Ivan Kučera přečtené 1270

Ultimate Spider-Man a spol. 17 2014, Brian Michael Bendis

Predposledné číslo. Kým v minulom zošite sa okrem Spajdyho nachádzali ešte Ultimate X-Men a to čísla 24 a 25, tentokrát odchádzame k trochu inej sérii a to konkrétne k štvordielnemu crossoveru Ultimate War, presnejšie povedané k číslam 1 a 2 (dokončenia sme sa dočkali v nasledujúcej knihe). Je to niečo iné... ale nie úplne. X-Meni tu figurujú, ale skôr vo vedľajšej línii a o hlavné slovo sa hlásia Avengers pardon Ultimates. Pekne naštvaní Ultimates, treba dodať. Celé to ešte i v r. 2023 (kedy som to čítal prvý raz) pôsobí radikálne, moderne, svižne, sviežo a robustne. Tomu napomáha nielen „politický“ scenár od Marka Millara (Kisk-Ass, Superman: Rudá hvězda), ale tiež kvázi nezávislá kresba Chrisa Bachaloa (Daredevil, Doctor Strange), ktorá je sympatická špinavá a (v rámci superhrdinských možností) realistická (ehm). Je pôsobivý mix politicko-superhrdinského a špionážno-teroristického hi-tech trileru a páčilo sa mi poňatie Capa ako relatvíne staromódneho a konzervatívneho vojaka, ktorý má dobré srdce, ale je už tak nejak unavený a vyhorený a občas na ňom vidno, že nemá až tak ďaleko od toho, aby sa sám stal zatrpknutým extrémistom. U Spajďáka je situácia klasická, teda štandardne sa pokračuje v sérii číslami 30 a 31. New York terorizuje Pavúkov dvojník, čo vie samozrejme len Peter Parker a ostatným je to fuk, proste ho chcú vidieť za mrežami, prípadne mŕtveho, veď nič na svete nie je nežnejšie, než láska človeka k človeku (a pavúkovi). Je tu postrelenie, je tu kapitán Stacy a je tu všeličo ďalšie. Možno až priveľa, ak uvážime, že máme dočinenia len s dvojicou zošitov. S Bagleyho kresbou to mám u Steňoleza raz hore a raz dole, ale tu sa mi páčila, oceňujem najmä rozkošný kukuč MJ v reakcii na holý zadok istej osoby, ktorú tu teraz radšej nebudem menovať. Mám pocit, že v každom čísle sa MJ aspoň raz nezabudnuteľne zaksichtila (podprahový trademark série?). Druhou stranou mince je, že so scenármi to ide dole vodou. Spider-Mana postrelia, ale samozrejme to nie je také fatálne, ako to vyzerá na začiatku a po krátkom dvojitom ošetrení (ktoré pôsobí skôr dojmom, že si porezal prst, keď v nedeľu doobeda tete May pomáhal nakrájať kura na obed) je všetko znova po starom, chytí ho polícia, ale o stranu neskôr im proste utečie tak, ako v predchádzajúcich desaťročiach stovky krát a to fakt nikomu nenapadlo prehľadať kontajner veľký ako dodávka?... celý text

Talentovaný pan Ripley 1993, Patricia Highsmith

Film s Damonom a Lawom bol lepší. Oveľa, oveľa lepší. Vlastne to bol jeden z najmrazivejších trilerov 90. rokov (jeho jediná chyba je, že scenárista vymyslel postavu v podaní herečky Cate Blanchettovej, ktorá v knihe ak sa nemýlim vôbec nebola a pre potreby filmu je úplne zbytočná). Samozrejme, bez knihy by nebol film, ale proste toto je (pomerne vzácny, nie však EXTRÉMNE vzácny) prípad, kedy filmové spracovanie predbehlo literárnu predlohu (verziu s Delonom som nevidel a ani sa mi do nej pravdupovediac nechce, „správny“ Ripley je podľa mňa utiahnutý chameleón a nie taliansky gigolo so spanilým pohľadom). Námet je nechutne mrazivý. Scény, v ktorých sa ukáže Tomova zvrátená povaha, sú drsné nie ani tak fyzicky, ako skôr psychicky. Problém je, že je ich málo a zvyšok knihy je vcelku nudný, vrátane rozjazdu, ktorý je príliš pomalý a záveru, kedy už pravdupovediac tak úplne neviete, či by náhodou nebolo lepšie ukončiť to o dve desiatky strán skôr. Takisto európska výprava 50. rokov 20. storočia vehementnejším spôsobom vynikne v Minghellaovom filme vďaka geniálnej výprave, hudbe a kamere. Fascinovalo ma premýšľať, či by sa čosi také mohlo odohrať dajme tomu v r. 2024 a dospel som k záveru, že možno, ale nechcel by som to vidieť. Ako na knihe, tak na filme je totiž pôvabná práve „dávna“ doba, v akej sa dej odohráva. Doba, kde ak ste s niekým chceli zostať v kontakte, museli ste mu na písacom stroji, prípadne rukou, napísať list, následne X dní čakať, kým príde adresátovi a následne X dní vyčkávať na jeho odpoveď. Ak ste mu chceli zavolať, tak ste museli vedieť číslo na jeho pevnú linku a spoliehať sa na to, že práve vtedy bude doma. Kniha (aj film) z tohto skvele ťažia, hoc pri knihe bola naivita na môj vkus predsa len trochu prisilná (zas 50. roky nie sú predsa pravek, aby expertízou nebolo možné zistiť, či sú škvrny v člne ľudská krv, alebo majú iný pôvod).... celý text

Tarzan - Éra Joea Kuberta - kniha první 2010, Joe Kubert

České komiksové anály pamätajú viacero začatých a nedokončených sérií (sfleku mi napadajú Želvy ninja od Comics Centrum), ale asi len u máloktorého predčasného krachu ma to mrzí tak, ako u Tarzana legendárneho Joea Kuberta. Vydavateľstvá BB/art a CREW v r. 2010 spojili sily, aby postupne skompletizovali tarzanovské dielo tohto slávneho amerického ilustrátora (potomka poľských prisťahovalcov), ktorého synovia Joe a Andy patria takisto k špičke US komiksového ilustrátorstva. Joeov Tarzan, hoc je z dávnych 70. rokov 20. storočia, je pecka. Podieľal sa na ňom ako scenárista, ilustrátor a editor a ja som si jeho prácu aktívne užil. Pravdupovediac ma to (samozrejme milo) prekvapilo, lebo som čakal neznesiteľné ťažkopádne retro a napokon som výsledok zhltol ako malinu (pardon, banán). Asi je to dané čiastočne i tým, že mám na Tarzana príjemné nostalgické spomienky. Čítal som (a dodnes vlastním) skvelú 8-dielnu sériu Feďa Fialu (ktorú v 90. rokoch vydávalo Stredoslovenské vydavateľstvo), sledoval som báječne zlý kanadsko-mexicko-francúzsky seriál s Wolfom Larsonom, ako malého ma hlboko traumatizovala filmová verzia s Christopherom Lambertom, spokojne som si podupkával pri disneyovke z r. 1999 a svoje urobil Semic-Slovart, ktorý u nás v deväťdesiatkach vydal 4 zošity zo série Tarzan sa vracia. Pravdaže som čítal knihy s fantastickými názvami ako Tarzanov návrat, Tarzanov syn, či Tarzan a cudzinecká légia. Takže Kubertov príspevok bol pre mňa povinný. Kubertova kresba je dynamická, živelná, robustná, ale nie prehnaná; v tomto smere ma pobavil Joeov úvodný komentár „svaly na svaloch“. Tak to tu fakt nenájdete. Scenáre ma prekvapivo bavili, užil som si ich a to vrátane WTF okamihov (Tarzan ovláda umiestňovanie interpunkčných znamienok azda lepšie, ako niektorí učitelia slovenského jazyka a literatúry). Spýtavo obočie som nadvihol vari len pri scéne, v ktorej Tarzan žiarli na šimpanziu samicu Týku, po ktorej pokukuje opičiak Taug, s ktorým sa ako malý hrával, odporný zradca. To už mi pripadalo trochu cez čiaru, ale tak jasné, Tarzan nikdy nevidel ženu a je nadržaný. Zaujímavé je, že ku koncu do jeho príbehov začína prenikať čoraz viacero rozprávkovejších motívov, ale nevadilo mi to, skôr naopak (v tej chvíli to začalo pripomínať Conana). Vyzdvihnúť musím parádny vzhľad: prebal, úvodné slovo, medailóniky autorov, pevná väzba, lesklý kvalitný papier, lacetka... no proste radosť listovať... a ešte väčšia čítať.... celý text

Sfinga 1994, Robin Cook

Špecialista na lekárske trilery Robin Cook napísal dobrodružnú knihu o americkej archeologičke v Egypte a podľa toho to aj dopadlo. Ospalé, únavné tempo bez atmosféry. Niekedy je zaujímavé, ak mužský autor píše o žene a naopak: ak žena vo svojom románe vytvorí ústrednú postavu z muža. U Cooka je to však natoľko smiešne, že už to podľa mňa ženy ani nemôže uraziť. Z mužov vyžaruje elegantná autoritatívnosť a bezstarostný výraz sebavedomej mužnosti, všetci chlapi sú „neuveriteľne príťažliví“ alebo „mocní chlapi“ a samozrejme sa môžu pochváliť „uhrančivým pohľadom“. Hrdinka pre zmenu „medzi stehnami cíti vzrušené chvenie“. Ak uvážime, aké majstrovské ženy King napísal v Dolores a Geraldovej hre, tak toto je ozaj až paródia. Ak by občas nepadali brutálne mená ako Stephanos Markoulis, alebo Evangelos Papparis, tak ani neviem, že sa dej odohráva v Egypte. Na strane druhej, i tento pomerne vysoký stupeň kuriozity sa postaral o to, že je kniha istým spôsobom zábavná, hoc spôsobom, aký Cook neplánoval. Dej je síce plný zrád, vrážd, čierneho obchodu so vzácnymi artefaktmi a zahltený postavami, ale mimo ústrednej Eriky vás asi nikto nezaujme. A i ona vari len z dôvodu, že je očividne pekne nadržaná a rada by si to rozdala hoc aj so stĺpom pouličného osvetlenia, ak by práve nejaký bol po ruke a nikto by sa tri-štyri minúty nepozeral. O čosi viac sa mi páčil film z r. 1981. Už ten nebol žiadny zázrak, ale aspoň sa mohol spoľahnúť na atraktívnu exotickú výpravu a silné herecké mená Frank Langella, John Gielgud, John Rhys-Davies, či Lesley-Anne Dowd. Mimochodom, zaujímavé je, že keď sa objavil v kinách, zaradil sa do vtedajšej vlny archeologických filmov (Dawn of the Mummy, prvý Indiana Jones, The Awakening s Charltonom Hestonom).... celý text

S kouzelnickou hůlkou: Magické dospívání filmového čaroděje 2022, Tom Felton

Nalejme si čistého vína. Expert na divné ticho Tom Felton hral v sérii Harry Potter nielen hajzlíka, „vocasa na koštěti“ a kreténa, ale tiež vedľajšiu postavu. Samozrejme ako mnohé iné vedľajšie postavy zo série, o hlavných nehovoriac, aj Draco Malfoy skultovnel a získal milióny fanúšikov na celom svete napriek tomu, že hral zápornú rolu (v jeho prípade možno dokonca VĎAKA tomu). A, čo ma vždy mrzelo asi najviac, jednorozmernú. Bol to proste totálny ko... mamánek. Až na samom konci začal vykazovať náznak psychologickej obmeny, čo pekne vyvrcholilo v epilógu odohrávajúcom sa na vlakovej stanici. Rád by som sa dožil plnohodnotných filmových sequelov. Som presvedčený o tom, že ak by sa Draco alias Tom vrátil, malo by sa jednať o kladnú postavu poučenú z chýb minulosti. Z dramaturgického hľadiska by bolo fajn, aby sa v kľúčovom okamihu obetoval pre vyššie dobro. Čo sa knihy týka, potvrdilo sa mi dlhoročné presvedčenie, že anglickí detskí herci sú niekde úplne inde, než americkí. Nechcem paušalizovať, ale filmový biznis nasávam od konca 80. rokov, kedy som mal cca 9 rokov a trúfam si tvrdiť, že kým americkí detskí herci česť výnimkám v lepšom prípade v dospelosti nehrajú, v horšom sa predrogujú a zomrú, z anglických sa nejeden raz stávajú uznávaní umelci. Myslím si, že za to môže prísny dozor rodičov, ktorí svoje deti v UK držia pri zemi, ale môžem sa mýliť. Resp. nie že by boli prísni, ale pekne to vystihuje scéna z knihy, ktorá keď mama jedného z detských hercov zistila, že detský stan (v ktorom sa poflakovali, keď nenatáčali) je vybavený neobmedzeným množstvom sladkostí a energeťákmi, tak sa postarala o radikálnu zmenu pitného režimu, ako i jedálnička. Je to detail, ale myslím, že práve on (a jemu podobné) môžu poskytnúť odpoveď na otázku, prečo tak veľa anglických detských hercov v dospelosti získava filmové ceny a každý režisér ich chce mať vo svojom filme. Držania pri zemi som mal dojem aj z tejto knihy, takže možno na tom niečo bude. Tom je báječný človek a najbáječnejšie na tejto knihe je, ako naznačuje Emma Watson v úvodníku, že Tom sa na nič nehrá a je sám sebou. Pravdaže sa teraz nedá tvrdiť, že stačí napísať knihu, ktorej autor je sám sebou a bude podobne skvelá. Mnohí autori sú idioti, blbci, egomaniaci a, to najmä, nemajú svetu čo povedať. Nie sú to zaujímaví ľudia. Tom Felton medzi nich nepatrí. PRETO napísal takú dobrú knihu. Nie preto, že hral v sérii Harry Potter. Číta sa to samo a ak budete toho dňa musieť ísť spať, lebo skoro ráno vstávate do práce, bude vás to mrzieť a posledné myšlienky toho dňa počas zaspávania zrejme budú patriť Tomovi a vášmu tešeniu sa na zajtrajší večer, keď si prečítate konečne ďalšie kapitoly. Trocha mi to občas prišlo úsmevné v zmysle, že sa ako o "bohatej kariére" vyjadruje niekto, kto mimo potteroviek hral v relatívne malom počte filmov a väčšinu z nich nikto nevidel. Jasné, Tom je vo fachu od desiatich, čiže istým spôsobom naozaj JE veterán, len sa proste človek pri pohľade na jeho divnú filmografiu neubráni úsmevu (najlepší film okrem potteroviek je azda Zrodenie Planéty opíc, kde hrá tak strašne napísanú rolu, že sa ani nečudujem, že na ňu neprebehol normálny kasting). A ku koncu, paradoxne kedy to začne byť (kvázi)najdramatickejšie, tempo stagnuje.... celý text

Zkáza Jezerní kotliny 2022, Petr Hugo Šlik

Legendárne debničky od margarínov hlásia comeback. Chata v Jezerní kotlině je moja asi najobľúbenejšia foglarovka, keďže Jestřáb do nej zakomponoval hororový fíling prostredníctvom tajomného votrelca, ktorý stalkuje chlapcov počas daždivých nocí. Foglar samozrejme nebol hororový autor, ale hororové „momenty“ sú v jeho tvorbe zastúpené v prekvapivo hojnom množstve. Preto som sa na sequel tešil. V prvom rade treba povedať, že apokalyptický, definitívny názov je parádny, ale nakoniec to s tou temnotou žiaľ ani zďaleka nie je až také horúce, ako by sa mohlo zdať. Asi najväčšou poctou, akú môžem Petrovi Hugovi Šlikovi vzdať, je, že ak by som sa práve vrátil z Marsu a niekto by mi jeho knihu strčil do rúk s potmehúdskym dodatkom „napísal ju Foglar tesne pred svojou smrťou a až teraz to jeho dediči našli na povale a vydali to“... uveril by som. Šlik sa fakt snažil a jeho štýl je Foglarovmu nesmierne podobný. Samozrejme sa natíska (azda až filozofická) otázka, načo je dobré, aby spisovateľ túžil po tom, aby sa jeho štýl podobal štýlu iného autora. mal by byť hlavne sám sebou, nie? Ale OK, to teraz nechajme bokom. Samotná kniha je fajn. Vďaka tvrdej väzbe a hrubému papieru pôsobí majestátnym dojmom, ale prečítate ju rýchlo a to i vďaka celostranovým (alebo dokonca dvojstranovým) ilustráciám. Druhou stranou mince je, že je to nuda. Kým v jednotke bola zápletka mäsitá (Dernet, postupné spoznávanie rokliny, vznikajúce priateľstvo), v dvojke sú karty dávno rozdané ešte Foglarom a pravdupovediac Šlik so žiadnymi novými skôr neprichádza, než prichádza. Najviac ma rozosmútilo, že v legendárnej rokline sa odohráva veľmi málo deja, dokonca by som ju označil za cameo. Namiesto nej neprichádza nič pútavé, vzrušujúce, ani atmosférické. Je to napísané zručne, ale to je všetko. A dlhé pasáže „ľudu kmeňa Krí“ nejeden človek bude mať tendenciu preskakovať.... celý text

Drakula (skrátená verzia) 1997, Bram Stoker

V čase, kedy uverejňujem tento komentár, je táto kniha na databazeknih.cz vedená pod názvom „Drakula (skrátená verzia)“. No. Takto. Je to všetko možné, len nie skrátená verzia. Pôvodný (necenzurovaný) Stokerov román má v slovenskom vydaní od Európy z r. 2003 temer 5OO strán. OK, vrátane bonusov, ale aby sme to nekomplikovali, proste ich má takmer 5OO. Táto kniha ich má 63. Takže asi tak. Keď si ju prelistuje fanúšik Stokerovej knihy, okamžite dôjde k záveru, že to obsahuje tak max. 0,1% zo Stokerovho kultového piliera upírskej problematiky. Ak by som chcel byť sarkastický, tak napíšem, že pri zmienke na prebale „tato citlivě zkrácená verze...“ som od rehotu skoro spadol z gauča. Toto môže za skrátenú verziu označiť fakt len magor, podvodník alebo niekto, kto tomu nerozumie. Ak aj dáme bokom absolútnu neetičnosť čohosi takého (to proste nejaký... ako to povedať slušne... vezme knihu od autora XYZ, vyhodí z nej 99% obsahu a vydá ju pod cca rovnakým názvom?!), tak toto naozaj nie je klasická kniha. Z románu tu zostalo ako vravím možno tak 0,1% a zvyšok tvoria fotky, obrázky a „pikošky zo zákulisia“. Čiže napr. ak je reč o tom, že na grófa platí cesnak, môžete vziať jed (cesnak) na to, že tu nájdete okienko s fotkou cesnaku a s jeho krátkou charakteristikou. Je to celé strašne kuriózne, ale na druhej strane to má niečo do seba i paradoxne práve vďaka tomu. A minimálne niektoré ilustrácie Tudora Humphriesa sú fajnové; ak by som sa k nim dostal v 9O. rokoch, asi by mi spôsobili nejednu traumu a nočnú moru. Ale obecne tento typ „literatúry“ hodnotím ako veľké zverstvo. Ku „kvalitám“ samotného textu sa pravdupovediac vyjadrovať nemám chuť, ako som povedal chýba tu okolo 99% románového textu. Z mnohých tunajších komentárov mám pritom dojem, že užívatelia nekomentujú túto nazvime to „špeciálnu verziu“, ale Stokerov román, s ktorým to však má spoločného ozaj len málo.... celý text

Strygy #2: Nástrahy 2003, Eric Corbeyran

Príjemne tajomné a vzrušujúce, aj keď výstižnejšie, než scenár, mystickú zápletku predávala kresba od Richarda Guérineaua (Cesta meče), ktorá mi pripadala parádne realistická. Tomu odpovedali pútavé, temné, ale pritom nie depresívne farby. Aj keď nechápem, prečo jedna postava vyzerá ako John Travolta v Pulp Fiction. Páčilo sa mi, že je to orientované na dospelejšieho čitateľa, takže tu nájdete erotiku, i úmrtia. Hodnotiť scenár je trochu ťažké, ono je to totiž jeden príbeh publikovaný na pokračovanie, takže „samostatne“ to fakt blbo hodnotiť (a asi to ani nie je správne resp. to o ničom nevypovedá).... celý text

Hrobař 5 a 6 2022, Xavier Dorison

Neviem, nejak ma to nechytilo. Pritom je v tom všetko: Indiáni, kovboji, Divoký západ, mystické indiánske pohrebiská, smrtonosný sup, zrada, krv, vlaky rútiace sa strmhlav po železnici postavenej v divokých skaliskách, lukostreľba, prestrelky, smrť číhajúca na každom kroku. Kebyže sa čosi takéto ku mne dostane v 9O. rokoch, kedy som bol puberťák, dalo by sa moje nadšenie krájať motorovou pílou. Ono je to nakreslené pekne, s citom pre detail a má to super farby. Indiánsko-zimná výprava tomu veľa dáva, ale scenár ma nebavil a bol príliš ukecaný, hoc áno, páčilo sa mi, že u Dorisona len málokto je vyložene dobrý, alebo vyložene zlý a áno, sú tu svine, ale vlastne aj ich motiváciám chápete. Lež to nie vždy stačí. Tentoraz to nestačilo. „Prevýchova“ Indiánov je vo všeobecnosti silná a nosná téma a dodnes nemalá trauma v srdci tak americkej, ako i kanadskej spoločnosti a po druhom čítaní to do seba lepšie zaklaplo a chytilo ma to... ale nie na 4*.... celý text

Soumrak dne 2010, Kazuo Ishiguro

Ako prvý som videl skvelý film s Anthonym Hopkinsom a Emmou Thompson a až po rokoch sa ku mne dostala knižná predloha. Filmu dávam 4*, ale knihe nemôžem, hoc sa priznám, že som sa jej bál zbytočne. Bál som sa totiž, že ma čaká neskutočná politická nuda. Našťastie, okolo politiky sa autor motá skutočne len symbolicky. Áno, v dome, v ktorom Stevens slúži, sa možno dejú historicky dôležité udalosti, ale prechádzajú okolo neho ako rieka v koryte: ani on, ani ona si nič nevšíma, roky okolo nej plynú a ona je stále rovnaká. Stevens je natoľko „dôstojný“, až občas pripomína autistu. Chápem, že ak je človek zvyknutý na primitívne romance, tak ho Súmrak dňa neosloví, ale mne sa práveže páčilo, ako nenápadne na pozadí bublali city. „Len“ s tým „drobným“ rozdielom, že o nich nikto nahlas nehovorí. A tak roky utekajú a menia sa na desaťročia a zrazu je na všetko neskoro, čas sa nedá vrátiť. Kniha mi ušla rýchlo, bavila ma, ale nemôžem úprimne povedať, že by ma nejak zvlášť strhla. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film alebo prečítam knihu, vybral by som si film.... celý text

Sen Ockerwee 2007, George R. R. Martin

„A Abner Marsh zůstal sám, jako byl vždycky.“ Začiatok som si vychutnával. G.R.R. Martin sa do toho fakt oprel. Mám rád južanskú literatúru a tešil som sa na každú nasledujúcu stranu. Nasával som atmosféru. Vzduch sa „tetelí horkem“, obrovskú hladinu rieky brázdia člny a veľkolepé kolesové parníky, prístavy sú plné ľudí. Začiatok je proste fakt radosť čítať. Treba dodať, že „začiatok“ v tomto prípade trvá dlho, keďže kniha má cca 430 strán a prvých sto je ozaj nádherných a hypnotických. Svoje robí i nepredvídateľný príbeh, o ktorom som nič nevedel, takže ma dostal do kolien nielen geniálny nápad s vampírskym parníkom (!), ale tiež súboj „dobrých“ upírov s tými skazenými. Užíval som si jednotlivé zvraty, ako i pomerne nečakané úmrtia. Mal som síce chaos v postavách, je ich fakt veľa, ale postupne som sa medzi nimi začal orientovať lepšie a ku koncu už to bolo v pohode. Za to môže aj to, že mnohé boli v tom čase už po smrti, ehm. Martin sa každopádne i vďaka tomu konečne začal sústrediť len na tie najzaujímavejšie. Žiaľ, ako som spomínal kniha má 430 strán, čo je veľa. Nejde o to, že tempo začína stagnovať. Ako som písal, najviac sa mi páčil práve úvod, počas ktorého sa „nič“ nedialo, „len“ autor opisoval život na rieke a všetko s tým súvisiace. Akonáhle sa v strede začali diať rôzne veci, paradoxne ma to začalo nudiť. Miestami som bol až otrávený, pričom Martinov robustno-ornamentný štýl ma až mierne ubíjal. Je to síce vysoká škola literárnosti, Martin si labužnícky vychutnáva a na jazyku necháva prevaľovať každé jedno mizerné slovo z každej jednej mizernej vety, ale ako sa vraví, čoho je moc, toho je priveľa. Nepomáha ani fušerina na strane postáv (strieľajú bez mierenia, výmena kajút á la Tom a Jerry bez uistenia sa, že skutočne zabili toho, koho mali atď.). Našťastie, akonáhle som nad knihou zlomil palicu a vravel som si, že ju dočítam už len z povinnosti resp. zotrvačnosti, autor zase príjemne spomalil, príbehu skvele pomohol niekoľkoročný odstup a zrazu to začalo byť „starecké“, melancholické, nostalgické a smutné a to je presne to, čo v knihách zbožňujem. Je to zároveň o tom, ako sa zmenila doba, železnica strieda vodnú dopravu, mnohí starí morskí vlci dávno zomreli a nahradila ich nová generácia, svet sa mení.... celý text

Meno ruže: Komiks 2023, Umberto Eco

Klasický Manara. Chvíľu trvá, kým si človek poznamenaný legendárnym filmom zvykne na nové podoby známych postáv, ale potom je to atmosférická jazda s čistou, starou dobrou kresbou plnou erotiky a úchylností, čo je so všadeprítomnou vierou a mníšskym prostredím fakt zaujímavá a v dobrom zvláštna kombinácia. Ono keď si to tak vezmete... veľa mníchov uprostred lesov... toto asi ani inak dopadnúť nemohlo. Potešia veľké rozmery, tvrdá väzba a hrubý papier, vďaka čomu komiks, hoc má len cca 7O strán, pôsobí majestátne a veľkolepo. Pozoruhodné je, že historicky prvý raz vyšiel v slovenčine ako prvý; v čase písania týchto riadkov český preklad neexistuje. To sa vážne nestáva často, dvojnásobne u tak kultového autora.... celý text

Dům tisíce šepotů 2023, Graham Masterton

Za mňa s Hymnusom najslabší Masterton v češtine. Neviem, nejak ma to nechytilo. Ešte prvá polovica v rámci možností OK, ale od druhej už fakt veľká nuda a bol som rád, že to mám za sebou. Graham má skvelý, chytľavý, vypísaný štýl, vie robiť dobré dialógy, odsýpa to. Občas príjemne (teda ako koho) prekvapí nečakaný výbuch násilia alebo sexu (alebo jedla). Ale nejeden raz sa nedokážem naladiť na jeho vlnovú dĺžku a táto kniha je presne ten prípad. Postavy ma vôbec nezaujali a chýbalo tomu niečo, čo by ma dostalo, strhlo. Oceňujem, že to, čo začína ako typický príbeh o strašidelnom dome, sa v priebehu pribúdajúcich strán mení na niečo predsa len pomerne svieže a originálne, ale nie dosť. Celý príbeh na mňa pôsobil únavným, unaveným dojmom.... celý text

Širá, masožravá obloha a další nestvůrné geografie 2023, John Langan

Rybář bol skvelý hororový román, takže keď v češtine vyšla Langanova staršia zbierka s geniálnym názvom Širá, masožravá obloha a další nestvůrné geografie, musel som ju mať, keďže po Rybářovi som si Johna okamžite zaradil do osobného rebríčka najtalentovanejších súčasných žánrových autorov (ďalej napr. Fracassi, Neville, či Barron). Tešil som sa na vysokú školu poviedkárstva a namiesto toho som dostal posedenie v parku skupinky jemne pripitých umelcov, ktorí sa tvária, že sú niečo viac a pritom remeselníci, ktorí sa na nič nehrajú, píšu v porovnaní s nimi oveľa záživnejšie, proste lepšie texty. Napriek tomu začnem tým lepším. Je to krásna kniha. Kuriózny názov púta pozornosť rovnako ako neprehliadnuteľná obálka. Kniha disponuje pevnou väzbou, lacetkou, prebalom s autorovým medailónikom, úvodným slovom od Jeffreyho Forda (viacero poviedok mu vyšlo aj v češtine), záverečným slovom od nikoho menšieho, než samotného pána Barrona a na konci nájdete dodatky, z ktorých sa dozviete, za akých okolností tá-ktorá poviedka vznikala. Dokonca i jej originálny názov a kde a v akom roku bola prvý raz publikovaná. No a teraz to horšie. Na Rybářovi je vidno, že vznikol neskôr, kedy bol autor vypísaný, vedel čo chce a ako to dosiahnuť. Jeho literárna reč bola zaujímavá. V tejto zbierke vidieť, že ešte len hľadal polohu, aká by mu vyhovovala najviac. Niektoré poviedky sú zbytočne dlhé, čo absurdne podtrhuje jeden z textov, v ktorom postava ironizuje vášeň Stephena Kinga pre „osemsto“ stranové príbehy. Langan si vypomáha vykrádaním iných, čo najviac udrie do očí u titulnej poviedky Širá, masožravá obloha, ktorá má skvelý námet (mimozemský upír žijúci na oblohe živiaci sa krvou obetí uprostred krvavých vojen, kde si jeho drastické vyčíňanie nikto nevšimne), ale inak trpí tak ako väčšina Langanových poviedok priemernými postavami, mdlými dialógmi a klišé scénami. V jednej pasáži dokonca postava berie rady na nepriateľovu likvidáciu z hádate správne, z Draculu. V tejto poviedke okrem toho Langan stihne vykradnúť ešte Predátora, Kingovho Nočného letca a samozrejme Carpenterovu Vec. A to je ešte jedna z lepších poviedok. Z dodatkov vyplýva, že mnohé z prítomných textov písal na objednávku a osobne si myslím, že toto zvykne zlomiť vo všeobecnosti väz množstvu poviedkárov. Ak „musia“ napísať poviedku na objednávku, ja to z takých textov skoro vždy vycítim. Sú silené a nevznikli preto, že by autorov k ich napísaniu niečo nakoplo, inšpirovalo, že by chceli na danú tému niečo povedať, ale proste preto, lebo im bolo ľúto neocitnúť sa v antológii, zborníku. Za mňa je ideálny prípad mať v zálohe (pokojne aj X rokov) dokončené poviedky na rôzne témy, ktoré autora zaujímajú, postupne ich rok za rokom vylepšovať a jemne prepracovávať a skôr alebo neskôr sa vždy objaví niekto, kto sa vás spýta, či nemáte poviedku napr. na tému upíri. No nič, už kecám, končím. Za mňa proste obrovské sklamanie a záverečné slovo Laird Barron poňal natoľko zvláštne, až je to kontraproduktívne a radšej to tu nemalo byť (som v tomto staromódny, proste ak niekomu dáte napísať úvodné alebo záverečné slovo do svojej knihy, mal by vás chváliť, síce to nesmie byť lacné a úbohé, ale proste mal by vás chváliť a hovoriť, čo sa mu na vašom štýle páči).... celý text

Chladný měsíc nad Babylonem 2022, Michael McDowell

A ja že koho mi pripomína parádna obálka. Pozerám do anotácie... a BUM! Mike Mignola. Wow, pecka. Michael McDowell ma v minulosti zaujal relatívne skvelými Elementálmi, takže akonáhle vyšla jeho ďalšia knihu z osemdesiatok, Chladný měsíc nad Babylonem (TO je názov!), tešil som sa. A treba povedať, že prvých 100 strán je báječná plavba. Už ten odporný, bezohľadný, krutý, nemilosrdný úvod v člne! Následne tempo spomalí, začneme sa viac piplať v postavách, vzťahoch a atmosfére, ale na čučoriedkovej (!) farme som sa cítil ako doma, keďže McDowell patril k autorom, ktorí mali radi svoje postavy, bavilo ich tráviť čas v ich spoločnosti a tým pádom to bavilo aj čitateľa. Tešil som sa, ako ďaleko ma zavedie návšteva plná zlých ľudí, neveselých ekonomických podmienok a smrteľne nebezpečných, ale z podstaty nie zákerných (na rozdiel od ľudí) hadov. Žiaľ, zvyšných cca 200 strán je o ničom. Kladné postavy miznú z deja a nahradia ich záporné, ktorým sa z princípu nedajú držať palce. To by ale nevadilo. Postava predsa nie vždy nutne musí byť sympaťák roka, však. Problém je, že v spoločnosti takých odľudov vás absolútne nebaví tráviť svoj čas. Občas sa vyskytne niečo explicitne hororové, ale to, čo mohlo pôsobiť sviežo a dravo v 80. rokoch, pôsobí v roku 2024 (kedy sa ku mne kniha dostala) ako únavná žánrová rutina. Príbeh ma ku koncu už vôbec nezaujímal, otravovalo ma čítať ho a ku koncu som bol z toho všetkého rozčarovaný a polomŕtvy. Ako ma Michael nadchol svojou prvou knihou, tak ma schladil druhou. V r. 2016 vznikla filmová adaptácia nazvaná Cold Moon a stála za veľké hov... Nemusíte mi veriť, ale potom nevravte, že som vás nevaroval.... celý text

Lovecraftova země 2018, Matt Ruff

S týmto príbehom som sa prvý raz stretol v r. 2021, kedy som si pozrel rok starú seriálovú adaptáciu s Jonathanom Majorsom. Keď som sa na jar 2024 dostal ku knižnej predlohe, seriál som mal v živej pamäti. K dokonalosti mal ďaleko, ale inak sa jednalo o originálny, svieži, temný a ponurý retro pohľad do rasistickej Ameriky 50. rokov 20. storočia. Určite žiadne béčko, len proste príbeh na môj vkus nejeden raz zavítal do miest, ktoré ma nezaujímali. Inak ale je nápad zasadiť dej okolo rasistu Lovecrafta do sveta plného rasistov sám osebe „vtipný“ a originálny, to sa musí nechať. Medzi tým, ako som dopozeral seriál a začal čítať knihu Matta Ruffa, sa situácia s Majorsom zradikalizovala a jeho rozvíjajúca sa kariéra bola kvôli problémom so zákonom predčasne stopnutá, ba možno navždy zastavená. Tak či onak som bol zvedavý, ako sa s témou pobil autor románovej predlohy. Hoc som fanúšik HPL, priznám sa, že som dlhé roky ani len netušil, že mal divný pán z Providence povesť xenofóba a rasistu, skrátka niekoho, kto ak by nezomrel v r. 1937 a namiesto toho by sa z USA presťahoval do Nemecka, zrejme by sa stal pravou rukou Adolfa Hitlera. Hoci náckami opovrhujem, je to ľudský odpad a póvl, musím sa zahanbene priznať, že z Lovecraftovej tvorby som tieto jeho zvrátené „chúťky“ pravdupovediac vôbec nespozoroval. Čiže buď ich dobre ukryl medzi riadkami, alebo to tam vôbec nedával... alebo som natvrdnutý. Hovorí sa každopádne, že ku koncu života precitol z tejto svojej hlúposti a dokonca si za ženu vzal Židovku a mal veľa židovských priateľov, z čoho by čurák Hitler akiste dostal porážku. OK, odbieham. Aká je kniha? Ako priznáva sám Ruff, hlavným dôvodom, prečo Lovecraftovu zemi vôbec stvoril, bola jeho chuť vytvoriť seriál na spôsob Aktov X, kde by plus-mínus rovnaká skupina postáv každý „týždeň“ riešila nový mysteriózny prípad. Tentokrát to ale bolo iné v tom, že hrdinami boli černosi, čo v rasistickej Amerike 50. rokov fakt nebol med lízať. Pokojne ste mohli prísť o život len preto, že ste si v nesprávny čas na nesprávnom mieste dovolili zapískať na belošskú ženu, ako by vám potvrdil populárny afroamerický herec Samuel L. Jackson, ktorého biografiu Bad Motherfucker som mimochodom zhodou náhod čítal v rovnakom období, ako túto knihu. Situáciu výstižne vystihol (hmmm) český vydavateľ na obálke: je to poviedkový román. Lovecraftova země je poviedková zbierka, naprieč jednotlivými zápletkami sa však ťahá ako červená niť niečo, o čom tušíte, že to tvorí spojivo jednotlivých príbehov a na konci to ako-tak dokríva k „spoločnej“ pointe. Niektoré „poviedky“ sú super, iné priemerné, ďalšie strašne nudné, spolu to ale drží pokope a akonáhle to s knihou začnete unudene vzdávať, vyskočí na vás spoza rohu nečakane príbeh, ktorý vás dostane. Ruff sa sústredí najmä na rasistickú stránku, čo je najmohutnejšie vidieť na úvodnom príbehu s políciou a následne na príbehu, v ktorom sa raz žena s čiernou farbou pleti prebudí a je z nej beloška. Vďaka tomu vidíme oveľa rafinovanejšiu, skrytú tvár rasizmu: ako žena vníma banálne situácie úplne inak s bielou a úplne inak s tmavou farbou pokožky.... celý text

Čtyři po půlnoci 2023, Stephen King

Toto som proste musel mať. Čtyři po půlnoci King vydal ako zbierku štyroch noviel na začiatku 90. rokov a prekvapivo to bolo do slovenčiny preložené už o pár rokov neskôr. Vtedy ale knihu slovenský vydavateľ rafinovane rozsekol na dve časti. Český vydavateľ tento podľa mňa neveľmi morálny, zato stopercentne šikovný komerčný ťah (= kto si kúpi jednotku, logicky si bude „musieť“ dokúpiť aj dvojku a za dve knihy je väčšia tržba, ako za jednu) napodobnil a to dokonca dvakrát (2002 a reedícia 2017). Mne to vždy vadilo, takže keď sa na trhu v r. 2023 objavila zbierka v českom jazyku v takej reprezentatívnej podobe, v akej ju King zamýšľal, nemohol som si ju nezadovážiť a to napriek tomu, že dotyčné 4 kusy nepovažujem za úplne to naj, čo najslávnejší Mainčan napísal. Na súhrnné vydanie je radosť pozerať: 752 strán, tvrdá väzba, prebal, Kingovo úvodné slovo (úplne bez irónie: akonáhle príde reč na tvorbu a proces písania a veci s tým súvisiace, je to veľmi múdry muž) a ku každej novele prislúchajú poznámky, v ktorých nám SK priblíži pozadie vzniku toho-ktorého textu. Asi je to dané i luxusným vydaním, neviem, ale keď som si jednotlivé novely prečítal v tomto prevedení, každá z nich na mňa pôsobila o poznanie lepšie, ako pri prvom čítaní v 90. rokoch. Mnohé majú šialene originálne nápady (nech foťákom fotíte čokoľvek resp. kohokoľvek, zakaždým sa na vyvolanej fotke objaví pes... a každou ďalšou fotkou je bližšie a bližšie), až si ozaj myslím, že ak by King nebol závislý na alkohole a drogách, nikdy by také námety nedokázal vymyslieť. Druhou stranou mince je, že tieto WTF nápady dokázal svojím majstrovským, zručným štýlom pretaviť do takej podoby, že vám ani len nenapadne premýšľať nad tým, aká je to hovadina a namiesto toho nasávate riadok za riadkom, odsek za odsekom, kapitolu za kapitolou... Ale ako vravím, King napísal aj lepšie veci a ak sme pri jeho zbierkach, či už noviel alebo poviedok, tak u mňa je jednoznačným víťazom stále Nočná zmena a Čtyři roční doby. I toto ale bolo veľmi fajn. No 4* tomu proste neviem dať. Námety boli super, ale následné rozpracovanie do príbehu občas nudilo a stagnovalo, pod čo sa podpísal Kingov „zlozvyk“ (?) naťahovať príbehy o desiatky strán viac, než by bolo nutné. Pekne to vidno na novele Skryté okno do skrytej záhrady: začína super, už prvá veta vás dostane. Viete, že niekto niekomu ukradol námet. Ak ste vášnivý čitateľ, viete, že je to hrdelný zločin. Nepoznáte síce zatiaľ postavy, neviete detaily, ale už prvá veta vás schmatne pod krk a povie vám musíš to okamžite dočítať do konca. No a tak dočítate a áno, je to dobré, miestami vari až super, ale miestami je to naopak zbytočne dlhé a ku koncu je toho už proste tak nejak moc. Ako vravím: King napísal už lepšie veci. K súhrnnému vydaniu z r. 2023 by som každopádne mal pár technických výhrad: napr. mi nesedelo absurdné vykanie medzi Mortom a Shooterom a taktiež drastické vyspoilerovanie šokujúcej pointy na zadnej strane obálky.... celý text

Přátelé, lásky a ten ohromný průšvih 2022, Matthew Perry

Za odvahu 5*, za nudu 3*. Zrejme to bol samozrejme zámer, ale na môj vkus priveľa drog, alkoholu a liečební a primálo Priateľov. Najviac ma bavili historky z natáčania. Naopak, čítať o tom, na akých drogách Matthew frčal a aká časť vnútorného orgánu mu kedy a kde praskla a spôsobila mu akútne ohrozenie na živote, to ma nie že nebavilo. Kniha o závislostiach by normálneho človeka asi nemala baviť v klasickom zmysle slova. Ale po pár desiatkach strán to proste skĺzlo do monotónnosti, bolo to stále o tom istom. Občas mi do očí vrazila chyba na strane prekladateľa (závislosť na alkohole je OK, závislosť na alkoholizme nie) a myslím si, že americký editor urobil chybu, keď Perrymu dovolil ponechať v knihe pár krátkych zmienok o Keanu Reevesovi. Fakt som nechápal, prečo by mal niekto ako Keanu Reeves zomrieť a herci ako Chris Farley alebo River Phoenix, ktorí boli široko-ďaleko známi svojou tvrdou závislosťou na drogách, nie.... celý text

Volání Cthulhu 2022, Dave Shephard

Problém s Lovecraftom je, že jeho monštrá boli natoľko „neopísateľné“, že ak sa zjaví nejaký filmár, ktorý podľa nich chce natočiť film, alebo sa zjaví tvorca, ktorý chce do podoby komiksu pretaviť Lovecraftove texty, musí sa vyhnúť explicitnému zobrazeniu netvorov a vecí s nimi spriaznenými, pretože ak ich natvrdo ukáže, môže naraziť jednak na to, že sa strápni a jednak divák/komiksový fanúšik to zrejme odmietne, pretože na Lovecraftových poviedkach je skvelé, že hoci zachádza do až prehnaných detailov, paradoxne je zároveň veľmi hmlistý. Viem, zrejme si to navzájom odporuje, ale ja to tak cítim. Preto ma tak veľmi fascinuje komiks Mýtus Cthulhu zo 7O. rokov 2O. storočia od Argentínčana Norberta Buscagliu. Preto sa mi tak páčila dvojdielna mrazivá manga V horách šílenství od Japonca Gó Tanabeho. A preto sa mi tak nepáči komiks Volání Cthulhu a Dagon. Lovecraftove svety musia byť hmlisté, zastreté v opare záhadnosti, neurčitého charakteru. Tak, aby mala s čím pracovať naša fantázia. Nesmie byť ukázané všetko. Určite nikto nie je zvedavý na 58 metrov vysokú chobotnicu. Žiaľ, presne na toto sa sústredí Angličan Dave Shephard, ktorý to nakreslil, i napísal, pre ktorého sa jedná o český debut a ak by som chcel byť hnusný, tak napíšem, že by bolo fajn, ak by pri tom aj zostalo. V druhom rade je s týmto komiksom ten problém, že adaptuje dve poviedky, ktoré pre mňa osobne nepatria k Lovecraftovmu vrcholu, takže som sa nudil. Dagon je fajn, ale nič viac a hlavne tu má skôr len „cameo“. Podstatnú časť knihy tvorí druhá poviedka, ale Volanie Cthulhu ma nikdy nebavil. Kým v poviedke som až tak presne priznám sa nedokázal identifikovať dôvod, prečo sa mi text až tak nepáči, v komiksovej adaptácii to bije do očí: dej je mimoriadne riedky, temer nič sa v ňom nedeje a to, čo sa deje, je čudné. Škaredá kresba a slabý, nudný scenár, to je kombinácia, ktorá zvykne komiksom lámať väz. Čiže tie 3* sa javia byť z mojej strany nepochopiteľné. Treba ale dodať, že raz za čas sa Shepardovi nejakým menším zázrakom podarilo nakresliť vizuálne podmanivú scenériu, atmosféra je vcelku konzistentná a mám slabosť pre Lovecraftove ponuré texty. Takže 3*.... celý text

Daltonovi ve vánici 2023, René Goscinny

Zatroleně! Kadencia skvelých hlášok a vtipných dialógov je tentokrát vysoká i na Luckyho (nadštandardné) pomery, aj keď pre objektívnosť treba dodať, že podstatnú časť z nich zaisťuje kôň a predovšetkým famózny „naprosto vyjímečný pes“. Mám zmysel pre WTF humor a miestami som až nemohol uveriť tomu, aká nálož kurióznych srandičiek sa tvorcom podarilo naakumulovať do komiksu zo 6O. rokov. 2O. storočia. Zápletka s Daltonovcami síce nie je geniálna, ale zas treba dodať, že ich plán je tentokrát vskutku diabolský a mimoriadne geniálny: premenujú sa na Jonesovcov a tým rafinovane zakryjú svoju pravú totožnosť.... celý text