tartan
přečtené 497
Sekera a skála, meč a žár
2011,
Robert M. Wegner
Na severe sa nám zrodil nový majster fantasy! U našich severných susedov sa v súvislosti s touto knihou hovorí ako o modernom diele svetovej fantasy. A ja by som sa nebál ani toho prirovnania k Eriksonovi. Rozhodne Wegner so svojimi príbehmi z meekhánskeho pohraničia (Meekhan je ríša nie celkom nepodobná Malazu) zdatne sekunduje malazskej epopeji, podobný je napr. aj v používaní aspektovanej mágie, či v poňatí rozhodne nečiernobielych hrdinov. Napriek týmto a možno aj iným podobnostiam (dávnoveká história, prastaré spory atď.) je Sekera a skála úplne iná pesnička ako Malazská kniha padlých, už len tým, že Wegner svoje príbehy nerozťahuje na tisícovke strán ;-), ale koncentruje ich do úderných a vypointovaných poviedok, resp. noviel, ktoré však na seba viac (v druhej) či menej (v prvej časti) priamo nadväzujú a sú spojené hlavne prostredníctvom svojich hrdinov. V prvej - severskej časti, tak máme v podstate skupinového hrdinu: jednotku horskej stráže; v časti druhej - južanskej, hrdinu individuálneho: elitného zabijaka z kmeňa (spoločenstva kmeňov) elitných zabijakov. Poviedky sa dajú čítať aj samostatne, dá sa v nich však vysledovať v pozadí aj jednotná spoločná línia, ktorá pokračuje v ďalšej knihe, tentokrát východo-západnej.... celý text
Šíp a vítr, dýka a moře
2013,
Robert M. Wegner
Druhá kniha príbehov z meekhánskeho pohraničia je rovnako dobrá ako tá prvá. Jednotlivé poviedky: A staneš se zdí Úvodná poviedka druhej knihy príbehov z meekhánského pohraničia nás privádza tentokrát na Východ a po pomalšom začiatku nás v jej závere nenechá Wegner na pochybách, že aj na tejto strane Ríše to bude poriadne iskriť zbraňami i mágiou. Podobne ako v predchádzajúcej knihe, resp. jej prvej polovici príbehov, je aj tu hlavným hrdinom vojenská jednotka. Tentokrát je to čaardan, akási polovojenská, ale vysoko profesionálna nepravidelná jednotka žoldnierov, vedená bývalým slávnym generálom ríšskeho vojska, kha-darom Laskolnykom (známym aj ako Šedý vlk). Hlavnou postavou, resp. POV postavou, je však jedna z členiek jeho jednotky, Kailean, dievčina meekhánskeho pôvodu, nešťastného detstva a utajovaných schopností (to s tými schopnosťami sa týka viacerých členov jednotky, ako postupne vychádza najavo). Hoci je pointa poviedky odhadnuteľná a jej rozbeh pomalší, jej záver je, ako už začína byť u Wegnera dobrým zvykom, nabitý napätím, akciou a mágiou. Nejlepší, jaké je možné koupit Brilantné od začiatku do konca. Dokonale vygradovaná, strhujúco napísaná a brutálne vrcholiaca akcia, kde lesť prebíja pascu, a to iba vďaka najlepším, aké je možné kúpiť… Kolo s osmi loukotěmi Po predchádzajúcej akciou nabitej poviedke má Kolo… výrazne pokojnejšiu, doslova rodinnú atmosféru. Zdanie ale často klame. Kailean navštevuje svoju adoptívnu nomádsku rodinu a pri všetkom tom rozprávaní (v troch rôzne náročných verziách jedného nomádskeho jazyka, to je niečo!) a vysvetľovaní histórie sa v tejto poviedke najmä „miesi“ na skutočne veľké udalosti v pozadí, ktoré prebleskujú na povrch už aj v predošlých príbehoch. To je naše zásluha Táto poviedka sa dosť ťažko hodnotí, pretože nie je ukončená, resp. končí v tom najlepšom…vtedy, keď sa konečne začne niečo diať. Jej hlavná sila tak je v retrospektívne podávaných „spovediach“ jednotlivých členov Laskolnykovho čaardanu, ktoré všetky končia rituálnymi slovami obsiahnutým v názve tejto poviedky. Dozvieme sa tak v krátkych a veľmi osobných mikropríbehoch o životoch významnejších členov oddielu, ktorých minulosť a „schopnosti“ už boli zmienené aj v predchádzajúcich poviedkach. Význam tejto poviedky tkvie ale aj v tom, že sa stretávame so starými známymi z prvej knihy a príbehy sa začínajú konečne výrazne prepájať. Ten otvorený koniec však naozaj mrzí, čakanie bude neznesiteľné… Světlo na ostří meče V druhej polovici druhej knihy príbehov z meekhánskeho pohraničia prichádza na scénu zatiaľ asi najsympatickejšia postava Wegnerovho univerza – Altsin, hoci jeho „nástup“ nie je zrovna impozantný. Altsin je špičkový zlodej vo veľkom prístavnom meste Ponkee-Laa na západe Meekhánu, odkiaľ sa ale moc Meekhánskej ríše už pomaly stiahla, čo sa snažia využiť miestne elity, ktoré pritom nehľadia na následky a nevyberajú si prostriedky. V prvom príbehu zo Západu je tým prostriedkom zvláštny a mocný magický artefakt, ktorý vraj kedysi patril samotnému bohovi a ktorý nečakane zmizne. Jeho strata by mohla mať katastrofálne dôsledky a preto je pátraním po ňom poverený najlepší zlodej v meste (Altsin), ktorý bol v čase jeho zmiznutia preukázateľne „mimo“. To, čo pri svojom pátraní objaví, však krádež artefaktu stavia do celkom iného svetla… Pytel plný hadů Druhý príbeh zlodeja Altsina sa odohráva zhruba jeden rok po udalostiach v prvej poviedke (Světlo na ostří meče), ale nadväzuje na ňu len veľmi voľne. Politické intrigy, úkladné vraždy a zrady nad zrady, to je stručné zhrnutie obsahu tejto poviedky. Tá politická časť mi prišla trochu nudná (úplne mi stačí, čo vyvádzajú tí naši – či už SK alebo CZ), ale perfektné finále so súbojom to bohato vyvážilo. Náruč města Po súboji, ktorým končila druhá poviedka, musel Altsin opustiť svoje mesto. Po rokoch sa vracia späť, lebo iba tam vidí nádej, že „pomoc“, ktorej sa mu vtedy pri súboji dostala, sa nestane jeho prekliatím. Ponkee-Laa sa však medzitým výrazne zmenila. Liga čiapky (eufemický názov siete zločineckých organizácií v meste), ktorej bol Altsin kedysi voľným členom, má vážny problém: jeden z členov Rady (vláda mesta) strhol na seba všetku moc. To by ešte nebol problém. Problémom je, že ide o náboženského fanatika, ktorý považuje boj so zločinom a podvratnými živlami (vrátane chudobných a nemohúcich) za svätú vec a neváha do toho vložiť všetky prostriedky. Altsin sa tak dostáva medzi mlynské kamene starých záväzkov a nových výziev, ale s gráciou jemu vlastnou ich všetky drví na prach… Zatiaľ najlepšia poviedka z druhej časti. Mimoriadne pôsobivé sú hlavne Altsinove vízie. Dej je v podstate veľmi jednoduchý, presne v caesarovskom štýle (Veni, vidi, vici), ale práve tie vízie mu dodávajú ohromujúci rozmer. Řeka vzpomínek V poslednej poviedke Wegner konečne odhaľuje, čo sa dalo vytušiť už dávnejšie. Uzlí, prepája, pomenúva a otvára. Bohovia, vtelenia, desivé vízie, nástroje a trhliny. Bitka o mesto medzi Ligou čiapky a fanatickým radným, bývalým generálom, vrcholí a Altsin nezostáva bokom. Nočné magické súboje na strechách domov, elitní zabijaci v bleskurýchlom tanci smrti. Tentokrát je to skutočne doslova DEUS EX MACHINA. Bolo by rozhodne na čo sa tešiť, keby vydavateľstvo neseklo s jeho vydávaním i svojou činnosťou… Posledný dialóg z poslednej poviedky: "...Ostrov, kterému se i severní piráti zdaleka vyhýbají? Zešílel jsi." "Možná." "Co jsi pro tu vědmu udělal? Zachránil jsi jí život?" Zloděj se široce zazubil, tentokrát úpřimně. "Ne, příteli. Zabil jsem její matku."... celý text
Sekera z bronzu, rouno ze zlata
2009,
Juraj Červenák
Román, ktorý asi najviac vyčnieva z Červenákovej tvorby. Odohráva sa v najvzdialenejšej histórii - v dobe bronzovej na území dnešného Slovenska. A áno, autor má všetko archeologicky podchytené, len si to, samozrejme, prispôsobil pre potreby svojho románu. (Anti)hrdinami sú tu známe postavy z gréckej mytológie, nikto menší ako slávni Argonauti. Zaujímavá a celkom vtipná mytologicko-historická rošáda. Ako vždy, poriadna akcia v tomto napínavom a miestami naozaj atmosférickom príbehu nemôže chýbať. Vzhľadom k tomu, že román pôvodne vyšiel na pokračovanie v časopise Fantázia, obsahuje nadpriemerný počet skvelých ilustrácií od Miša Ivana.... celý text