Starmoon komentáře u knih

Hünermannky ma priťahujú aj odrádzajú svojou jednoduchosťou (čo do štýlu i do obsahu) a zároveň akousi „čiernobielosťou“. Svätci sú iba svätí (dobrí) a hotovo. Trebárs aj tuto u Jána XXIII. je jeho najväčším vyobrazeným hriechom pár chlapčenských lapajstiev, inak v celom románe vystupuje ako stelesnený etalón všetkých možných čností. Áno, to priťahuje – človeku (alebo teda mne) z času na čas dobre padne prečítať si o inom človeku, ktorý je chodiacim dobrom. Ale áno, zároveň ma to aj odrádza, zákonite sa musím pýtať, nie je to len autorova idealizácia (možno nie ani tak svätca a jeho života, ako skôr jeho vnútorných bojov a pokušení, ktoré keď úplne v dielach o nich absentujú, robia svojich hrdinov nadľudských a tým aj v určitom zmysle ne-ľudských práve v ich dokonalosti)?

Možno aj preto autorove knihy nevyhľadávam často a mnohé u mňa končia nedočítané. Výnimkou bol román o Hildegarde (Živé svetlo), no a teraz tento o Jánovi XXIII. (i keď to bol vlastne 3/4 diela román o Angelovi Roncallim). Asi to bude tým, že ako Hildegarda, i Ján XXIII. majú moju zvláštnu úctu a absolútne mi neprekáža ani oná autorova idealizácia.

Hünermann veľmi detailne zabŕdol do pápežovho detstva a mladosti, až kdesi v polovici ho stretávame ako kňaza a postupne sledujeme rôzne jeho pôsobiská a stúpanie v rámci hierarchie. Osobne mi tu chýbalo viac humorných scén, z pápežovho života je známo veľa vtipných anekdot, možno práve preto sa však autor rozhodol okresať ich v svojom texte na minimum.

Päť hviezdičiek v tomto prípade dávam skôr Jánovi ako Wilhelmovi, aj tak som však autorovi vďačná, že tento román napísal, Lúču, že ho vydal a tete, že mi ho požičala :).

12.07.2022

Veľmi si vážim Silvestra Krčméryho a veľmi si vážim aj jeho synovca Vladimíra. To, čo spravili na Slovensku/zo Slovenska, má podľa mňa nadčasovú hodnotu a je mi ľúto, že väčšinovou spoločnosťou je bagatelizovaná, ignorovaná či nepoznaná.

O to viac ma potešila táto kniha rozhovorov z čias, keď ešte Hanus a Majchrák robili pre .týždeň, svet nemal šajnu o tom, že o pár rokov sa najpoužívanejšími slovami stanú pandémia, rúška či lockdown, a keď Krčméryho ešte nehanili rôzni antivaxeri.

V súvislosti s dnešnou dobou ma prekvapilo, ako obozretne (a dnes vidíme, že realisticky až prorocky) sa V. K. staval k téme Ruska (kam, mimochodom, ešte za socializmu pašoval Biblie a ktorého obrátenie pokladal jeho strýko Silvo prioritu – celej téme bola venovaná kapitola „Ruské dobrodružstvo“). Napríklad na s. 45 upozorňuje: „Všimnite si, ako sa Putin dáva fotografovať na pravoslávnych bohoslužbách a úžasne podporuje pravoslávnu cirkev, konzervatívne hodnoty, tvrdo ide proti homosexuálom, proti alkoholu. Lenže tento systém príkazov a zákazov nefunguje.“ A napr. pri poslednej otázke celého rozhovoru (s. 171) „kde by ste chceli vidieť Slovensko o päťdesiat rokov“ Vladimír Krčméry svoju odpoveď začína slovami: „Najradšej by som ho videl ďalej od Ruska, materiálne aj ideologicky“.

Samozrejme, nie je to len o politikárčení. Rozhovor je zaujímavým svedectvom o živote tajnej cirkvi, o slávnom strýkovi a jeho spolupútnikoch, o kresťanských mediálnych klasikách (potraty, homosexualita...), osobitú hodnotu však vidím v častiach o tom, ako V. K. zakladal školy, misie a v svedectvách o živote na týchto misiách. S niektorými jeho názormi sa úplne stotožňujem, trebárs: „Kedysi sa vravievalo, že ten, kto má osobné problémy, najprv si ich má vyriešiť doma a až potom môže ísť do trópov. Ale nie je to pravda, platí to naopak, ľudia si často nevedia vyriešiť svoje problémy doma, preto je dobré, keď sa ocitnú v cudzom prostredí, kde sú ozajstné problémy. Tam sa im otvoria oči.“

Myslím, že hoci podobné novinárske rozhovory pomerne rýchlo starnú (tento vznikol v roku 2014 a koho už dnes zaujíma otázka, či si Figeľ zaslúžil doktorát), dá sa v ňom nájsť mnoho podnetných vecí. Vďaka.

01.07.2022

„Zlo, ktoré pácham na druhom, je zlo, ktoré pácham na sebe. Miluj blížneho svojho ako seba samého znamená takisto: Miluj blížneho svojho, aby si miloval seba samého.“

„Odmietať Božiu vôľu znamená sa podriadiť vôli ľudí, ktorá – ak nie je inšpirovaná Božím zákonom a ani sa ním nespravuje – je vôľou tyranov, zlodejov, egoistov, ľudí premenlivých a v každom prípade rozumovo obmedzených.“

„Peter ho zaprel, Judáš ho zradil, apoštoli sa rozutekali, Matky sa zriekol, ľud sa mu odplatil urážkami. (...) Takáto obeta – Obeta – však odhalila, ako Ježiš v záverečnom okamihu uprednostnil bratov pred Otcom, a to preto, aby mu ich navrátil, teda z Lásky k Otcovi.“

Už dlhšie sa mi nestalo, že by som tak útlu knihu (no vážne, zmestila by sa aj do listovej kabelky) čítala tak dlho. Čo totiž odsek (niekedy aj veta), to myšlienka. A často myšlienka, ktorá „prefacká“, doráža na kamenné srdce, a v ideálnom prípade zapôsobí až tak silno, že „zomiera starý človek, aby nezomrel človek“.

Pri čítaní tejto knihy som striedavo zažívala pokoj a znepokojenie – pokoj zhora, lebo kniha tak autenticky hovorí o Láske, a znepokojenie, lebo moja „láska“ je Láske ešte veľmi nepodobná a vzdialená, a hoci túžim po JEHO blízkosti, predsa sa zdráham priblížiť...

... a milovať tak, ako on. Ako?
„Otec opustil Ježiša a Máriu pre nás.
Ježiš prijal opustenosť Otcom a opustil Matku pre nás.
Matka prijala opustenosť Otcom (deliac sa o Synovu opustenosť) a opustenosť Synom pre nás.
My sme teda postavení na prvé miesto. Takéto bláznovstvo je schopná vykonať iba láska.“

Nádherné úvahy hodné mnohých rozjímaní. Naozaj odporúčam.

30.06.2022

Prvýkrát som Živý bič čítala ako tretiačka na strednej škole, teda presne pred desiatimi rokmi. Vtedy ma kniha v dobrom prekvapila, vlastne si ma takmer podmanila a odštartovala moju čitateľskú „urbanomániu“, v rámci ktorej som si postupne prečítala asi všetky Urbanove novely, pokračovanie Živého biča Hmly na úsvite aj jeho autobiografiu o pôsobení v Gardistovi s názvom Na brehu krvavej rieky – žiadne z týchto diel nemám v hodnotení tu na DK podobne ako ani iné knihy prečítané v danom životnom období; jednoducho som iná, inde, a ktovie, či by sa mi páčili aj dnes. Pri Živom biči ma to však lákalo zistiť.

Takže: aj po rokoch (a štúdiách a zmene životného stavu atď.) považujem dielo za pozoruhodné, pútavé, dôležité. Môjmu aktuálnemu ja však predsa len chýbalo trochu viac nádeje, trochu viac ľudskosti v Ráztokoch a Ráztočanoch – že zlé veci sa dejú a môžu mať rôzne podoby, to predsa vieme, ako si s tým však poradiť? Ako sa s tým vyrovnať? Ako si zachovať ľudskosť aj uprostred neľudskosti? Mám rada knihy, ktoré sa v svojich riadkoch či medzi nimi snažia odpovedať na tieto otázky – iste, vojnové romány, a špeciálne napríklad aj Živý bič, majú svoju literárnu a dokumentárnu hodnotu aj sami osebe, no tá „morálna“ alebo ako ju nazvať by bola skvelým bonusom a možno aj zadosťučinením pre čitateľa za to, čo všetko spolu s postavami vytrpel.

Veľmi ma prekvapilo, aký bol Urban mladý, keď toto dielo stvoril – myslím, že sa mu až neuveriteľne podarilo vcítiť do svojich postáv, najmä tých starších a/alebo skazenejších, cynickejších, rezignovanejších (notár Okolický, Ilčíčka, Kúrňava...). Menej mu to vyšlo pri Eve Hlavajovej; ako matka si myslím, že neprenikol do srdca a zmýšľania matky, čomu zodpovedal aj priestor, ktorý v deji dostali jej deti (Adam a nemluvniatko, ktoré z celého románu vzbudilo asi najviac môjho súcitu). Jedinou skutočne sympatickou postavou mi bol dekan Mrva.

„Len“ štyri hviezdičky však dávam za finále – ak by ho niekto pochopil ako autorom odporúčané riešenie na sociálne a iné nespravodlivosti vo svete (napríklad aj v tom našom vlastnom mikro), Boh nás všetkých ochraňuj. Možno však práve toto finále „prezradilo“ autorov vek – celé bolo testosterónové, hŕ, skrátka ako z hlavy mladíka, čo chce (a myslí si, že vie) zmeniť svet.

25.05.2022

Autorkin štýl, práca s jazykom (alebo za to treba vďačiť prekladateľke?) a atmosférickosť diela ma do tohto príbehu vtiahli natoľko, že pomerne skoro ma v rámci knižného sveta nezaujímalo už nič iné, len to, kto zabil Hazel Graysonovú :).

Ani sa neviem rozhodnúť, či ma viac bavila linka s Aggie Dunkirkovou (schválne, práca na viktoriánskom cintoríne, ktorá pre ňu bola ako za trest, by pre mňa bola prácou snov :)) alebo tá s Imogene (juj, tá bola so svojou odvahou, tvrdohlavosťou a zvodnosťou moja krvná skupina :)).

Skvelo rozohrané sa mi zdali aj ľúbostné motívy, aj keď obidve trochu klišé – Imogene a Oliver sa poznajú zo susedstva, od detstva, a on môže na nej oči nechať, nuž a Aggie má v novej práci jediného kolegu, aj to muža, a ten muž je, ako inak, slobodný, príťažlivý, primeraného veku, elegán a aby toho nebolo málo, ešte aj vtipný k tomu.

Vraha som si nevedela dlho tipnúť, čo mám na detektívkach rada, podozriví boli mnohí a pritom nikto; čím viac som sa blížila k záveru, tým mi boli niektoré veci (vrátane toho vraha) jasnejšie, ale záver ma napokon i tak prekvapil. Žiaľ, negatívne, a to až natoľko, že mi trochu pokazil dojem z celého skvelo rozpovedaného a rozohraného románu. Preto o hviezdičku menej a preto som hneď nenaklusala do knižnice po ďalšie autorkine knihy, ako som si pôvodne plánovala.

SPOILER: No vážne, ako mohla byť Hazel tajne vydatá, a NIKTO okrem ženíchovej sestry to netušil? Ani nikto v práci, kde sa spoznali a stretávali? A vôbec, KDE inde sa stretávali, keď si nikto nevšimol, že spolu vôbec chodia? A KEDY, keď Hazel hneď po práci cupitala domov robiť všetkým večeru? A KDE mali tú tajnú svadbu, že si to nevšimol nikto z jej rodiny a, čo je ešte divnejšie, napríklad ani v kostole, v úradoch... A keď to bolo v inom meste, okrese či štáte, KEDY tam Hazel vycestovala, že si to opäť nikto doma nevšimol? A ani Samov malý syn sa nikde nepreriekol? A dokedy to chceli tajiť?
A prečo vrahyňa vzala Hazel topánky? To keď niekoho zabijete v jeho dome, kde môže hocikedy hocikto prísť, fakt vám po rozume behá, že obeti ukradnete topánky, ktoré má na nohách? Chápem, muselo sa to stať, aby Sam prišiel na to, čo sa stalo... Ale na logike to príbehu nepridáva. A propos, naozaj by vetchký starec písal fixou odkazy na ruže?

Skrátka, autorka po skvelej jazde priniesla rozuzlenie, ktoré má veľa trhlín a robí príbeh veľmi nepravdepodobným.

06.05.2022

Nie som a ani sa nechcem tváriť ako expert na fotografiu či jej dejiny. Hodnotím len pocitovo – od vychýreného Eugena Lazišťana som čakala viac, omnoho viac. Už len keď jeho Oravu porovnám s Oravou a Oravcami v optike Martina Martinčeka, Lazišťan mi pripadá nehorázne nadhodnotený. Ako však vravím, nie som odborník, a možno iným bude jeho štýl imponovať viac.

28.04.2022

Ešte sa mi asi nestalo, aby som plakala už pri prvej kapitole. Aj preto som sa nazdávala, že Kedy zabiť ma bude držať celý čas v napätí a pohnutí, čo prvých pár kapitol naozaj platilo, postupne sa však silné dojmy vytrácali vplyvom (z môjho pohľadu) zbytočných scén a postáv. V určitej fáze som si uvedomila, že z čítania viac nemám pôžitok a že s výnimkou znásilneného dievčatka už nesympatizujem so žiadnou z postáv – a tak som si povedala, že kniha ostane u mňa vo fáze nedočítané.

Každopádne, námet sa mi zdal skvelý a možno sa niekedy ku dielu ešte vrátim.

Veľmi príjemná kniha, ktorá na niečo vyše päťdesiatich stranách povie o utrpení, bolesti, nádeji a viere viac ako jej mnohé o dosť objemnejšie knižné „sestry“. Z tohto tematického súdka sa mi väčšmi páčilo asi len Utrpenie od Louisa Évelyho. Prečítané rýchlo, čerpať budem dlho. Ideálne. A keby sa mi do rúk niekedy dostali aj ďalšie knihy od tohto autora, budem sa tešiť.

21.04.2022

Catalina Rivas do môjho života vstúpila v škrupulóznom období, a tomu zodpovedal aj môj dojem z nej. Mala som pocit, že cez jej brožúrky mi Boh veľa vecí vytýka a že sú presiaknuté výčitkami a varovaniami. Keď som si však jednu z nich – túto – prečítala o pár rokov neskôr, teda nedávno, môj dojem bol radikálne iný. V súčasnom životnom rozpoložení a životnom období sa mi text zdal príjemný, písaný (zámerne) jednoduchým štýlom a čo najstručnejšie, aby bol dostupný aj pre najjednoduchších a najzaneprázdnenejších, a plný priateľských usmernení či trefných postrehov. Jednoducho som z neho mala dobrý pocit a táto brožúrka vo mne vzbudila úprimnú túžbu prežívať svätú omšu hlbšie a častejšie.

21.04.2022

„Povedali mi, že som predurčený na to, aby som mal strach z ľudí, ktorí sú iní, a aby som sa kvôli svojej vlastnej bezpečnosti držal od nich čo najďalej. Náboženský fanatizmus je začarovaný kruh – nikdy som sa nedostal k ľuďom tak blízko, aby som zistil, či z nich naozaj musím mať strach.“

Veľmi silný ľudský príbeh o chlapcovi, ktorý mal ťažký život a ľahko mohol zatrpknúť a zaujať postoj svojho otca, a totiž, že keď svet nie je milosrdný k nemu, prečo by mal byť on k svetu. Nestalo sa to však, a z týraného, šikanovaného i démonizovaného chlapca, ktorého detstvo a dospievanie sprevádzali predsudky, odsúdenie, pohŕdanie i vlastné pálčivé pochybnosti, aký a kto je, vyrástol muž, ktorý verí v dobro, mier, ľudí, lásku, a aktívne sa o ne snaží. Málo? Podľa mňa nie.

Navyše, celý príbeh je napísaný štylisticky umne, možno skratkovito, ale aspoň bez balastu. Žiadne nadbytočné slová, scény. Všetko sedí, všetko stačí. Kto by z neho chcel „vytřískat více“, možno ide skôr po efektoch ako po podstate, ale osobne som rada, že Zak Ebrahim & Jeff Giles neskĺzli do bulvárnosti.

Dielko ma zasiahlo ako človeka, ale aj ako kresťanku. Šlo o sekundárne veci, vlastne len o detaily, pre mňa ako katolíčku však boli dôležité, napríklad že Zakova mama konvertovala na islám po tom, čo jej, čoby katolíčke, istý kňaz povedal jednu necitlivú poznámku. Jednu jedinú, navyše pre mňa ako čitateľku ani zďaleka nepôsobiacu tak „bodavo“, ako to vnímala ona. Ten kňaz si možno ani neuvedomil, že v ten obyčajný deň v rozhovore s obyčajnou ženou nepriamo pomohol odštartovať sled rôznych udalostí, napríklad, že tá žena sa uchýli do moslimskej komunity, kde nájde (očividne dlho hľadané) prijatie a starostlivosť, že si ani nie po desiatich dňoch od zoznámenia vezme istého Egypťana... Nie, nedávam to za vinu tomu kňazovi. Len rozmýšľam – ktovie, ako často mi stojíme s našimi naoko nevinnými, možno trochu podráždenými zádrapčivými poznámkami za tým, ako sa vyvinie život iných ľudí...

Tiež mi bolo ľúto Zakovho otca. Iste, keby zabil niekoho z mojej rodiny, možno aj krajiny, asi to beriem inak, ale skrátka mi bolo smutno z čítania o tom, ako sa z rodinne založeného muža, ktorý sa snažil byť dobrým manželom i otcom, vplyvom rôznych udalostí (však, Barbara) postupne stával zatrpknutý, zlomený človek, ktorý zmysel svojho života našiel v terorizme. Aj jeho príbeh je dôkazom, že takúto cestu si človek nevyberie bez príčiny a ani zo dňa na deň. Nechcem tým povedať, že ho to ospravedlňuje, skôr ma jeho príbeh utvrdil v tom, čo tvrdí aj jeho syn – že vždy je tu možnosť voľby, a veru som dlho rozmýšľala, ako by sa vyvinul Nosairov príbeh, príbeh jeho rodiny, príbeh jeho obetí, príbeh ich rodín atď., keby na nespravodlivosť a krutosť v svojom živote nezareagoval odvetou (mnohonásobne znásobenou), ale odpustením, láskou.

Teroristov syn je krátke dielo, ktoré však vo mne vyvolalo toľko pocitov, že výsledkom je dlhý komentár, ktorý by hádam mohol byť ešte dlhší, ale radšej ako moje výlevy si prečítajte túto knihu. Oplatí sa to.

26.03.2022

Tohtoročný marec som chcela stráviť v spoločnosti svätého Jozefa a pomôcť mi k tomu mala najmä táto kniha. V mojich predstavách som si jej čítanie rozkúskovala na celý marec – ale jednotlivé úvahy boli natoľko pútavé, že už deň po sviatku sv. Jozefa ju radím medzi prečítané. Nevadí, nemusím o sv. Jozefovi len čítať, ešte stále sa k nemu môžem modliť :).

Na knihe sa mi páči, že jednotlivé aspekty Jozefovho života a osobnosti predstavuje vždy iný autor (spravidla kňaz či rehoľník), a robí to veľmi dôkladne až vyčerpávajúco. Autori idú do hĺbky, doslova predvádzajú svoj teologický rozhľad, aj ich citácie potvrdzujú, že ich vedomosti nie sú povrchné, napriek odbornosti je však kniha pútavá, pomerne ľahko čitateľná a zrozumiteľná. Mnohé kapitoly či myšlienky by možno bolo treba z mojej strany ešte premeditovať, vrátiť sa k nim, nech je duchovný úžitok čo najväčší – najviac ma to však láka v súvislosti s kapitolou Muž snov, ktorú z rôznych textov pápeža Františka zostavil Imrich Gazda, a ktorá z môjho pohľadu ponúka naozaj krásne, podnetné až zimomriavky vyvolávajúce úvahy.

O sv. Jozefovi minulý rok vyšlo viacero publikácií, ale myslím, že ten, kto siahne práve po tejto, nebude musieť ľutovať.

20.03.2022

Podľa názvu som usudzovala, že pôjde o zbierku duchovných úvah v ľahkom filozofickom štýle. Ale ono to bola zbierka vtipov. Veľmi dobrá zbierka vtipov. Na niektorých som sa smiala úplne zo srdca, od ucha k uchu. Určite odporúčam.

20.03.2022

Keď sa spoja môj obľúbený slovenský básnik a môj obľúbený slovenský fotograf, výsledok nemôže byť iný ako zimomriavky, výrečné ticho, sem-tam nejaká slzička, sem-tam nejaký vzdych a päť hviezdičiek. Hoci treba priznať, že celkovo je dielo dosť melancholické.

20.03.2022

Téma knihy sa mi zdala zaujímavá, jej uchopenie už menej. Paradoxne (a možno ani nie), najviac ma oslovili myšlienky a výroky, ktoré autorka citovala, nie tie jej. Ako osvieženie a malé povzbudenie sa mi zdala kniha fajn, žeby mi však zásadne zmenila život, svetonázor alebo stereotyp, to nie. Jednoducho mi tam chýbal nejaký „aha“ moment alebo čosi, čo by ma nadchlo, strhlo, vyburcovalo... Neľutujem čas, ktorý som pri nej strávila, ale úprimne, bytostne ma z nej zasiahla len jedna myšlienka, aj to nie od autorky, čo sa mi zdá na motivačnú literatúru málo.

20.03.2022

Milo a dôveryhodne pôsobiaca kniha aj autorka. Konkrétne na knihe sa mi páčilo to, že je stručná, prehľadná, praktická, a na autorke, že sa nebála podeliť o svoje skúsenosti, rady, spomienky, a svojím štýlom vzbudiť dojem, že vychovávať deti je vlastne malina (ona sama ich mala v čase písania neuveriteľných trinásť). Páčil sa mi Claudiin nadhľad i schopnosť zachovať si pokoj a humor aj v situáciách, v ktorých ja som úzkostlivá či cholerická.

K obom (autorke i knihe) by som však mala aj výhrady.

Ku knihe – predsa len je na nej cítiť jej vek, mnohé autorkine rady pôsobia dnes nevedecky a neuplatniteľne, trebárs tie o dojčení – v knihe ho propaguje a teší sa, že sa jej niektoré deti podarilo dojčiť „až“ rok... Ale že vraj potom už je dojčenie zbytočné a oberá matku o živiny. Nuž, neviem (teda viem :D), čo by jej povedali v Mamile. A niektoré rady sú doslova desné, trebárs dať spať niekoľkomesačné dieťa do vlastnej izby alebo hoci aj na chodbu, to sa mi zdá ako extrém aj na 90. roky.

K autorke – hoci inak z riadkov pôsobí ako sympatická žena, zároveň mi z tých riadkov (niektorých) šla aj veľká pýcha... Azda jej nekrivdím, ale niektoré jej konštatovania mi pripadali v štýle „mám trinásť deti a preto mám pravdu, a ak to robíš inak, ešte sa máš čo učiť“ – ako však svedčia aj príklady vyššie, autorka ani zďaleka nemá patent na bezchybnosť.

Veľmi však kvitujem zaradenie poslednej kapitoly – tá mi dala veľmi veľa a určite z nej chcem čerpať do vlastného materstva i k postoju k materstvu ako takému.

19.02.2022

Skvelé dielko. Svieže a pútavé, nabité informáciami, no vo veľmi prístupnej a „čítavej“ forme. Švihranov štýl mi občas evokoval publicistické žánre (medzititulky, schopnosť skratky, reportážna pútavosť...), čo v tomto prípade hodnotím kladne. Pri väčšine kapitoliek (osviežujúco krátkych, a predsa informačne hutných), som mala chuť pustiť sa do knihy, o ktorej som práve (do)čítala, tak pútavo o nich autor referoval. A veľmi ma prekvapilo, kto je (alebo teda v čase vzniku tejto knihy bol) najprekladanejšia slovenská autorka. Fakt zaujímavé.

19.02.2022

NIekedy sa stane, že natrafíte na knihu, ktorá akoby bola stvorená presne pre otázky, ktorými aktuálne žijete, a ktorá vám poskytne odpovede, ktoré práve hľadáte. Tak pre mňa takouto knihou bola tentoraz práve táto. Jednoducho a pútavo písaná, stručná, prehľadná, múdra, povzbudzujúca. A to keď si predstavím, že autor (ako priznal v úvode), pôvodne rozmýšľal, či niečo také vôbec napísať...

30.12.2021

Nether Monkslip – idylická dedinka, pri čítaní o ktorej som si viackrát vravela „jaj, tam by sa dobre žilo“. Ako to však býva, jej obyvatelia sú menej idylickí, čo autorka demonštrovala s humorom až sarkazmom pripomínajúcim štýl lifestylových magazínov pre ženy. Román sa mi celkom dobre čítal, hoci (ako tu už bolo viackrát zmienené) dej nebol dvakrát dynamický. Myslím si však, že k atmosfére ospalej dediny to sedelo. Viac ma mrzel nevyužitý potenciál hlavnej postavy – kňaz, bývalý agent, ktorý však nerozmýšľa ani nekoná ako bežný kňaz. Myslím, že človek so živou vierou by stvoril uveriteľnejšieho Maxa Tudora. Pointa prekvapivá, ale pre mňa osobne bola aj tak sklamaním (SPOILER – ako keby ju vymyslela fanúšička Netflixu).

25.11.2021

„Ak mi dá Pán Boh v živote nejakú úlohu, strach by mi mal byť prekážkou? Tak ako keby mi šéf v robote niečo prikázal a potom by mi vytvoril také podmienky, aby som to nemohla splniť?“

„Mám milovať všetkých, aj chybných, veď aj Pánovi učeníci boli takí.“

„Ak ma vložil do prostredia, v ktorom je aj strach, to má tiež nejaký význam. Možno ma ním chce chrániť pred nerozumnosťou, pýchou, falošným hrdinstvom, proste sebazbožňovaním. A ja mám byť plne podriadená jemu, jeho službe, jeho láske. Na to mi dáva hromadu možností, milostí.“

Príjemný román, ktorý mi dostatočne priblížil fungovanie podzemnej Cirkvi v časoch socializmu. Postavy sa mi zdali autentické, zápletky uspokojivé, posolstvo pekné. Kniha sa dobre a ľahko čítala (aj keď občas štýl a jazyk pripomínali dobu, do ktorej bol situovaný dej), a osobne by som od autorky privítala aj viac diel.

25.11.2021

Nechápem väčšinové nadšenie okolo tejto knižky. Anotácia sa mi zdala pútavejšia ako obsah. Chýbalo mi tu viac humoru, nádeje a hravosti.

09.11.2021