Denny45 komentáře u knih

Román-rieka na červený spôsob...
Les je námetom ruských kníh odjakživa a je ťažké prispieť na túto tému niečím novým a originálnym. Leonov pochopil tento živý ekosystém po svojom - príbehom moderne zmýšľajúceho človeka, ktorý mal od detstva blízky vzťah k prírode. Základná dejová rovina (hlavne Vichrovov život) s rozpracovaným námetom stoja za prečítanie a postavy (napr. Vichrovova manželka, Gracianský) majú skvelý potenciál. Ale je tu jedno veľké ale.
Je to román sovietskeho realizmu. Podľa recenzií na ruských stránkach a podľa anotácií iných kníh patrí k svetlejším príkladom tohoto smeru... ale to nestačí. Absurdné správanie Polje sa dá pochopiť psychologickým tlakom vtedajšej spoločnosti a politickou situáciou ale aj tak by si zaň zaslúžila poriadne prefackať. Za vrchol považujem scénu na streche moskovského paneláku, kde Poľa zostrelila niekoľko nacistických bombardérov. (☭ ͜ʖ ☭).
Verím, že tam strkal propagandu len preto, aby mu to vydávali a cítil sa relatívne slávny. No skorej to vyzerá tak, že aj on bol bohužiaľ zmagorený.
Po celý čas ma pri knihe držali opisy prírody, rozprávanie o minulosti staršej generácie a túžba spoznať tajomstvo Gacijanského (aj o tomto "veľkolepom" vyvrcholení by som vedel polemizovať).
Čo vlastne môže mladý človek od takého autora žijúceho v takom období očakávať?

2 02.01.2019

Satirikon je knihou medzier:
1) Medzera v čase, ktorá nás delí od napísania tohoto diela je tak veľká a zároveň tak malá. Pre mňa je stále neuveriteľné, že nejaké dielo mohlo prežiť aspoň v čiastočnej forme 2000 rokov. Na druhej strane sa za celý ten čas ľudia vôbec nezmenili. Stále medzi nami žijú rovnako márnivý a ziskuchtiví jedinci.
2) Klasicky, v klasických dielach nesmú chýbať medzery v texte. Pre stredovekého mnícha, ktorému sa do ruky dostalo toto dielo bola najzaujímavejšia hostina u Trimalchiona, pretože dokazovala skazenosť Ríma. Paradoxne, mňa ihneď zaujal príbeh troch zaľúbených mladíkov, ktorý sa mních snažil potlačiť do úzadia. Strašne by ma zaujímalo, čo vlastne vyviedli a ako ich milostný románik skončil (dúfam, že sa Encolpius zo svojej impotencie vyliečil)-
3) S tým súvisí tretia, morálna medzera. Homosexualita bola považovaná za normálnu vec, nikto sa nad ňou nepozastavoval. Áno, títo ľudia boli terčom posmechu ale nikto po nich nehádzal kamene ani ich neupaľoval.
4) Medzi vyumelkovanými dielami Ovídia a jemu podobných a dielom, ako je aj Satirikon je výrazná medzera. Narozdiel od vyššie uvedeného tu vidíme problémy reálnych, chudobných a ustrachovaných občanov Rímskej ríše napísané necenzurovaným, ľudovým a hlavne živým jazykom! Škoda, že je ich tak máličko.
5) Najväčšia medzera je v tom, čo nám zostalo z populárnych frašiek, satýr, básní, slovných hračiek a iných "nekultúrnych" pamiatok rímskej mládeže. V kompletnosti je to len Záväť vepříka (píšem po česky lebo do Slovenčiny to asi nikto nikdy nepreloží), ktorá ani nepobaví ale skôr ukáže, že ešte aj v Ríme bol Rím samotný všetkým na výsmech.
6) Medzera v mojich schopnostiach napísať zmysluplný komentár a vyjadriť svoje myšlienky tak, ako chcem, sa stále nezmenšuje. Sakra.

5 16.12.2018

Devätnáste storočie prinieslo okrem technických novôt aj mnoho negatívnych fenoménov. Napríklad kariérizmus tak, ako ho poznáme dnes.
Pán Duroy nemal šťastie ani na univerzite a ani vo vojne (ak nerátame to, že ho niekto nezastrelil) a rozhodne sa niečo dokázať v Paríži - v prvej metropole vtedajšieho sveta. Začínal tak, ako takí ľudia začínajú dnes. Vôbec nič sa nezmenilo; rodinkárstvo, pokrytectvo, povýšenie v práci získané v posteliach osamelých dám. Hra, do ktorej mnohí mladíci vsadia len jednu jedinú kartu a len pár z nich vyjde z tejto partie ako víťaz. George je jedným z nich.
A vôbec, prečo moralizujem? Veď mnohí z nás robia prakticky to isté, len v iných životných situáciach. A mnohí majú také šťastie, že sa im to aj prepečie. Neviem či ma to štve alebo im len závidím alebo to chcem nejako zmeniť. Z Gorgea mám také isté zmiešané pocity.
Maupassant sa vyjadruje jednoduchým a zrozumiteľným jazykom. Ako realista si dáva záležať aj na podrobných opisoch. Niekomu sa zdá, že príbeh sa vlečie a nie je v ňom žiadna akcia, ale život nie je vždy len o tom.

3 14.12.2018

Príbeh jedného života
Dámy a páni, práve ľudia, ktorí dokážu nemožné, sú talentovaní. A autor tohto románu je ním tiež. Je to muž a predsa dokázal vykresliť život mladého dievčaťa plného krásnych snov, ktorého unáhlené rozhodnutie spustí katastrofálnu lavínu. Žiť v utrpení jej bolo údelom a jej duša upadla do hlbokej agónie... až pokým neprišlo malé svetielko nádeje, takmer na prahu jej života. Veľmi silný zážitok.
Miláčik
Devätnáste storočie prinieslo okrem technických novôt aj mnoho negatívnych fenoménov. Napríklad kariérizmus tak, ako ho poznáme dnes.
Pán Duroy nemal šťastie ani na univerzite a ani vo vojne (ak nerátame to, že ho niekto nezastrelil) a rozhodne sa niečo dokázať v Paríži - v prvej metropole vtedajšieho sveta. Začínal tak, ako takí ľudia začínajú dnes. Vôbec nič sa nezmenilo; rodinkárstvo, pokrytectvo, povýšenie v práci získané v posteliach osamelých dám. Hra, do ktorej mnohí mladíci vsadia len jednu jedinú kartu a len pár z nich vyjde z tejto partie ako víťaz. George je jedným z nich.
A vôbec, prečo moralizujem? Veď mnohí z nás robia prakticky to isté, len v iných životných situáciach.
Maupassant sa vyjadruje jednoduchým a zrozumiteľným jazykom. Ako realista si dáva záležať aj na podrobných opisoch. Niekomu sa zdá, že príbeh sa vlečie a nie je v ňom žiadna akcia, ale život nie je vždy len o tom.
Mont-Oriol
Humorne ladená groteska o honbe za peniazmi a zabúdaní na krásy života. Ani jeden aspekt kúpeľného života autor nenechal bez štipľavej kritiky.

1 14.12.2018

Skvelá kniha, ktorá by v dnešnej dobe len ťažko mohla nájsť premožiteľa. Každá stránka života a histórie tak vynikajúco a podrobne opísaná v náročnejšom ale stále peknom štýle.
Možno by som len vytkol fakt, že niektoré pasáže, v ktorých asi pani Beranová nebola doma pôsobia trošku zmätene.

2 11.12.2018

Dobrodružstvo trvajúce 700 rokov s nádychom romantiky. Príbehy ľudí, ktorí zabezpečili zachovanie kultúrneho dedičstva mnohých národov. Ich životy zmizli z povedomia ľudí a zatienili ich príbehy oveľa slávnejších a "majnstrýmových" archeológov.
Kniha začína jednoduchým začiatkom: pár géniov sa rozhodlo, že zachráni odkazy antickej kultúry rozpadávajúce sa v európskych kláštoroch a končí sa v šere vedeckých inštitúcii v 20. storočí, ktoré sa snažia rozlúštiť mexické písma.
Niektoré úseky sa čítali ľahko, niektoré nie. Nejaký slovník alebo chronologická tabuľka ku každej kapitole by bodli, málo známych pojmov bolo naozaj priveľa. Každopádne je to vynikajúca kniha, z ktorej sa dozviete veľké množstvo prekvapivých informácií.

1 28.11.2018

Princ a bedár
Bedár z temnej uličky londýnskeho mesta a princ, u ktorého si podávajú kľučky kadejakí učitelia sa náhodne stretnú za veľmi zvláštnych okolností. Obaja sa na seba podobajú a sú nespokojní so svojím životom. Stačí málo a v hlavách sa im zrodila naivná myšlienka. Čo keby si na krátku chvíľočku vymenili svoje roly? Veď sa predsa nemôže nič stať!
Z milej nevinnej knižočky o dvoch malých chlapcoch sa vykľula trpká a ostrá kritika celého ľudstva. Nešetrí humorom, ktorý vás síce nerozosmeje, ale donúti vás myslieť nad tým, ako krutý je niekedy tento svet.
Tajomný cudzinec
Milí čitatelia, ak sa v knihe vyskytne postava satana alebo jeho príbuzného, pripravte sa na spoveď človeka, pre ktorého život stratil zmysel. Nemyslím to v zlom, práve naopak. Opäť nie je dôležitý dej ale sila myšlienok.
"Chodíš vari so zaviazanými očami, keď si ešte nezbadal, že zdravý rozum a šťastie sú nezlučiteľné? Ani jeden duševne zdravý človek nemôže byť šťastný, lebo život je v jeho očiach skutočný a vidí, aká je to hrôza. Len blázni môžu byť šťastní, ba ani tí nie všetci..."
"...Poznám tvoj rod. Je to črieda oviec. Ovládajú ho menšiny, zriedkakedy alebo nikdy väčšiny. Potláča svoje pocity a presvedčenie, ide za hŕstkou krikľúňov. Tá krikľúnska hŕstka zavše má, zavše nemá pravdu, ale dav ide za ňou bez ohľadu na pravdu..."
Mne už len zostáva povzdychnúť si spolu s Tajomným cudzincom: "Zdá sa mi, že ťažko vyhovieť ľuďom."
Z nedokončenej burlesky o spoločenských lexikonoch
Škoda, že je to nedokončené. Na to, že je to dielo staré 110 rokov, srší sviežim a nenúteným humorom.
Osobné spomienky na Janu z Arku
Na tomtože pracoval autor skoro 20 rokov? Úprimne, očakával som viac, a po 100 stranách nudného čítania o absolútne nesympatickej dievčine som to zabalil.

1 22.11.2018

Milí čitatelia, ak sa v knihe vyskytne postava satana alebo jeho príbuzného, pripravte sa na spoveď človeka, pre ktorého život stratil zmysel. Nemyslím to v zlom, práve naopak. Opäť nie je dôležitý dej ale sila myšlienok.
"Chodíš vari so zaviazanými očami, keď si ešte nezbadal, že zdravý rozum a šťastie sú nezlučiteľné? Ani jeden duševne zdravý človek nemôže byť šťastný, lebo život je v jeho očiach skutočný a vidí, aká je to hrôza. Len blázni môžu byť šťastní, ba ani tí nie všetci..."
"...Poznám tvoj rod. Je to črieda oviec. Ovládajú ho menšiny, zriedkakedy alebo nikdy väčšiny. Potláča svoje pocity a presvedčenie, ide za hŕstkou krikľúňov. Tá krikľúnska hŕstka zavše má, zavše nemá pravdu, ale dav ide za ňou bez ohľadu na pravdu..."
Mne už len zostáva povzdychnúť si spolu s Tajomným cudzincom: "Zdá sa mi, že ťažko vyhovieť ľuďom."

6 22.11.2018

Bedár z temnej uličky londýnskeho mesta a princ, u ktorého si podávajú kľučky kadejakí učitelia sa náhodne stretnú za veľmi zvláštnych okolností. Obaja sa na seba podobajú a sú nespokojní so svojím životom. Stačí málo a v hlavách sa im zrodila naivná myšlienka. Čo keby si na krátku chvíľočku vymenili svoje roly? Veď sa predsa nemôže nič stať!
Z milej nevinnej knižočky o dvoch malých chlapcoch sa vykľula trpká a ostrá kritika celého ľudstva. Nešetrí humorom, ktorý vás síce nerozosmeje, ale donúti vás myslieť nad tým, ako krutý je niekedy tento svet.

7 22.11.2018

Ďalšia fraška tentokrát aj na úkor konzervatívnych maďarských šľachticov. Dáždnik bol omnoho lepší a originálnejší.

1 20.11.2018

Kde bolo tam bolo, rozprestieralo sa raz jedno ospalé Slovensko. Žili v ňom ľudia nevzdelaní, hlúpučkí, naivní a veriaci v poslušní život. Ich susedmi boli veľkí a odvážni Maďari, ktorí sa cítili za nich zodpovední a snažili sa ich silou-mocou uchrániť pred nebezpečnými susedmi. Tak, že z nich chceli spraviť ďalších Maďarov. Alebo skorej hotentótov?
Dáždnik svätého Petra
Nie epopeja. Ani elégia. Ale výlet do 19. storočia vo forme antiódy na slovenskú dedinu! Celý dedinský mikrosvet zničí záhadná udalosť a premení pár dní života na frašku na účet nás, Slovákov. Ale nič sa nedeje, na mnohých veciach som sa zasmial aj ja (napr fígeľ starého obchodníka s kotlíkom) a som srdečne rád, že sa toho za tých 100 rokov tak veľa zmenilo.
Posledný hradný pán
Ďalšia fraška tentokrát aj na úkor konzervatívnych maďarských šľachticov. Dáždnik bol omnoho lepší a originálnejší.

1 20.11.2018

Nesmrteľné dielo.
Napriek tomu, že v tých časoch už vychádzali tie najpodrobnejšie diela o kultúrnych dejinách, Peru bolo veľkou záhadou. Tisíce listín sa povaľovali po archívoch a pomaličky sa rozpadávali, berúc tak so sebou časť našej histórie. Autorita cirkvi sa kúsok po kúsku rozpadávala ale ľudia si stále mysleli, že dobytie ríše Inkov bolo potrebné a hájili sa ním záujmy Boha. A v tejto dobe žil pán Prescott - milovník histórie, moderne zmýšľajúci a hlavne kultúrny človek. Cítil potrebu napísať diela o najstaršom období kresťanskej Ameriky ako pomôcku pre obyvateľa mladých Spojených štátov, do ktorých po troch storočiach reconquisty a krvavých vojen vkladal svoju nádej na svetlejšie zajtrajšky. Či odôvodnene, to neviem...
Ale späť ku knihe. Prvá časť s názvom kultúra Inkov je zastaraná. Nie je to chyba autora, veď archeológia bola ešte lev v plienkach a zakladateľ "inkológie" to mal naozaj ťažké. A akonáhle sa na scéne objavuje dvojica Almagro a Pizzaro, začína sa pravá a nefalšovaná tragédia zinscenovaná krvilačnými Španielmi. Ocitáte sa v zapadnutej krčme plnej moskytov v panamskej džungli, kde sa pár dobrodruhov rozhodne dobyť... hmm... V tom je ten háčik - oni vlastne ani nevedeli, čo idú dobyť.
Aká irónia .Po nevinnom plachtení a vypaľovaní slamených dedín v Kolumbii sa rozpúta pravé španielske rodeo - a jeho obeťou sa stanú nevinní Inkovia. O pár chvíľ sa ocitáte v kresťanskej provincii, ktorý zachvátili plamene občianskej vojny a na konci knihy, pár rokov po nevinnom začiatku, z radov hlavných protagonistov už nežije nikto. Tomu hovorím jazda.
Po celý čas vás sprevádza autorov komentár, podaný tak presvedčivo a nenútene, že skladám pred pánom Prescottom pomyslený klobúk. Tak pútavo predniesť životy toľkých zaujímavých osobností a opísať každú dramatickú chvíľu dokáže len pár ľudí.

3 20.11.2018

Verše
Mladý Lermontov bol nespokojný, kritizoval, hľadal opovede a lásky ho opúšťali jedna za druhou. A nebol hlupák, lebo všetky tieto pocity zbásnil. To je presne to, čo sa mi na ňom páčilo! Tá mladícka nerozvážnosť a rozpolčenosť (napríklad 11.jún 1831).
S dospievaním prišlo aj vytriezvenie. Denník nepochopeného mladíka strieda vyšperkovaná kritika Ruska a rozprávkové ľudové povesti. Poviete si: Krása, čo sa dá vytknúť? Asi len to, že mi to nebolo blízke. No dobre, Smrť básnika bola výnimka.
Poémy
Čistý romantizmus, pri ktorom som takmer zabudol na znechutenie z predchádzajúcich strán. Podľa mňa je Démon s Novicom vyhrávajú.
Hry
V každej žije kúsok Lermontovej duše a jeho života. Ponurá atmosféra bálov, na ktorých sú si všetci tak cudzí vystriedaná hlbokými a silnými monológmi pri svetle osamelej sviece. Akoby ste videli tú šnúru klebiet, ľudskej závisti a zbytočnej pomsty či dokonca preklínania, ktorá sa vinie celým dejom až do tragického konca. Dovolím si napísať jeden spoiler: V troch hrách sa šíri nákaza šialenstva, takže si pri ich čítaní radšej nasaďte rúško!
Odporúčam (pre mňa vrchol jeho tvorby) Čudného človeka a Maškarádu.
Prózy
Na hudobnom večierku grófa V... je nedokončený rukopis s nejasným poslaním. Azda kritika hazardných hier.
Kňažná Ligovská je nedokončený rukopis s až príliš jasným poslaním. Lermontov bol prvý, kto na pozadí šlachtickej telenovely typu "ľúbi ma, ja neviem či ho ľúbim" načrtol život malého úbohého stvorenia - zbytočného človeka.
Na záver: Ťažký autor, ťažká kniha, ťažké čítanie.

1 01.11.2018

Nedalo mi a musel som siahnuť aj po druhej knihe od Turgeneva z tejto edície.
Šľachtické hniezdo
Sparťanská výchova sa zjavne nepodarila. Po prvej nevydarenej láske sa mládenec zaľúbi opäť. Do dievčiny, ktorá si žije v dokonalom svete, má dokonalého snúbenca, dokonalú rodinu. Všetko vyzeralo tak nádejne, dievčina privolila, bola zmätená, keď sa v tom vrátil prízrak minulosti, ktorý mal byť už pochovaný pod čiernou zemou... Prízrak si podmnil srdcia celého domu a ako dýka sa zapichol v srdci mladého dievčaťa. Vysvetlenie je zbytočné, už je neskoro...
Po rokoch, nezostalo už nič čo by pripomínalo toto vzplanutie. Najmladší vyrástli, starší dávno odišli preč. Len tie spomienky tu navždy budú...
Otcovia a deti
Celé dielo som mal toho Bazarova v zuboch. Mudroval, objavila sa láska, a celá filozofia bola fuč. Potom sa tváril, že sa nič nedeje a keď sa to začalo komplikovať, dostal košom. Aký som bol rád, zaslúžil si to. Ale poučil sa a upokojil. A aká irónia, že na konci knihy mi ho až bolo ľúto.
Druhou postavou je Arkadij: mladý, neskúsený, hltá čo jeho duša pýta. Svojho otca a uja má nesmierne rád a neberie názory sa svet tak radikálne ako jeho kamarát a učiteľ Bazarov. V dome Odincovovej sa zaľúbi a za pár dní zabudne na všetky pravidlá, ktorými sa doteraz riadil. Sympatické nie? Nekarhá staršiu generáciu, že je spomalená, berie to ako samozrejmosť. Preňho sa život končí štastne. Možno je v tom odkaz, že prílišnou horlivosťou si človek sám vykope hrob.
Za komunizmu sa dej reprodukoval hlavne ako boj dvoch generácii a mladá mala pravdu. Hlúposť. Je to predovšetkým príbeh, ktorý dýcha človečinou. Možno menej ako Hniezdo alebo Rudin, ale stále tak, aby človeka dokázal pohltiť
Jarné vody
Keby som mohol pánu Saninovi napísať list, vôbec by som sa nekrotil. Ako môže spraviť niekto takú hlúposť? Veď od začiatku toho prekliateho výletu do BadenBadenu som cítil, ako to dopadne (asi intuícia). A ono to tak na moje nešťastie dopadlo.
Na druhej strane, človeka to poteší, keď vidí, že celá tá udalosť mala šťastný koniec. Bôl prebolel (aspoň Gemma tak vyznela), adresa sa našla, odpustenie prišlo aj keď sa už zdalo, že nepríde. Ale je ešte čas napraviť celý svoj život presiaknutý "taedium vitae"?
Znie to ako červená knižnica, ale tu sa začína rodiť psychologický román. Z knihy možno najslabší, ale najviac mi zarezonoval v hlave.
Tajomné novely & Básne v próze
To si idem ešte len prelistovať, niečo si určite prečítam hlbšie.
CELKOVÉ hodnotenie
Turgenevovo majstrovstvo - to sú určite romány. Síce sa už opakujem, ale stále nechápem prečo sa tak rýchlo vytratil z všeobecného prehľadu každého človeka. Nebolo to to najlepšie, čo som kedy z obdobia 19. storočia čítal, ale má to svoje nenahraditeľné a svojské lyrické čaro. A aj keď je to jednoduhšie, na hlbke to nestráca. Celkovo mám z jeho diel dobré pocity.

1 24.10.2018

Stále dookola sa opakujúci nudný život šlachty zmení príchod skrachovaného šlachtica Rudina (zas ten motív príchodu). Múdrosťou, bystrosťou a jasným vyjadrovaním doslova prefúkne sukne na smrť znudených slečiniek a pánom vyčistí žalúdok svojou hlbokou filozofiou. Dochádza k zmenám vzťahov, názorov a nejedno mladé srdce postihne búrka. Ale keď to začne byť vážne, nezostáva nič iné len povedať: "Pán Rudin, ďakujeme vám za spoločnosť ale musíte ísť...".
Ale na čo mu je jeho inteligencia, keď nedokáže premeniť svoje myšlienky v činy? Keď prechádza mestami a odjedá omrvinky z honosných stolov bez hanby? Ale povedzme si, na čo by mal byť iný ako tí, ktorí naňho hľadia s falošnou ľútosťou a podávajú mu ruky studené ako ľad? Je toto tá zbytočnosť, ktorú sa Rusi snažili v svojich dielach opísať?
Aj keď som dej pozabúdal, dojmy zostanú (najmä z konca). A nie nebojte sa tej filozofie, číta sa to ľahučko a dá sa pri tom vynikajúco oddýchnuť. Ani si neuvedomíte, ako veľmi vám nevinný príbeh rozvíri myšlienky

Tri portréty
Kratučký lyrický príbeh. Atmosféra Poľovníkových zápiskov.
Mesiac na dedine
Sparné leto, dedina, príchod nového človeka - úplne ako v Troškovej komédii (pardon za nepresnosť, v tejto aspoň nenájdete prvoplánový humor). A garantujem vám, že aj keď sa nebudete smiať ako posadnutí, aspoň kútiky úst sa vám trošku pohnú... Oddychovka, ale najradšej by som si ju pozrel v podobe inscenácie.
Poľovníkove zápisky
Najväčšie sklamanie knihy. Stále som čakal, že príde rozuzlenie, hľadal som nejaký utajený dej, zápletku a stále nič. A potom mi došlo, že je to súbor poviedok. Áno, sú pekné, lyrické a dýcha z nich tá dedinská prostota, život obyčajného človeka, nevoľníka, ale ten pocit sklamania to už nedokázalo prebiť.
Denník zbytočného človeka
Ťažké čítanie pri ktorom si nejedna duša zavzdychá.
Rudin
Konečne poriadny román!
Stále dookola sa opakujúci nudný život šlachty zmení príchod skrachovaného šlachtica Rudina (zas ten motív príchodu). Múdrosťou, bystrosťou a jasným vyjadrovaním doslova prefúkne sukne na smrť znudených slečiniek a pánom vyčistí žalúdok svojou hlbokou filozofiou. Dochádza k zmenám vzťahov, názorov a nejedno mladé srdce postihne búrka. Ale keď to začne byť vážne, nezostáva nič iné len povedať: "Pán Rudin, ďakujeme vám za spoločnosť ale musíte ísť...".
Ale na čo mu je jeho inteligencia, keď nedokáže premeniť svoje myšlienky v činy? Keď prechádza mestami a odjedá omrvinky z honosných stolov bez hanby? Ale povedzme si, na čo by mal byť iný ako tí, ktorí naňho hľadia s falošnou ľútosťou a podávajú mu ruky studené ako ľad? Je toto tá zbytočnosť, ktorú sa Rusi snažili v svojich dielach opísať?
Aj keď som dej pozabúdal, dojmy zostanú (najmä z konca). A nie nebojte sa tej filozofie, číta sa to ľahučko a dá sa pri tom vynikajúco oddýchnuť. Ani si neuvedomíte, ako veľmi vám nevinný príbeh rozvíri myšlienky
Hamlet a Don Quijote
Prebehol som to len očami. Vyzerá to zaujímavo.
CELKOVÉ HODNOTENIE
Nechápem, prečo sa na Turgeneva tak rýchlo zabudlo, veď tie diela sú prepracované a stále dokážu rozvíriť sled myšlienok.

22.10.2018

Tragédia človeka
Toľko filozofie v jednej divadelnej hre som ešte nikdy nevidel. Vlastne, je to prvá divadelná hra ktorú som kedy čítal. A hneď prvá mi ukázala, čo je to katarzia.
Mojžiš
Tvári sa to ako monumentálne dielo ale nie je to monumentálne dielo. Vyberte si 1., 54., 89., 124., a poslednú časť nejakej nekonečnej juhoamerickej telenovely a poskladáte si vlastného Mojžiša. Každý si vyberie z jeho života iné najdôležitejšie momenty ale tento výber nestojí za nič.
Lyrika
Nemal som chuť ani čas

14.10.2018

Takže to čo nám v školách ukazujú ako klasickú čínsku kultúru z obdobia Čching sú už len jej pozostatky znásilnené európskou kultúrou? Čo všetko sa ešte nedozviem...
Alebo začnem inak: každý milovník ázijských kultúr by mal mať túto knihu aj vo svojej knižnici. Prečo? Úprimne, v tejto problematike sa nevyznám, no podľa mňa má táto kniha stále čo ponúknuť aj keď je čiastočne zastaraná.

1 14.10.2018

Clyde Griffiths. Tento človek dva týždne bičoval moju psychiku, celú osobnosť, dušu. Nenachádzam slov... toľko zmien, protikladov, psychických opisov, zamyslení.
Možno mi pomôže citácia z knihy: "Taký bol vplyv krásy, bohatstva a spoločenského postavenie, po ktorých horúčkovito bažil, na povahu plytkú, nestálu ako voda!"
Na začiatku suchý opis sa postupne menil na prežívanie každého momentu knihy spolu s hlavným hrdinom. A nakoniec mi on sám nastolil otázku: Je vinný, alebo je vinná spoločnosť?
Najviac sa ma na konci knihy dotkol vnútorný monológ Clydea: "...ako ho môžu posudzovať títo ľudia keď nepoznajú jeho duševné, telesné, mravné utrpenie?" Mám vôbec práve posudzovať ho JA, aj keď som s ním prežil prakticky celý život, každú zmenu v jeho správaní a videl som všetko čo sa odohrávalo v jeho hlave?
Táto kniha je monument. A každého, kto sa po jeho strmých stenách vyškriabe až na vrchol obdarí psychickým zážitkom, na aký len tak ľahko nezabudne. Rozmýšlal som, že čítanie prvej polovice bolo len utrpením a preto som chcel jednu hviezdičku odobrať. Ale toto utrpenie a bolesť za niečo stáli. Nazval by som to "novodobou katarziou"...

11 04.10.2018

Niet pochýb, že táto kniha vyvolala škandál. Dlho o tom nikto nehovoril takto otvorene - a zrazu autor vydá toto.
Ich rukami prejdú tisíce mužov. Denne vypijú desiatky pohárov whisky. Za mesiac vymenia toľko šiat, zahrajú viac rolí ako herci v divadlách. Za špinavú prácu musia byť ešte vďačné svojím dámam "pasáčkam", ktoré ich šikanujú a trýznia v neľudských podmienkach. A predsa v niektorých z nich dohorieva plamienok ľudskej duše túžiacej po slobode a krásnom živote. Nie všetky osprosteli a oddali sa svojej službe...
Aj keď je to smutný román s ponurou náladou, veľakrát som sa musel aj zasmiať (či už to bola postava Vaňku, všetci študenti ktorí moralizovali o bordeloch nakoniec využili jeho služby a ten čo ich tam pozval ich nevyužil, úbohý Lichoninov pokus, predčítavanie Kapitálu negramotnej žene, ...). Téma je stále aktuálna, len forma celého tohoto obchodu sa zmenila, skryla sa pred zrakom ľudí.
Mňa tá kniha dostala, námet, príbeh, ten KONIEC, postavy, prostredie, Rusko. Odporúčam

4 23.09.2018