zuzulique komentáře u knih

Tak toto nevyšlo. Už dávno som sa pri knihe tak nenudila. Nuda a šeď. Jediné, čo ma zaujalo bol skutočný príbeh, ktorým bola kniha inšpirovaná a otvorený záver. Všetku tú vata uprostred som poctivo odzívala.

2 08.09.2021

"Uplynul celý rok, než jsem se znovu vrátila k myšlence napsání této knihy, a další, než jsem se odhodlala chopit pera, jak se říká, a začít psát o Austenové a Nabokovovi a těch, které jejich díla četly a společně se mnou prožívaly.

Táto kniha zrejme nebude pre každého, nie je to totiž klasická beletria. Ako hovorí podnázov, ide o knihy a spomienky. Doslova a dopísmena. Kniha ležala dlhé roky a čala na svoj čítací čas, ktorý dozrel a prišiel a nastalo očarenie, ktoré som ani nečakala.

Je rozdelená na viaceré časti, v ktorých sa venuje rôznym autorom a dielam, no nie je to kniha iba o literatúre. Profesorka literatúry fascinujúcim spôsobom ukazuje ako sa úzko je prepojený život skutočný a ten v knihách, dokonca aj tých klasických. Prináša zaujímavé pohľady na niektoré romány, ktoré dodnes v čitateľoch vzbudzujú rozpaky, medzi inými aj na Lolitu. Takto nejako som si vždy prestavovala učenie literatúry.

Irán v rokoch 80-90, opisované situácie a udalosti v spoločnosti, ktoré si len sotva vieme predstaviť a pochopiť, spomienky na svoje žiačky a svojich priateľov (skutočné mená môže uvádzať iba pri tých,ktorí sú po smrti!), ktorí jej hlboko uviazli v srdci a ktorí si našli cestu ku knihách aj v ťažkých časoch a dokonca ovplyvnili ich budúcnosť. Autorka hovorí, že hádanie sa so študentmi kvôli spisovateľom patrí k jej najkrajším spomienkam, akoby to ich písanie predstavovalo otázku života a smrti.

Nejde o strhujúci príbeh, ani sa tak nečíta, veľa som premýšľala nad jednotlivými stranami. Osvedčilo sa mi dávkovanie 20-30 strán :) Nie som teda žiadny plačko, ale táto kniha mi dala zabrať :)

"Žili jsme ve společnosti, která popírala, že by literární díla mohla mít nějakou hodnotu, a uznávala je jen jako služky čehosi naléhavějšího - zejména ideologie. V naší zemi se všechno, i ty nejsoukromnější činy a gesta, vykládalo politicky. Barva mého šátku nebo otcovy kravaty byla symbolem západní dekadence a imperialistických sklonů. Mužská tvář bez vousů, vzájemné podání ruky mezi příslušníkmi opačného pohlaví, potlesk nebo pískání na veřejných shromážděních, to všechno bylo označováno za napodobování Západu a tudíž dekadentní, součást imperialistického spiknutí s cílem svrhnout naši civilizaci a kulturu."

"Islámská republika nás uvrhla zpátky do časů Jane Austenové. Buďtež požehnána předem domluvená manželství! Dnes se dívky vdávají buď proto, že je k tomu donutí příbuzní, nebo aby získaly zelenou kartu, případně finanční zabezpečení, anebo kvůli sexu - lidé uzavírají sňatky z nejrůznejších důvodů, ale jen zřídka z lásky."

"Byly jsme nešťastné. Srovnávaly jsme svou situaci a své schopnosti s tím, čo všechno bychom mohly mít, a nijak nás neutěšovalo, že miliony jiných jsou na tom ještě hůr než my. Proč bychom měly být šťastnější nebo spokojnější při pomyšlení, že někdo jiný je nešťastný?"

7 26.01.2021

Čo je to vlastne šialenstvo?
Knižka Bál šílených žen ma úplne strhla a jediné, čo jej vyčítam je príliš krátky rozsah. Už teraz sa neviem dočkať filmového spracovania! Veľmi oceňujem doslov k českému vydaniu od Olgy Stehlíkovej, kde sa dozvieme o tom, že autorka sa inšpirovala skutočnými postavami a historickými faktami, ktoré súvisia s Ústavom Salpêtrière (dnešný Hôpital Universitaire PitiéSalpêtrière v Paríži)19.storočia. Miesto, kde sa neumiestňovali iba ženy trpiace psychickými chorobami, ale i tie nepohodlné/nonkonformné, ženy, ktorých sa chcela spoločnosť zbaviť. Zachytáva proces vtedajšej liečby a pokusy, ktoré sa na pacientkách vykonávali, z dnešného pohľadu neetické. No to, čo by bolo dnes škandalózne, bolo vtedy pokrokové, čo je pokrokové dnes, budúca generácia vedcov odsúdi, ako trefne poznamenáva autorka doslovu. Parádne to bolo!

12 25.01.2021

Slimani ukázala v tejto knihe úplne inú polohu ako sme zvyknutí, no pre mňa oveľa zaujímavejšiu ako v predchádzajúcich knihách. Príbeh marocko-francúzskej rodiny, v ktorom sa pokúsila zachytiť históriu svojich starých rodičov ma chytil za srdce a poodhalil zasa kúsok sveta a života, ktorý nepoznám a môžem si ho iba vágne predstavovať. Najviac ma štve, že je to prvá časť trilógie a na druhú si budem musieť počkať do roku 2022.

9 04.01.2021

Knižka Když život ještě býval náš mi veľmi sadla od vydareného vizuálu, cez príbeh v príbehu, dobrý font na čítanie, skrátka paráda :) Má všetko, čo mám na knihách rada a určite ju zaraďujem medzi moje naj knihy roku 2020. Cítiť z nej obrovskú lásku ku knihám, a to mi celý čas pripomínalo, aký by bol môj život smutný, keby som sa nedostala k čítaniu, vďaka ktorému som spoznala hromadu skvelých ľudí - knižných bláznov.

"Čtu hodně. Teprve teď nabývají svůj opravdový význam Jamesova slova: "Až se budeš cítit sama, přečti si nějakou knihu. To tě zachrání."

9 20.12.2020

V podstate súhlasím so všetkými komentármi príčetných čitateľov, ktorí vyčítajú knihe nenaplnený potenciál. Načrtnutá téma skvostná, spracovanie veľmi slabé. Prvé dve tretiny sa tým ešte dalo prekúsať, v tej poslednej autorka mlela z posledného. Tretiu hviezdu v udeľujem v podstate iba za to, že mi kvôli knihe vírilo v hlave množstvo otázok o tom, či by som chcela dať komukoľvek takú moc ako mali v knihe ženy. A zasa sa nám tu potvrdzuje, že extrémy nikam nevedú, ale vo svete rovnováha nebude nikdy.

4 24.11.2020

Trochu som sa toho obávala, že o čom bude kniha o úhoroch. A ona naozaj bola iba o úhoroch :D No v konečnom dôsledku bolo fascinujúce sledovať tohto záhadného tvora po celé stáročia a tú bezmocnosť vedcov, ktorým stále uniká pomedzi prsty. Dokonca sa tam mihne Freud a jeho pomyselná cesta od skúmania úhora k psychoanalýze mi vyvoláva úsmev na perách.
Veľmi ma baví, keď narazím v knihe na svoje obľúbené tituly, tu autor zmieňuje úhora ako dôležitý symbol či motív v Krajine vôd (Země vod v češtine) od Grahama Swifta a takisto v Pene dní od Viana. Musím priznať, že keď som knižky čítala, vôbec som ho tam nevnímala. Aká chyba! Teraz mám chuť si ich prečítať znovu, určite by bol dojem iný ako vtedy. Väčšinou úhor pláva aj cez tieto knihy ak niečo nedostihnuteľné, tajomné, odpudivé a vzbudzujúce hrôzu. Autor zmieňuje aj Plechový bubienok, ktorý už mám neuveriteľne dlho na wishliste a tieto knižné štuchutia beriem ako vážne znamenia :)

10 16.11.2020

Dokonalá jesenná depka. Bolavá nezostáva nič dlžná svojmu pseudonymu ani v tejto próze. Avšak život má práve takúto podobu, happyendy sa nekonajú, no nádej miestami presvitá pomedzi hmlu a upršanú oblohu.
Autorkin román Do tmy sa mi páčil o trochu viac, no Ke dnu ma určite presvedčil, že si chcem prečítať aj jej ďalšie diela.

16 02.10.2020

Nová Ferrante je vždy udalosť! Musím povedať, že táto ma neohúrila tak ako pred pár rokmi Neapolská sága, kvôli ktorej som nemohla spávať a potom som musela čakať neskutočne dlho na ďalšie časti, no keby som ju čítala ako prvú, určite by som chcela od autorky čítať ešte niečo iné. Pevne verím, že Klamársky život dospelých (btw ten český názov Prolhaný život dospělých je skvostný) bude mať minimálne jedno pokračovanie, lebo ten záver zostal veľmi otvorený a ako čitateľa ma naštval ;)
Príbeh Giovanny o jej dospievaní, o veciach, slovách, ľuďoch a činoch, ktoré nás ovplyvnia na celý život a zanechajú nezmazateľné stopy, hlavne tie, ktoré by sme z mysle najradšej odstránili navždy. Ferrante opäť vytvorila román plný nesympatických postáv, čo sa mi v jej prípade ráta, nepotrebuje sa zapáčiť týmto prvoplánovým spôsobom a jej rukopis zostáva čitateľný a zjavný.

12 16.09.2020

Ako ja neviem. Zmysel pre humor mám, ale taký svojský. Miestami to bolo úsmevné, ale to je všetko. Keby to nebolo také krátke, tak to ani nedočítam. Žiaľ jediná kniha, ktorá sa mi od autora páčila je Doppler. Všetky ostatné sa iba vezú na jej sláve a sú viac než podpriemerné.

5 31.07.2020

Nemám rada sentiment, klišé a patetickosť. Všetko toto bolo aj vo Vrkoči, ale nerušilo ma to tam tak ako v tejto knihe. Napriek tomu budem viac zhovievavá ako obvykle, lebo v knihe sa vyskytlo množstvo momentov, ktoré sa ma dotkli (no zasa sme pri tom sentimente) a priniesli mi nové informácie o neznámom mieste.
Číta sa výborne a s ľahkosťou, o tom potom, ale ako bolo už povedané x-krát, to nie je merítko dobrej knihy. Aby som nebola prísna, tak určite vidím mnohé plusy, počnúc samotnou témou, ktorú autorka zvolila, a to príbehy okolo Paláca ženy v Paríži, o ktorom som doteraz ani netušila a ktorý dodnes existuje. Vzájomne sa prepletajúce príbehy Paríža vtedy (20.-30.-te roky 20.storočia) a dnes, vytvárajú mozaiku, ktorá solídne drží pohromade.
Blanche, žena, ktorej príbeh vymazali dejiny a ktorá bojovala za to, aby ženy v núdzi mali strechu nad hlavou, nás prevedie ťažkou cestou vedúcou k vzniku samotného Paláca ženy.
Súčasníčka Solene sa pokúša postaviť na nohy po osobnom zlyhaní a dať nový zmysel svojmu životu. Očakávania životom rozmaznanej ženy sa v počiatkoch nestretnú s uspokojením, no postupom času sa ľady roztápajú a ona v Paláci postupne spoznáva množstvo žien s ich životnými ťažkosťami a bolestivou minulosťou. Vďaka týmto ženám sa začne dívať s pohŕdaním na banalitu svojich problémov. Po tom ako začnú akceptovať jej prítomnosť, snaží sa im pomôcť rôznymi malými službami, aby aspoň v niečom v živote mohli "víťaziť." Aj malé víťazstvá a zadosťučinenia vás môžu v živote posunúť, ale to už sa dostávame k motivačnej literatúre, tak vráťme sa zasa na zem. Niektoré "víťazstvá" sú úsmevné iné srdervúce, Solene píše listy a vymáha vrátenie 2€ v obchode, žiada autogram od kráľovnej, či skladá zamilovaný list pre inštruktora zumby alebo odpoveď na list od strateného syna. No sú tu aj tie oveľa zásadnejšie, ktoré menia životy a dávajú aspoň prísľub na dôstojnejší život. Napriek tomu, že príbehy niektorých postáv ma veľmi zasiahli, po celý čas čítania som cítila oveľa väčší potenciál knihy, ktorá by sa zaobišla zbytočného pátosu a klišé.
Premýšľam nad prekladom, miestami sa mi nepáčil. Napríklad taká blbosť ako "papierová vreckovka Kleenex," keďže "un kleenex" je vo francúzštine papierová vreckovka ako taká. A takto by som mohla pokračovať donekonečna, taká "žena ku kozubu," čo je to za neprirodzený zvrat? A znova, vo Vrkoči sa takéto veci vyskytli tiež ale vďaka pútavým príbehom, som viac prižmúrila oči.

Zhrnuté, podčiarknuté, za mňa stále kniha, ktorá viac dá ako vezme, ale z literárneho hľadiska nečakajte žiadne terno. Z kategórie "pekná knižka" pre veľké množstvo čitateľov, predovšetkým čiateliek (menej náročných). A keď už frflem na preklad, tak možno sa odhodlám prečítať si originál, aj keď ma v cudzom jazyku čítať nebaví, no aspoň si urobím obraz.

5 09.07.2020

Táto kniha ma dostala. Na konci zostal smútok a bezmocnosť z ťaživej atmosféry celej knihy, kde sotva nájdete svetlé momenty. Výborné čítanie od ďalšej skvelej českej autorky. Ani sa mi nechce viac písať, musím to chvíľu spracovávať.

25 01.07.2020

Veľmi milá knižka od veľkého sympaťáka Alfonsa Cruza, ktorého som mala tú česť vidieť naživo v Prahe na Svete kníh, rozpráva predovšetkým o láske ku knihám a čítaniu. Autor v rozhovore v závere knihy dodáva, že dúfa, že tento román privedie čitateľov k ďalším knihám a autorom. V mojom prípade to tak nepochybne bude, pretože mnohé knihy v ňom spomenuté mám už dávnom na čítacom zozname na čele so Stromovým barónom od Itala Calvina. Napriek tomu, že je určená mladším čitateľom, nesklame ani tých ostrieľanejších.

"Život často nemá žiadne pochopenie pre naše záľuby. No môj otec si aj tak brával knihy (knihy, samé knihy!) na daňový úrad a potajme si čítal vždy, keď mohol. Nie je to práve prístup, ktorý možno kvitovať, ale bolo to silnejšie ako on. Môj otec nadovšetko miloval literatúru. Pod vzormi B, tlačivami na zmenu činnosti a ďalšími papiermi so vznešenými názvami skrýval vždy nejakú knihu, ktorú si potajme čítal, a predstieral, že pracuje."

"...dobrá kniha by mala mať viac než len jednu vrstvu kože, mala by mať niekoľko poschodí. Prízemie literatúre nestačí. S tým si vystačia v stavebníctve, prízemie vyhovuje niekomu, kto nemá rád schody, pomôže tomu, kto po nich nedokáže vyjsť, ale literatúra potrebuje poschodia naskladané jedno na druhom. Schody a schodiská, písmená nad nimi, písmená pod nimi."

5 22.06.2020

Nech mi niekto ešte raz povie, že sa čítaním beletrie človek nevzdeláva a neučí sa nové veci. Ja som pred touto knihou sotva niečo tušila o Angole a jej boji o nezávislosť. Hneď som zapínala internety a študovala. Tabula rasa, tak sa cítim veľmi často, s pribúdajúcimi knihami v kategórii "read," ešte menej vzdelaná ako predtým.
Príbeh prepletený osudmi viacerých postáv vo niekoľkých vrstvách, sa zlieva v jednom jedinom, ktorý je nemenej dôležitý ako história celého národa.

"Netrápte sa už. Vďaka omylom sa stávame lepšími. Možno bude treba len zabudnúť. Mali by sme sa cvičiť v zabúdaní."

10 06.06.2020

Ulická napísala rodinnú ságu, v ktorej sa ľahko môžete stratiť tak ako v labyrinte postáv Marquézovho románu Sto rokov samoty :) Ide o fascinujúce čítanie, napriek tomu, že je "iba o rodinných vzťahoch." Nájdete tam všetko, čo v dobrom románe nesmie chýbať. Nechýbajú náznaky, prekvapenia a nečakané zvraty, čo veľmi oceňujem a určite sa nechám Ulickou prekvapiť i v nejakej ďalšej knihe.

PS: Knihu by som si rada prečítala znova v nejakom kvalitnejšom vydaní s normálnym písmom. Mám pocit, že som si pokazila zrak :)) Pokojne by sa hodila do MMkovej edície.

5 04.06.2020

Románový debut Amy a Isabelle od Elizabeth Strout som čítala až po Olive Kitteridge, kde vidno výrazný posun autorky a vyzretejšie písanie. Ničmenej určite stojí za prečítanie. Pomaly plynúci príbeh zaplavený postavičkami z miesta, kde vyrastala samotná autorka, nám dovoľuje nahliadnuť do ich každodenných životov, utvárať si svoje sympatie či naopak, súcitiť i posudzovať. Príbeh o tom, že história sa opakuje a nemôžete tomu žiadno zabrániť, príbeh o neuchopiteľnom vzťahu matky a dcéry, v ktorom je veľa nevypovedaného, príbeh o ťaživých tajomstvách, ktoré si radšej necháme sami pre seba.
Prvá polovica knihy ťahá za dlhší koniec, no predsa len záver má čo povedať a možno prekvapí. A možno ani nie :)

"Čo však mohli robiť? Len ísť ďalej. Ľudia idú ďalej, takto to funguje už tisícročia. Zoberú ponúkanú láskavosť, nechajú ju čo najviac vsiaknuť, bezmú hlboké rany, čo každý nosí v sebe a vie, že jedného dňa azda budú znesiteľnejšie. Vedeli to svojím spôsobom aj Dottie, Bev a Isablle. Ibaže Amy bola mladá. Ešte nevedela, čo z nesie a čo nie, tak sa len potichu upínala k trom matkám v miestnosti ako zmätené dieťa."

3 01.06.2020

Príbeh človeka Gabriela je akousi sondou do jednej rómskej duše, skrz ktorú sa dostávame bližšie k Rómom ako takým. Autorka veľmi vydarene popisuje rómsky svet, ich zvyky a prežívanie, ktoré sa riadi svojimi vlastnými zákonmi, ktoré sú v súlade so silami vesmíru - prírody, s ktorou Rómovia žili v tesnejšom kontakte ako s ktoroukoľvek ľudskou komunitou. Často disponujú rôznymi darmi v podobe vízií či talentov. Gabriel dostal dar rozumieť zvieratám a jeho láska ku koňom sa mu stane osudnou v mnohých smeroch.
Román má síce reálne základy, no môže vám svojou symbolickosťou pripomínať rozprávku. Tento baladický príbeh plný pôsobivých obrazov odporúčam ako kvalitnú oddychovú literatúru, ktorá neurazí ani náročnejšieho čitateľa.

"Lidé často chtějí, aby se druzí chovali stejně jako oni, protože se tím utvrzují v tom, že oni sami se chovají správně. A ti, čo se chovají jinak, jim vnášejí do hlav pochybnosti, kterými narušují jejich jistotu, co tolik potřebují na už tak složité cestě životem. "

10 18.05.2020

Ako hovorí staré dobré príslovie o tom, že rodinu si nevyberáme, vedia svoje aj postavy Ružena, Klára, Elena a mama. Tak ako budete postupne čítať príbehy jednotlivých postáv budú sa pred vami otvárať ich trináste komnaty a možno sa vaše prvotné nesympatie zmenia minimálne v porozumenie.

Rozvodom zatrpknutá Ružena má komplikovaný vzťah s vlastnou mamou, ktorej robí celý život bútľavú vŕbu, ale reciprocita nefunguje a mama považuje jej problémy za banálne, s otcom, ktorého smrť jej prináša úľavu spojenú s výčitkami, lebo odvtedy už jej nikto nedáva najavo, že nežije podľa predpísaných očakávaní a predstáv.

Zdena, teraz sestra Klára, si zvolila kariéru duchovnej osoby. Ani ona nesplnila otvcove očakávania o hromade vnúčat, veď kto už môže zabezpečiť rozširovanie klanu, keď nie ženy svojimi zdravými, funkčnými maternicami...

Elena, ktorá sa vydala za ich brata Michala, nosí v sebe cudzie osudy, ktoré sa v nej zahniezďujú ako bodliaky do chlpatej deky, kúsok vždy ostane.

Všetci traja súrodenci by sa radi skryli pred svetom aj najmä pred zvyškom rodiny. Napriek zábleskom snahy porozumieť tomu druhému zostávajú zavretí vo svojich ulitách. Po smrti otca zostávajú prepojení už len cez matku, ktorá v závere leží na smrteľnej posteli. Jediná vzbura, ktorej sa v živote dopustila, bol akt rozstrihanie manželových košelí po zistení jeho nevery. Odpustila, nezabudla. Duch otca sa vznáša nad riadkami celej knihy a postupne odkrýva jeho životné krivdy.

Knižka sa číta veľmi ľahko, no ponúka množstvo hlbokých zamyslení a zákutí, v ktorých sa môžete na chvíľu skryť..

"Michal sa skrýva pred svetom, hoci je politik. Klára si zakazuje modliť sa, hoci je rádová sestra. Všetci traja aj s Ruženou by sa najradšej skryli pred svetom, a najmä pred zvyškom rodiny. Najradšej by vystúpili z toho obrazu, ktorý znážorňuje život ich otca, mamy, uja, celej krajiny, aj kus ich života. Pohybujú sa v obmedzenom rámci, ktorí nevytvorili. Keby tak mohli odísť niekam, kde by boli bez svojho rodinného kontextu."

2 18.05.2020

V čase, keď som naživo videla Chimamandu Ngozi Adichie v Starej tržnici, kde očarila prítomných nielen svojim krásnym zjavom, ale hlavne svojou charizmou, vystupovaním a slovami, som mala rozčítanú Amerikánku. Zuza Fialová z nej čítala ukážku a autorka bola fascinovaná jej sugestívnym prejavom. Knižku mám veľmi rada, no láska k autorke bola definitívne spečatená čerstvo dočítaným románom Půl žlutého slnka. Kniha vyšla v roku 2008 v BB arte a samozrejme sa už nedá kúpiť. Rok predtým dostala za ňu cenu Orange Prize. U nás sa jej nevenovala žiadna pozornosť. Mňa zachránila moja petržalská knižnica ako už neraz :)

Autorka približuje na pozadí osudov svojich hrdinov udalosti, ktoré predchádzali občianskej vojne v Nigérii a jej samotný priebeh a genocídu. Vytvorila celý rad pútavých a nezabudnuteľných postáv prežívajúcich dramatické časy, ktoré zmenia ich rodiny, zamestnania, vzťahy, či postaveni. Dni, keď sa im život zmení z minúty na minútu, prinášajú veľa bolesti a utrpenia, životné skúšky preveria silu lásky a zmiernia nenávisť, prevrátia hodnoty a zostane len boj o holý život.
Dodnes zostáva v Nigérii množstvo nezodpovedanych otázok o tom, čo viedlo k vojne.
Čím viac čítam, tým si viac uvedomujem, ako málo viem o svete tam vonku.

"Některé věci jsou tak neodpustitelné, že umožňují, aby se snadněji odpouštěly jiné věci."

"...jediný čin může rezonovat v čase i prostoru a zanechat skvrny, které se už nikdy nedají zmýt."

8 08.05.2020

Hlavná postava Mathea je z tej kategórie sympaticko-nesympatických hrdinov (resp. antihrdinov), akými sú Olive Kitterige, Ove alebo Marie Britt. No ak máte radi svojských čudákov a radi sa priezorom na dverách pozriete bližšie na ich život, smelo po knihe siahnite. V recenziách som zaregistrovala, že knihe sa vyčíta akási obsahová zbytočnosť, ale koho život si dovolíte označiť za zbytočný? Svoj vlastný? Lebo práve tie obyčajné detaily každodenného života, jeho neoddeliteľná rutina a naše zvyky (čudné i bežné) sú alfou a omegou každého z nás. Nechýba jemný humor s tragikomickým nádychom, ktorý vám môže, no nemusí ulahodiť.

4 30.04.2020