cessy komentáře u knih

Ak som V SRDCI ZEMĚ definovala ako knihu snovú a väčšinu ostatných Coetzeeho textov pokladám za texty realistické, potom POMALÝ MUŽ je niekde na ich rozhraní, keďže realita je v tomto prípade okorenená štipkou magična. Opäť musím vyzdvihnúť zvláštny typ vnútorného monológu, ktorým hlavná postava komunikuje s čitateľom. Coetzeemu sa darí napojiť sa na myslenie čitateľa a naladiť sa na jeho pocity, čím vyvoláva dojem, že v ňom číta ako v otvorenej knihe a len popisuje čo vidí, cíti, tuší. Je až neuveriteľné, že hoci je každá z jeho postáv charakterovo veľmi osobitá, má iný život, problémy, inak myslí a má iné pocity, predsa je univerzálna, vďaka čomu má blízko k širokému spektru čitateľov, a to aj v prípade, keď je opačného pohlavia, veku, atď. ako sám čitateľ. Taká je aj postava Paula Raymenta v Pomalom mužovi. V ňom obsiahnutý reálny základ je tu narúšaný tajomnosťou, ktorú do textu vnáša postava Elizabeth Costello. Okolnosti jej vstupu do deja a pôsobenia v ňom, Coetzee necháva náročky zahmlené. Je Elizabeth skutočná, alebo ide len o prelud, Paulovu halucináciu a ak je preludom, čo predstavuje? Náročnosťou patrí text k tým ťažším z jeho tvorby.

7 26.06.2014

Asi najsnovejší Coetzeeho počin, trochu nepodobný zvyšným textom. Signifikantnou črtou je aj v tomto prípade minimalizmus a osobitý typ vnútorného monológu, realita a predstavy sa v ňom však miešajú takým spôsobom, že čitateľ nevie čo sa naozaj odohráva a čo je len blúznením. Prečítané často krát nadobúda pravý zmysel až dodatočne, je potrebné listovať nazad a overovať si jednotlivé skutočnosti, text nedovolí ani na malú chvíľu poľaviť v pozornosti. Nejde o magicko-realistické rozprávanie, ale jeho snovosť magický realizmus evokuje, až takmer očakávate, kedy text skĺzne do tejto roviny. Bez debaty Coetzeeho najnáročnejšie dielo, naplno oceňujem až po druhom čítaní, s odstupom niekoľkých rokov.

6 26.06.2014

To, čo sa Auster snaží prostredníctvom svojich textov vypovedať, robí pomerne komplikovaným spôsobom, výsledkom čoho potom je, že vo väčšine prípadov zostáva nepochopený. Celá jeho tvorba pôsobí akoby bola do istej miery zahalená rúškom tajomstva, celá je akási zahmlená, rozostrená, iluzívna. Volí štylisticky jednoduché vety, takže text sa ľahko číta, aj tak je však v niečom náročný – nie je ľahké porozumieť jeho podstate. Autor má však môj úprimný obdiv za odvahu pustiť sa ťažšou cestou. Tematicky z radu nevyčnieva, drží sa obľúbenej témy väčšiny amerických autorov – hľadanie vlastnej identity, miesta v živote – ale snaží sa nájsť nový spôsob, akým tému poňať, a tým ako ju napokon uchopí, výnimočný určite je. Nie som si však istá, či ma Knihou ilúzii celkom presvedčil, že zvládol čo si predsavzal. Kniha je skvelá v jednotlivých detailoch, ale medzi niektorými z nich mi zúfalo chýbalo prepojenie, alebo ak aj bolo poskytnuté, pôsobilo trochu umelo, vykonštruovane. Jednoducho som mu to neuverila. Niečo podobné možno povedať aj o takmer zhodných charakteroch väčšiny postáv, navyše ich konanie a motívy k nemu vedúce pre mňa boli nie vždy pochopiteľné, pôsobili nereálne. Mimoriadne, na úkor ostatných, ma však zaujali pasáže venujúce sa analýze nemých filmov jednej z postáv románu, Hectora Manna. Tie si zaslúžia plných päť hviezd a možno ešte aj jednu navyše. Čítala som ich niekoľko krát, stále dookola, a viem, že sa k nim ešte neraz vrátim. Pre ne samotné, ale tiež preto, lebo Auster v nich slovami vyjadril podstatu lásky k čiernobielym filmom (v širšom kontexte to možno vztiahnuť aj na čiernobiele fotografie), ktorú s ním zdieľam:

„Keď som sa v ten večer vo svojej obývačke vo Vermonte díval na vystúpenia Hectora a ďalších komikov, uvedomil som si, že som svedkom mŕtveho umenia, úplne nefunkčného žánru, ktorému sa už nikto nikdy nebude venovať. Ale napriek všetkým zmenám, ktoré sa odvtedy odohrali, bolo ich dielo také živé a svieže ako v čase premiéry. Bolo to preto, lebo rozumeli jazyku, ktorým hovorili. Vynašli syntax oka, gramatiku čistej kinézy a s výnimkou kostýmov, áut a kuriózneho nábytku v pozadí, nič z toho nemohlo zostarnúť. Bolo to myslenie preložené do deja, ľudská vôľa vyjadrujúca sa prostredníctvom ľudského tela, a preto to bolo večné. Väčšina nemých grotesiek sa dokonca ani nenamáhala rozprávať príbehy. Boli ako básne, ako prerozprávanie snov, ako zložitá choreografia ducha, a keďže boli mŕtve, pravdepodobne sa nám prihovárali hlbšie ako divákom svojej doby. Dívali sme sa na ne cez veľkú trhlinu zábudlivosti, a boli také strhujúce práve vďaka tomu, čo nás od nich oddeľovalo: neprítomnosti zvuku, neprítomnosti farby, trhanému, zrýchlenému rytmu. Boli to prekážky a sťažovali nám pozeranie, ale zároveň obrazy oslobodzovali od bremena zobrazovania. Stáli medzi nami a filmom, a preto sme už nemuseli predstierať, že sa pozeráme na skutočný svet. Plátno bolo svetom a existovalo v dvoch rozmeroch. Tretí rozmer bol v našej hlave.“

7 26.06.2014

Le Magnifique! Neviem komu tých päť hviezd vlastne dávam, či autorovi, alebo skôr prekladateľom, lebo ten preklad je skutočne skvostný! Citlivý, vychytávajúci všetky nuansy českého jazyka, zdôrazňujúci jeho krásu. Doslova som sa kochala tým, ako text nádherne plynie. Klauna Šalimara možno zaradiť medzi typické Rushdieho romány - rozsiahla bichla, ktorej čítanie nejaký čas trvá, čo len podtrhuje Rushdieho výnimočný rozprávačský talent, bez ktorého by nedokázal upútať pozornosť čitateľa na tak dlhú dobu, pomerne jednoduchá dejová línia príbehu a postupné rozmotávanie jeho tajomstiev, typické napínanie až po poslednú vetu, veľmi jasné vyjadrenie názoru na problematiku, predostretie morálnych otázok, prostredníctvom ktorých Rushdie nastavuje čitateľom zrkadlo, a tiež viacero motívov a kontrastov (Kašmír verzus civilizovanejší svet, moderné a tradičné, fikcia a realita). Svet mágie, rozprávok a ilúzii, striktne vyhradený len jednému z opisovaných protipólov však presakuje aj do pragmatizmu a reality druhého protipólu a dáva mu inú príchuť. Rushdiemu sa podarilo vytvoriť vedľa seba akúsi podivnú symbiózu týchto dvoch protipólov. A ja som sa opäť raz nechala celkom pohltiť, rozptýliť, okúzliť, strhnúť práve tou všade presakujúcou krásou magična, ktorej sa nikdy neviem dostatočne nabažiť.

10 20.06.2014

Táto kniha je úplne z iného súdka ako ostatná autorova tvorba. Umožňuje spoznať ďalšiu stránku jeho osobnosti, nie tú zasnenú, zaodetú do zvláštnej poetiky slov, ktorú prezentuje najčastejšie a akú si čitatelia môžu pamätať napríklad z Hodvábu, Oceánu more, City, či ďalších diel. Tentoraz Baricco predkladá čitateľom vo svojej podstate veľmi jednoduché tézy, s ktorými sa v mnohom dá súhlasiť, ale niektoré majú trochu vratké nohy, keďže sú príliš jednostranné. Veď napokon, nič nemá len jednu stránku, na nič nemožno hľadieť len z jedného uhla pohľadu. Nemožno sa však na neho hnevať, on si dobre uvedomuje slabiny svojho textu, a ak už, tak možno za ten trochu alibistický postoj, keďže sa napokon sám stotožňuje s tým, čo kritizuje, alebo za to, že vás toľko naťahuje, uťahuje si z vás, hrá s vami hru „kto z koho“. Bariccov názor je ďalší z plejády názorov na tému: "paradoxy dnešnej doby" a zrejme nemá zmysel diskutovať o jeho správnosti či nesprávnosti, každý z nás má aj tak vlastný názor, ktorého sa bude držať a za ním si stáť. Vo väčšine prípadov úplne stačí vypočuť si názory iných. Aj ten Bariccov. A ja nebanujem, že som si ho "vypočula" a dozvedela sa tak niečo o jeho ponímaní barbarstva.

4 19.06.2014

Krátke, jednoduché, úderné vety, väčšina z nich veľmi strohá a keď také nie sú, aspoň tak znejú. Autor akoby sa v nich zameral len na výpočet faktov a vynechal všetko, čo súvisí s „vnútrom“ postáv. Čítate to a čosi to vo vás vyvoláva. Vety sú síce strohé, vo vašich predstavách sa však v protiklade so strohosťou odohráva niečo celkom iné a to má zvláštne čaro. Doctorow občas zakomponuje skvostnú myšlienku, ktorá pôsobí ako šperk. Kapitoly sa začínajú a končia rovnako náhle. Text nečakane ukrýva mnoho vrstiev, čo môže zaskočiť. Celkovo ľahko čitateľné, dá sa zlupnúť za krátky čas. Spomenula som si na ďalšie knihy písané v podobnom duchu a tiež, že sa mi vlastne, až na niekoľko výnimok, páčili. Táto technika má niečo do seba, na mňa pôsobí veľmi výrazne, ale nemyslím si, že bude vyhovovať každému. Mne sa prosto páči, preto tento raz dávam výraznejšie ako v iných prípadoch skôr na celkový dojem z prečítaného, na pocitovú stránku, hoci to samozrejme nie je len o samotnom použití určitej techniky a kniha nepatrí k tomu najlepšiemu, čo som kedy čítala. Ak by som však dala nižšie hodnotenie, šla by som sama proti sebe.

8 19.06.2014

Teraz, keď už mám prečítané takmer všetky Morrisonovej texty, pozerám si poradie v akom boli pôvodné vydané, spomínam a snažím sa rozpamätať sa na detaily jednotlivých kníh, zisťujem, že tie najnovšie sa mi páčia o čosi málo viac, než tie staršie. Texty skôr vydané, medzi nimi aj Pieseň o Šalamúnovi, sú síce rovnako geniálne ako tie najnovšie, avšak pri novších textoch mám dojem, že Morrisonová sa posúva od dialógov trochu viac k monológom a v tejto polohe sa mi páči ešte viac. Ani v prípade Piesne o Šalamúnovi mi však nezostáva nič iné, len žasnúť nad jej majstrovstvom. Máloktorý autor je už v čase vydania svojej prvotiny tak vyzretý, že jeho textu sa nedá takmer nič vytknúť. Postupom rokov svoj prejav vyšperkuje a dotiahne k ešte vyššej dokonalosti, avšak ten typický rukopis, badateľný v prvom i poslednom jej diele, jasný zámer ako písať, svojský prístup k černošskej otázke, zvláštna poetickosť jazyka, cit pre voľbu prostriedkov, plastické uchopenie postáv, to je stále rovnaké a rovnako dobré, až to udivuje. Mám rada postupné rozpletanie príbehu v jej podaní, umné prelínanie časových rovín sledujúce vlastnú vnútornú logiku, kedy každý naznačený detail nadobúda zmysel vždy v ten pravý čas. Baví ma ako vrství rôzne témy a spája ich do jedného celku (rasový konflikt tu doplnený konfliktom medzigeneračný, snahou jednotlivca dať svojmu životu zmysel, nájsť si svoje miesto pod slnkom), pričom príbeh s nimi tvorí dokonalú harmóniu. Teším sa tiež využitiu prvkov magického realizmu. To všetko ma očarúva v každej jednej Morrisonovej knihe a funguje to na mňa aj v prípade Piesne pre Šalamúna. Nemôžem inak, len odporúčať.

4 19.06.2014

Takmer identické pocity, aké som prežívala pri čítaní KLUBU NENAPRAVITELNÝCH OPTIMISTŮ. Pomalší rozjazd, postupne si ma však kniha podmanila - počnúc obsahom, cez výstavbu a zvolenú štylistiku až po grafické riešenie obálky, vlastne celé skvostné a vkusné prevedenie knihy - nevedela som či ju rýchlo hltať v snahe čím skôr zistiť obsahové súvislosti, alebo ju radšej pomaly vychutnávať. Jedno mi však bolo jasné hneď - patrí ku knihám, ku ktorým sa v budúcnosti určite ešte vrátim. Nemám slov na to aby som vyjadrila, čo som cítila pri jej čítaní, čo vo mne zanechala, čo pre mňa znamenala, hoci ak sa nad ňou spätne zamyslím, román nie je ničím iným než šikovným dopasovaním osudov fiktívnych postáv do skutočných historických udalostí, dej sa uberá po určitej linajke, od ktorej sa neodchýli, je teda v mnohom predvídateľnejší než Klub a to je trochu škoda, avšak Guenassiove postavy sú tak neuveriteľné plastické, textu dávajú skutočnú dušu, vnášajú emócie, že mu tento nedostatok ľahko odpustím. Dokazuje, že vie umiestniť dej aj do inej než rodnej krajiny, pričom jeho pohľad je viac než schopný, nie je mu čo vytknúť, pretože podstatu zachytil. Zvlášť komunistická éra Československa (desivý nesúlad medzi ideou a praxou, neprirodzený zásah do životov ľudí ako jeho dôsledok) je z môjho ohľadu opísaná dobre, aj keď samozrejme ťažko sa hodnotí niečo, čo som sama nezažila, resp. si nemôžem pamätať. Knihu vnímam v kontexte Klubu. Umožňuje spoznať niektoré z postáv, ktoré nedostali dostatok priestoru v "predchádzajúcej časti" z inej stránky, ukazuje tie isté postavy v inom časovom zábere, pričom Guenassia samozrejme vytvára aj nové postavy. Odlišný hlavný hrdina rieši iné problémy, jeho pohľad na svet je dospelejší, než bol ten Michelov. Kniha sa dá čítať aj v prípade, ak ste ešte nemali možnosť začítať sa do Klubu, v podstate je jedno po ktorej z nich siahnete ako po prvej. Myslím a dúfam, že toto nebola posledná Guenassiova kniha a očakávam, že presne v rovnakom duchu sa budú niesť aj tie ostatné - každá z nich fungujúca ako samostatný román, v konečnom dôsledku však vždy zároveň súčasť omnoho väčšieho celku.

12 19.06.2014

Piata loď sa číta ľahúčko, takmer na dúšok, pritom z hľadiska výstavby, použitého jazyka, formulovaním myšlienok nie je až taká jednoduchá ako sa javí na prvý pohľad, hoci na druhej strane nie je ani nijako mimoriadne náročná. Výnimočnou ju robí Kompaníkovej prejav - prirodzený ako dýchanie, akosi neuvedomele automatický, pritom však v ňom nie je nič nekorigované, ponechané na náhodu. Kniha je nesmierne melancholická, ale nie naivná ani hlúpa (hoci sa nájdu mnohí, ktorí budú namietať infantilnosť zápletky). Má veľmi expresívny až intímny charakter, postavy a prostredie sú vykreslené citlivo, živo. Piata loď hovorí o tom, čo si v sebe nesieme životom ako bremeno z detstva, hovorí o krehkosti a neuveriteľnej tvárnosti detskej duše, ktorá nemôže rozumieť svetu dospelých, o tom ako zrážka týchto dvoch svetov dieťa navždy poznamená. O tom, aké nesmierne ťažké, hoci nie nemožné, je vymaniť sa z dôsledkov tejto zrážky. Kompaníkovej sa o tom podarilo porozprávať s ľahkosťou, s nadhľadom. V porovnaní s väčšinou súčasných slovenských autorov určite nadpriemer a pre mňa osobne Kompaníková zjav nevídaný - chuť siahnuť, na základe už prečítaného, po ďalších knihách súčasného slovenského autora prichádza veľmi zriedkavo.

8 18.06.2014

Konečne anotácia po prečítaní ktorej mám dojem, že jej pisateľ propagovaný text skutočne čítal, porozumel mu a výnimočne citlivo sa mu podarilo zachytiť jeho podstatu. Kniha vám dá presne to, čo anotácia sľubuje. Len doplním, že hoci je text v porovnaní s autorkiným ZTRÁCENÍM v myšlienkovej rovine mierne náročnejší (aspoň pre mňa), zvolenou technikou je naopak značne stráviteľnejší - tá bola v tom druhom prípade dosť špecifická a myslím, že pre mnohých problematická. Rovnako ako v prípade Ztrácení si však nemyslím, že táto kniha zaujme široký okruh čitateľov. Mám pocit, že väčšina čitateľov v dnešnej dobe hľadá iný text - nenáročný, plný napätia a rýchlo plynúceho deja - nie hutný, založený na vnútornom monológu a s minimálnym posunom v deji. Možno však stačí zvoliť správny prístup, čítať knihu pomaly a dlhší čas, prečítať povedzme päť či desať strán denne popri inej súčasne čítanej menej náročnej knihe a v tom prípade môže milo prekvapiť. Obávala som sa náboženského ladenia textu, no musím povedať že zbytočne. Ide o jednu z tých kníh, ktoré sú v skutočnosti niečím iným, než s čím sa ráta v prvom pláne. Zachytáva čosi, čo je slovami ťažko polapiteľné - snahu odovzdať potomkom (nie striktne len v pokrvnej línii) niečo, čo im nemôže dať nikto iný než predok, niečo čo je dôležitejšie, než akákoľvek materiálna hodnota. Otec prostredníctvom svojej výpovede oboznamuje syna nie len s históriou vlastnej rodiny, ale zároveň tiež s tým, čo malo vplyv na život jej jednotlivých členov, zachytáva určitú dobu, ľudí v priestore a čase. Pritom nejde o suchopárny výpočet faktov a udalostí, ale o ich vnímanie, prežívanie. Poznáte situáciu, keď vám rodič, či starý rodič rozpráva o svojom živote a vy počúvate často krát skôr len zo zdvorilosti, to čo vám hovorí sa vás dotkne až omnoho neskôr, doceníte to až keď ho už niet a nemôžete mu povedať, že ste pochopili čo sa vám snažil povedať a čo to pre vás znamená? Asi taký pocit som mala, keď som sa prebíjala stránkami tejto knihy, hoci v konečnom dôsledku táto spoveď bola možno o niečo hlbšia a úprimnejšia, než by bola tá reálna, ktorá by prebehla tvárou v tvár.

14 18.06.2014

Ach, tie očakávania! Kniha natoľko odlišná mojej predstave, ako je biela farba vzdialená čiernej. Čakala som nenáročné, veselé, dokonca vtipné, či mierne ironické čítanie. Veď čo iné si možno vyvodiť z názvu „Zlobivá holka", dvojice vo víre tanca na obálke knihy a anotácie v znení: „...získat lásku jedné zlobivé holky...“, či: „...všude se mu do cesty plete jedna malá nezdoba, zlobivá holka, kterou vypravěč tvrdošíjně miluje, ačkoli ona mu vyvádí samé nepěkné kousky...“? Tiež vám to znie tak roztopašne veselo? Kniha je však v skutočnosti nesmierne ťaživá, hoci sa v nej nájdu aj momenty, ktoré vykrútia kútiky čitateľových úst dohora. Na pozadí kľúčových udalostí v dejinách Peru, sprostredkovaných veľmi prirodzene a nenásilne, takže do môjho podvedomia prenikli akoby mimovoľne, bez vynaloženia akejkoľvek námahy, Llosa rozvíja milostný príbeh par excellence. Ani zďaleka nejde o typickú sladkú love story. Zlobivá holka rozpráva príbeh o láske v takej podobe, v akej s ňou má (po zovšeobecnení) skúsenosť väčšina ľudí, a pokiaľ doposiaľ niekto nemá, možno viesť nekonečné diskusie o tom, či patrí medzi tých šťastných, alebo nešťastných. Rozpráva o láske, ktorá dáva životu zmysel, hoci zároveň páli a rozdáva rany, o láske ktorá má moc v okamihu definitívne človeka zlomiť. O láske, akú možno zažiť len raz za život. Llosa o nej píše s obrovským nadhľadom, tak ako si to môže dovoliť len človek na sklonku života so skúsenosťami na rozdávanie. Paradoxne, napriek ťaživej téme sa kniha číta veľmi dobre, má schopnosť pripútať k sebe čitateľa tak, aby sa na jej čítanie tešil a bral ju do rúk s nedočkavosťou. Keďže medzi Llosovými textami už mám inú 5* srdcovku, chvíľu som rozmýšľala ako Zlobivú holku ohodnotiť, či sa tej mojej srdcovke vyrovná alebo nie. Nakoniec rozhodol práve ten výsledný hlboký dojem z prečítaného a na základe neho ani tentoraz nemôžem Llosu hodnotiť inak než v rozmedzí 90 - 100%, ktoré prislúcha 5*. Táto kniha si plné hodnotenie zaslúži.

13 20.05.2014

Neprekvapila ma absencia lacnej erotiky, popisov bujarých sexuálnych scén či vulgarizmov. Taktiež obsah, aspoň v jeho hrubých rysoch, pozná snáď každý koho slovná zásoba zahŕňa zovšeobecnený pojem „lolita“. S tým všetkým som teda rátala, majúc to k dispozícii ako balíček základných informácii priemerne rozhľadeného čitateľa. Vedela som tiež, že mám očakávať niečo výnimočné, čosi čo napriek deficitu vyššie popisovaného (chvalabohu) prinieslo autorovi celosvetovú slávu. Nemalo ma teda čakať žiadne prekvapenie. A predsa som bola ohromená! Prekvapila ma neprvoplánovosť s akou bola Lolita písaná, to že hoci som bola od samého začiatku vopred zbavená falošných predstáv o texte a oboznámená s tým čo príde, Lolita je predsa ešte niečím iným, než sa javí na prvý pohľad. Nie je románom o láske (akokoľvek zvrátenej a vymykajúcej sa štandardom), ale o niečom, čo s ňou nemá nič spoločné, čo je jej pravým opakom. O túžbe vlastniť, ovládať, zotročiť, pripútať si, zbaviť slobodnej vôle, o nevyhnutnosti opustiť, keď zakázané stratí čaro. O tej tenkej hranici medzi láskou a posadnutosťou, ktoré si možno ľahko zameniť. A tiež o tom, že nikdy neradno podceňovať. Najväčší preplesk uštedrí vždy ten, od koho to očakávame najmenej. Nabokovova výstavba románu, jeho detailná prepracovanosť, zvolená štylistika sú silno pôsobivé a nesporne veľmi brilantné. Takto má vyzerať skutočne dobrý psychologický román!

32 16.05.2014

Citujem z anotácie: „Prázdne miesto je veľkolepý a vynikajúco napísaný román o súčasnej spoločnosti. J.K. Rowlingová vytvorila fascinujúci svet s postavami...“Síce pekne a účelovo napísaná anotácia, no to je asi tak všetko. Pre mňa suverénne najhoršia kniha, aká sa mi v poslednom čase dostala do rúk. Určite najnudnejšia. Vyslovene utrpenie čítať. Dej je umelo predlžovaný na neúnosnú mieru, nepatrne ma zaujal až ďaleko za polovicou knihy. Neustále opakujúce sa motívy. Vulgarizmus na vulgarizme. Slovenský preklad, to je jedna veľká katastrofa. Ponúkam ochutnávku: „Bola to nízka, korpulentná dáma so širokou otvorenou tvárou, ktorá si sama strihala šedivejúce vlasy – na tupo ostrihanú ofinu nezriedka mávala trošku nakrivo –, nosievala šaty z ručne tkaných látok a obľubovala šperky z koráľov a dreva.“ Rowlingová neprišla s ničím čo by už nebolo známe, mnoho krát povedané v rôznych obmenách, neponúkla žiaden nový pohľad, nič prekvapivé, originálne, žiaden prínos v žiadnom smere (čo jej nikto nemôže uprieť v prípade Harryho Pottera). Jediné čo možno v knihe vyzdvihnúť je, že svet detí, resp. teenagerov je jej zjavne bližší, nakoľko je vykreslený neporovnateľne lepšie ako svet dospelých. Podobne ako zrejme takmer všetci, po Prázdnom mieste som siahla z čírej zvedavosti a kvôli stále, napriek všetkým tým uplynulým rokom, pretrvávajúcemu hrejivému pocitu pri spomienke na čas strávený nad Harrym Potterom. Na Volanie kukačky už nemám odvahu. Stačilo.

8 08.04.2014

Porovnávaniu sa nevyhne nikto, kto čítal všetky tri Hosseiniho romány, ani ja nie. Ja sa však na rozdiel od väčšiny neprikláňam ani k jednému extrému, nepatrím k tým, ktorí si myslia, že kniha je výrazne slabšia než tie predošlé, ani k tým, ktorí hovoria, že je omnoho lepšia. Pre mňa je skôr mierne iná, ale približne na rovnakej úrovni. Hosseini prudko mení perspektívu. Pokojne načrtne novú líniu príbehu aj v samotnom závere knihy, vôbec to však nepôsobí nelogicky, zmätočne. Čitateľ čaká na okamih, kedy sa to konečne všetko prepojí a ono sa v podstate aj prepojí, ale nie je to na prvý pohľad očividné, keďže množstvo vecí zostáva len naznačených. Prepája sa to len veľmi pozvoľna a verím tomu, že v mysli každého čitateľa trochu inak. Kľúčových momentov v histórii Afganistanu sa už len zľahka dotýka, pričom vysvetlenie tohto počinu, že historické udalosti už boli popísané inde (i v jeho predošlých knihách) a fundovanejšími odborníkmi, niekoľko krát opakuje prostredníctvom jednej z postáv. Napriek tomu sa aj v tejto knihe nájdu odkazy na historické míľniky, či politickú situáciu v krajine (ktoré sú nevyhnutnými dôsledkami popisovaného). Mne táto kniha ešte o niečo viac doplnila mozaiku, obraz Afganistanu známy z predchádzajúcich dvoch Hosseiniho kníh. Hosseini nevyniká bravúrnou štylistikou, popravde je to stále veľmi jednoduché čítanie, má však schopnosť zapôsobiť na to ľudské, čo je v človeku a to je niekedy viac než čokoľvek iné. Má potrebu hovoriť o niečom dôležitom, dostať to do povedomia a na to nepotrebuje zložité vetné konštrukcie, ani vyšperkovaný štýl, hoci v tejto knihe už badať aj snahu o vyššiu umeleckú hodnotu, o prínos pre literárny svet. Predošlé dve knihy som čítala v čase keď vyšli, čo sú už roky. Za ten čas som sa však aj ja zmenila, zmenili sa moje nároky, preferencie, (ne)vkus na knihy. Napriek tomu si myslím, že táto kniha nie je o nič horšia než tie predošlé, akurát že medzi ňou a Hosseiniho staršími knihami stoja stovky iných prečítaných kníh a pod ich vplyvom na ňu už nemôžem hľadieť ako na knihu, ktorej dám päť hviezd, tak ako tomu bolo v predošlých dvoch prípadoch.

Viacero čitatelov sa v komentároch sťažuje na pocit, akoby niektoré línie príbehu, resp. kapitoly nemali súvislosť s tými ostatnými. To je však len zdanie, či skôr nepochopený zámer autora, pointa pribehu. Čiastočne za to môže napoly správna a napoly mylná anotácia, no skôr je to o schopnosti čitatela chápať prečítané, o tzv. čítaní s porozumením. Anotácia, česká i slovenská, je výstižná v časti, ktorá upozorňuje na podstatu románu (príbeh lásky, straty, obete, sila rodinných pút, následky rozhodnutí (ČR), príbeh o tom ako milujeme, staráme sa jeden o druhého, spôsoby akými sa v rodinách vychováva, ale i zraňuje, zrádza i rešpektuje, ako sa obetujeme jeden pre druhého, porozumenie toho čo nás definuje ako ľudské bytosti a formuje náš život (SR)) a chybná v časti, ktorá prvoplánovo upozorňuje len na príbeh Abdulláha a Pari. Táto časť je naozaj trochu vytrhnutá z kontextu. Čitateľ sa zameria na príbeh súrodencov a to podstatné mu potom unikne. Každá z postáv zohráva v príbehu svoju úlohu, autorovou snahou bolo prostredníctvom nich poukázať jednak na život ako taký v Afganistane ako dôsledok spoločenskej situácie a jednak na ľudské faktory (bez ohľadu na rasu, národnosť, miesto kde žijeme) ovplyvňujúce to, akým smerom sa bude uberať náš život a akými luďmi sa staneme. Stačí len vypustiť z hlavy anotáciu, zmeniť optiku. Potom do mozaiky zapadne i príbeh Adela, Marcosa a Roši. Verím, že nebyť anotácie, na adresu knihy nepadne toľko príkrych slov.

13 08.04.2014

Skvelá. Prvoplánovo i v druhom pláne. Až nakoniec metaforická rovina (relevancia tváre pre spoločnosť i jednotlivca v dnešnej modernej, citovo chladnej dobe, problém osobnej identity, narušené medziľudské vzťahy, pocit osihotenosti, krehkosť ľudskej duše, či symbol masky, faloš a pretvárka) ďaleko predbehne príbehovú a žiari nad ňou. Zmrzačený bezmenný hrdina, povolaním vedec, skúma po nehode prístup okolia k svojej osobe. Výsledkom jeho „bádania“ je však krutá, šokujúca pravda o ňom samom. Táto kniha má všetko čo má mať – príbeh, zápletku, prepracovanú psychológiu rozprávača príbehu, prekvapivý záver a tiež množstvo úvah, hlbokých životných právd, schopnosť nakopnúť uvažovanie čitateľa, ktoré jej zaručujú aktuálnosť, hoci sa dostane do rúk čitateľov mnoho rokov po svojom vydaní – a predsa má chybičku krásy. Minimalizmus, silno zvýraznený síce nezvyčajnou a pôsobivou, zdanlivo protirečivou formou výpovede (citový život hlavného hrdinu podrobený prísnej vedeckej analýze), ktorý mám inak rada, na mňa priveľmi doliehal, prenasledoval ma, takže som si text musela dávkovať po častiach. Zaskočilo ma to, nakoľko pri Písečnej žene, ktorú som čítala niekoľko krát, mi text vždy odsýpal veľmi plynulo. Takže to je dôvod štvorhviezdičkového hodnotenia a presne z tohto dôvodu, hoci knihu pokladám za vynikajúcu, na rozdiel od Písečnej ženy nemám potrebu vrátiť sa k nej.

7 08.04.2014

Tri samostatné, štylisticky a formálne rôznorodé časti, ktorým autor vtisol pečať osobitosti, tri generácie reprezentujúce jednu rodinu, zastúpené troma výraznými typmi osobností a tri tváre anjela, ktoré postupne ukazuje. K otázke vopred predurčenej a nemennej osudovosti má každá z postáv iný postoj a svojim spôsobom majú všetky tri problém s identitou. Jozefov list matke má spočiatku nesmierne intímny charakter, dotýka sa v ňom príliš bolestných a chúlostivých vecí, je plný otvorených obvinení a sála z neho mrazivý chlad. Jozef kladie množstvo otázok a upína sa k myšlienke, že všetko čo sa stane, má vyšší zmysel. Nachádza tak nádej, ktorá mu umožňuje žiť. Až kým... Hana píše, aby sa vyrovnala s utŕženými životnými ranami. Nezdieľa otcovu životnú filozofiu a nádej, tak hmatateľnú v prvej časti knihy, strieda hrôza pri pomyslení, čo ešte príde a aký ďalší úder zavŕši jej život. Jozefovho vnuka Alexa nerobí vytúžená sláva šťastným, kľúč k šťastiu sa snaží nájsť v minulosti. Práve táto postava mi bola najmenej sympatická, no autor prostredníctvom nej postupne rozvíja tie najzaujímavejšie myšlienky celej knihy, prezentujúc vlastné názory politológa – odborníka. V tretej časti koncentruje najviac úvah. O tom, k čomu sa snažil prepracovať od samého začiatku rozpráva už nepokryte, no napriek tomu sa mu darí naťahovať čitateľa až po poslednú vetu. S myšlienkou nemennej osudovosti, vyššieho Božieho plánu, ktorý stojí nad všetkým, s predstavou ľudí ako bezmocných bábik v Božích rukách nie som vôbec stotožnená, práve naopak, irituje ma. A predsa, na rozdiel od ďalších kníh, ktorých základnou tézou je tiež táto myšlienka (napr. Mulischovo Objavenie neba), v tejto konkrétnej knihe a v tomto konkrétnom podaní mi nijako nevadila a to vďaka záverečnej metamorfóze anjela, ktoré pre ľudstvo vyznieva optimisticky, otvára priestor aspoň pre akú - takú nádej.

8 06.04.2014

Hoci vo všeobecnosti je román chápaný ako apel na ľudstvo, vo mne zanechal opačný dojem – beznádej, že všetko speje k nevyhnutnému zániku a nie je v povahe a moci ľudí zmeniť to (existencia vopred určeného, nezmeniteľného Božieho plánu, predstava ľudí ako bezmocných bábik v rukách Boha poťahujúceho nitkami osudu, Božia krutosť, cynizmus, neústupčivosť, neschopnosť odpúšťať). Vyslovene som ho vnímala ako sugestívne podsúvanie tejto myšlienky, a to nemám rada. Väčšinou sa stretávam s názormi, že Objavenie neba je náročné čítanie. Pre mňa bolo tiež náročné, nie však v zmysle náročnosti myšlienkovej roviny, či autorom zvolenej štylistiky, ale skôr náročné (v 3/3 knihy) na obrazy, predstavovanie opisovaného. Nie vždy sa mi to darilo a chvíľami som mala dojem, že som sa náhle ocitla v niektorom z navlas rovnakých románov Dana Browna. Mám blízko k magickému realizmu a všetkému, čo sa mu aspoň trochu, hoci aj veľmi vzdialene podobá, pri takých príbehoch som ochotná potlačiť rozumové vnímanie a upriamiť sa práve na to iracionálne, nadzmyslové, tu som to však nedokázala uplatniť, príbehová rovina ma nepohltila naplno.

9 06.04.2014

Nanajvýš rozporuplné pocity. Citujem z doslovu Martina Hošku: „Tento výčet knih a literárních cen svědčí o velké houževnatosti, s níž se Cha Ťin dokázal vyrovnat s jazykovým handicapem. Základní problém spisovatele, pro kterého není angličtina mateřský jazyk, je pocit nejistoty, jak daleko může jít v novém jazyce s velkou literární tradicí. Mistrně zvládnout literární techniku znamenalo v jeho případě naučit se psát anglicky prakticky znovu a od začátku.“ Nemôžem s tým súhlasiť. Skôr mám pocit, že ak by autor písal vo svojej materčine, neprišiel by mi jeho text tak divne odťažitý až nesympatický (hoci otázkou je, koľko z toho by sa stratilo v preklade). Postáv, či skôr skutočných ľudí, ktorých tieto univerzálne typy reprezentujú, mi síce bolo ľúto, no nedokázala som sa do nich celkom vcítiť, prilipnúť k nim. No možno sa praobyčajne mýlim a spomenutá schopnosť autora vysporiadať sa s nástrahami a úskaliami cudzieho jazyka je vskutku bravúrna, pričom jedinou príčinou môjho rozporuplného pocitu je neschopnosť skutočne porozumieť čínskej mentalite, tak hlboko ovplyvnenej tradíciou, nakoľko toto nie je prvý autor čínskeho pôvodu, pri ktorom mám silný pocit čohosi neuchopiteľného, niečoho, čo ide mimo mňa. Rozum síce dokáže pochopiť konanie postáv, motívy, príčiny, ale nedokáže sa stotožniť s prezentovanou emocionálnou stránkou. Kniha ma však zaujala z hľadiska jej obsahu. Hovorí o niečom, o čom síce viete, ale skutočne hlbšie o tom nepremýšľate, lebo sa vás to priamo nedotýka. A tiež je zaujímavé hodnotiť niektoré aspekty opisovaného a nezriedkavo stále pretrvávajúceho v kontexte udalostí len nedávno uplynulých dní (napr. reforma politiky jedného dieťaťa z decembra 2013 umožňujúca mať čínskym manželským párom druhé dieťa, pokiaľ je jeden z manželov jedináčik), práve tak ako bude zaujímavé hodnotiť tieto udalosti o ďalších 50 či 100 rokov, keď už reálne bude možné posúdiť praktický dopad nových reforiem na spoločnosť.

6 06.04.2014

Nie sú to práve nezabudnuteľné poviedky, ktoré by čitateľov uchvátili a strhli, s ktorými sa možno zžiť a stotožniť sa z ich postavami, cítiť k nim blízkosť a spriaznenosť, skôr poviedky po ktorých siahnete keď máte nostalgickú náladu, stúlite sa s nimi pod deku so šálkou horúceho čaju v ruke a strávite nad nimi príjemný čas, vychutnávajúc ich spoločnosť. Taká mozaika vidieka a života v ňom, kronika dediny, ktorou by mohla byť aj tá vaša. Niektoré sú úsmevné, iné na zamyslenie, v ďalších sú ukryté podnetné myšlienky a postrehy. Sú neškodné, milé, písané s veľkou láskou, majú starosvetské čaro a ako pribúda počet prečítaných strán, sú stále lepšie a lepšie. Ak narazíte na postavu, ktorú už poznáte z inej poviedky, máte skutočnú radosť, akoby ste stretli starého známeho. Bernières sa snažil zachytiť dedinu takú, aká bola kedysi, v čase jeho mladosti a jej obyvateľov v prúde času. „...Anglicko, ktoré je podľa tvrdení mestských intelektuálov a univerzitných profesorov mŕtve, pretože práve to si želajú a neuvedomujú si, že to tak nie je. Milióny vidiečanov vôbec netušia, že táto verzia vidieckeho Anglicka má byť už minulosťou, a tak v nej naďalej žijú celkom vyrovnaní a spokojní.“ To, čo bolo kedysi sa však celkom nevytratilo. Kulisy sú stále tie isté, len hlavní protagonisti sa menia.

10 06.04.2014

Kniha nevydá svoje tajomstvo ani po prečítaní jej poslednej strany. Odmenou za vynaloženú námahu je množstvo nezodpovedaných otázok a rovín, v ktorých možno knihu vnímať. Existuje nespočetne veľa kníh, tajomstvo ktorých zostane pred čitateľom neodhalené v niekoľkých bodoch, alebo interpretácia ktorých je sťažená, keďže čitateľ má na výber z niekoľkých alternatív. Túto knihu však interpretovať nemožno, alternatív je podstatne viac, než len niekoľko. Keď konečne nadobudnete dojem, že ste našli riešenie, vynoria sa ďalšie možnosti. To však vôbec nie je zlé, naopak je to priam brilantné, aj keď na druhej strane zároveň tiež mierne rozčuľujúce. Napadá mi zábavná myšlienka (akoby otázok nebolo už aj tak priveľa), či samotný Cortazár vedel celkom jednoznačne sám sebe odpovedať na otázku, o čom vlastne jeho kniha pojednáva.

5 06.04.2014