Etika Nikomachova přehled

(SPOILER) Etika Nikomachova patrí medzi najznámejšie diela starogréckej filozofie ktoré mali nezmazateľný vplyv na západnú civilizáciu. Kniha nás vyčerpávajúco prevedie celou radou ľudského správania, pocitov, motívov, hodnôt, ktoré nás a naše okolie ovplyvňujú. Všetky pomenované myšlienky nad ktorými sa Aristoteles pozastavuje vkladá do takej svojej sústavy, do škály/palety, ktorá má dva extrémne proti póly. Medzi týmito dvoma pólmi, ktoré zachytávajú extrémne polohy - sú občas skôr nedosiahnuteľným ideálom ale častejšie, teda takmer výhradne, ide o nepriaznivý stav - sa nachádza stredná priaznivá hodnota - teda ako hovorí príslovie - zlatá stredná cesta. Teraz si popíšeme čo si pod touto škálou Aristoteles prakticky predstavoval, popíšeme si nejaké príklady a (dúfam), dôjdeme k záveru, že mnoho (ak nie všetko) z toho, čo je v tomto diele popísané je v súčasnosti ešte stále platné.

Etika skúma správanie ľudí. Správanie upravuje spravodlivosť. Tú aristoteles delí na dve kategórie: zákonnú - čo môžem a nemôžem robiť upravujú dohodnuté písané pravidlá, ktoré však nemusia byť vždy eticky spravodlivé a hoci zákon by mal byť prostriedok na nastolenie blaženosti, a na zachovanie jej predpokladov, nemusí to tak v praxi byť. Záleží od toho kto a za akých okolností zákon legitimizoval. A druhá kategória: spravodlivosť etickú. Etickú spravodlivosť vníma ako stred a najpriaznivejší bod medzi extrémamy páchaním krivdy a znášaním krivdy. Aristoteles ďalej opisuje rozdelovaciu spravodlivosť a vyrovnávajúcu spravodlivosť. Tá prvá hovorí o tom, že každý by mal robiť to, čo najlepšie vie a nie iné, a vyrovnávajúca zase, že napríklad po škode niekoho je spravodlivé keď sa jeho situácia vráti do predošlého stavu. Je to stred medzi stratou a ziskom. Teda v skratke ide o všetky pocity na škále od príjemného po nepríjemné. Žiadostivosť, hnev, strach, smelosť závisť, radosť, láska, nenávisť túžba ,žiarlivosť či súcit, to všetko sa v tomto diele komentuje.

Aristoteles považuje za najvyššie dobro blaženosť. Je to stav počas ktorého sa jedinec cíti byť spokojný, vyrovnaný a šťastný. Blaženosť je súhrnom rôznych cnostných činností podobne ako napríklad remeslá alebo umenia. Napríklad ako politika, ktorá sa skladá z rôznych techník ako rečníctvo či stratégia. Aristoteles delí cnosti na rozumové - to sú múdrosť či chápavosť - a mravné, štedrosť či striedmosť. Mravná cnosť vzniká zo zvyku - nie od prírody - a rozumová zase z učenia, avšak na aplikovanie naučeného potrebuje jedinec skúsenosť a čas. Práve preto mladí ľudia bez skúseností skôr riešia životné situácie cez emócie ako cez rozumovú zložku (mladícka nerozvážnosť). Zdá sa, že blaženosť predpokladá voľný čas, lebo pracujeme aby sme potom mali voľno, vedome vedieme vojnu aby sme žili v mieri

Ak chceme niečo dosiahnuť, mali by sme vedieť čo chceme a očakávame (cieľ) a ako to dosiahneme (konaním). Predmetom chcenia je cieľ. Predmetom uvažovania a rozhodovania sú však prostriedky na dosiahnutie cieľa. Konanie - vedomé rozhodnutie.

Najviac ma zaujala ôsma kniha venovaná priateľstvu. Aristotelove myšlienky z tejto časti by som symbolicky vytesal do kameňa. Takou silou na mňa pôsobili. Napríklad:, že v núdzi a v ostatných nešťastiach sa priatelia pokladajú za jediné útočisko a mladých ľudí chráni priateľstvo pred omylmi, starším poskytuje opateru a zastúpenie v práci, ktorú pre slabosť nie sú schopní zvládnuť. Je to trefné a platí to aj pre súčasnosť.

Priateľstvo Aristoteles nevníma iba ako vzťah medzi kamarátmi ale chápe to ako škálu vzájomných sympatií ku ktorým patria aj vzťahy. Takto napríklad úžasne opisuje partnerský vzťah (aj keď si uvedomujem, že isté nuansy už nemusia byť platné alebo širšou verejnosťou akceptované, podstata zostáva zachovaná). Kým u zvierat spoločenstvo nejde ďalej ako k plodeniu, ľudia bývajú nielen pre plodenie detí ale aj pre potreby každodenného života lebo úlohy sú vopred rozdelené, práca muža je iná ako práca ženy, a tak si navzájom pomáhajú každý svojim vlastnym dielom prispievajúc do spoločného. preto je zrejme v tomto priateľstve aj úžitok aj príjemnosť. Hoci uznávam, že zvieratá žijú v istých spoločenstvách, ktoré presahujú iba plodenie a pokiaľ sa (ľudský) partneri muž a žena (alebo v inej kombinácií) dohodnú, môžu si iným spôsobom prerozdeliť úlohy, aj tak ma dokážu fascinovať tieto viac než 2000 rokov staré trefné pozorovania.

Poslednú myšlienku, ktorú by som chcel zaznamenať je ideál dokonalej blaženosti, ktorú môže pociťovať iba dokonalá bytosť. Čo sú podľa autora iba bohovia. Akoby sa prostredníctvom tejto dokonalosti snažil človeka dostať späť na zem mimo poverčivosť. Aristoteles píše: byť neustále v dokonalej blaženosti je výkon nadľudský, pretože kým je človekom nemôže tak žiť, inak by musel mať v sebe niečo božské. Aký je rozdiel medzi týmto božským a našou zloženou bytosťou, taký veľký je rozdiel medzi činnosťou vychádzajúceho z toho božského i všetkou ostatnou cnostnou činnosťou.

Etika Nikomachova na mňa zapôsobila rovnako silno ako Myšlienky k sebe samému od Marcusa Aurelisusa pre svoju praktickosť a autentickosť, ktorá obstojí aj dnes a hoci dodržiavanie poučení a rád negarantuje lepší a spokojnejší život, určite pozitívne prispeje k vnímaniu života ako takého a to viac ako hociktorá predpotopná motivačná literatúra, ktorá síce rýchlejšie nabudí čitateľa, ale ako to už v spotrebiteľskej spoločnosti býva, rovnako instantne aj vyšumí. Absolútne prijímam kritiku typu ,,Myšlienky, ktoré sú tu popísané nehovoria takmer nič nové, bežný človek v usporiadanej spoločnosti ovláda tieto cnosti alebo ich minimálne pozná a počas čítania si môže hundrať popod nos poznámky typu, však ja toto poznám, to je predsa jasné” a podobne. Je to tak, no to automaticky neznamená, že neplatí porekadlo - opakovanie je matkou múdrosti. Pre etiku to v dnešnej preindividualizovanej spoločnosti platí dvojnásobne.