zipporah
přečtené 744
Němý svědek
2006,
Agatha Christie
Jeee, podarilo sa mi uhádnuť prvý a asi posledný krát :D, preto si musím vychutnať tento víťazoslávny pocit, pri Agáte je to ako šachová partia s Kasparovom :)... tá osoba mi napadla dokonca ešte niekde na začiatku na základe klasického dôvodu, ktorý je spomínaný na úplne poslednej strane, nebudem ho tu pochopiteľne uvádzať. Jasné, autorka ma miatla, odpútavala pozornosť, aj brechot psíka ma odpútaval od prvého tipu, potom ako Poirot radil Hastingsovi, aby upriamil pozornosť na spôsoby "vraha", sa fronta potenciálnych vrahov rozrástol na určité pohlavie, no posledných dvadsať strán však bolo takých okatých od tej osoby + posledný skutok, tak som sa k tejto osobe vrátila a je to tam! :D Veľa šťastia pri hádaní!... celý text
Smutný cyprus
2020,
Agatha Christie
"Nezáleží na čej strane sme, človek vždy musí brať do úvahy fakty!" Hercule Poirot
Druhý spánok
2020,
Robert Harris
Nápad na napísanie príbehu je veľmi dobrý, no chcelo by to iné kvality autora + viac vzdelania v knihe, je to žiaľ oddychová literatúra písaná jednoduchým štýlom, s ohľadom na tému je to naozaj škoda. Keď si predstavím, že by sa toho chytil Umberto Eco, odpálilo by to dekelt nejednému čitateľovi asi ako Meno Ruže.... celý text
Moll Flandersová
2022,
Daniel Defoe
Oddychovka, ktorá priblíži život ženy bez rodiny, odkázanej na cudziu pomoc v oných časoch. By the way, je to hnus čítať o okrádaní ľudí, príbeh, ako nás okrádajú politici, by som asi ťažko prežila v zdraví.... celý text
Démoni pralesa
2008,
Alec Palmer (p)
Príjemná oddychovka:) Pustite si k tomu zvuky africkej džungle..
Noc v Lisabone
1970,
Erich Maria Remarque (p)
Toto bol sobotný deň v Lisabone. Komorná klasická oddychovka z vojnových čias, ktorá mi veľmi dobre padla. Pamätám si, ako som týždeň chodila po byte v zúfalstve po prečítaní Cesta späť, pokračovanie knihy Na západe nič nového. Táto Remarqueova "romanca" nemá podobný účinok, hoci zanechá v človeku smútok decentných rozmerov. Aj možno túžbu byť tiež takto vypočutý, lebo si myslím, že nejeden človek by rád vyrozprával svoj príbeh niekomu úplne cudziemu, niekde ďaleko v zahraničí bez strachu a pocitu, že ho za to budú súdiť. Prečo si nedoprajeme ten luxus, skúšajú to iba starí ľudia, neraz sa mi stalo, že ma zastavil starký/starká a spustil tirádu o svojom živote. Keby to spravil mladší človek, okamžite sa mu pripíšu pofidérne motívy, či je to muž alebo žena.... celý text
Masová komunikace a veřejné mínění
2011,
Lukáš Urban
V terajšej dobe neexistuje lepšia voľba, ako siahnuť po knihách o masmédiách a čítať, čítať, čítať bez ohľadu na kvalitu informácií. Keďže masmédiá posledné dva roky prežívajú dve hlavné dejstvá, cez ktoré získavajú "kyslík publicity", často si môžeme premietnuť poznatky s vírusovinami a geopolitickou hrou USA vs Rusko na ukrajinskej pôde. Je to teraz najbezpečnejšia očista pre mozog, zažívame skutočne brutálnu informačnú vojnu v Európe a USA či Rusi a Ukrajinci vo svojich domovinách, ibaže mnohí z nás vieme, že svet - to nie sme iba EÚ, GB a USA, vidím to na komentároch z celého sveta a odlišných názoroch, postojoch po celom, celučičkom svete, ktoré prejavujú diverzitu... kto dobrovoľne zaviera oči pred tým, je to jeho problém a stáva sa ľahkou korisťou neformálnej moci mediokracie, ktorá je značná a teraz o to viac. Z dôvodu bezpečnosti ľudského vedomia je užitočnejšie vyjsť z tejto informačnej vojny a konfrontovať sa so samotnými masmédiami. Čítať si o nich mi pripadá ako pohľad do zrkadla a ešte ďalej - to, čo tvorí pozadie, toto pozadie formuje náš mentálny stav a na ňom sa do značnej mieri podieľajú masmédiá. Kniha učebnicovo vysvetľuje pojmy, uvádza príklady, čo je výborná vec. Je však príliš stručná, ale s odkazmi na ďalšiu literatúru, takže z bohatej ponuky zdrojov je čo vyberať a už viem, po čom ďalšom siahnem.. čo ma zarazilo, je zmienka knihy od Lasswella Propaganda Technique in the World War (1927), ktorú sa pokúsim zohnať. Viem, že propaganda funguje všade na svete a teraz je ešte v horšom výklade, útočí zo všetkých strán, ale netušila som, že už fungovala aj počas prvej svetovej vojny. "Od súboja v obľúbenosti sme sa po sto rokoch dostali k súboju propagačnému." (J. Lukacs) Auč! Podľa knižky -by sme mali byť informačná spoločnosť, t. j. racionálna a transparentná -novinári by mali vystupovať nezávisle -jednou z charakteristík masy ľudí je absencia osobných vzťahov medzi členmi a pevnej hierarchie a vedenia (teda komunikácia a prepojenie ľudí je reálne na minime) -redakcie majú väzbu na dominantné tlačové agentúry Mám rada zmysel pre humor a ako informačná spoločnosť sme sa racionálne otočili chrbtom počas diplomatických rokovaní ruskému ministrovi, to je senzačné transparentné európske gesto racionality a diplomacie, vyvrcholenie našich lídrov, výstup do výšky 0,5 metrov nad IQ, nuž a ďalšie dva body sú mojim úmyselným upozornením na to, v čom profitujú masmédiá a nebolo by na škodu si prečítať niečo aj o tých tlačových agentúrach, kto ich vlastní. Aj podľa tejto knihy úspech masmédií závisí na reklame, zisku, nie na sledovanosti... "Doufejme, že fráza platí: masmédiá sú hlídacími psi demokrace." U nás už zrušili jeden web, lebo podľa informácií ich financovalo Rusko. Teraz potraviny a kultúra, ale aj šport sa stávajú hliadkujúcimi psami demokracie a zrušia všetko, čo je ruské. Lebo všetko ruské je zlé, ako bol aj Saddám Husájn zlý. "A nezabudnime: kto nie je s nami, je proti nám." G. Bush Takto vyzerá demokracia dnes u nás, keďže z geopolitického hľadiska sme sa dávnejšie rozhodli stať sa objektom záujmov moderného Západu. Česi sú dokonca o dosť aktívnejší. Môžeme byť so sebou spokojní, darí sa nám v tom. Kto nie je spokojný so súčasnou hliadkou demokracie, pravdepodobne jediným riešením je odchod z Európy.... celý text
Ruská kocovina: Putinův svět a přízraky minulosti
2019,
Shaun Walker
Asi veľa ľudí teraz prežíva "ruskú kocovinu" z putinovky (52%). Reportážna kniha opisuje zážitky s ľuďmi, autor pobehoval na miestach, o ktorých sa vraví, že neexistuje tam sloboda, demokracia a informácie sa utajujú, ľudia sú zmanipulovaní. A práve preto mohol medzi tými ľuďmi pobehovať a učiť sa od nich úprimnosti a odvahe, ktorá nemá podklad v túžbe vydať knihu a zarobiť na tom, alebo iným spôsobom prísť k peniazom. Autor nezažil Čínu, kde by si takto nemohol dovoliť pobehovať a robiť rozhovory s bežnými, či dokonca významnejšími ľuďmi a mať možnosť sa "smiať" zo zaostalosti či nevedomosti, britská nadradenosť, ktorá sa tvári uhladene a súcitne, to s prehľadom máte v tejto knihe. Hoci jeho objektivizmus nesiaha tak ďaleko, sú tu zážitky obyčajných ľudí, preto sa kvôli nim oplatí prečítať knihu. Dve hviezdičky dávam za to, že si tu môžete vypočuť nie autorove názory či jeho prehľad (ktorý sa občas zadrháva, ako s "antisemitizmom" na Ukrajine, ktorý veruže bol, a to už možno od 16.storočia; možno aj skôr, nepamätám si to presne; nemal rasistický podtón, pogromy na Židoch ale robili z prozaických dôvodov: nestíhali platiť im dlhy), ale za názory a pohľad Ukrajincov a Rusov. "Čin je silnejší než slovo, ale ozvena je silnejšia než činy." (Karl Kraus) A s tým počítajú najviac masmédiá. Ak tu nejaká vojna vždy bola, je a bude, budeme ju válčiť s masmédiami po celom svete. "Informácia, ktorá v skutočnosti vôbec nemusí byť informáciou, ale poslúži na iritáciu verejnosti, je najspoľahlivejšia zbraň v dejinách ľudstva."... celý text
Kráľovnin náhrdelník
1985,
Alexandre Dumas, st.
Oddychovka, ktorá sa rýchlo číta, výborná zápletka, postavy, vynikajúci jazykový štýl a zachytenie dobovej atmosféry v Paríži aj s jeho mestskými problémami. Napríklad to, ako hynuli ľudia pod kolesami kočiarov. Výhoda Dumasových kníh je stručnosť (oproti Hugovi). Veľmi sa mi páčilo zobrazenie beštie grófky de la Motte, jej chamtivosti, keď sa usídlila v novom dome... a pobavil ma rozhovor Phillipa s jeho otcom v záhrade. Kniha je miestami aj vtipná. Odporúčam tento príbeh s dramatickosťou tak typickou pre francúzsky svet! "Ten, komu je zima, nevidí nič zo všetkej tej nádhery prírody, rovnako krásnej v jej bielom i zelenom rúchu. Ten, kto je hladný, pozerá na zem a odvracia sa od neba: pre nešťastného nebo nemá slnko, a teda ani úsmev." "Sú čarovné, lebo sú pominuteľné, sú mocné, lebo sú potláčané." (lásky)... celý text
Dejiny národov
2018,
Peter Furtado
Mám rada knihy, v ktorých prebieha stretnutie sa viacerých za jediným účelom, v tomto prípade reprezentovať za svoju krajinu svoj pohľad na to, ako sa budovala identita terajšej krajiny, ktorá je samozrejme spätá s návratom do dejín: vzhľadom na množstvo krajín priestor je pre každú krajinu maličký a určite to bola výzva pre niektorých, lebo to vidno v štýle písania, kto pristupoval k tomu zodpovedne, kto nie. Prekrásne vidno v spôsoboch písania odlišnosti a naozaj niektorí historici nesú vo svojom pohľade na svoju krajinu príslušné znaky národa. Výbornou vecou tejto knihy je, že cestujeme po celom svete aspoň vďaka nej. Exotika sa strieda miernym pásmom, ktoré zasype sneh a ten vystrieda znovu teplo. Ten dojem z čítania je pre takého cestovateľa ako ja pohladením na duši. Veľmi milo, asi najviac ma prekvapil Irán a jeho história. Ako pekne a pozitívne a predsa aj kriticky napísal na svojom priestore autor o svojej krajine. Irán ma odteraz láka viac. Rovnako pozitívny pocit som mala z Holandska, tam som už žila a súhlasím so všetkým, čo bolo napísané, je to veľmi inteligentný národ a môže byť hrdý na svoje dejiny. A predsa "tými dokonalými" sa mi zdajú byť Fíni, teraz som ešte viac namotivovaná čítať ich dejiny. Ešte aj samotný spôsob, ako píše autor, mi bol sympatický. Netušila som, že Mexičania sú takí tolerantní, či v Brazílii je otroctvo tak vnímané, ako píše autor. Veľmi veľa prekvapení som zažila a bol to dobrý nápad osloviť všetkých, kiežby takýchto dekameronských kníh bolo viac. Pokojne by som čítala aj dve tisícky strán a nechala väčší priestor... je vzácnosť, že nemusím čítať o 28smich krajinách z pohľadu jediného človeka. No čo ma sklamalo, bol príspevok na Rusko, tak brebentiť o sovietizme, nespomenúť Romanovovcov, len že by sa nepovedalo, spomenula Petra I, takúto nezodpovednú osobu poveriť takou dôležitou úlohou. Bez hrdosti písať, bolo tam viac tých článkov, ale je to škoda, Rusko je predsa veľmoc a zaslúži si aj pozitívnejší pohľad a nie idiotské štatistiky o tom, či sa Rus považuje viac za Európana, alebo nie, a porovnávať tieto štatistiky z 90tych rokov a po roku 2000, no to je naozaj hodnotná informácia... Taktiež spomenúť Napoleona v jednom odseku v rámci Francúzska mi príde ako ťažký zločin. smutné je tiež uvedomiť si znovu, že v podstate z tých 28 krajín možno v piatich autor nespomína slovo "Brit" a od neho odvodené ďalšie... Existuje ešte lepší dôkaz o tom, že s britským národom nie je všetko v poriadku, než táto kniha, kde nezaujato píše 28 autorov?? Veď to je šialené, už aj idiot pochopí, že sa tu odohrávalo po stáročia páchanie chamtivých zločinov, a nehovorím o tom, koľko som sa musela načítať o tom v iných knihách. Ešte som nemala 30 rokov, a zanevrela som na britov, nechcem s nimi mať veľa spoločného a som úprimne rada, že ich hviezda už zhasína. Pokúšajú sa ešte vizáž zachraňovať nejakými troma deťmi s kaťou a vilom na čele, brexitom, ale už ich hviezda zhasína. Zostal im len Harry Potter. V tomto storočí budú na výslní krajiny, o ktorých sme dodnes málo počuli, napríklad India a Brazília. Tieto krajiny čaká budúcnosť, ak sa ich uchytia vzchopné krajiny schopné prirodzene rešpektovať kultúru a hodnoty týchto krajín a mám práve na mysli Rusko, pretože jeho jediným prešľapom bolo zssr, jediná ideológia, ktorú aj tak viedla dáka pozbieraná "elita" na čele s Gruzíncom, nie skutočná ruská krv, pre Rusov nie je prirodzené vnucovať svoje hodnoty iným. Kto si myslí opak, nepozná Rusko, len ZSSR. Držím palce organizácii BRICS, v ktorej vidím svetlo na konci tunela, a jej podobným organizáciám, o ktorých zatim neviem. Vôbec nedržím palce americkej politike, ak fakt len preto, že nechceli mať monarchiu a kráľov, bežali vycicať krajinu Indiánov a neviemakých kmeňov, tak ďakujem pekne za takéto IQ... Dávno som sa tak nenasmiala. Neviem, či briti a američania majú konkurenta v pokrytectve v tomto vesmíre. Nespomenúť slovkom ani otroctvo a rasizmus v článku, byť len hrdý na rovnoprávnosť a "slobody", lebo je demokratické a slobodné separovať černochov v akademickej obci a do kúta ich posadiť, ženy nesmeli voliť, zhumpľovať dve tretiny zeme, vykradnúť hospodárstvo, zdroje, percentá hrabať pre seba, zakladať koncentračné tábory, úmyselne kosiť ľudí chorobami, ožierať ich alkoholom, predávať ich, hádzať jadrové bomby, nie radšej brit začne príspevok tým, že brit, ty nebudeš nikdy otrokom, len vládnuť budeš :D tak to je vrchol arogancie, akej niet obdoby. Nijaká sebareflexia, sebakritika, to nečakajme vôbec... Asi ako Poliakom a Írom, pre ktorých je demokraciou zatrhnúť interupcie, antikoncepcie, mysleal som, že to len v Rumunsko bolo, ale bolo to aj v Írsku, gratulujem. Nuž, žiadny iPAD a netflix s ksichtbookom nezapláta to, čo spáchali briti s američanmi na tejto Zemi, lenže tieto veci sa nedočítate v ich príspevkoch, pozor! Naopak, národy ako Taliani, Fíni či Rusi budú ešte na seba popol v pokore sypať, a to hovorí za všetko. To reálne zlo sa odzkradlilo aj v tejto knihe v spôsoboch, ako napísali svoje články autori. Priala by som si, aby prišiel Napoleon číslo dva a dal definitívnu facku tým, ktorí si to zaslúžia. Ale možno už prišiel v podobe migrantov:) Po prečítaní knihy naozaj mám chuť navštíviť najmä Irán, Mexiko, možno Brazíliu, ale nepochybne aj Fínsko, ktorého hodnoty sú mi vzorom.... celý text
Psychická odolnost v každodenním životě
2013,
Monika Gruhl
Šikovná príručka pre dospelého človeka, ako posilniť svoju rezilienciu. Systematicky napísaná. Netvári sa odborne, nezaťaží teóriou, je to poctivá motivačná literatúra napísaná dvoma odborníkmi, ktorí sa na nič nehrajú, pridlho nemudrujú a ako sa vraví, idú k veci. Kopec rôznych modelových situácií, v ktorých sa podľa mňa všetci nájdeme aspoň v jednej. Kniha nakopne v dobrom slova zmysle. Zachytila som aj takú dobrú poznámku o tom, že môžeme na život odpovedať dvoma spôsobmi: reakciou (teda život prežívame a reagujeme len na to, čo sa deje v okolí) a akciou (teda ideme niečo sami od seba uskutočniť, zrealizovať svoje rozhodnutie bez ohľadu na to, čo sa deje v okolí). Je v tom super rozdiel, a je super nepríjemné si uvedomiť, že väčšina z nás má vlastne tie váhy naklonené smerom k reakciám, samozrejme, vrátane mňa. Ťažkú situáciu zobrať ako skutočnosť, mať cit pre realitu... a naopak, ťažkú situáciu vnímať ako zlú, či dobrú, rozjímať nad tým, či moje riešenie je dobré alebo zlé, to je pre sne to, čo už som raz čítala od iného človeka. "Nezáleží na tom, či si myslíme, že je to dobré alebo zlé, ale je to realita." Myslím, že kto pochopí tento rozdiel, pochopí mnoho javov v živote tak, že jeho názor bude jeden zo sto iným, a kto ten rozdiel aj prekoná a začne tak konať, dotiahne to v živote veľmi ďaleko...... celý text
Putin a putinismus
2016,
Walter Laqueur
Spočiatku sa mi zdalo, že je to celkom prijateľné čítanie, časom sa zjavili mračná. Ku koncu už len „konečne je koniec, aj keď dosť trápny“. Táto kniha má pár dobrých postrehov, autor určite nie je „úplne mimo“ v niektorých názoroch, ktoré sedia na dnešnú situáciu (orientácia Maďarska na východ, Čína vs Tchaj-wan – kniha je písaná pred rokom 2014). Preto o to viac ma prekvapili jeho už menej trefné a tým pádom bizarné vety, ako napríklad „Rusko by si malo skúsiť, aké je to byť slabším partnerom, aby sa oslobodilo od predsudkov a predstáv z minulosti“, no zároveň inde sa zmieňuje o tom, ako sa Rusko snažilo presvedčiť európske krajiny v minulosti, že to nie je iba krajina barbarov a môže sa stať ich rovnocenný partnerom. Ďalej, pripúšťa povestný pocit menejcennosti zakorenený v Rusoch. Ako som ich vytrhla z kontextu, takto podobne pôsobia na stránkach ako nečakané „odveci“ hlášky. V knihe sa autor orientuje skôr na ideové bláboly, samá ideológia, ak sa teda chceme dozvedieť viac o Ivanovi Iljinovi, prípadne o Duginovi, Danilevskom, Leonťjevovi, toto je tá pravá kniha na to určená, v tomto smere splnila svoju jedinú a vcelku dobrú informačnú funkciu, za ktorú si zasluhuje hviezdičku. Ak by mi autor nepotvrdil niekoľkokrát dobrými postrehmi, že má istý prehľad, označila by som knihu fakticky za odpad. Má však prehľad skôr ako celoživotný divák Ruska, čo-to vie, ale prakticky ako keby v živote v tom Rusku nebol, resp. ignoroval dobré charakteristiky a pozitíva. Keby som si neprečítala Borisovu knihu, ani by som si to nevšimla.. teda túto knihu možno zaradiť medzi tie pesimistické, rusofóbne, prozápadné. A písané Židom. Hoci by nebol na obálke autorov životopis, po stých stranách by som predpokladala, že autor je židovského pôvodu. Nezaprú sa... Strana bez pripomienky na antisemitizmus, slovo žid v rôznych pádoch, taká strana nestojí za nič, však... Už je to naozaj otravné celá ich paranoja, chamtivosť a uchyláctvo ustavične pripomínať svoj pôvod. Na to sa pripravme, na povestný trik židov pripomínať svoj pôvod všade, kde sa dá. Popisuje konfabuláciu a nedostatok vitamínu B1, ktorým podľa mňa práve trpí tento národ a trpel ním dávno pred Hitlerom... Sorry všetkým, čo ste tohto pôvodu, prečítajte si Umberta Eca. Bude dobre. No komu by už napadlo písať o „zásobe“ ruských žien?, pýtať sa na strategický prospech BRICSu pre Rusko?, niekoľkokrát opísať ceny ropy a barelov na úkor tragédie v Beslane, Dubravke, Kursku či čečenských konfliktov????, to je málo zaujímavé (zrejme nepadol jediný Žid? a predsa už sa o tom veľa píše prakticky v každej jednej knihe, no v tejto sa radšej pripravte na ceny ropy, zemného plynu, Duginove idey a autorovu prelomovú poznámku o tom, že mladá generácia Rusov sa zaujíma o hmotu, peniaze, biznis viac, než o politiku... ťažký to ruský hriech, lebo inde tomu tak nie je, inde všetkých zaujíma len sloboda, demokracia, jednorožce a pasú krokodíly, dokonca aj v Dubaji. Veškerá komparatívnosť v tejto knihe pochopiteľne chýba... Ako aj geografia, geomorfológia, táto kniha teda vôbec nie je geopoliticky ladená. No a na záver, dozvieme sa, že Putin ako „popredný antiamerikanista“ mal vlastne iba veeeľke šťastie. Celý jeho prezidentský úspech nespočíval v obnaženej hrudi a bozkávaní sa s rybou, ale v náraste cien za ropu a plyn. Toto je celé jeho šťastie úspešnej kariéry. To je najviac, čo sa o Putinovi dozviete v tejto knihe. Zvyšok je bábel (až na pár dobrých postrehov vrátane znepokojivého nárastu obhajoby Stalina - nie však Putinom!) a čo stojí za to prečítať si, je text o tých ideológoch. Začiatočníci v čítaní o ruskej politike – nenaleťte tejto knihe. Vo viacerých iných sa totiž píše, že ruská politika nie je postavená na ideológii. S výnimkou 20.storočia ruská politika nemala a momentálne tiež nemá idey, ako to my Európania chápeme z našej histórie. Nemyslím tým ideu nacionalizmu, ktorú má snáď každá krajina. V Rusku nebolo povolené vyjadrovať sa verejne k politike prakticky do 20. storočia. Ak boli idey, boli skryté v salónikoch a symboloch v knižkách. Veľmi ma preto prekvapuje, že napriek celkovému prehľadu autora, zanedbal takúto skutočnosť a napísal čosi o pasivite ľudí, ktorá je skrátka vyústením týchto historických faktov. Ani v ideologickom ZSSR ešte nebolo možné nahlas papuľovať a myslieť si niečo. Rozčuľuje ma takisto, že tento autor si dovolil citovať môjho milovaného spisovateľa, ktorý by zaplakal nad tým, ako zneuctili jeho prekrásne dielo Mŕtve duše s Čičikovom na odporné osobné zámery, najmä v závere tak totálne odveci pripomínané dielo Mŕtve duše, že sa musím kriesiť z toho ešte pol roka najbližší. Toto nie je fér. Toto si Gogoľ nezaslúžil. Čičikov je podvodníček, no žiadneho pasažiera, ani ľudí okolo by nezahlušil, neublížil by ani muche, to za prvé a za druhé, on cieľ mal, za tretie Mŕtve duše poukazujú na obyčajný život a atmošku v Rusku, nie je to IDEOLOGICKY A POLITICKY ladené dielo, a Nikolaj časť diela spálil pre presne takéto typy ľudí, akým je tento autor. Grrrrrr! Kiežby mali niektorí ľudia s nedostatkom vitamínu B1 polovicu tej sebakritiky, akú majú v sebe obyčajní ruskí ľudia!... celý text
Dumy moje
1959,
Taras Ševčenko
Národný ukrajinský spisovateľ a prekvapenie tohto roka. Kľúčovými slovami jeho tvorby sú sirota, samota, topoľ, plač, ktorý nikto nesmie vidieť... Je to prvý autor - nevoľník!, hneď mi vystala otázka, ako sa naučil písať a čítať. Našťastie, je tam predslov s popisom jeho života. Gramotnosti sa naučil po desiatom roku života (možno mal už 12 rokov, lebo sa píše, že po smrti otca, keď mal 12, nejaký diačik ho vzal k sebe a nechal ho naučiť písaniu a čítaniu, aby robil nejakú prácu za neho). Je to veľmi neštandardná vec, s ktorou som sa doteraz vo svete literatúry nestretla. Píšem to aj preto, že je potrebné brať do úvahy tento životopis a mať pochopenie na pozore, môže sa vám zdať a aj právom, že je Ševčenko vo svojej tvorbe plný sebaľútosti. Keď si spomeniem na Gorkého s rovnako pohnutým životom, ktorý v 19tich chcel ukončiť navždy a napriek tomu ľudské zlo nepoznačilo jeho tvorbu (presýtenú láskou k človeku), predsa len Gorkij mal prvých možno sedem-desať rokov života pri sebe starú mamu, ktorá tzv. "zachraňovala situáciu" dieťaťa. V psychológii sa vraví že prvých sedem rokov života je najdôležitejších v živote, všetky zlosti si berieme do dospelosti ako neurózy a psychózy. Ševčenko je poznačený a preto ho treba čítať s ohľadom na tento faktor. Potom uznáte aj hodnotu jeho osobnosti a diela. Báseň Topoľ si prepisujem. Mimochodom, je to prvý autor, ktorý dokonca píše o našom P. J. Šafárikovi a Kollárovi. A pre českých kolegov, aj o Jánovi Husovi :) Smútiť budem za večerov plakať na svitaní, len nech žiaľ môj neuvidia cudzí ľudia planí.... celý text
Oráč a kosec
1964,
Pavol Országh Hviezdoslav (p)
Nezrozumiteľné, potrebný je tlmočník, alebo nejaký zoznam slovíčok s vysvetlením. Nič som z tejto knihy nemala, bol to proste spisovateľov účel vytvoriť šťavnatý jazyk, ktorým napíše príbehy, v ktorých ani nevie čitateľ, o čom sú (ak mu to neprezradí aspoň trochu názov príbehu)? Chápem, že zrejme prispel pomaly vymysleným vlastným jazykom, lenže toto nie je ani vhodná literatúra pre stredoškoláka, veď jeho jazyk má problém čítať dospelý a sčítaný človek! Sklamanie na celej čiare. V závere som narýchlo prešla čosi o tom, že Hviezdoslav sa snažil nebyť povrchný a tak, to je ok, ale ja som si fakt myslela, že bude čosi ako ruský Puškin, či nemecký Goethe, že ho všetci natešene uznávajú na SVK, lebo je verejne dostupný, zrozumiteľný a v jednoduchosti predostiera slovenskú history, folklór a ták... Ani náhodou. O tom všetkom asi píše, ale tak, aby sme si sami v hlave vytvorili príbeh z tých slovných hatlanín... Už som sa pristihla pri tom, že čítam len z úcty tie riadky, aby som došla k záveru ako postava z Mŕtvych duší, ktorá čítala len preto, aby jej utekali oči po riadkoch:D Milovaný Gogoľ. Skrátka, úspešný velikánsky spisovateľ sa má dotýkať širokej verejnosti svojím jazykom. Cítim, že ma opäť oklamal svet dospelákov, keď som vyrastala vo falošnej predstave o veľkoleposti tohto autora... Ani nahlas sa to nedá čítať. Celkom ma to mrzí:( Pre mňa zatim top slovenský básnik je Rudolf Dilong.... celý text
Angela Merkel
2017,
Matthew Qvortrup
Merkelovú som začala registrovať asi ako väčšina ľudí v roku 2015, keď povolila vstup utečencom do svojej krajiny. Veď určite si mnohí z nás pamätajú reportáže s videami, v ktorých nahromadení utečenci si spravili tábor na budapeštianskej železničnej stanici. Mne ich bolo ľúto, a viem, že Slováci spolu s Rumunmi, Čechmi a Maďarmi odmietli prijať viac utečencov, píše sa to v knihe. Aj reakcie tomu zodpovedali, nikto so mnou nesúhlasil, keď som podporila rozhodnutie Merkelovej, hoci som ju nepoznala, to gesto tak či tak bolo humánne a korektné ešte z mnohých príčin. Ak by spravila čosi zlé, predsa by sa neudržala po tom pri žezle. Udržala sa. Už viem prečo. Keď už nič iného, do dejín sa kategoricky zapíše vďaka tomuto skutku, ktorý budú ďalšie generácie vnímať pozitívne. Chcela som sa trochu viac dozvedieť o tom, ale kniha je zameraná na celý jej život, takže sú tam len základné informácie. Myslím, že autor je naklonený k tejto líderke, preto možno niektoré jeho vety treba brať s rezervou. Som presýtená ruskou politikou a tá nemecká znamenala citeľnú zmenu! Toto bol asi najväčší dojem z knihy. Politika je iná, postavenie médií v Nemecku sa opäť líši, takisto úradníci a ich postavenie, sudcovia, ktorí sú apolitickí (v porovnaní s americkými), páči sa mi, že občas nemecký systém porovnal s nejakou inou krajinou. Som úplný laik, takže už mám predstavu, že človek si fantasticky skomplikoval život, v každej krajine je iná "architektúra" politického sveta, podľa ktorej vidíme len výsledok, ale nevidíme, prečo je takto postavená. My bežní ľudia sa nikdy toľko nedozvieme, aby sme pochopili, čo sa okolo nás vlastne deje, čo naznačil už Putin Oliverovi Stoneovi. Strašne som to pocítila zmenou ovzdušia, keď som si prečítala o líderke z úplne inej krajiny, s inou históriou... doteraz som nechápala, čo obnáa pojem "populistická strana", dokým som o tom neprečítala teraz, takéto strany nie sú v Nemecku, u nás áno. A to má tiež dopad na situáciu v krajine, na postavenie ľudí vo vláde... Vôbec som netušila, že prvé študentské povstania proti komunizmu začali v Pekingu na jar 1989, aká irónia! Tam, kde sa dodnes drží... To ani Zeman nepíše vo svojej knihe, zmieňuje sa iba o tom, že demonštrácie v ČSSR boli už len výsledkom reťazovej reakcie po demonštráciách v Maďarsku, Lipsku atď. (a prevažnú časť netvorili vôbec študenti). Môj názor na Merkelovú sa nezmenil, intuícia ma nesklamala a je taký, že ju obdivujem za politickú kultúru, ktorú vniesla do Európy, posilnila imidž svojej krajiny, a samozrejme, ignorujem tie jej menej pekné skutky, ktorých sa dopustila, aby si udržala moc, alebo ju posilnila na vyšší level. To bolo pri každej významnej osobnosti, a bolo by naivné si myslieť, že je na svete politický líder čistý ako ľalia. Politika je špinavosť, v tej špine sa občas ale zjavia ľudia, ktorí sa možno trochu zašpinia, aby pomohli a podržali svoju krajinu. Merkelová a Putin sú v súčasnosti týmito hráčmi, môžeme iba závidieť.... celý text
Vladimir Putin: Kam kráčíš, Rusko?
2006,
Boris Reitschuster
V poradí deviata prečítaná kniha o Putinovi poskytuje prehľad do roka 2004, druhých prezidentských volieb, vrátane Oranžovej revolúcie na UA, aj keď oproti iným knihám menej podrobne. Výhodou tejto knihy je rok vydania, takže niektoré veci sú podrobnejšie popísané, ako útok v Dubravke či Beslane, konflikt s Čečencami, atentáty v Riazani, podrobné žalmy o KGB, FSB. Autor popri tom zanedbal Putinovu zahraničnú politiku, stretká s Blairom, či Bushom, takmer sa neobtrel o to, teda dejisko je vsadené len do Ruska. Tento novinár, čítala som, žije s Ruskou, a pár rokov žil v Moskve, takže cítiť z knihy, že sa dostal aj k takým informáciám, ktoré sú z bežného života (trebárs Čečenci a ich agresivita, dvíhajú päste v doprave), a to vyzdvihujem, je tam fakt niekoľko postrehov, ktoré človek nezíska, ak nežije v Rusku, alebo prinajmenšom nežije s osobou z Ruska, ktorá nezaujato a kriticky rozmýšľa. Veľmi dobre pripomína vzťah ruských občanov k voľbám, že sú skôr o nie slobodnej vôli, ale chodia k urnám ako k prísahe vernosti, nuž, takéto pohľady sú vzácne (nie autorove, ale rôznych ruských sociológov a analytikov). Kniha je skôr protiputinovsky založená, ale nie prehnane, dokonca sú tu okamihy, ktoré pripomínajú to, čo napísal na začiatku: Putin odovzdá svojmu nástupcovi Rusko v lepšom stave, než v akom mu ju odovzdal Jeľcin a to je pravda, môžu sa odmietaví poskladať do harmoniky, je to proste tak. Čo chcem vyzdvihnúť na tejto pri čítaní vcelku neutrálne pôsobiacej knihy, je novinársky humor :D párkrát som sa zasmiala, ako ohľadom nosidiel pre pijúceho Jeľcina, keby potreboval zo zasadačky vyjsť vo vodorovnej polohe :D, alebo snár s výkladom, kde ak máte sen o príchode Putina na koni, úspory postihnú verejnú dopravu. :D Táto snová pasáž je doslova studnicou Ďalších nápadov, ktoré sa mi víria v hlave, ale musím sa priznať, že Borisko a jeho "skrinka jedov", t. j. kompromaty, ku ktorým mal Putin prístup v FSB, ma inšpirovala k napísaniu poviedky. Mimochodom, ak potrebujete mať prehľad o tom, čo Rusko predstavuje, a ako ho vníma svet, prečítajte si poslednú kapitolu, je to asi pol strany-strana. Nikdy predtým som nečítala takéto výborné a stručné zhrnutie a toľko pravdy pokope. Palec hore za to a sto bodov pre Borisa.... celý text