cessy komentáře u knih

Žiaľ o poslednej novinke z pera Petra Høega sa nemôžem vyjadriť lichotivo. Páči sa mi ústredná myšlienka, na základe ktorej kniha dostala meno a zopár úvah v nej obsiahnutých, avšak celkovo ma táto myšlienková rovina – hľadanie zmyslu života, rovnováha medzi dobrom a zlom – v tomto konkrétnom podaní vôbec neoslovila. Navyše ma nezaujala ani dejová línia, pripomínajúca súčasnú dobrodružnú literatúru pre deti a mládež, príbeh mi prišiel zbytočne prefabulovaný, reálnosti postáv som neuverila ani na okamih. Deti chovateľov slonov celkovou úrovňou ďaleko zaostávajú za najznámejším a najobľúbenejším románom Cit slečny Smilly pre sneh.

3 14.05.2013

Hoci J. D. Salinger ani zďaleka nepatrí medzi mojich obľúbencov, celkovo mám problém vžiť sa do typických Salingerových hrdinov a nikdy by sa mi ani len nesnívalo, že niektorú z jeho kníh ohodnotím tak vysoko pozitívne, z trojice Kto chytá v žite, Franny a Zooey a Deväť poviedok ju hodnotím ako najlepšiu a udeľujem najvyšie hodnotenie. Päť hviezdičiek za neprvoplánovosť, rafinovanosť, brilantnosť a humor s akým sú jednotlivé poviedky napísané. Na prvý pohľad sa síce môžu zdať nudné a nezmyselné, ale opak je pravdou – nie je dôležitý ich dej, ale konanie, myslenie, psychika postáv. Nie všetky poviedky sa mi však páčili rovnako a nech už ich poradie určil samotný Salinger, alebo iný zostaviteľ zbierky, zrejme tak urobil v duchu hesla „To najlepšie na koniec“, pretože tými naj sú pre mňa práve dve posledné zaradené poviedky – Belasé obdobie de Daumiera-Smitha a Teddy.

3 14.05.2013

Mierne som sa obávala literárneho stretnutia s Borisom Vianom, nakoľko z jeho zrejme najznámejšieho kolegu, rovnako vyznávača a propagátora patafyziky - Kurta Vonneguta, som mala zmiešané pocity. S nemalým prekvapením musím konštatovať, že prívrženci tohto smeru sa mi pomaly dostávajú pod kožu. Viem si živo predstaviť, aký rozruch musela spôsobiť Jeseň v Pekingu v čase svojho vydania (1947), ktorú ešte aj dnes, hoci sa podstatne zmenila doba, mnohí čitatelia nenazvú inak ako nechutná zvrátená absurdita. Očakávate seriózny román, jeseň, Peking. Namiesto toho dostanete piesok a púšť, predmety, ktoré žijú vlastným životom, sú choré, hryzú, zomierajú, lekára zabíjajúceho pacientov, aby mal viac času venovať sa modelovaniu lietadiel, duchovného, ktorý si bez váhania podpisuje dišpenzy, keď má chuť „zhrešiť“, archeológa, ktorý konzumuje múmie a množstvo iných postáv s netradičnými menami, ktoré sa správajú značne nekonformne a z rôznych dôvodov sa ocitnú v rovnakom čase v tajomnej Exopotámii. Absurdné? Možno áno, faktom však je, že Vianovi sa podarilo neuveriteľne hravým spôsobom, prostredníctvom viet, ktoré väčšinou odporujú akejkoľvek logike a všetkému na čo ste zvyknutí, napísať dokonalú frašku, kritiku cirkvi, snobizmu bohatých vrstiev, korupcie rôznych inštitúcií, ľudských vlastností atď.

„Abbé, usalašený na posteli vedľa Medeny, rozopol dievčine blúzku a so zvýšenou pozornosťou skúmal, čo v nej má. „Táto mladá žena je veľmi zaujímavá“, oznámil Atanagorovi, keď ho zbadal. „Áno?“ začudoval sa archeológ. „A v čom špeciálne?“ „Božemôj“, povedal abbé, „to sa nedá povedať špeciálne v čom. Hádam ako celok, ale určite aj v jednotlivostiach.“ „Podpísali ste si výnimku na prehliadku?“ spýtal sa Ata. „Mám permanentku“, povedal abbé. „V mojej profesii je to nevyhnutné.“

3 14.05.2013

K Julianovi Barnesovi a jeho tvorbe som si vypočula rôzne komentáre od ľudí, ktorých literárnemu vkusu dôverujem, a nie vždy boli lichotivé. Práve tento rozpor bol prvým podnetom, aby som siahla po niektorom z jeho diel. Úprimne, nečakala som, že Arthur & George ma zaujme natoľko, aby som knihe po dočítaní udelila plný počet hviezdičiek. Na základe tejto pozitívnej skúsenosti a tiež skutočnosti, že Barnes je označovaný ako „literárny chameleón“ si nenechám ujsť ani ďalšie jeho diela. Veď čo môže byť lákavejšie ako originálny autor, ktorého každá jedna kniha je údajne úplne iná ako tá predošlá?

Z tejto príjemnej zmesky fikcie a skutočných udalostí paralelných opisov Arthurovho a Georgovho života ma viac bavili pasáže venované Georgovi. Nebola to dejová línia, ktorá ma zaujala, nakoľko dej je predvídateľný a bez väčších prekvapení, ale skôr spôsob akým je román napísaný - pasáže o Arturovi sú písané v minulom čase, až do istého zlomového momentu, kým pri Georgovi protikladne autor použil prítomný čas, opäť až po istý zlomový okamih a následné prepojenie svetov oboch postáv, ale najmä to, ako reálne sa Barnesovi podarilo vykresliť obraz života v Anglicku na prelome 19. a 20. storočia - život vo veľkomestách a na vidieku, správanie a morálku jednotlivých spoločenských vrstiev, vtedajšie zákonodarstvo, pohľad na ešte nedokonalú kriminalistiku a kriminológiu, postupy polície, častokrát šokujúce a poburujúce názory a zbytočné predsudky ako napríklad v ukážke.

„Ale keď je krv zmiešaná, začínajú sa trampoty. A vzniká neprekonateľný rozdiel. Prečo ľudská spoločnosť všade na svete neznáša miešancov? Lebo duša miešanca je rozpoltená nutkaním k civilizácii a pudom k barbarstvu.“ „A je za to barbarstvo zodpovedná škótska, alebo parská krv?“ „To sú hrubé žarty, Doyle. Vy sám veríte v krv. Veríte v rasu. Pri večeri ste mi povedali, ako hrdo vaša matka vypátrala dvojích predkov spred päťsto rokov. Odpustite mi, ak vás zle citujem, ale spomínam si, že na vašom rodostrome hniezdili mnohí významní muži.“ „Necitujete ma nesprávne. A vy hovoríte, že Goerge Edalji rozrezával koňom bruchá preto, lebo to pred päťsto rokmi jeho predkovia robili v Perzii alebo kde vtedy boli?“ „Nemám potuchy či sú na príčine barbarské alebo rituálne praktiky. Možno. Možno ani sám Edalji nevie, čo ho nutkalo konať, tak ako konal. Nutkanie spred stáročí, ktoré vynieslo na povrch náhle a poľutovaniahodné miešanie rás.“ „ Naozaj úprimne veríte, že sa stalo toto? „Niečo podobné, áno.“

Vskutku nádherná zbierka poviedok. Som rada, že opäť raz zapracovala akási zvláštna náhoda a mohla som sa stať majiteľkou tejto viacmenej vypredanej knihy. Uchvacuje ma ako Kureishi pracuje s textom - to zvláštne, nenásilné, veľmi prirodzené včlenenie a prepojenie autorových filozofických úvah s ostatným textom.

"Ak hlboko vo vlastnom ja nájdeme skryté túžby, podnety, zanecháme všetko, čo doteraz tvorilo náš život, a začneme odznovu. Môžu však prísť vážne následky. To slovo ma mátalo celú noc. Následky. Nedá sa im vyhnúť. Pokúšal som sa to zahnať, ale nešlo to. Utkvelá predstava... ako pchám množstvo vecí do kufra, ktorý sa nedá zatvoriť, pretože je primalý. Taký je môj život. Keby som žil presne podľa svojich predstáv... všetko by sa na dobré obrátilo. Uvedomím si, že sa s Florence na seba dívame. Niekedy sa ľudia na seba pozerajú, miesto toho, aby sa dotýkali."

Poviedky sú veľmi ľahko čitateľné a napriek tomu im nechýba rafinovanosť, pochmúrne, ale zároveň krásne, čisté - plné viery v nový začiatok, občas sa objavia aj veľmi umné dvojzmysly a tzv. suchý anglický humor.

3 13.05.2013

Ak ste čítali Grossmanovu Viz LÁSKU, pravdepodobne budete pri čítaní Mít s kým běžet zaskočení jednoduchosťou a čitateľnosťou textu, čo však nevyhnutne nemusí byť zlé – a presne to platí aj v prípade tejto knihy. Možno sa tiež pousmejete nad autorovou snahou extrémne diferencovať postavy na kladné a záporné, ale určite vám to nebude vadiť. Dej vám takmer určite bude pripadať – slušne povedané – mierne „pritiahnutý za vlasy“, ale aj tak knihu neodložíte, pretože jej nechýba dávka správne odstupňovaného napätia. Postavy obklopuje tajomstvo majúce korene v minulosti, postupne sa odkrýva zápletka a kniha pomaly vťahuje do deja. Niektoré dlhšie pasáže venované určitej postave majú schopnosť pohltiť natoľko, že pri čítaní úplne zabudnete na ďalšie postavy. Celkovo je román Mít s kým běžet peknou pripomienkou a akýmsi poukázaním na pravé životné hodnoty. A tiež o úcte k sebe samému, o hľadaní svojho miesta na svete a hľadaní ľudí, s ktorými stojí za to prežiť život.

Najlepším Grossmanovým dielom pre mňa naďalej zostáva román Viz LÁSKA. Ak Viz LÁSKU ešte nemáte za sebou a chystáte sa prelúskať všetky dostupné Grossmanove knihy, ktoré vyšli v češtine/slovenčine, odporúčam začať práve románom Mít s kým běžet, pokračovať Ženou, ktorá uteká pred správou a na záver si vychutnať Viz LÁSKU, v opačnom prípade môžete byť trochu sklamaní. Ale zrejme je to aj tým, že kým Mít s kým běžet by som skôr odporučila ako čítanie pre mládež, román Viz LÁSKA je už celkom iná liga…

3 12.05.2013

Niežeby som mala práve nutkavú potrebu Riziko nasilu porovnávať s predošlými Guenassiovými počinmi (už len pre jeho inakosť, vybočenie zo zabehnutých koľají Klub/Život), vyhnúť sa tomu však neviem. Kým Klub i Život pretekajú emóciami, pocit, ktorý vo mne zostal po prečítaní Rizika, sa dá zhrnúť pár slovami – nič, tma. Neuverila som mu charaktery postáv, ani motívy ich konania, dejovú líniu by som ešte bola schopná akceptovať, pravda ak by to postavy „uhrali lepšie“. Avšak pokoj mojej duši – s porovnávaním či bez, Guenassia by z toho vyšiel narovnako. Malé plus za snahu vyliezť z komfortnej zóny a skúsiť či sa čitateľom bude páčiť aj v „inej polohe“, osobne by som však bola radšej, keby sa prestal hrabať v zásuvkách, vyťahovať a prerábať prvotiny a pokúsil sa pokračovať v duchu Klub/Život, lebo to mu nesmierne sedí. Chcem ďalší samostatne fungujúci román, ktorý je v širšom kontexte súčasťou väčšieho celku. Chcem ďalší taký malý kúsok, ktorý pre mňa dotvorí určitý obraz.

2 28.09.2015

Pri hodnotení samotného románu dosť váham. Väčšina z neho sa mi veľmi páčila, napriek tomu mi pri niektorých záverečných pasážach odbiehali myšlienky úplne inam. Avšak Graham Swift ma upútal ako autor, od ktorého by som si rada prečítala ešte niečo ďalšie, možno práve vďaka fascinujúcemu spôsobu, akým pracuje s textom a striedaním časových rovín. V Dennom svetle viac menej absentuje dejová línia, zachytáva len jeden jediný deň v živote súkromného detektíva George Webba. Ten sa v spomienkach vracia k viacerým kľúčovým udalostiam, ktoré mali vplyv na jeho život, najmä však k jednej, ktorá je ústredným motívom románu a podstatnej časti Webbových myšlienok. Osobitosťou románu je to, že takmer od začiatku je známa zápletka i rozuzlenie, autor ho vybudoval na základe úvah, ktoré analyzujú vzniknutú situáciu. George Webb si kladie mnohé otázky, na ktoré hľadá odpoveď v snahe uľaviť vlastnému svedomiu.

„Sú obdobia, a vždy budú, keď si jednako želáte, aby ste neboli, aby ste nikdy neboli tým, kým ste. Alebo keď ste schopní takmer uveriť, že to naozaj bol niekto iný, nie vy – ako by ste to mohli byť vy? – kto urobil to, čo ste údajne urobili vy. Ale v tento deň, práve v tento deň, na výročie toho dňa, keď ste to urobili, viete, že tomu veriť nemôžete.“

Nachádzame tu teda retrospektívu, ale veľmi zvláštne poňatú. Ide o mnohé časové roviny, vďaka čomu Denné svetlo spočiatku pôsobí chaoticky a dezorientujúco. Swift sa napríklad vráti do určitého momentu v minulosti, vzápätí sa na nasledujúcej strane vráti ešte dávnejšie do minulosti. Pôsobí to takmer tak, akoby jednotlivé kapitoly autor najprv napísal a vzápätí poprehadzoval. Vety sú veľmi úsečné, minimalistické, pragmatické, sála z nich pokoj, rezignácia...

2 14.05.2013

Formou jednoznačne zvláštna kniha. Je zbierkou krátkych zápiskov zo života bezmennej ženy, ktorá ich sama pre seba nazvala „Sto dní“, počas ktorých písala, kým čakala až sa odplaví jej bolesť a zabudne. Podľa jej vlastných slov: „Písanie jej pomáhalo zakaždým, keď nevedela ničím iným otupiť bolesť, keď sa aspoň na chvíľku potrebovala zbaviť nervozity.“ Niektoré zápisky majú len jednu či dve vety, iné zas niekoľko strán. Opisuje svoje spomienky, detstvo, dospievanie i dospelý život, analyzuje a rekapituluje svoje vzťahy, ale aj zvláštny vzťah medzi svojimi rodičmi. Niektoré zápisky sú len citátmi, ktoré si vypísala z kníh, alebo výroky rôznych osobností s ktorými sa v danej chvíli stotožňuje. Forma pripomína denník, ale čo je zvláštne, aj keď je to denník jej pocitov, zápisky nie sú písané v prvej osobe, akoby to urobil pisateľ denníka, ale v tretej osobe, akoby ich písala tretia nezaiteresovaná osoba. Sú zmesou minulosti a prítomnosti, ale nie sú nijako datované, takže chvíľku trvá, kým sa čitateľ zorientuje a zoradí si jednotlivé udalosti. Používa minulý i prítomný čas, niekedy celkom nelogicky, o prítomnosti píše v minulom čase a minulosť opisuje v prítomnom čase, napriek tomu to robí tak nenásilne, že je to sotva postrehnuteľné. Kniha celkovo neohromí, ale ani neurazí. Opäť by sa mi zase raz hodilo väčšie rozpätie hodnotenia. Nakoniec dávam Agnete Pleijelovej za Zimu v Štokholme 3,5 hviezdičky - najmä za nápad ohľadne formy.

2 13.05.2013

„Možná se nám srdce nad druhými nesvírá soucitem, když vidíme jejich ctnosti, ale když je téměř k nesnesení poznáváme v jejich nejnižší podobě, v jejich smutku, obžerství, a pošetilosti. Ano, ctnosti jsou potřeba také – alespoň nějaké ctosti - ale třeba na Emmě Bovaryové, Anně Karenině, nebo Raskolnikovovi nám nezáleží proto, že jsou dobří. Záleží nám na nich proto, že nejsou obdivuhodní, že jsou jako my a že jim to velcí spisovatelé odpustili.“

Pomerne útla kniha, ultramoderná presne ako súčasní čitatelia, či už žijú v New Yorku Petra Harrisa, Rebeccy, Ethana, alebo kdekoľvek inde na svete. Na svojich stránkach však ukrýva obrovský kus pravdy. Dostane sa pod kožu práve vďaka svojej univerzálnosti. Kto číta pozorne, rýchlo postrehne, že nejde ani tak o homosexuálny motív, stačí zameniť pár premenných, výsledkom sú nespočetné životné situácie s ktorými sa dennodenne pasujeme aj my. Knižka je plná zaujímavých úvah, myšlienok, pocitov, v ktorých sa nájdu mnohí.

„Jako kdybych neměl nejakou schopnost, kterou ostatní mají. Něco, co jim říka, že mají dělat tohle, nebo támhleto. Třeba jít na medicínu, nebo se přihlásit do Mírových sborů nebo učit cizince angličtinu. Všechno mi to připadá přijatelné. A přitom si moc neumím představit, že bych cokoli z toho dělal.“

2 13.05.2013

Dovolím si túto novelku označiť za nadčasovú. Autor vytvorením príbehu o imaginárnej dedinke Končava, v ktorom rozpráva o každodennom živote jej obyvateľov, o ich bojoch, trápení, ale aj radostiach, vykreslil nie len morálku dedinského ľudu v povojnovou období, ale zároveň poukázal aj na to, že určité charakterové črty v povahe ľudí - zadubenosť, hlúposť, sklon k závisti, ohováraniu, klamstvu, šikane, ubližovaní si navzájom - sú a budú prítomne stále, bez ohľadu na miesto a dobu, v ktorej žijeme. Zároveň je to však aj príbeh lásky a oddanosti k najbližším, čoho veľmi pekným príkladom je ničím neoceniteľný dar babky Paulíny vnučke Levoške.

2 13.05.2013

Úžasná mega reklama, údajne druhý Khaled Hosseini, no ako to už v takýchto prípadoch býva, kniha je obrovským sklamaním. Nech sa na mňa nikto nehnevá, toto je na míle vzdialené kvalitnému textu. Nepopieram, sú životné príbehy, ktoré svojou silou dokážu dojať k slzám, zasiahnuť na citlivom mieste, pri ktorých musíte ďakovať, že žijete tam kde žijete a ako žijete, že máte kde spať a dať čo do úst, ale to nestačí, forma podania je rovnako dôležitá a to je v tomto prípade to, čo autora pochovalo. Príbeh by sa dal krásne rozvinúť, zatiaľ čo v podaní Fabia Gedu vyznieva veľmi stroho, je to len akýsi opis faktov, takmer úplne absentuje to čo by v takomto prípade nemalo chýbať - myšlienkové pochody hlavnej postavy, city, emócie, ktoré sú rozpracované veľmi slabo. Pri čítaní som bola takmer celý čas myšlienkami inde, nenašla som v nej nič, čo by ma zaujala. Z beletrie podobného zamerania najslabšie čo som čítala, skôr odporúčam spomínaného Hosseiniho.

2 13.05.2013

Amos Oz je pre mňa veľmi príjemným prekvapením roku 2011. Vynikajúco napísané, skvele vykreslené prostredie, vzťahy, pocity postáv. Román plný lásky a nenávisti, strachu a túžby po odpustení, smútku a neskutočného fanatizmu, ale najmä o nádeji, o viere v budúcnosť... Kniha z ktorej mi je ťažko a dlho nezíde z mysle.

2 13.05.2013

Všetky poviedky tejto knihy majú spoločnú tému, jedinečný autorov pohľad na najtemnejšie, najodpornejšie ľudské myšlienky, vlastnosti, činy, ale kvalitatívne nie sú na rovnakej úrovni. Výborné boli Predposledné kolo lotérie, Rozhovor z priekopy, Priepasti sa uzavreli, celkom zaujali aj Hniličky, Každý z nás je mnohosten a niektoré pasáže z Nebyť nebolí. Ostatné mi pripadali, akoby tam boli len do počtu, alebo celkom nedopracované. Preto len štyri hviezdy z piatich. Hneď prvá poviedka nezaujala, ale oplatí sa jej dať šancu, postupne vtiahne do deja, celkový efekt sa dostaví až po dočítaní celej knihy. Posledné vety sú krásnou bodku na záver: "Ak namiesto toho, aby si ráno šiel do práce, alebo do mesta, ako ti káže zvyk, vyobjímať starých dobrých priateľov a priateľky, alebo svojich doma, ďalej len jednoducho spočívaš vystretý uprostred prázdnoty, a tým to pre teba koniec koncov hasne, vtedy už nemáš o čom pochybovať. Ty si tá mŕtvola."

2 13.05.2013

„Teď jsem chladná jak šplouchajíci vlny, které už nevidím, ale v hlavě je stále slyším.“ Niečo sa stalo, kedysi dávno. Zasiahlo to, bolelo to, niečo to zmenilo. Kontúry sa postupne rozostrili, už to nie je bezprostredné, ale tieň zostáva. V tieni je zima, chlad, otupenosť, nie sú tam emócie. Je to miesto, kde sa radšej nemyslí, aby to zase nebolelo. Je po všetkom a predsa nie je.

Knihu už pred očami nemám, no niekde vo mne stále „niečo“ doznieva. Som z nej určitým spôsobom unavená, prázdna a predsa plná „čohosi“. A práve to „niečo“ a „čosi“ je to, čo vychyľuje jazýček váh v prospech pozitívneho hodnotenia. Áno, niečim sa ma tá kniha dotkla, a áno, budem si ju pamätať. A to ostatné zrazu už vôbec nie je dôležité...

1 29.09.2015

Úprimne, od autorky i knihy samotnej som po toľkých pozitívnych reakciách zo strany literárnych kritikov a nadšených fanúšikov očakávala podstatne viac. Pôvodne som plánovala udeliť tomuto počinu vyšší počet hviezdičiek, avšak uvedomila som si, že by to bolo hodnotenie skôr samotného odkazu románu, jeho ústrednej myšlienky, a nie celkového spracovania témy. Oceňujem občasné záblesky humoru a jemnej irónie, zopár momentov udržujúcich napätie, vďaka ktorým som napokon našla v knihe niečo, čo ma upútalo a donútilo knihu predsa len dočítať dokonca i snahu autorky poukázať na pretrvávajúce kultúrne, hodnotové, charakterové, ale i triedne rozdiely medzi jednotlivými rasami, spoločenstvami ľudí, napriek tomu, že žijú v krajinách, ktoré sa dávno pokladajú a vyhlasujú za liberálne a multikulturálne. Dokonca mi neprekážalo ani monotónne plynutie deja, absencia striedania časových rovín, takmer žiadne obzeranie sa a hodnotenie minulosti, čo pôsobilo trochu fádne, ale nevedela som prežuť a stráviť autorkinu pompéznu urozprávanosť, výrečnosť, vyžívanie sa v detailoch, čo zbytočne naťahovalo a spomaľovalo plynutie deja pre mňa na neúnosnú mieru, ani príliš dlhé dialógy, ktoré na mňa pôsobili umelo, nereálne, vykonštruovane. V jednom z poskytnutých rozhovorov o sebe Zadie Smith prezradila, že nevie byť stručná. A to je presne to, čo ma na štýle jej písania irituje. Záverečné strany románu boli skôr úľavou ako dobrým pocitom a spokojnosťou z prečítaného.

1 14.05.2013

Málokedy čítam celé anotácie kníh, ktoré mám v úmysle prelúskať. Snažím sa odhadnúť, či pre mňa kniha buda zaujímavá, na základe prvých dvoch - troch viet, aby som sa tak vyhla zbytočnému sklamaniu, že ma anotácia o čosi okradla. O radosť z čítania, ponorenia sa do príbehu, rozmotávania jeho tajomstiev. Väčšina anotácii prezrádza príliš veľa, niektoré dokonca zachádzajú do takých krajností, že opisujú celý dej, mimo finálneho rozuzlenia, v extrémných prípadoch ako je tento, dokonca i samotné rozuzlenie! Vyhnúť sa anotácii bolo pri tejto knihe to najlepšie čo som mohla urobiť, inak by pre mňa nemala žiadne čaro a neviem, či by som ju vôbec dočítala.

Spočiatku som mala obrovský problém zahĺbiť sa do deja, kniha ma chytila až po dobrých sto stranách. Nepokoj, roztrieštenosť, chaotické myslenie ústrednej postavy rozprávania - Veroniky, akoby sa odrážali v štruktúre celého textu. Bez zrejmého ohraničenia sa tu prelína prítomnosť, Veronikine niekedy len veľmi hmlisté spomienky a rôzne varianty minulosti, ktoré si vytvára vo svojej mysli v snahe dopátrať sa kľúčového momentu, ktorému pripisuje príčinu všetkého nešťastia mnohopočetnej rodiny Hegartyových. Anne Enrightová sa nevyhýba vulgarizmom, rovnako nie sú tabu otázky sexu či alkoholizmu, kniha je plná protirečení, kontrastu pozitívneho a negatívneho - napríklad hovorí o tom, aká je hrdá na svoje dcéry a vzápätí v tej istej vete dodáva, že sú len potravou pre budúce hroby. Veronika miluje, ale zároveň nenávidí svoju rodinu, manžela, samú seba, život v súčasnej podobe, ktorý nechce žiť, ale zároveň po ničom inom netúži. Na to, aby mohla byť šťastná, našla si svoje miesto v živote a vyrovnala sa so smrťou najmilšieho brata Liama, potrebuje rozprávať o minulosti, pochopiť a akceptovať udalosti, ktoré ovplyvnili životy členov jej rodiny a najmä zbaviť sa pocitu viny...

1 13.05.2013

BALADA O SMUTNÉ KAVÁRNĚ - Celkom zaujímavá, útla novela so skvelou pointou! Spočiatku ma príliš neoslovila, no našla som v nej niekoľko hodnotných myšlienok, čo z nej v spojení s trochu zvláštne tajomnou atmosférou robí knihu, ktorej nebola škoda venovať voľný čas. Príbeh o obyčajnej tuctovej krčmičke - kaviarničke v maličkom, bohom zabudnutom americkom mestečku, ktorá sa stáva centrom tamojšieho života a tiež stredobodom netypického ľúbostného trojuholníka, ktorý je napokon aj príčinou jej zániku. Príbeh o láske a o jej absencii, o tom, že: "Láska je predovšetkým spoločná skúsenosť dvoch ľudí - ale ak je spoločná, neznamená to, že je pre obidvoch aj podobná. Milujúci a milovaný patria každý do inej oblasti."

1 13.05.2013

Začiatok knihy poslabší. Jedinečný pohľad autora, rodáka zo Srí Lanky, na dlhotrvajúce občianske nepokoje v jeho krajine, oveľa hlbší, obšírnejší, a miestami aj odlišný, než ten, ktorý bol prezentovaný v médiách.

1 13.05.2013

Rýdzo ženský, vzťahový román. Ľahké, nekomplikované čítanie s pomerne jednoduchou dejovou líniou, bez väčších prekvapení. Nájde sa v nej zopár zaujímavostí (tradície, zvyklosti, výchova, spôsob života príznačný pre Čínu v období pred 2. svetovou vojnou a počas nej), ale celkovo formou ani obsahom neprekvapuje a nevyčnieva z radu.

14.05.2013