Príkladné novely / Medzihry

01.05.2019

Pekný výlet do renesančného Španielska vo podobe troch najpopulárnejších súvekých literárnych žánrov:
Novely - už tradične hravé, vtipné, výsmešné, s netradičnými námetmi. Predstavoval som si, ako si po večeroch tieto dielka tajne čítavali panie pri teplom kozube a chichotali sa na ich obsahu, často nemravnom. Ale nesmieme zabúdať na pravidlo, ktoré stanovil už Boccacio - maximálne 1-2 novely denne. V druhom prípade by jednotlivé príbehy splývali dokopy a aj čítanie renesančných polstranových súvetí je po čase vyčerpávajúce. Z mojej strany odporúčam Cigánočku a Podvodný sobáš s legendárnym filozofickým rozhovorom dvoch psov, strážiacich nemocnicu.
Medzihry - v písanej podobe, a najmä v dnešnej dobe, už nedokážu vyvolať účinok, za akým boli vytvorené. Nejde tu o charakteristiku výnimočného hrdinu, ani o komédiu v pravom zmysle slova. Jednoducho mali rozptýliť divákov medzi dejstvami celovečerných hier, preto sú celkom stručné, až primitívne. V niektorých typické postavy lakomca, dohadzovačky alebo junáka naberali nádych barokovej comedie dell'Arte. Podľa mňa sa žiadna z nich nevymykala z priemeru.
Pedro de Urdemalas - všetko o čom Cervantes písal v novelách, medzihrách a aj v Quijoteovi zlúčil do jednej divadelnej hry. Dokopy to vyznelo ako zlátanina, ktorej nepomáhalo ani to, že sa násilne snažil dodržať jednotu času a miesta, ale ľahko sa čítala a aj ma celkom bavila. A síce, je to hra, čiže na scéne možno vyzerá omnoho lepšie.

Dúfam však, že nespyšniete,
bedár totiž, príduc hore,
spyšnie tak, že v celom svete
musia sa mať na pozore.

Zvláštne, ale najviac ma zaujali vysvetlivky na konci knihy a chronológia autorovho života. Teraz si dokážem predstaviť tú dobu, s ňou aj funkciu a charakteristiku vtedajšieho divadla a jeho predstaviteľov, ktorí sa navzájom veľmi nemuseli.