a budete písať seminárnu či bakalársku prácu, ako zhrňujúca sekundárna literatúra je použiteľná.

2 28.11.2018

Výborný sprievodca, ktorý nám toto leto (2018) poslúžil. Hoci bol vydaný v r. 2010 stále je aktuálny, akurát pribudli mnohé penzióny a reštaurácie, zvlášť v mestách...
+Namiesto mnohých štatistických zhrnutí (napr. počet chránených rastlín v jednotlivých parkoch), by som pridal radšej ďalšie konkrétne tipy alebo postrehy z vybraných lokalít Zakarpatia.

1 13.08.2018

Bibliofilsky spracovaná kniha, ktorá zhrňuje základnú (nielen) heraldickú symboliku. Pripomína význam jednotlivých "znamení", ktorými je prerastená naša kultúra a imaginácia, a odkazuje na ich vzájomné spojitosti. Učí nás ich znova vidieť a rozumieť im...

Podnietila ma k tvorbe vlastného erbu, ako aj erbu pre moju manželku. A keďže mám teraz túto krásnu knižku na poličke, často si ju znovu otvorím.

4 16.07.2018

Pomerne dobre spracovaná a pekná učebnica. Otázky, stĺpčeky na zamyslenie, slovníček, pútavé obrázky a pod. No pre ZŠ možno až priveľké množstvo informácií...
Škoda, že kapitoly o husitstve (J. Petráň) sú napísané očividne predpojato a ideologicky.

03.06.2018

Ako už výstižne napísal witigo, ide o pozoruhodnú diagnózu doby. Aspoň pre mňa nevyznieva ako ďalšia sociologicko-historická katastrofická vízia. Negatívne "vymedzovanie sa" chce byť odpoveďou na nadmieru "pozitivity" a umožniť katarziu – čitateľ môže s autorom prejsť určitou sebareflexiou. Tú si človek sám navodiť nemôže.

Miestami ťažšia zrozumiteľnosť je spôsobená skôr neoboznámenosťou čitateľa s dôležitými mysliteľmi 19. a 20. st. (najmä Kant, Hegel, Marx, Nietzsche, Freud, Heidegger, Levinas, Foucault), na ktorých myslenie autor veľmi často odkazuje a ktorých filosofické pojmy mu umožňujú porovnať, či skôr ukázať tú neporovnateľnosť nedávneho spôsobu života s novými podmienkami tzv. transparentnej, pornografickej, výkonnostnej a digitálnej spoločnosti, na ktoré dobrovoľne pristupujeme.

Jeho úvahy ma veľmi oslovili a neraz usvedčili, keďže ich môžem porovnať s vlastnou skúsenosťou. Hlbšiu pojmovú analýzu, ako aj konkrétne slabiny Hanovho myslenia, možno nájsť v recenzii od Milana Hanyša.

8 03.04.2018

Platón zažil dno a dlhú politickú krízu kedysi slávnej athénskej demokracie, ktorá poslala toho najlepšieho spomedzi seba, Sokrata, na smrť. Čo, alebo kto, môže zastaviť úpadok obce?

Platón hľadal také spoločenské usporiadanie, kde dostane filozof priestor. Je filozof tým, ktorý by bol schopný spravodlivej vlády? Platón tomu možno naozaj veril. Ak nie, filozof má pôsobiť aspoň ako učiteľ budúcich politikov. Veru, kto by mal byť ideálnym vládcom, ak nie ten, komu nejde o moc a vlastné obohatenie, ale o spoločné dobro a spravodlivosť? Tí najlepší, ktorí vlastne nechceli byť pri moci, no boli povolaní a sami pociťujú zodpovednosť za veci verejné, sú však v dejinách zriedkavým zjavom. To si Platón určite uvedomoval a na čo znovu poukazovali aj ďalší filozofi.

Prečo však majú byť správcovia obce filozofmi? Filozof je ten, ktorý premýšľa, uvedomuje si obmedzenosť vlastnej perspektívy, je schopný porozumieť náhľadu druhých a zmeniť ten svoj. Miluje pravdu a usiluje sa o to, čo je rozumné a spravodlivé i o to, čo nás presahuje, o dobro. Je schopný rozlišovať to dobré a rozumné a vie, že to nie je niečo súkromné, vlastná mienka (doxa). A uvedomuje si, aké je ľahké zneužiť rétoriku vo verejnom priestore... Je problémom to, že je to len ideál?

Domnievam sa, že Politeia nemá byť chápaná ako konkrétny návod na politické zriadenie, ale jedná sa skôr o nový filozofický impulz a veľký „myšlienkový experiment“. Myslíte si, že by si jeden z najväčších filozofov v dejinách nebol vedomý, že by to takto jednoducho nešlo? Že jednotlivé štáty nemajú rovnakú dejinnú tradíciu, spoločensko-hospodárske a geografické podmienky? (Sám spomenul, že má na mysli len grécku obec). Minimálne sa na Syrakúzach sám poučil a napísal odlišné dielo Zákony (a ak nie on sám, tak nejaký jeho žiak).

Rozumný a spravodlivý človek sa bude chcieť podielať na správe len vo svojej obci, „ne však asi v obci, ve které se narodil, ač nestane-li se řízením božím něco zvláštního. – Rozumím; myslíš v obci, kterou jsme nyní zakládali a vylíčili, v obci ležící v oblasti myšlenek; neboť na zemi, myslím, není nikde. – Avšak, děl jsem, snad jest vystavena na nebi jako vzor pro toho, kdo by ji chtěl viděti a podle ní zařizovati sám sebe. Nic však na tom nezáleží, zdali někde na světe jest nebo bude; neboť jistě by byl občanem této jediné a žádné jiné.“(592a-b; s. 366 – Oikoymenh,2017)

Neučí nás to naopak tomu, aby sme boli na pozore pred projektmi dokonalého spoločenského systému? Pretože spravodlivosť zároveň znamená úctu každého k zákonom i k morálke. To sa však nedá zabezpečiť, iba ak za cenu násilného donucovania. Vtedy sa však duša, ako píše Platón, nemôže učiť.

Politeia je predovšetkým dielo o ľudskej duši a starostlivosti o ňu. Náš individuálny život je tu malým obrazom spoločnosti. Je to najprv duša, ktorá sa buď stane a zostane spravodlivá, alebo svojím vzdelaním ešte viac uškodí. A to, aká bude, veľmi závisí od nasmerovania výchovy a teda hlavne aj od človeka samého, pretože skutočné učenie prebieha vo vnútri človeka a vyžaduje dlhodobé úsilie a otvorenosť pravde... A od toho, ako si tento vnútorný zápas vybojujú ľudia, ktorí sa dostali k moci, (od toho, akými myšlienkami a činmi boli „naplnené“ ich duše), bude závisieť ich vláda, a teda aj život a atmosféra v spoločnosti.

„Dobro jest statek bez pána; podle toho, jak kdo bude nebo nebude o ně státi, bude ho míti více, nebo méně. Odpovědnost má volitel; bůh není odpovědný. (…) poněvadž podle toho jaký život si každá duše zvolí, takovou se nutně stává.“(617e;618b; s.396-397)

6 12.03.2018

Náročné dielo, ktoré si potrebujem znovu pozorne prečítať. Lévinas ním reagoval na Platóna a Descarta, ďalej na vtedajšiu filosofiu (Bergson, Husserl, Sartre) a osobitne na Heideggerovu ontológiu. Autor chcel prejsť od pýtania sa na existenciu (bytie) ku konkrétnemu existujúcemu, čo naznačuje už samotný názov originálu. Na rozdiel od Heideggera, v ľudskej existencii nehľadá "zakrytosť" bytia, ale etapu na ceste k Dobru a ku vzťahu k Bohu. Prevracia ontologickú diferenciu, aby ukázal, že etika a jej význam (vďaka Nekonečnu) predchádza ontológii.(s.11)

Originálnym spôsobom opisuje fenomény ako nespavosť, únavu, či lenivosť. A nanovo reflektuje problém času, zvlášť otázku prítomnosti v súvislosti s vedomím subjektu a jeho slobody. Predznamenáva nasledujúce diela Čas a jiné a Totalita a nekonečno, kde rozvinie tu načrtnuté témy vzťahu k druhému, inakosti ako ženskosti, otcovstva a i.

2 31.01.2018

Nerozumiem prečo Arendtová takto interpretuje práve počínanie si Eichmanna. Chcela provokovať, alebo len nepoznala všetky dokumenty a celý kontext? Z Eichmannových slov na súde je očividné, že pravdu zahmlieva a na zákony a nariadenia sa len vyhovára. Je známym faktom, že svoju prácu vykonával ochotne a v mnohom nad rámec svojich povinností a stal sa hlavným organizátorom masového vyvražďovania židov. Vôbec to nebol nemysliaci úradník, ale naopak ako jeden z presvedčených nacistických lídrov, premýšľal nad tým, ako sa ich zbaviť čo najviac a ako čo najefektívnejšie zorganizovať ich vyhladzovanie! Neviem, či to robil z nenávisti alebo skôr z vlastnej ctižiadostivosti, pre pocit úspechu a uznania za svoje "dielo" (ktoré sám zdokumentoval). Asi oboje. Každopádne premýšľal choro a zdá sa, že nemal hanby. Keby "len" nenávidel, bol by to skôr poľutovaniahodný človek, ale takto je to ešte viac odsúdeniahodné jednanie, pretože spájalo v sebe zvláštnu diabolskú zmes angažovanosti proti človeku i ľahostajnosti voči človeku. To mi vôbec nepripadá ako "banálne či normálne zlo". Je zodpovedný, pretože nie je monštrum, ale človek, ktorý vedome konal to, čo konal.

Zdá sa mi, že tak ako Sokrates, ani Arendtová si nevedela predstaviť, že by niekto mohol vedome páchať a dokonca bojovať za zlo. Vinu preto hľadá v absencii myslenia (za seba). Ak pod myslením chápe racionálne súdenie spolu so schopnosťou myslieť z pozície niekoho druhého, zdá sa mi, že toho Eichmann nielenže bol schopný, ale svoju inteligenciu aj rafinovane využíval (viď jeho schopnosť hrať s rôznymi sociálnymi maskami-napr. priblblého úradníka na súde). Mojou hypotézou je, že jeho myšlienkový odstup bol, paradoxne, až priveľký, a preto vedel bezohľadne obetovať druhých ľudí, len aby dosiahol vlastné predstavy a plány. Nie je inštrumentálne myslenie stále myslením, hoci ubližujúcim? Nie je vedomé odosobnenie sa predsa len klamstvom, myšlienkovým konštruktom par excellence? Domnievam sa teda, že jeho obranný postoj na súde neoznačuje absenciu myslenia, ale naopak, že práve pomocou myslenia si udržiaval odstup od druhých, a tak aj svoju nedotknuteľnosť. To, že Eichmann nehovoril na súde za seba, ale opakoval frázy, neznamená, že nemyslel a nejednal (a, že nemal vlastné zdôvodnenia oprávnenosti svojich činov), ale skôr, že si v žiadnom prípade neprizná svoju zodpovednosť.

Bolo by vhodné rozlišovať Eichmanna s jeho zločinmi, a proces s Eichmannom, ktorý pripadá Arendtovej ako tragikomický, (ktorý ironizuje a z ktorého príliš rýchlo urobila závery). Z druhého nevyplýva, že prvé je banálne.

Je Arendtovej kniha "mýtus, který byl sepsán nikoliv kvůli zájmu o skutečnost, ale o filozofickou tezi."? (David Cesarini: Eichmann. Jeho život a zločiny (čes. 2008).)

K téme:
Plzák Michal: https://magazin.aktualne.cz/kultura/literatura/hannah-arendt-eichmann-v-jeruzaleme-recenze/r~2a9a46b4320911ea8776ac1f6b220ee8/

"Zlo vyplývající z poslušnosti sice může být banální, ale nezdá se, že by zlo hlavních nacistů postrádalo hloubku. Jeho živnou půdou totiž nebyla slabost, ale naopak silná vůle, ješitnost a ctižádost. Žádná z těchto vlastností není sama o sobě patologická, ale ve zločineckém režimu se tyto příliš lidské a neďábelské vlastnosti mohou stát katalyzátorem nezměrného zla. Neznamená to, že by neexistovalo „zlo slabosti“, ale existuje i „zlo síly“, které je stejně lidské jako zlo banální.
Pak je otázkou, není-li toto nebanální „zlo hloubky“ závažnější."

Zdroj: Matějčková Tereza: https://ceskapozice.lidovky.cz/recenze/nacista-adolf-eichmann-nepredstavoval-banalitu-zla.A141111_132221_pozice-recenze_lube

"Keď sa mi zdal život veľmi ťažký a zdalo sa, že mi ubližujú, vtedy mi Milan Rúfus povedal: "Nekrič, ľudské mláďa." Z celého srdca mu ďakujem za túto príučku!" Imrich Vaško, marec 2003

11.12.2017

Výborné tematické dielo uvádzajúce do hĺbok filosofie ako filosofie výchovy. Autor v ňom predstavil dedičstvo gréckeho myslenia, latinskej kultúry a kresťanstva prostredníctvom objasnenia kľúčových pojmov. Vrelo odporúčam každému študentovi i učiteľovi.

Učiť sa otvárať vnútorný zrak a sluch, nechať sa poučiť od múdrejších, pokorne hľadať porozumenie.

1 01.09.2017

Už úvodná kapitolka s rovnakým názvom je vynikajúcim vyjadrením podstaty pýtania sa (tázaní) po výchove...
Celé dielo je tvorené dôvtipnými esejami, ktoré problematizujú bežný obraz o výchove a vzdelaní.

07.06.2017

Grafické spracovanie pútavé, obsah plný chýb a prílišných zjednodušení. V 20. storočí výber prevažne z angloamerickej analytickej filozofie. Odporúčam stiahnuť po inej literatúre. Ak chcete stručný úvod do dejín filosofie, tak W.Weischedel:Zadní schodiště filosofie.

Reakcia na niektoré komentáre : Hľadieť na históriu z perspektívy "kultúrnej tolerancie" je predsudok z 20. storočia. Misionári, ktorí prichádzali pred niekoľkými storočiami do Japonska tam neprišli zničiť kultúru, ale hlásať evanjelium. Dobrota presahuje hranice každej kultúry. Navyše jezuiti sa snažili "navrubovať" na miestne tradície. A propos, aj budhizmus a konfucionizmus prišli do Japonska z cudziny. Stretávanie a strety rôznych kultúr a náboženstiev sú normálnym javom v dejinách, samozrejme, že to prináša problémy, súperenie a zámienky k vojnám, ale na druhej strane aj izolacionizmus zabraňuje posunu, reflexii vlastných hodnôt a vyostruje nové spory, ako to bolo aj v prípade Japonska. ... Keby si apoštoli "nechali vieru pre seba" a nemali radikálne presvedčenie (ako by sa to dnes označilo), zostali a umreli by asi niekde v Judsku. Kto by nám však prišiel povedať o Ježišovi? Je treba rozlišovať úprimnú evanjelizáciu založenú na rešpekte a službe k bratom, ktorá sa vystavuje možnému prenasledovaniu, od koristníckych výprav Európanov do zámoria pod zámienkou christianizácie, protirečiac hlavnému prikázaniu a s ochotou so zbraňou v ruke prenasledovať... To, čo si však vladári v Japonsku nepriali, po tom viacerí obyčajní chudobní ľudia túžili. A za vieru v Krista boli ochotní položiť život.

Dobrý príklad modernej literatúry, kde sa autor vyžíva v introspekcii. Sartre nám odhaľuje svoju bujnú fantáziu a pozorovací talent. No kladiem si otázku či "slová", ktoré hovoria o autorových "vnútornostiach", nám niečo skutočne hovoria, alebo skôr podporujú našu zvedavosť "dozvedieť sa o niekom" viac ako treba?

Alef už veľmi dobre vystihla hlavné myšlienky tohto diela, kde je sloboda chápaná ako neprítomnosť donucovania, nezasahovanie do môjho života.
J.S.Mill bol jeden z mála osobností svojej doby, ktorý úprimne hájil slobodu myslenia aj pre tých, s ktorými nesúhlasil.

I. Berlin, ktorý v mnohom nadviazal na Millov koncept slobody, výstižne komentoval jeho dielo a prínos vo svojej knihe Čtyři eseje o svobodě. Poznamenal, že Mill bol pomerne optimistický čo sa týka chápania človeka ako racionálnej bytosti, no prerátal sa. Millov súčasník Marx a iní socialisti, ktorí si nectili osobnú slobodu, si však hlbšie uvedomovali, že ľudia sa riadia skôr iracionálnymi popudmi, a preto ich možno ľahšie viesť.(s.311) A viac ako slobodu slova a myslenia chcú prácu a chlieb.

Domnievam sa, že problém je v prílišnom zdôraznení individuálnej slobody jednotlivca. Akoby sme žili v spoločnosti, kde nás primárne len obmedzujú. Ak by tomu tak bolo, tak jediným riešením by bol únik z nej. Avšak spoločenský život má v prvom rade pozitívne stránky (utilitaristicky povedané - je užitočný), druhí ľudia nám zároveň ponúkajú a vytvárajú mnohé príležitosti a štátne orgány zároveň ochraňujú našu slobodu. A hoci vôbec nie ideálne, aspoň nemusíme chodiť po ulici so zbraňou v ruke ako kedysi. Koniec koncov, rešpektovať slobodu druhého a pravidlá sa môžeme učiť len vo vzťahu s inými, zvlášť tými rozdielnymi a menej sympatickými, čo bola vlastne aj autorova skúsenosť.

Millovo radikálne volanie po slobode a jeho obranný postoj sa mi stali zrozumiteľnejšími po nahliadnutí do jeho životopisu. Jeho vlastný otec v spolupráci s J. Benthamom z neho chceli od útleho detstva "vychovať" dokonalého vedca a vzdelanca. Polyhistorom sa stal, slobodu syna, ktorú možno pocítiť len od otca však nezažil. Slovami Berlina:„Millov život je neustálou revoltou proti názorom a ideálom jeho otca – revoltou tým väčšou, že skrytou a nepriznanou.“(Tamže,s.294)