cessy komentáře u knih

Ak som V SRDCI ZEMĚ definovala ako knihu snovú a väčšinu ostatných Coetzeeho textov pokladám za texty realistické, potom POMALÝ MUŽ je niekde na ich rozhraní, keďže realita je v tomto prípade okorenená štipkou magična. Opäť musím vyzdvihnúť zvláštny typ vnútorného monológu, ktorým hlavná postava komunikuje s čitateľom. Coetzeemu sa darí napojiť sa na myslenie čitateľa a naladiť sa na jeho pocity, čím vyvoláva dojem, že v ňom číta ako v otvorenej knihe a len popisuje čo vidí, cíti, tuší. Je až neuveriteľné, že hoci je každá z jeho postáv charakterovo veľmi osobitá, má iný život, problémy, inak myslí a má iné pocity, predsa je univerzálna, vďaka čomu má blízko k širokému spektru čitateľov, a to aj v prípade, keď je opačného pohlavia, veku, atď. ako sám čitateľ. Taká je aj postava Paula Raymenta v Pomalom mužovi. V ňom obsiahnutý reálny základ je tu narúšaný tajomnosťou, ktorú do textu vnáša postava Elizabeth Costello. Okolnosti jej vstupu do deja a pôsobenia v ňom, Coetzee necháva náročky zahmlené. Je Elizabeth skutočná, alebo ide len o prelud, Paulovu halucináciu a ak je preludom, čo predstavuje? Náročnosťou patrí text k tým ťažším z jeho tvorby.

7 26.06.2014

To, čo sa Auster snaží prostredníctvom svojich textov vypovedať, robí pomerne komplikovaným spôsobom, výsledkom čoho potom je, že vo väčšine prípadov zostáva nepochopený. Celá jeho tvorba pôsobí akoby bola do istej miery zahalená rúškom tajomstva, celá je akási zahmlená, rozostrená, iluzívna. Volí štylisticky jednoduché vety, takže text sa ľahko číta, aj tak je však v niečom náročný – nie je ľahké porozumieť jeho podstate. Autor má však môj úprimný obdiv za odvahu pustiť sa ťažšou cestou. Tematicky z radu nevyčnieva, drží sa obľúbenej témy väčšiny amerických autorov – hľadanie vlastnej identity, miesta v živote – ale snaží sa nájsť nový spôsob, akým tému poňať, a tým ako ju napokon uchopí, výnimočný určite je. Nie som si však istá, či ma Knihou ilúzii celkom presvedčil, že zvládol čo si predsavzal. Kniha je skvelá v jednotlivých detailoch, ale medzi niektorými z nich mi zúfalo chýbalo prepojenie, alebo ak aj bolo poskytnuté, pôsobilo trochu umelo, vykonštruovane. Jednoducho som mu to neuverila. Niečo podobné možno povedať aj o takmer zhodných charakteroch väčšiny postáv, navyše ich konanie a motívy k nemu vedúce pre mňa boli nie vždy pochopiteľné, pôsobili nereálne. Mimoriadne, na úkor ostatných, ma však zaujali pasáže venujúce sa analýze nemých filmov jednej z postáv románu, Hectora Manna. Tie si zaslúžia plných päť hviezd a možno ešte aj jednu navyše. Čítala som ich niekoľko krát, stále dookola, a viem, že sa k nim ešte neraz vrátim. Pre ne samotné, ale tiež preto, lebo Auster v nich slovami vyjadril podstatu lásky k čiernobielym filmom (v širšom kontexte to možno vztiahnuť aj na čiernobiele fotografie), ktorú s ním zdieľam:

„Keď som sa v ten večer vo svojej obývačke vo Vermonte díval na vystúpenia Hectora a ďalších komikov, uvedomil som si, že som svedkom mŕtveho umenia, úplne nefunkčného žánru, ktorému sa už nikto nikdy nebude venovať. Ale napriek všetkým zmenám, ktoré sa odvtedy odohrali, bolo ich dielo také živé a svieže ako v čase premiéry. Bolo to preto, lebo rozumeli jazyku, ktorým hovorili. Vynašli syntax oka, gramatiku čistej kinézy a s výnimkou kostýmov, áut a kuriózneho nábytku v pozadí, nič z toho nemohlo zostarnúť. Bolo to myslenie preložené do deja, ľudská vôľa vyjadrujúca sa prostredníctvom ľudského tela, a preto to bolo večné. Väčšina nemých grotesiek sa dokonca ani nenamáhala rozprávať príbehy. Boli ako básne, ako prerozprávanie snov, ako zložitá choreografia ducha, a keďže boli mŕtve, pravdepodobne sa nám prihovárali hlbšie ako divákom svojej doby. Dívali sme sa na ne cez veľkú trhlinu zábudlivosti, a boli také strhujúce práve vďaka tomu, čo nás od nich oddeľovalo: neprítomnosti zvuku, neprítomnosti farby, trhanému, zrýchlenému rytmu. Boli to prekážky a sťažovali nám pozeranie, ale zároveň obrazy oslobodzovali od bremena zobrazovania. Stáli medzi nami a filmom, a preto sme už nemuseli predstierať, že sa pozeráme na skutočný svet. Plátno bolo svetom a existovalo v dvoch rozmeroch. Tretí rozmer bol v našej hlave.“

7 26.06.2014

Skvelá. Prvoplánovo i v druhom pláne. Až nakoniec metaforická rovina (relevancia tváre pre spoločnosť i jednotlivca v dnešnej modernej, citovo chladnej dobe, problém osobnej identity, narušené medziľudské vzťahy, pocit osihotenosti, krehkosť ľudskej duše, či symbol masky, faloš a pretvárka) ďaleko predbehne príbehovú a žiari nad ňou. Zmrzačený bezmenný hrdina, povolaním vedec, skúma po nehode prístup okolia k svojej osobe. Výsledkom jeho „bádania“ je však krutá, šokujúca pravda o ňom samom. Táto kniha má všetko čo má mať – príbeh, zápletku, prepracovanú psychológiu rozprávača príbehu, prekvapivý záver a tiež množstvo úvah, hlbokých životných právd, schopnosť nakopnúť uvažovanie čitateľa, ktoré jej zaručujú aktuálnosť, hoci sa dostane do rúk čitateľov mnoho rokov po svojom vydaní – a predsa má chybičku krásy. Minimalizmus, silno zvýraznený síce nezvyčajnou a pôsobivou, zdanlivo protirečivou formou výpovede (citový život hlavného hrdinu podrobený prísnej vedeckej analýze), ktorý mám inak rada, na mňa priveľmi doliehal, prenasledoval ma, takže som si text musela dávkovať po častiach. Zaskočilo ma to, nakoľko pri Písečnej žene, ktorú som čítala niekoľko krát, mi text vždy odsýpal veľmi plynulo. Takže to je dôvod štvorhviezdičkového hodnotenia a presne z tohto dôvodu, hoci knihu pokladám za vynikajúcu, na rozdiel od Písečnej ženy nemám potrebu vrátiť sa k nej.

7 08.04.2014

Svojím spôsobom veľmi krásna kniha, hoci nekonečne smutná, a to aj napriek tomu, že v nej možno nájsť aj niekoľko takmer úsmevných momentov. Novela s autobiografickými prvkami o trochu zvláštnom priateľstve troch umelcov, z ktorých dvaja za tragických okolností odídu zo života toho tretieho, ktorému pripadne rola pasívneho a bezmocného pozorovateľa, neschopného ovplyvniť situáciu, je plná nejasného smútku emigrantov, trpiacich pocitom vykorenenosti v cudzom svete, trápiacich sa otázkami profesného i osobného smerovania. Nápadná je absencia vyznačenia priamej reči, čo však nijako neruší, ani to nie je mätúce. Aj keď táto kniha je viac-menej súkromnou spomienkou, ktorú autor napísal v prvom rade sám pre seba, silno zasiahne aj nezainteresovaných čitateľov. A to nie len pre vedomie, že ide o reálne osoby a osudy, ale tiež vďaka bravúrnej schopnosti autora vdýchnuť život knižnej kópii postáv, jeho vcítenie sa, ponor do duše kamarátov. Možno aj vám zostane po dočítaní v duši nejasný smútok, melanchólia a pred očami more belasých lupínov…

7 30.08.2013

Vždy je milým prekvapením, ak autor nepíše prvoplánovo. V Jehošuovom Milencovi pre mňa bolo svetlým momentom zistenie, že postava hľadaného milenca, od ktorej sa odvíja celý príbeh a ktorá by na základe samotného názvu mala byť jeho ústrednou postavou, je v konečnom dôsledku rovnocenná s ďalšími piatimi rozprávačmi príbehu, dokonca možno povedať, že je mierne zatlačená do úzadia, dostáva najmenej priestoru na vyjadrenie, v celkovom kontexte sa stáva čoraz menej dôležitou a zaujímavou, dokonca trochu nudnou. Neprvoplánovosť je zdôraznená plynulým, takmer nebadaným prepojením príbehovej roviny a myšlienkovej roviny. V novodobej izraelskej literatúre je motív neustále pretrvávajúcich ozbrojených konfliktov medzi Izraelčanmi a Palestíncami/Arabmi neprekvapivo dominantný, nie každý autor ho však vie zakomponovať do svojho umeleckého textu takmer nepozorovane. Odveké násilie páchané na príslušníkoch židovského národa, neistota týkajúca sa osobnej identity, národnostnej identity, nároku na palestínsku zem, či nekončiace vojnové konflikty determinujú správanie, myslenie, cítenie postáv. Všetky postavy bez výnimky, dokonca aj tie vedľajšie (hlavný mechanik Hamíd, riaditeľ školy a pod.), pôsobia nepatrične, tajomne, akoby ich poháňal vnútorný nepokoj a nejasné túžby. Subjektívnosť jednotlivých spovedí ponúka odlišný pohľad na identickú situáciu, čitateľ má možnosť sympatizovať s niektorými z nich viac či menej.

Okrem toho, čo už bolo naznačené v komentári nižšie, Milenec je tiež príbehom:
- Asje, ktorú spoznávame len prostredníctvom jej bizardných snov, jej pohľad na vec sa tak javí ako najmenej dôveryhodný;
- Adama, ktorý sa zo všetkých síl snaží prísť na to, kedy nastal zlom v jeho vzťahu ku Asji a či ju vôbec miloval;
- Dafi, ktorá je zdanlivo príliš zameraná sama na seba a svoje pocity, a ktorú okrem insomnie ničí aj strata súrodenca;
- Naíma, ktorý sa snaží vyrovnať s rodinnou hanbou v podobe brata - atentátnika, a ktorého subjektívny pohľad vďaka tomu, že strávil časť života izolovane v arabskej i židovskej komunite možno pokladať za najobjektívnejší;
- Veduče, ktorá ponúka jedinečný, svojský pohľad na historické udalosti okolo formovania a vzniku štátu Izrael;
- a príbehom Gabriela, ktorý je po väčšinu príbehu neznámym objektom a značne, až zbytočne mystifikovanou postavou.

Ak obľubujete knihy z pera autorov izraelského pôvodu s podobnou tematikou, určite tiež siahnite po Jehošuovom Pánovi Manim, po Žene, ktorá uteká pred správou od Davida Grossmana, po Příbehu o lásce a tmě od Amosa Oza, po Chlapcovi a holubici od Meira Shaleva. Skvelé príbehy, ale už sčasti, resp. s celkom inou tematikou z prostredia Izraelu ponúka tiež Rosendorfovo kvarteto od Natana Šachama a Viz LÁSKA od Davida Grossmana.

7 26.08.2013

Lea je v porovnaní s Nočným vlakom do Lisabonu textom menej rozsiahlejším, menej náročnejším, značne predvídateľnejším, s menším počtom úvah a filozofických vsuviek, navyše mu chýbajú určité mystifikujúce prvky, ktoré vytvorili osobitú atmosféru Nočného vlaku do Lisabonu, ale určite nemožno povedať, že je to text menej kvalitný, a to ani po stránke obsahovej, ani štylistickej. Práve naopak, autorov rukopis je ľahko rozpoznateľný, v mori iných nezameniteľný. Podobne ako väčšine, aj mne sa Lea páčila o čosi menej ako už spomínaný Nočný vlak do Lisabonu, avšak ešte stále je to dobrý text, silný ľudský príbeh o životných omyloch a zlyhaniach niekoľkých osôb.

7 26.08.2013

Spočiatku som bola mierne zaskočená a sklamaná evidentným faktom, že kniha je určená skôr adolescentnému čitateľovi, keďže na túto informáciu som predtým nenarazila (vôbec prvý krát som sa so správnym žánrovým zaradením dodatočne stretla tu na DK a nie na stránkach knižných eshopov a recenzií venovaných knihám, kde by informácia takéhoto charakteru v prvom rade nemala chýbať). Očakávala som teda aj napriek zvolenej téme náročnejší text, určený dospelému čitateľovi. Ak však mám knihu hodnotiť v rámci žánru, musím konštatovať, že bola milým prekvapením. Louina výpoveď je vzhlaďom na jej vek pomerne uveriteľná, pútavá, s použitím primeraného jazyka, pre adolescentného čitateľa ľahko zrozumiteľná, postavená na zreteľných kontrastoch. Dospelého čitateľa vráti do detských čias, do veku 12-13 rokov. Je to obdobie začiatku dospievania, keď sa otvárajú oči, rúcajú sa ideály, formujú sa prvé zásadnejšie názory, prichádzajú prvé vážnejšie lásky, ale aj tvrdé životné lekcie a „kopance“. K tomuto veku prirodzene patrí aj ten naivný podtón v duchu ktorého sa kniha nesie a dokonca aj to paradoxné vyjadrenie nádeje, napriek tomu ako výpoveď končí. Ak sa na to dívam takto, kniha si kľudne zaslúži plných päť hviezd. Avšak, predsa len očakávam od ďalších kníh Delphine de Vigan ešte niečo viac...

7 06.08.2013

Matky Pavla Rankova sú Solženicynovým Jedným dňom Ivana Denisoviča v slovenskom prevedení a v hlavnej úlohe s ženskými hrdinkami, obohatené o rozmer materstva, avšak chýba im jednoduchosť, ale zároveň jedinečnosť, iskra, resp. inými slovami kvalita Solženicynového textu. Tým nechcem povedať, že román je zlý a nehodný čítania, už len samotná téma sovietskych gulagov je silná, pútava a vysoko emotívna, avšak čítala som už pre mňa zásadnejšie diela na túto tému. Spočiatku som knihou bola pohltená a uchvátená a vravela som si, že Matky budú snáď ešte lepšie ako Stalo sa prvého septembra. Originálna, nápaditá obálka (mám na mysli slovenskú verziu, nie túto vyobrazenú českú) korešpondujúca s obsahom knihy, výstavba románu daná štruktúrou diplomovej práce, skĺbenie dvoch nadväzujúcich tém do ladiaceho celku, prelínanie časových rovín, pomerne verné vyobrazenie skutočných udalostí, doplnený preklad nemeckých, ruských, poľských slov (autor sa poučil z absencie prekladu maďarských výrazov vytýkanej v Stalo sa prvého septembra), to vnímam pozitívne. Nadšenie mi však dlho nevydržalo. Pasáže písané z pohľadu tretej osoby, nezávislého pozorovateľa, mi sadli omnoho viac, ako prechod do prvej osoby. Dejová línia odohrávajúca sa v súčasnosti postupne začala zaostávať. Z jej včlenenia do textu, ktoré mi spočiatku pripadalo zaujímavé, som v závere nadobudla pocit, akoby zohrávalo len rolu čisto stavebného prvku výstavby románu. Mnohé skutočnosti načrtnuté v tejto rovine (vzťah Lucie a jej matky, ich správanie, nejasná minulosť, vstup Luciinho spolužiaka a reakcia jej matky) mi prišli ako dobré myslené, ale nedotiahnuté, čím vlastne celá táto rovina stráca na význame. Opäť raz som bojovala s pocitom, že časť diela niekto usekol, odstránil, zničil a táto absencia je neprehliadnuteľná. Favoritom Rankovovej tvorby pre mňa aj naďalej zostáva starší román Stalo sa prvého septembra. Matkám dávam 3 a ½ hviezdy.

7 04.07.2013

Nevšedná, absurdná, smutno-veselá. To sú tri prívlastky, ktoré sa mi vynárajú v mysli pri spomienke na túto novelu. Nevšedná a absurdná je z hľadiska zvolenej techniky písania. Autorka priam zahltí pozornosť čitateľa plejádou najrozmanitejších postáv o ktorých čitateľ spočiatku netuší vôbec nič, vrhne ich do neštandardnej situácie za ktorej sa stretávajú a následne ich postupne predstavuje takmer v závere novely. Osudy každej z týchto postáv prebúdzajú zvedavosť, o väčšine z nich by som si s radosťou prečítala omnoho viac, než autorke dovolil rozsah novely. Osoby, situácia v ktorej sa ocitli, ich rozhovory a dokonca aj samotný názov a obálka knihy, to všetko má nefalšovaný nádych bizardnosti. A smutno – veselá, teda niekde na hranici medzi týmito dvoma nezlučiteľnými pocitmi, taká bola moja nálada, ktorá ma sprevádzala celým dielom. Ťažkú tému (nikdy nekončiaci, každodenný životný boj ruských emigrantov usadených v USA a ich vnímanie revolučných udalostí v rodnom Rusku) autorka podala s podivnou ľahkosťou, humorom, vo veľkom štýle. Emigráciou sa problémy nekončia, práve naopak, mnohé sa len začínajú. Úzko súvisí s vojnovou a revolučnou tematikou a momentálne ma zaujíma o niečo viac ako vojnové romány, ktorých som už trochu prejedená a aj to je jeden z dôvodov, prečo Veselý pohreb veľmi oceňujem. Ľudmila Ulická vo mne prebudila zvedavosť, či sa v podobnom duchu budú niesť aj ďalšie jej diela, alebo budú úplne iné.

7 28.06.2013

Tento Ishigurov román ma miestami bavil o niečo viac než jeho známejší a čitateľsky obľúbenejší Neopouštěj mě. Podobne ako v Neopouštěj mě, čitateľ je spočiatku plný neistoty a pochybností čo tvorí jadro príbehu a kam to celé smeruje, čo asi bude typický rys všetkých, resp. väčšiny jeho kníh. Román je rozdelený na niekoľko častí, datovaných rokmi, väčšinu textu však navzdory datovaniu tvorí retrospektívny pohľad do minulosti. Nitky príbehu sa postupne rozpletajú, avšak často krát len v náznakoch, nepatrne, prostredníctvom šikovne umiestnených zdanlivo nenápadných a banálnych viet, takže Ishigurovi sa pomerne dlho darí udržiavať napätie. Navyše, okolo všetkých postáv, či už ide o Christophera, jeho rodičov, Akiru, Sarah, Jeniffer, alebo Philipa sa vznáša príchuť niečoho tajomného. Christopherove výlety do minulosti sú však miestami trochu zdĺhavé, niektoré pasáže pôsobia nadbytočne. Ishigurovi trvá celých sto strán, kým sa aspoň okrajovo dostane k podstate príbehu, čo je na ledva 280 stranovú knihu pomerne dosť. Nemilým prekvapením pre mňa bolo rozuzlenie príbehu. Toľké napínanie mi prišlo neúmerné relatívne jednoduchej zápletke. Jednou vetou: skvelý začiatok, slabší záver.

7 02.06.2013

Dlho som váhala s hodnotením tejto novely. V jednom momente som dokonca rozmýšľala kam ju vlastne zaradiť – či do kategórie s názvom brak, alebo medzi knihy s určitou literárnou hodnotou. Kniha u mňa musí spĺňať dve hlavné kritéria z hľadiska náročnosti – musí byť dobrá po stránke obsahovej i formálnej. Minimálne druhá zložka je tu zastúpená a nemám k nej výhrady, preto „Modř“ nemôžem nazvať brakom. Po umeleckej stránke je tu pár pekných náznakov, vidieť to najmä v závere knihy, ale tiež v charaktere samotnej ústrednej postavy, v tajomnom názve, v zvláštnej poetickosti textu. Neprekážali mi ani, pre niekoho možno až príliš, naturalistické opisy. Kniha celkovo sa číta veľmi dobre a ľahko. Preto je mi fakt ľúto nižšieho záverečného hodnotenia, no ak „Modř“ porovnám so svojím hodnotením Murakamiho „Čár“, musím zvoliť takéto hodnotenie, nakoľko Čáry sa mi nápaditosťou formy páčili o niečo viac. Menej príťažlivá pre mňa bola obsahová stránka. Téma mi nie je blízka, nemám osobnú skúsenosť s promiskuitou (v tomto prípade doslova každý s každým) a drogami (všetko, v akomkoľvek množstve a kombinácii), a ani poňatia o živote, problémoch, pocitoch japonskej mládeže v súčasnosti a ani v dobe, ktorú Murakami opisuje. Neiritovali ma ani tak Murakamiho postavy – ich otupenosť, nezáujem, žiaden rešpekt, nedostatok vôle v niečom vytrvať a niečo dosiahnuť, surovosť, násilné sklony a pre mňa absolútne nepochopiteľná absencia akéhokoľvek pudu sebazáchovy – ale skôr fakt, že ich správanie bolo výsledkom obyčajnej hlúpej nudy, ktorou sa všetko začalo.

7 14.05.2013

Odkedy si pamätám, vždy som najviac inklinovala k magickému realizmu. Mám rada texty v ktorých sa realita mieša s iracionálnym, nadzmyslovým, magickým, preto ma prirodzene zaujímal aj poľský autor Bruno Schulz, ktorý je zaraďovaný do medzivojnovej avantgardnej prózy. Magický realizmus to síce celkom nie je, ale nemá k nemu ďaleko. V SKOŘICOVÝCH KRÁMOCH i v SANATORIU NA VĚČNOSTI je prepojenie reálneho a snového miestami tak bravúrne, že som sa sama niekedy doslova strácala v texte a nevedela som kde sa končí hranica medzi realitou a začína sa fikcia.

Oba poviedkové cykly na seba tématicky úzko nadväzujú, sú zmesou autorových nežných, veľmi citových spomienok na prevažne šťastné, ale aj smutné detstvo naplnené pocitom samoty, nepochopenia, strachu a bizardných, imaginárnych výjavov presahujúcich chápanie bežných ľudí. Miestami mi prekážalo množstvo lyrických opisov na úkor dejovosti, odvádzalo to pozornosť inam, preto tentoraz hodnotím len 4/5.

7 14.05.2013

Tak táto kniha ma nesmierne bavila! Neobyčajnosť jej vdýchlo umné prelínanie časových rovín, svojské členenie textu, príbeh podaný dvoma rozprávačmi – rovesníkmi Jonathanom a Alexom – prostredníctvom korešpondencie medzi nimi, čo tejto knihe mimoriadne svedčí. Očakávate osvetlenie osudov Jonathanových predkov, ktorých rodná dedina bola vyhladená nacistami, lebo presne kvôli tomu prichádza Američan Jonathan na Ukrajinu – pátra po minulosti a zbiera materiál na svoju prvú knihu. Namiesto toho sa vám postupne odhaľuje história Alexovej rodiny, pričom osudy Jonathanových predkov zostávajú naďalej zahalené tajomstvom. Realitu strieda fikcia, vo fiktívna časti možno pozorovať jemný náznak použitia prvkov magického realizmu. Navyše Alex, Jonathanov sprievodca, ktorý prejde v knihe obrovským osobnostným vývojom, rozpráva len veľmi oklieštenou angličtinou, čo je zdrojom mnohých vtipných pasáží. Viď ukážka z úvodu knihy:

„Moje legální jméno je Alexandr Perčov. Avšak všichni z mojich mnoho přátel mi přezdívají Alex protože to je mnohem k pronesení hladčí verzí mého legálního jména. Matka mi přezdívá Alexi-nerozlaďuj-mě!, protože já jí vždy rozlaďuji. Jestliže chcete vědět, proč jí vždy rozlaďuji je to, protože jsem vždy na jiném místě s příteli a roztrušuji tolika mnoho hotovosti a vykonávám tolika mnoho věcí, aby mohly rozladit matku. Otec mi přezdíval Šapko, pro kožešinnou čepici já nosil dokonce i v letním měsíci. Přestal mě tak přezdít protože jsem mu poručil mě tak přestat přezdít. Mi to připadalo velmi chlapecké a já jsem vždy bral sebe jako někoho velmi pádného a potentního. U mě bylo mnoho dívek, věřte mi, a ta všechna pro mě mají odlišné jména. Jedna mě volá Bejby, ne že jsem dítě, ale protože je ke mě účastná. Jiná mě volá Celou noc. Vy chcete vědět proč? U mě dívka, která mě volá Hotovost, protože roztrušuji natolik mnoho hotovosti kolem ní. Ona mě za to má k zakousnutí. U mě též miniaturní bratr, který mě volá Alli. Já nežeru to jméno velmi mnoho, ale já žeru velmi jeho, takže O. K., povoluji mu volat mě Alli. Ve věci jména on jmenuje se Igorek, ale Otec jeho přezdí Nešika, neboť on vždy vpochoduje do věcí. Jen čtyři dnů předběžně si udělal modré oko z příčiny kolize s cihlovou zdí. Jestli vy chcete znát, jaké jméno mojí čubky, tak ono je Sammy Davis, Junior, Junior. Má to jméno protože Sammy Davis, Junior byl zamilovaný pěvec Dědečka a čubka je jeho, nikoliv moje, neboť já nejsem onen, kdo si myslí že on je slepec.“

Spočiatku som mala problém zvyknúť si na Alexov štýl vyjadrovania a začítať sa do textu, neskôr mi prišiel roztomilý, kúzelný, detsky úprimný. Striedavo som nadobúdala pocit, že čítam komédiu, inokedy som zasa v ústach cítila trpkú príchuť zverstiev nacizmu...

7 14.05.2013

Milujem Améliu Nothomb a jej zdanlivo nevyčerpateľnú fantáziu! Hoci jej texty sú pomerne krátke, zato však nesmierne pútavé a do hĺbky prepracované. Prvotina tejto Belgičanky, píšucej vo francúzštine, ma zaujala dokonca viac ako niektoré jej staršie práce. Amélie má vzácny dar, dokáže s neuveriteľnou ľahkosťou vtiahnuť čitateľa do deja. Ani neviete ako a máte pocit, že ste fyzicky prítomný v zatemnenom brlohu vyše osemdesiatročného starca, spisovateľa Prétexta Tacha, držiteľa Nobelovej ceny za literatúru, v ktorom sa odohráva dej celého románu. Nechutný, extrémne obézny starec, trpiaci na záhadnú „chorobu vrahov“ čoskoro zomrie a tak sa rozhodne prerušiť informačné embargo, ktoré v priebehu života uvalil na svoju osobu a prísne dodržiaval a súhlasí, že vybranej skupine novinárov poskytne exkluzívne interview. Pred váženými pánmi žurnalistami postupne odhaľuje svoju právu tvár - inteligenciu, rafinovanosť, ale aj zlomyseľnosť, neznášanlivosť, povýšeneckosť, a nechutnosť osobných návykov. Zdá sa, že si potrebuje čosi dokázať. Zosmiešnených žurnalistov, ktorí s ním nedokážu udržať krok, vyhodí alebo ponížení radšej sami odchádzajú. Musím priznať, že touto časťou sa mi prehrýzalo ťažšie, vzhľadom na veľké množstvo filozofických úvah, ale oplatí sa im venovať pozornosť, majú svoj zmysel a opodstatnenie. V druhej polovici románu na scénu vstupuje mladá žena, novinárka Nina, ktorá je od začiatku v nevýhode, pretože je žena. Pre Tacha sú ženy stelesnením všetkého, čím opovrhuje. Ona jediná sa mu však vyrovná pohotovými reakciami, dôvtipom a intelektom a tak sa ich stretnutie mení na slovný súboj, vyúsťujúci hneď do niekoľkých šokujúcich zvratov. A kto z tohoto súboja vyjde víťazne? Prečítajte si :)

7 14.05.2013

Celkom nerozumiem dôvodu označenia tohto výtvoru za medzinárodný bestseller. Ani dôvodu jeho údajného prekladu do vyše 30 jazykov. A už vôbec nie vysokým pozitívnym hodnoteniam od čitateľov. Úprimne, bolo to dosť plytké, hlúpe, infantilné, bezpointové, podpriemerné. V knihe nebol snáď jediný moment, ktorý by ma zaujal, udržal v napätí, prekvapil, niečo mi priniesol. Pri čítaní som sa cítila ako znudený úradník, ktorý má za úlohu cenzúrovať súkromnú poštu sledovaných cudzích ľudí, pričom sú mu absolútne ukradnutí. Našťastie kniha má málo strán a veľké písmená, takže strata času, ktorý som jej venovala nie je až taká citeľná.

7 13.05.2013

Dve línie príbehu, majstrovsky skĺbené do jedného celku, vytvárajúce jedinečný román. Na jednej strane zdanlivo prvoplánová zápletka ako z presladenej tureckej telenovely – rozčuľujúce správanie hlavných postáv, klasický milostný trojuholník, láska Kemala k Füsun, z ktorej sa stáva chorobná posadnutosť, Kemalov zvyk zbierať rôzne predmety hraničiaci s úchylkou, na strane druhej – autorove úvahy o Turecku, krajine zmietajúcej sa mocenskými bojmi, vojenskými diktatúrami, cenzúrou, kde sa kastovný systém, staré tradície a zvyky dostávajú do konfliktu s túžbou mladšej generácie po demokracii, slobode, zábave, voľnosti, modernosti, ktorá sa valí z Európy. Múzeum nevinnosti je prehliadkou exponátov, ktoré prevedú celým príbehom. Nie je len príbehom lásky, je snahou zachytiť ducha jednej éry v dejinách Turecka.

Dlho som rozmýšľala nad tým, ako román úprimne ohodnotiť. Má niečo, čo ho odlišuje od tuctových sentimentálnych románov červenej knižnice. Autor zasadil príbeh do konkrétneho prostredia a doby, ktorú dôverne pozná, takže pri čítaní som mala pocit, že som sa vrátila o niekoľko desiatok rokov dozadu a žijem v Istanbule. Sympatie, či naopak nesympatie k postavám príbehu vždy do istej miery ovplyvnia celkový pohľad na dielo. V mojom prípade nedošlo k stotožneniu, postavy ma skôr iritovali, no i tak musím zložiť autorovi poklonu za to, ako reálne, do detailov a do hĺbky ich vytvoril – akoby rozprával o ľuďoch, ktorých dôverne poznám. To všetko dohromady vytvára kombináciu, ktorá ma prinútila niekoľko večerov po sebe vracať sa k tejto knihe, napriek tomu, že na základe anotácie som vedela čo môžem očakávať a o čom budem čítať, a to dokonca bez toho, aby som popri čítaní Múzea prelúskala ďalšie dve knihy.

7 12.05.2013

Zvláštna kniha, zvláštne pocity z nej - melanchólia, možno až nejasný smútok - ale paradoxne sú to dobré pocity, minimálne nie sú zlé. Na takýto text v dnešnej dobe už len tak ľahko nenatrafíte. Najviac asi naozaj pripomína rozprávku s pre ňu charakteristickým bojom DOBRA a ZLA. Preváži dobrota a čistota srdca, ľudskosť, súcit a skromnosť, alebo faloš, podlosť a fanatizmus? Záporným postavám je daná možnosť polepšiť sa, kladné zas môžu prísť o kúsok svojej naivity. A aj keď sa postavy začnú vychyľovať z rozprávkového rámca, stále ju to silne pripomína. Spočiatku som vôbec netušila kam to celé vlastne smeruje, ale očarená som čítala a nechala sa unášať atmosférou a krásnym jazykom a bolo mi šumafuk, či má text nejaké nedostatky. Niektoré slovné obrazy, ako napríklad tento: "...uzatvárali sa jeden pred druhým, boli málovravní, stali sa obeťou zvláštneho odcudzenia svetu, ktoré vždy striehne za nesmiernou radosťou, až dospeli k veľkej osamelosti, ktorá je posledným zážitkom všetkých živých organizmov." sú ozaj fantastické, za srdce chytajúce.

6 14.03.2020

Kým prvých päťdesiat strán to bola len opatrná zvedavosť, posledných osemdesiat strán som už autorke vyslovene držala palce, aby to v súlade so snahou o širší kontext dotiahla do dôstojného konca, lebo latku nastavila pomerne vysoko a závery pri takto vystavanom type textu bývajú niekedy zradné. Jej sa to ale podarilo, zvlášt tie záverečné kapitoly sú obzvlášť dobré. Je to sympatické, inteligentné, ako výpoveď uveriteľné, text je premyslený a rafinovanejší viac, než sa spočiatku javí. Jednotlivé čriepky postačujú, tvoria kompaktný celok, v ktorom každý má svoje miesto v mozaike vnímania identiny a mentality černochov, ich kultúry, zvykov, tradícii, nič tu nie je navyše, nič nechýba. Práve tou snahou o široký záber sa aj odlišuje od mnohých starších ale najmä súčasných černoškých autorov, ktorí často krát popisujú len určité časové obdobie a pekne ich dopĺňa a prepája.

6 12.03.2020

Dva životy, dva typy písma, dve farebne odlíšiteľné záložky, JEDEN ŽIVOTNÝ ÚDEL. Pocity z niekdajšieho čítania Piatej lode sú v plnej sile späť. Na sútoku ožívajú dávne detské strachy, no odozvy citového strádania z čias útleho detstva sa vynárajú na povrch aj v dospelosti, zlievajú sa v jeden logický celok príčin a dôsledkov. Nie je to paráda, že sa nájde niekto, kto dokáže písať s takou ľahkosťou, úplne prirodzene a nekomplikovane a pritom tak sakra dobre o emóciách? A dajme tomu, že takáto kniha potom ani nepotrebuje silnú príbehovú rovinu ako ťahák. Veď toľko sa toho deje v duši postáv, toľko sa toho deje v nás samotných. Pátrame po vlastných detských strachoch a ich dôvodoch, uvedomujeme si, čo si z tohto obdobia - zväčša nevedome - nesieme životom ďalej ako závažie, narážame na vlastnú krehkosť, zraniteľnosť. Kompaníková opakovane dokazuje, že táto téma jej sedí. A ja sa zasa raz teším na jej ďalšie knihy, som zvedavá či jej rovnako dobre sadnú aj iné témy, aj keď tuším, že osamelosť ako akýsi leitmotív jej písania v nich bude prítomná opäť, či už bude téma taká, či onaká.

6 09.04.2017

Ťaživé a bolestné, no predsa krásne čítanie. Spočiatku je to iba sled zdanlivo nesúvisiacich úvah, z ktorých sa len veľmi pozvoľna, nenápadne a nehlučne, vynára príbeh. Nadobúda vôňu, farby, zvuky, naberá hĺbku, rozmer. Získava tvár, „dušu“. A presne tak potichu, bez veľkého kriku, ako sa rodí samotný príbeh a aká skromná a nenápadná je kniha rozsahom i obálkou, sa zmocní vašej duše a zanechá v nej stopu, odtlačok. Čo viac od knihy možno žiadať?

6 14.10.2015