Denny45 komentáře u knih

Po dlhej odmlke prvý komentár...

Vcelku syntetické dielo o inkvizícii, písané z pohľadu dogmatického marxizmu-leninizmu v dobách Brežneva a Husáka, v dobách normalizácie.
Prišlo mi zaujímavé, že na začiatku knihy Grigulevič hodnotí súveké a staršie diela, pojednávajúce túto tému, negatívne ako zaujaté a nekritické, ale počas túry naprieč stredovekým svetom ich stále cituje a šikovne obracia vo svoj prospech. Niektorým pro-cirkevným autorom vytýka slabú argumentáciu a nepodložené fakty, pričom on sám pri svojich úvahách schádza do neprebádaných vôd bez dôkazov...
Z hľadiska komunistickej propagandy chcem hodnotiť len kapitoly o konci 19. storočia a o 20. storočí. Tu bola fakt neúnosná a z komunistov sa stávajú "poľutovaniahodní mučeníci". Celé mi to vyznelo ako hádka dvoch malých súrodencov: "Mami, Cirkev ma prekliala a vyobcovala z jej lona všetkých komunistov. Povedz jej niečo, lebo budem plakať! To sa nerobí!" V konečnom dôsledku mi prišli trochu zbytočné, aj keď chápem, že inkvizícia fungovala až do II. vatikánskeho koncilu a treba opísať aj jej posledné výkriky, či nástroje jej činnosti. Ale aby sa celé točili len okolo - komunisti zakázali cirkev, lebo ona zakázala ich / cirkev zakázala komunistov, lebo oni zakázali ju - tak to potom nie, ďakujem.
Opis najznámejšej epochy od Jany z Arku, cez Husa, Bruna až po posledných portugalských kacírov stál za prečítanie. Dokumenty od priamych účastníkov opisovaných udalostí sú neoceniteľným prínosom, prehľad o tom, o čo komu / kde / ako išlo, má aj dnes vynikajúcu historickú výpovednú hodnotu. Nie je to senzačné čítanie s prehnaným výpočtom múk, vrážd, upaľovaní. Naopak vysvetľuje inkvizíciu ako celok, osobitnosti jednotlivých "národných" pobočiek tejto inštitúcie a všeobecný prehľad priebehu inkvizičného procesu. Menej alebo vôbec autor spomína protestantskú odnož (Nemecko, Anglicko, USA). Hoci bol vraj odborníkom na tému Latinskej Ameriky, kapitola o terore v kolóniách sa mi zdala príliš zostručnená.
Napriek roku vydania mi preklad robil veľké ťažkosti - je v dosť archaizujúcom štýle (podmieňovacie spôsoby, predminulé časy a pod.). Čítal som v češtine aj staršie vydania, ale nerobili mi takýto problém.

Knihu odporúčam, už len kvôli bohatej bibliografii (ku ktorej sa dostať je dnes už jednoduchšie) a celkovému vyzneniu, či príjemnému doslovu od českého historika. Ale treba ju čítať najmä kriticky a nebrať vážne každú úvahu a detaily. Ak vás inkvizícia zaujíma, ale nemáte o nej ani poňatia, a chcete sa dozvedieť, čo vlastne robila, čo sú Suprema a autodafé, ktoré mená sú s ňou spojené - čiže mať všeobecný prehľad, tak Dejiny inkvizície vám vaše otázky zodpovedajú.

Zatiaľ mám za sebou prvý diel...
Zvláštne, ako môže byť niečo krátke (počet strán) zároveň dlhé (obsah, časopriestor), niečo pomalé (spád deja) zároveň rýchle (čas, strávený čítaním).
Náročná oddychovka o ľuďoch, čo majú bližšie k stromom v lese, ako k svojím blízkym, na mieste, kde sa končí civilizácia, v čase, kedy sa končí nevinný vek ľudstva a prichádzajú sem peniaze.
Všetko je len načrtnuté a neurčité, akoby chcel autor nechať čitateľovi voľný priestor, alebo ho donútiť hľadať skrytú ideu. Vlastne čím jednoduchší život vedieme, tým zložitejšie a menej vulgárnejšie sú naše pocity a charaktery.
Hoci je kniha pekná, poetická, čerpá veľa z ľudovej kultúry, na 5* ju nevidím. Niečo mi v nej chýbalo (nie, nie som čitateľom akčných thrillerov, v tom to nebude) a občas lizla uplakanú literatúru. Je plná pekných myšlienok a dá si pri nej ľahko zabudnúť na prítomnosť... Prečítam si aj pokračovania, ale asi si nechám poradiť od ostatných a spravím to počas dlhých zimných večerov.

"Peniaze vyžadujú mnoho od svojho majiteľa, vyžadujú jeho dušu, ak sa nemá na pozore."

5 30.06.2019

Naturalizmus je všedný, každodenný život, zvečnený na papieri.

Hoci sa najskôr javí ako nuda, nakoniec sa v ňom zjaví iskra a prinúti vás zamilovať si ho, aj keď sú jeho myšlienky a vety rovnako... "nudné".

Ukazuje davy ľudí, ale len pár z nich si zaslúži pomenovanie Človek.

Jedna z mnohých, Germinie, miluje a chce byť rovnako milovaná.

Narazí na pár jedincov s rovnako ťažkým osudom, ktorí ju napriek tomu nedokážu dostatočne ľúbiť.

Svet je príliš krutý a ju ponorí na najhlbšie dno, odkiaľ nie je cesty späť.

Zabije ju a ona zomrie s hrôzou na tvári, ale so stále rovnako veľkou túžbou v srdci.

Germinie bola Človek.

Prejdú desaťročia a situácia sa opakuje dookola, dookola...

A ja sa pýtam sám seba, ako mohli dvaja bratia tak harmonicky a silne ukázať krutosť sveta.

Naturalizmus je krásny a nadčasový.

Škoda, že nedokážem vyjadriť všetky moje pocity z čítania...

2 30.06.2019

Nádherné veľdielo, ktoré skryje síce "krásne", ale vedecky nadhodnotené Pijoanove dejiny do vrecka. Zasvätení autori, úžasné ilustrácie, ktoré zmapovali úplne celý svet.
Ak by som si ho chcel naozaj prečítať a porozumieť všetkému, asi by som knihu čítal týždne, ak nie celé roky, tak som si ju aspoň listoval a prebehol očami niektoré pasáže z nej. A výsledok? Raz v živote si celú sériu zaobstarám aj do mojej vlastnej knižnice, a vám odporúčam to isté! :) Naozajstný klenot.

30.06.2019

Vyčerpávajúca a extrémne detailná kniha o Francúzskej revolúcii. Obsahuje asi všetko, čo si pri hľadaní informácii zaželáte, od 100 stranového výkladu stavu francúzskej spoločnosti pred revolúciou, cez ekonomické štatistiky až po citácie najdôležitejších predstaviteľov v súvekej tlači. Ak sa s ňou popasujete a prečítate ju do konca, buďte si istí, že o FRR vás už nič neprekvapí.
Marxistickým prístupom k histórii netrpí až tak veľmi, ako by sa mohlo zdať, vlastne ide len o velebenie jakobínskeho teroru. Väčším problémom sú až doslova nadbytočné kapitoly a celkový žáner knihy; nie je totiž monografiou, ale esejou! Z toho vyplýva veľmi náročný štýl a občasná nemožnosť rozoznať fakt od vlastného názoru autora, s ktorou som ako laik, o FRR nevediaci takmer nič, musel bojovať. Ale aj tak ju vrelo odporúčam, najmä zasväteným čitateľom.

30.06.2019

Maxima som po 1 knihe neopustil. Jeho osoba mi stále vŕtala hlavou a navyše - Detstvo je v súčasnosti medzinárodne najúspešnejšie dielo, ktoré napísal. A súčasne je Autobiografická trilógia aj druhým zväzkom výberu v Zlatom fonde...
O dieťati očami samotného dieťaťa - s tým súvisí úplne všetko. Aj štýl písania úplne sedí; možno preto príde Gorkij mnohým akýsi štylisticky "roztečený a premetaforovaný", ale detský svet, navyše v prostredí ruských rozprávok starej matere a vlastne všetkých ľudí naokolo, je jednoducho taký. Okrem toho je nesmierne krutý a nespravodlivý a nedalo sa mi s ním nezžiť, zanechal vo mne hlboký emocionálny zážitok. Hrdina - nadpriemerne vnímavé a inteligentné chlapča - to mal od začiatku veľmi ťažké a snáď sa z okov spoločnosti na konci vymanil (Moje univerzity som neprečítal).
Ešte jedna vec - čitatelia majú s Detstvom ešte jeden problém. Podľa nich autor svoje detstvo nevykreslil pravdivo a mnohé prehnal, zamlčal alebo prekrútil. Pri čítaní ma táto kritika vôbec netrápila. Ak to naozaj urobil, aj tak dokázal vytvoriť dôveryhodný a silný príbeh (aj keď sa už nedá povedať, že to bol pravdivý život samotného Peškova), plný mnohých oceniteľných myšlienok. Opäť som narazil na Ruské dielo s veľkým R, so všetkým čo k nemu patrí. Inými slovami moje pocity vyjadrujú posledné vety v anotácii na prebale.

"... zo skúsenosti som vedel, že príbuzní sa k sebe správajú horšie ako cudzí: vedia o sebe viacej zlého a smiešneho, zlomyseľnejšie sa osočujú, častejšie sa vadia a bijú."

"Hádam máš pravdu, som ku všetkým dobrý. Len to neukazujem, nesmieš to ukázať ľuďom, lebo by ťa ukrkali. Na dobrého sa každý štverá ako na kopenec v močiari... A ušliapu ho."

Ale ešte jeden výňatok, ktorý charakterizuje prvý vzťah autora k žijúcim zdrojom svojej tvorby - dobrým ľuďom, skrytým medzi masami najchudobnejších...
"Všetci boli nesmierne zaujímaví, ale cítil som, že žiť sa s nimi nedá - bolo by to ťažké a odporné. Akoby trhali dušu, ich múdre reči pokrývajú srdce červenou hrdzou. Je Osip dobrý? Nie. Je zlý? Tiež nie. No múdry je - to mi je celkom jasné. Ale jeho múdrosť, ktorá ma udivovala svojou pružnosťou, ma umŕtvovala a napokon som dospel k presvedčeniu, že mi je naskrze nepriateľská."

1 04.06.2019

Na začiatku autor nepriamo naznačil, že sa pokúsi mayov vyzliecť z rúcha legiend a mýtov, napriek tomu v priebehu písania schádza k odvážnym tvrdeniam, ktoré plodia ďalšie stereotypy (ich život sa vraj točil okolo sexu). Občas prekračuje hranice, ktoré si stanovil, a mýli príliš stručnými odpoveďami na teoretickejšie otázky, ktoré už iní odborníci vysvetlili lepšie. Niektorými myšlienkami čitateľovi vnucuje socialistický pohľad na dejinný vývoj a niektoré jeho metódy sú zastarané. Párkrát sa snažil súvislosti vysvetliť porovnaním so starovekým Gréckom či Rímom a vyznelo to... čudne. Zopár informácii vysvetlil chaoticky, iné nevysvetlil vôbec, pri iných chýbala v knihe mapa.
To sú, podľa mňa, negatíva knihy, inak veľmi odbornej, pútavej a úplne nabitej informáciami. O ich kultúre sa vedelo tak veľa už pred 60 rokmi, a predsa ostali aj dnes pre väčšinu ľudí len tajomným národom. Dokonca je tu vysvetlená aj teória, prečo ich písmo nikdy nerozlúštime vcelku a podľa internetu vedci túto teóriu dodnes zastávajú.
Na záver - nedokážem určiť, ako veľmi je von Hagenovo dielo zastarané a ktoré údaje sú správne. Oproti iným starým populárnovedeckým dielam je asi najviac napumpovanou knihou (aj diskutabilnou), ktorú som kedy čítal. Aj tak som úplne zmenil svoj pohľad na mayskú civilizáciu, doteraz sprostredkovanú len formou archeologického cestopisu od Cerama alebo filmových krvákov. Dozviete sa naozaj veľa zaujímavého...

27.05.2019

Nedokázal som dočítať...

Krásny dôkaz rôznorodosti ruskej literatúry... Za Tolstým či Dostojevským sa skrýva aj Leskov - spisovateľ z povolania, ktorého literárna pozostalosť činí 30 zväzkov kníh! Tomuto chameleónovi nebol cudzí žiadny žáner ani literárny štýl, ale v poviedkach bol jednoducho najlepší. V listoch priateľom argumentoval, že sa chce vrátiť k prapôvodu poviedky, tj. vyrozprávať zaujímavý príbeh, čo sa mu aj v tomto výbere podarilo. V staručkom preklade podľa starej gramatiky a vďaka talentu prekladateľky z vyjadrovania cítiť Rusko v celej svojej kráse. Ľudia rozprávajú rusky, činia rusky, veria rusky, žijú rusky a sú Rusmi. Aj miestami prehnané náboženské mystično, vyplývajúce z každej druhej poviedky - aj to je RUSKO.
Každá strana bola pre mňa novým potešením a všetky príbehy ma k sebe vtiahli rovnako silno. Vidiecka lady Macbeth signuje celý výber svojím nepomerom jednoduchosti k závažnosti zápletky (snaha autora vytvoriť trpký čierny humor), ale k ďalším komentárom sa už nezmôžem... krásne a silné poviedky.

"Do maštale sa dostala preto, že si neboli istí, či sa nepomiatla. Takých "hovädám podobných" posielali na vyskúšanie medzi hoviadka, lebo statok opatrovali starší, rozvážni ľudia a súdilo sa, že tí môžu "skúmať" duševne chorých." - Česací umelec

"Či Ryžov nemal slabosť spoločnú mnohým samoukom, či sa totiž nepokladal za najmúdrejšieho zo všetkých,..." - Samodum

4 26.05.2019

Začalo sa to nenápadnou zmienkou v predhovore ku knihe Gorkého. Skončilo to pri sťahovaní filmu Balada o siedmich obesených z internetu.
Každé dielo v tomto vydaní by si zaslúžilo 10-stranovú recenziu, ale musím použiť slová, ktoré aspoň trochu zovšeobecnia moje dojmy. Tajomné, temné, šokujúce, vulgárne, nechutné, šialené, zmätené, choré, škaredé, lacné, nudné, zdĺhavé - geniálne, krásne, priťahujúce, napínavé, silné, smutné, reálne, dokonalé, neprekonané, originálne, hravé, primerané. Strácam sa v hraniciach medzi šialenstvom a zdravím, medzi epikou a lyrikou, medzi zlom a dobrom, medzi filozofiou a beletriou. Strácam slová...
Chcem len dodať, že to ako los nižšie môžem len odporúčať a každú stranu som pri čítaní trpel a tešil sa zároveň. Túto knihu som si užil do posledného písmena...

-... bylo to bezbožné, bylo to bezbožné. Červený kříž přece chová celý svět v úcte jako věc posvátnou, oni viděli, že to není vlak s vojáky, ale s neškodnými raněnými, a na uloženou mínu měli upozornit. Neˇšťastní lidé! Už snili o domově...

...Viděl jsem matku, která dostávala dopisy od syna ještě celý měsíc poté, co si v novinách přečetla zprávu o jeho strašné smrti. Byl to něžný syn, každý dopis obsahoval mnoho těšivých, vlídných slov, naivní mladické naděje v jakési štěstí. Byl mrtev a každý den s ďabelskou přesností a dusledností psal o živote, že matka přestala věřit v jeho smrt. A když pak minul jeden den, pak druhý, třetí a další dopis nepřicházel, uchopila oběma rukama synuv velký starý revolver a střelila se do prsou.
Červený smích-

2 15.05.2019

Parafrázovanie súčasného čitateľa: "Maxim? Ten komunista, čo písal na objednávku Stalina? Čo nám môže jeho neprávom velebené a režimom nanútené dielo povedať?". Alebo: "On napísal hentú Matku, však? O ničom dielo...". Prinajlepšom: "O ňom sme sa učili na základke. Ešte dnes si pamätám malú útlu knižočku Makar Čudra, ktorú sme povinne čítali. To bolo ešte za socíku!".
Podľa mňa nesie každé vyjadrenie kúsok pravdy. Neprávom velebený, vtláčaný do hláv revolučnej mládeže, prežúvaný v ústach každého dobrého proletárskeho kritika - aj taký bol Gorkij. Po 89’ končili jeho knihy hromadne na smetiskách, knižnice ho odkladali do skladov a ľudia vyhadzovali do zberu papiera. Opäť - neprávom.
Kniha má byť oddychom - netvrdím nič iné, ale pri niektorých autoroch je extrémne dôležité poznať historický kontext. Tento človek sa prispôsobil obdobiu prudkej propagandy v ZSSR (životopismi, prerábkami, umelými esejami a článkami), no predtým stihol dokázať, že disponuje literárnym talentom. "Trpké" poviedky z prostredia zlodejov (bosákov) a vtedajšej splodiny podľa mňa majú právo na druhú šancu. Smutné, ba až tragické príbehy, ktoré písal život v juhoruských mestách, ženy - stvorenia krásne, ktoré nezaslúžene žili v kalužiach miest, hrdinovia, ktorých hrdinský život skončil síce smrťou, ale ich posolstvo vo vtedajšej ľahostajnej spoločnosti nezostalo bez odozvy. Posledná téma vám určite evokuje propagandu. Aj jej existencia sa medzi hnutiami, z ktorých len pár hlásalo potrebu zmeny skutočnými činmi a nie pokorou a vyčkávaním, zatiaľčo Rusko upadalo, dá opodstatniť (úprimne boli tieto hrdinské poviedky najnudnejšie). Mnohé námety ma prekvapili svojou originalitou alebo smutnou pointou a Gorkého štýl ich čítanie len spríjemňoval.

-"Na svete je veľa takých, čo si najväčšmi cenia nejaký svoj duševný alebo telesný nedostatok. Po celý život sa ním zaoberajú a vlastne len to ich drží pri živote; trápia sa síce preň, ale aj z neho žijú... ale okrem tohto nedostatku nemajú ničoho. Vezmite im túto neresť, odnaučte ich od nej, a budú nešťastní, lebo im pretnete jedinú životnú niť a život pre nich stratí zmysel."-

Ani dlhšie novely, alebo ako ich nazvať, nesklamali. Najhoršie vnímam články v sekcii publicistika - z tých propaganda stekala ako med. Niektoré som radšej nedočítal a ak mám pravdu povedať, nikomu neodporúčam opak. Klamstvami sa to tam len-tak hmýrilo.
Prvý stret s Alexejom Peškovovom skončil nad moje očakávania a oplatí sa dať mu aspoň jednu šancu. Jeho poviedky nie sú ukážkou literárnej dokonalosti, možno sa hrajú s lacnou emóciou, ale stále sú dobré a ich silné príbehy majú hodnotu. Snáď ma milo prekvapia aj Moje detstvo a divadelné hry.
Ps.: Makar Čudra je najnudnejšia poviedka z celej knihy. Nechápem jej popularitu.

15.05.2019

Pekný výlet do renesančného Španielska vo podobe troch najpopulárnejších súvekých literárnych žánrov:
Novely - už tradične hravé, vtipné, výsmešné, s netradičnými námetmi. Predstavoval som si, ako si po večeroch tieto dielka tajne čítavali panie pri teplom kozube a chichotali sa na ich obsahu, často nemravnom. Ale nesmieme zabúdať na pravidlo, ktoré stanovil už Boccacio - maximálne 1-2 novely denne. V druhom prípade by jednotlivé príbehy splývali dokopy a aj čítanie renesančných polstranových súvetí je po čase vyčerpávajúce. Z mojej strany odporúčam Cigánočku a Podvodný sobáš s legendárnym filozofickým rozhovorom dvoch psov, strážiacich nemocnicu.
Medzihry - v písanej podobe, a najmä v dnešnej dobe, už nedokážu vyvolať účinok, za akým boli vytvorené. Nejde tu o charakteristiku výnimočného hrdinu, ani o komédiu v pravom zmysle slova. Jednoducho mali rozptýliť divákov medzi dejstvami celovečerných hier, preto sú celkom stručné, až primitívne. V niektorých typické postavy lakomca, dohadzovačky alebo junáka naberali nádych barokovej comedie dell'Arte. Podľa mňa sa žiadna z nich nevymykala z priemeru.
Pedro de Urdemalas - všetko o čom Cervantes písal v novelách, medzihrách a aj v Quijoteovi zlúčil do jednej divadelnej hry. Dokopy to vyznelo ako zlátanina, ktorej nepomáhalo ani to, že sa násilne snažil dodržať jednotu času a miesta, ale ľahko sa čítala a aj ma celkom bavila. A síce, je to hra, čiže na scéne možno vyzerá omnoho lepšie.

Dúfam však, že nespyšniete,
bedár totiž, príduc hore,
spyšnie tak, že v celom svete
musia sa mať na pozore.

Zvláštne, ale najviac ma zaujali vysvetlivky na konci knihy a chronológia autorovho života. Teraz si dokážem predstaviť tú dobu, s ňou aj funkciu a charakteristiku vtedajšieho divadla a jeho predstaviteľov, ktorí sa navzájom veľmi nemuseli.

01.05.2019

- Я к вам пишу - чего же боле?
Что я могу еще сказать? -

- Aj keď čítanie Kapitánovej dcéry pre mňa skončilo fiaskom, nehodil som Puškina do starého železa úplne. Stále ma prenasledovala chuť na jedno legendárne dielo, ktoré dnešnej mladej generácii hovorí máločo: "Onegin je to, druh môj starý,..."
Teraz, áno ešte aj teraz, mám sánku stále padnutú. Už chápem prečo sa vraví, že on posunul ruskú literatúru na svetovú úroveň - to čo načrel lord Byron, on doviedol do dokonalosti. Všetko vyznelo presvedčivo, nič nepôsobilo rušivo, každé písmenko bolo na svojom mieste. Jednoducho bezchybné.
Na jedno posedenie sa človek prenesie v čase do starého Ruska, presnejšie hlboko do duší dvoch mladých ľudí. Odvážim sa Tatianu a Eugena prirovnať k dvom hviezdam, ktoré sa stretnú na horizonte uprostred vidieckej krajiny. Jedna už len bliká, jej život stráca iskru a druhá, plná nádeje, svoj večný plameň práve našla. Dokáže tá druhá primäť prvú aby opäť zahorela vášňou? Bohužiaľ nie, a mrazivý chlad Oneginovej hviezdy zahasí aj horiacu dušu Tatiany, až v nej zostane sliepňať len malé svetielko. Až po dlhom čase vzplanie láskou aj jeho duša, ale už je neskoro a jeho situácia v nás vzbudzuje voči nemu len odpor.

- Všetci sme, ľudia, po Eve
pramatke upriamení k tomu:
čo dané ti je, nemáš rád;
a jednostaj ťa vábi had
ku sebe, k tajomnému stromu;
plod zakázaný, ten mi daj,
bez neho raj mi nie je raj. -

Kulisy k tomuto krásnemu predstaveniu tvorí celé Rusko - od opustených žobrákov až po márnivé salóny Petrohradu. Okrem nefalšovaných emócií zo strof vanie búrlivý vietor Puškinových myšlienok a názorov, ktoré nie sú obžalobou, ale otvorenou úvahou o ľuďoch, živote, svete... Krása!
10 kapitola a zlomky z Oneginovho putovania pôsobili úplne rušivo (vrátane mudrovania puškinológov). Buď ich tam autor mal nechať, alebo ich tam prekladatelia nemali násilne pripájať.
V úvode k svojmu skromnému názoru som citoval prvé verše z Tatianinho listu Oneginovi. Poviete si - neoriginálne, obohrané. Ja si myslím, že v literatúre existujú momenty, ktoré sú jej absolútnym vrcholom, bez ohľadu na čokoľvek. A toto bol jeden z nich. -

12 19.04.2019

- Я к вам пишу - чего же боле?
Что я могу еще сказать? -

- Aj keď čítanie Kapitánovej dcéry pre mňa skončilo fiaskom, nehodil som Puškina do starého železa úplne. Stále ma prenasledovala chuť na jedno legendárne dielo, ktoré dnešnej mladej generácii hovorí máločo: "Onegin je to, druh môj starý,..."
Teraz, áno ešte aj teraz, mám sánku stále padnutú. Už chápem prečo sa vraví, že on posunul ruskú literatúru na svetovú úroveň - to čo načrel lord Byron, on doviedol do dokonalosti. Všetko vyznelo presvedčivo, nič nepôsobilo rušivo, každé písmenko bolo na svojom mieste. Jednoducho bezchybné.
Na jedno posedenie sa človek prenesie v čase do starého Ruska, presnejšie hlboko do duší dvoch mladých ľudí. Odvážim sa Tatianu a Eugena prirovnať k dvom hviezdam, ktoré sa stretnú na horizonte uprostred vidieckej krajiny. Jedna už len bliká, jej život stráca iskru a druhá, plná nádeje, svoj večný plameň práve našla. Dokáže tá druhá primäť prvú aby opäť zahorela vášňou? Bohužiaľ nie, a mrazivý chlad Oneginovej hviezdy zahasí aj horiacu dušu Tatiany, až v nej zostane sliepňať len malé svetielko. Až po dlhom čase vzplanie láskou aj jeho duša, ale už je neskoro a jeho situácia v nás vzbudzuje voči nemu len odpor.

- Všetci sme, ľudia, po Eve
pramatke upriamení k tomu:
čo dané ti je, nemáš rád;
a jednostaj ťa vábi had
ku sebe, k tajomnému stromu;
plod zakázaný, ten mi daj,
bez neho raj mi nie je raj. -

Kulisy k tomuto krásnemu predstaveniu tvorí celé Rusko - od opustených žobrákov až po márnivé salóny Petrohradu. Okrem nefalšovaných emócií zo strof vanie búrlivý vietor Puškinových myšlienok a názorov, ktoré nie sú obžalobou, ale otvorenou úvahou o ľuďoch, živote, svete... Krása!
10 kapitola a zlomky z Oneginovho putovania pôsobili úplne rušivo (vrátane mudrovania puškinológov). Buď ich tam autor mal nechať, alebo ich tam prekladatelia nemali násilne pripájať.
V úvode k svojmu skromnému názoru som citoval prvé verše z Tatianinho listu Oneginovi. Poviete si - neoriginálne, obohrané. Ja si myslím, že v literatúre existujú momenty, ktoré sú jej absolútnym vrcholom, bez ohľadu na čokoľvek. A toto bol jeden z nich. -

- Boris Godunov sa snaží zmapovať veľmi dlhý časový úsek a vo finále pôsobí trhane, nesúvislo. Pekných myšlienok oproti Oneginovi značne ubudlo. Nič moc.

- Kto za mladi si city utápal
v nerestných kratochvíľach, v mužnom veku
je mrzutý a krutý, krvilačný,
a rozum sa mu privčas zatemní. -

- V malých tragédiách sa Puškin znovu ukázal ako génius s perom a atramentom. Vždy ide o situácie, nejakým spôsobom kritické, prelomové. Myšlienky protagonistov v nich, ukazujú sa nám v nahote bez prikrášlení a ich psychika je opísaná lepšie, ako v mnohých moderných psychologických románoch. A opäť to tu máme nabité peknými myšlienkami, nad ktorými sa oplatí rozmýšľať. Mimochodom, toto je prvýkrát čo čítam niečo v preklade od známeho slovenského spisovateľa (tu je ním Milan Rúfus a jeho štýl je vynikajúci).

- Na mŕtveho sa dívame vždy s úctou,
a modlíme sa za neho, tak cítiac,
že v smrti sme si rovní. Avšak toto?
Kto stratil rozum, človečenstvo stratil.
Dar reči má, no nevie, o čom vraví,
a tak v ňom vidí svojho brata zver,
zatiaľ čo ľuďom býva zväčša na smiech,
ubližujú mu, boh ich nepotrestá. (Rusalka) -

1 19.04.2019

Práve sedím za noťasom, pozerám sa na dočítanú knihu, z ktorej trčia záložky. Je ich asi 15 a každá z nich označuje zaujímavú myšlienku. Nemôžem si pomôcť a preto sa pýtam: "Prečo sú Rusi tak nadaní spisovatelia? Diabli s perom a atramentom?"
Pred písaním tohto komentáru som si pozrel názory na Višňový sad a Tri sestry. Väčšina čitateľov je sklamaná, vraj ich Čechov nudil. Prinajlepšom aspoň odporúčajú pozrieť činohru. Ale o čom by to bolo, donekonečna čítať len akčné detektívky s nálepkou "severský bestseller"? Touto knihou chcem dokázať, že nezáleží na počte literárnych ocenení, ani na názore veľavážených kritikov. Záleží na dôvode, prečo chceme čítať. Mňa konkrétne baví, keď vdychujúc, výpary zo starých kníh, môžem nad dielom rozmýšľať. Každé sa nedá interpretovať jednoznačne a vždy sa nedá zistiť, z akej príčiny ho autor napísal. A tak sa vytvára priestor na to, aby sme zapojili naše kritické zmýšľanie. A v tom tkvie čaro ruskej literatúry. Áno, všetky štyri hry v tomto výbere majú úplne jednoduchú, možno až prvoplánovú zápletku. Šľachtu striedajú obchodníci, ale nádeje na spásu Rusov stále niet. Aké otrepané, no nie? Predstavte si, že nie! Očami Turgeneva je to niečo úplne iné ako očami Čechova. Druhý menovaný stále pracoval s jednou a tou istou myšlienkou, ktorú sa snažil čo najlepšie vystihnúť. S každou hrou sa mu to podarilo lepšie a nikdy sa nedozvieme, či by to dotiahol až do dokonalosti. Musíme len použiť mozog a snažiť sa pochopiť, čo sa nám snažil povedať, a najľahšie to ide vo Višňovom sade.
K poviedkam (prečítal som ich všetky a bola to naozajstná fuška) chcem len povedať, že z nich cítiť smútok, trpkosť (trpký humor), melanchóliu, beznádej. Každá jedna bola zaujímavá a najlepšie sa čítal Môj život (paradoxne je najdlhším dielom v zväzku), ale najviac ma zaujal a plne odporúčam Sedliakov. Azda neexistuje lepší opis situácie, v akej sa Rusko ocitlo po snahe dobehnúť Európu. Prišla ešte väčšia chudoba, samovary boli často jediným majetkom sedliakov a krajina skončila v slepej uličke.
Z 15 úryvkov vyberám nakoniec tento. Zaujal ma asi najviac:

"ASTROV: ... Tí, čo budú žiť o sto, o dvesto rokov a budú nami pohŕdať za to, že sme svoj život prežili tak hlúpo a nechutne - tí možno budú vedieť, ako byť šťastní, ale my... My dvaja máme už len jednu nádej. Nádej, že až budeme ležať v hrobe, budeme môcť snívať, a možno aj o príjemných veciach." (Ujo Váňa)

Prešlo 100 rokov a ľudia si vravia stále to isté...

1 14.04.2019

Perla jazykovednopopulárnych kníh z Česka a Slovenska.
Nedá sa to čítať komplexne, skorej je to akýsi sprievodca vo vašej knižnici, v ktorom si občas zalistujete a vždy nájdete to, čo hľadáte. Jednoducho encyklopédia. A myslím si, že môže byť užitočná aj v dnešnej dobe internetovej... Overené informácie sú overené informácie.

09.04.2019

Na československom knižnom trhu vyšli okrem notoricky známych a zastaraných Pijoanových Dejín umenia aj kvalitné, odborné a primerane rozsiahle diela, ako napríklad toto. Nie, nechýbajú tu ani perfektné ilustrácie, ktoré možno nezaujmú hneď na prvý pohľad (ako v Pijoanovi), ale dá sa na ne pozerať celé hodiny (farebná tretina bola vytlačená technikou 4 farieb, ktorá je stále moderná!). Síce sa to tvári ako pútavý a nenáročný úvod, ale je to výsledok viacročného výskumu, to znamená záplavu odborných pojmov opäť bez vysvetliviek. No predsa mám pocit, že to bolo zaujímavé a čítalo sa mi to ľahšie ako iné odborné diela s absentujúcimi vysvetlivkami.
Jeden háčik: konštrukcie medzi vetami sa v preklade niekedy strácajú, občas sa objavia aj nesprávne použité spojky.

01.04.2019

V komentároch nižšie sa už povedalo o tejto knihe asi všetko.
Je to zvláštne, ale čítal som ju len preto, lebo je to čistá klasika - kto neskúsi, nevie. No neubránil som sa pocitu, že je to predsa len viac dievčenská záležitosť (bolo tam aj veľa pekných myšlienok a konečne som mal možnosť pozrieť sa na život viktoriánskej ženy očami ženy, ktorá to s perom a atramentom naozaj vedela) a sem-tam ma nudila, hlavne pri uvzdychanejších pasážach. Vražedná kombinácia jednoduchý štýl + dej, ktorý vás vždy aspoň čiastočne zaujme, je jej najväčším pozitívom.
Môj celkový dojem vyjadrím slovami mojej spolužiačky: aj tak má tá kniha posolstvo.

2 29.03.2019

Ako dieťa som Robinsona nečítal a tak som bol odkázaný len na poznatky z hodiny literatúry. To pri tak notoricky známom, slávnom a oslavovanom diele nestačí. Tak prečo si ho neprečítať, hoci aj teraz?
Daniel Defoe ma milo prekvapil - vôbec to nebolo nudné klasicistické moralizovanie, na aké som natrafil u Gulivera. Zrozumiteľný štýl, trefné opisy a exotické dobrodružstvá urobili z tejto knihy veľdielo. A siahajú po ňom všetci, všetky vekové kategórie, všade, kedykoľvek. Veď sa to ešte aj číta samo. Čas ubieha, pojem o realite sa stráca a vy by ste si najradšej ľahli do siete natiahnutej medzi dvoma palmami v tropickom raji...
Môžem len ľutovať, že som si Robinsona Crusa neprečítal ako dieťa. Predsa len to čaro chlapčenskej fantázie a príjemnej spomienky na bezstarostné časy sa mi s ním nikdy nebude spájať. A tak mi zostáva uvažovať nad monológmi o viere v Boha a nad tým, či by som dokázal v takej situácii prežiť aj ja.
Ps: To posledné dobrodružstvo v Pyrenejách si autor mohol odpustiť.

6 21.03.2019

Anglický vidiek, akoby ste ho obdivovali na vyblednutom plátne na stene v kamennej dedinskej krčmičke uprostred vysnívaného Wessexu. Ešte aj nejednotné ťahy štetcom, časom splývajúce, akoby sa pretavili do jednoduchého a príjemne plynúceho štýlu, ktorý sa tak dobre, ľahko a plynule číta. A ten presne reflektuje život na dedine - pokojný, jednoduchý, čarovný. A predsa v ňom Hardy dokázal nájsť prostredie pre milostnú tragédiu.
Pravdupovediac, po zazretí ukážky na film Ďaleko od hlučného davu som musel skontrolovať svoj zoznam "Chystám sa čítať" tu na Databázi - naozaj takáto červená knižnica vyšla v edícii Zlatý fond? Nešlo mi to do hlavy a priam som v sebe živil nádej, že kniha taká nie je. Ale povedal som si: nech je to akokoľvek, za skúšku nič nedám.
Teraz vidím, že JE to romantika. Nepovažujte to za pejoratívum, práveže si knihu dovolím zaradiť k svetlejším príkladom tejto kategórie a navyše napísať dobrú romantiku, aj na to treba talent. Ani tie zápletky neboli prvoplánové, nepripomínali gýč pani Pilcherovej a jej podobným. Tragédia lásky je pre jednoduchých ľudí (akým je aj farmár Oak) predsa len tým najvyšším možným citovým zážitkom.
Ak mám porovnať diela - obidve boli pekné, také príjemné oddychovky. Ďaleko od hlučného davu je jednoduhšie, menej komplikovanejšie, ale celkom nenáročné. Návrat do rodiska prináša komplikovanejšie ľudské charaktery a zápletku, ktorá mi pripomínala dvojzávitnicu. Tá sa po každom strete a náhode čoraz viac odchyľovala, až došlo k tragickému rozuzleniu. Všetko do bodky bolo vykreslené tak realisticky a tak vhodne, že sa nedalo nezačítať - posledné strany som priam hltal.
Thomas Hardy je autor, ktorý nesklame a jeho hlavnou zbraňou je jeho štýl. Som rád, že môj prvý kontakt s "uvzdychanou" literatúrou bol vcelku príjemný.

1 18.03.2019