Naias komentáře u knih

Zo začiatku sa to aj podobalo na knihy Jane Austenovej, ale bolo to podstatne realistickejšie, nie také uhladené ani vybrúsené, ako som zvyknutá pri obľúbenej spisovateľke z „viktoriánskej doby“ (pozdravujem sienu). Tiež sa to zo začiatku podobalo na detektívku, ale nakoniec sa z toho žiadna nevykľula, pretože vyšetrovanie ostrouhalo (krásny výraz!). Síce sa horlivo zisťovalo kde-čo, záhada sa prehlbovala a prehlbovala, ale nikam to neviedlo. Nakoniec to zachránil sám páchateľ svojím priznaním. Nudila som sa hrozne a koniec ako vystrihnutý z harlequínky ma dorazil. Zvedavá, či to bude lepšie, som si pozrela aj televízne spracovanie, a to dva razy. Prvý a posledný.

2 10.01.2018

Mulatka Gabriela Jorgeho Amada a Matilda Roalda Dahla nemajú nič spoločné. Ale aj tak som si pri čítaní tej druhej spomenula na tú prvú.
„Pán Hemingway píše o mnohých veciach, ktorým nerozumiem, najmä o mužoch a ženách,“ priznala sa jej Matilda, „ale i tak sa mi jeho knižka páčila. Vie vyrozprávať príbeh tak, že mám pocit, akoby som bola pri tom. Akoby som sama pozorovala, čo sa deje.“
„Dobrý spisovateľ to vždy tak robí,“ vysvetľovala knihovníčka. „A nerob si starosti s tým, čomu nerozumieš. Nenamáhaj si hlavičku a nechaj, nech ťa slová zaplavujú ako hudba.“ (Roald Dahl)

Jorge Amado je očividne dobrý spisovateľ. Zavše sa musím snažiť, aby som postavu „videla“, no pri tejto knihe sa mi to veru nestalo. Gabriela pred mojimi očami tancovala, spievala si, smiala sa. A nielen ona. Amado vie skvelo vykresliť charaktery ľudí, stačilo pár slov a mala som pocit, že ich poznám do hĺbky duše. Nech už autor opisoval kohokoľvek a čokoľvek, akoby stáli predo mnou z mäsa a kostí, všetko som s nimi prežívala. Radosť, bolesť, nudu, nádej, strach o život i zo života. Som presvedčená, že aj chuť jedál by som cítila na jazyku, len keby pre mňa neboli také neznáme. Sledovala som, ako sa nastupujúca generácia bije o svoje miesto na slnku, ako sa odchádzajúca generácia zo všetkých síl bráni, ako tento súboj hýbe celou Bahiou, ako sa pokrok nezadržateľne derie vpred a ako popri tom všetkom obyvatelia Ilheusu prežívajú svoje bežné ľudské starosti a radosti.

2 09.01.2018

To šteňa na obálke je rozkošné a to je asi všetko, čo sa mi na knihe páčilo. Je plná životných múdrostí v sladkokyslom náleve, napr. že sa v dnešnej dobe príliš naháňame, že bohatstvo neprináša šťastie (nemať na nájomné či lieky je zrejme terno) a pod. Prakticky každý rozhovor je len filozofovanie o tom, ako by sme sa mali správať, a nesprávame. Keby autor tieto myšlienky nejako nenásilne zapracoval do textu a neservíroval ich ustavične na striebornom podnose v štýle „vidíte, z tohto si zoberte ponaučenie!“ a na dôvažok ich nevložil do úst ľuďom, ktorí nemajú potuchy, čo sú to existenčné starosti, knihe by to len prospelo. A ešte vraj poskytuje psí pohľad! Kdeže, je to čisto ľudská optika. Nemám nič proti tomu, aby pes filozofoval o zmysle a kvalite života, ale očakávala som pohľad z iného uhla, iné hodnoty, iné názory, nie presne tie isté ako má človek. Navyše pes hanbiaci sa za šteňacie kalúžky a vytešujúci sa z vône kvetov – to autor nemôže myslieť vážne. Jediný rozdiel medzi štvornohým hlavným hrdinom a ľuďmi bol ten, že my všetko neoňuchávame a nečakáme pod stolom na maškrty. A ten nekritický obdiv ku kráľovnej, ktorým je kniha preplnená, ma tiež nenadchol.

2 08.01.2018

Paródia, satira o nafúkaných Angličanoch pevne presvedčených o svojej nadradenosti a ľutujúcich cudzincov, totálne zadubených policajtoch, extra bystrej aristokratickej súkromnej vyšetrovateľke, hovoriacej plynne jazykom, v ktorom nikdy neprečítala jedinú knihu... vcelku to bolo vtipné, hoci časom bolo toho vtipu priveľa a ani ako detektívka to nebolo nič extra.

2 03.01.2018

Sbor Chilburských dam je pôsobivé a poetické vykreslenie vpádu vojny do domovov obyčajných žien, ich vyrovnávania sa so strachom najskôr o svojich blízkych, neskôr o svoj vlastný život, ich húževnatej snahy neklesať na duchu a vzájomne sa podporovať a to predovšetkým pomocou hudby. Popisy toho, ako hudba a spev dokážu povzniesť a vyvolať pocit spriaznenosti, boli ozaj sugestívne. Kniha je písaná z pohľadu rôznych žien, no tu podľa mňa autorka urobila podstatnú chybu, pretože jednotlivé zápisy dostatočne neodlíšila. Nechce sa mi veriť, že by matka dospelého syna, osemnásťročná dievčina a trinásťročné dievča písali rovnakým štýlom. Ich reakcie a názory sú odlišné, ale spôsob vyjadrovania identický. Dokonca aj vo chvíli, keď sú skľúčené, zranené, vyčerpané, stále píšu zápisy do denníka či listy priateľke rovnako – súvislo, v dlhých vetách a s kvetnatými opismi, čo je bezpochyby nerealistické. Po prečítaní celej knihy musím súhlasiť s Daduškou, bola to do istej miery limonáda. Ale zato autorka dokázala dobre opísať hrôzu, ktorú vojna vyvoláva, všadeprítomný strach zo smrti, žiaľ a bolesť nad stratou milovaného človeka.

2 03.12.2017

Keď sa Selma Lagerlöfová podobrala skĺbiť vlastivednú učebnicu s rozprávkami, dostala ozaj skvelý nápad – preputovať Švédsko s divými husami. Táto krajina má na to mimoriadne vhodný tvar. Autorka vďaka tomu neobišla ani kúsok zeme a počas Nilsovho putovania farbisto a poeticky priblížila švédskym deťom nielen zemepis, prírodovedu, priemysel a históriu ich vlasti, ale aj tradície, zvyky a povesti. Jasne vidieť, že si s knihou dala veľmi veľa práce, aby bola nielen poučná, ale i zaujímavá, plná poznatkov i rozmanitých dobrodružstiev. Takisto je zjavné, že z celého srdca milovala a obdivovala svoju krajinu a bola na jej obyvateľov hrdá, sála to z každej jednej strany. Len škoda, že v knihe nie sú podrobnejšie mapy krajov, pokiaľ možno farebné, pomocou ktorých by sa Nilsova cesta dala lepšie sledovať. Kniha sama má veľký formát, je poriadne ťažká a je nemožné držať v jednej ruke ju, v druhej atlas a striedavo pozerať do oboch.

Mimochodom, Konrad Lorenz vo svojej knihe Rok husi divej napísal: „Známa spisovateľka Selma Lagerlöfová, ktorej umenie sa svojou romantikou vyrovná sťahovaniu vtákov, opisovala život husí s veľkým majstrovstvom.“
A keď to povie etológ, tak tomu môžete veriť.

Neviem, ako knihu prijali čitatelia v onej dobe, ale na dnešné pomery je to priveľmi prepiate. Na druhej strane, charakterizácia postáv nebola nezaujímavá, ani ponor do ich duše a opis toho, čo sa v nich odohráva. Objavil sa aj humor, bohužiaľ v primalej miere, aby vyvážil melodramatickosť diela. No tento úryvok ma dostal:

Kdybych mohl,“ pokračoval Carruthers polo vesele a polo vážně, „vydal bych zákon, kterým zakazovalo by se každému Angličanu učiti se kromě mateřštiny ještě jiným cizím jazykům. Jakmile dítě anglické počne skloňovati francouzská či německá podstatná jména, již tím oddaluje se od nás doba tisícileté říše.“
„Tisícileté říše!“ opětovala žertovně Amalie.
„Ano – myslím, že tisíciletá říše nastane, až celý svět bude mluviti anglicky. Kdybychom mluvili jen svým jazykem, musili by se témuž učiti také všichni ostatní národové a tak by konečně nastala ona doba nejvyšší svrchovanosti anglického národa.“
„Vy tedy mluvíte jenom anglicky?“ usmála se Amalie.
„Ve svém nerozumu naučil jsem se také několika jiným řečem a vynasnažuji se, abych je opět zapomněl, což se mi ale nechce dařiti.“
Ze způsobu, jakým toto vše vykládal, poznávala Amalie, že zajímavý její bratránek vlastně skrytě žertuje a že snad dobírá si oba strýce, o nichž bylo známo, že náhledy, jím zde tlumočené, tvoří jejich politickou abecedu, právě jako u většiny anglických boháčů.
Oba páni Talbertové považovali slova mladého profesora za vážný projev a nejvýš uspokojeni dávali na jevo svůj souhlas tím, že skoro po každém slovu kývali hlavami.
Takto povzbuzen pokračoval Carruthers:
„Kdekoli anglický jazyk se uchytil, tam také zvítězil a proto jest radno, aby Anglie houževnatě hleděla udržeti každou píď cizí země, ať už získala ji násilím, podvodem, koupí nebo zabráním pomocí našich válečných lodí. Vždyť to štěstím pro každý cizí lid, který přijde pod žezlo Jejího Veličenstva královny anglické.“
To zdálo se býti Amalii až příliš mnoho a proto hleděla obrátiti rozmluvu ku jinému předmětu.

Je to melodramatické, napínavé, zamotané až nepravdepodobne, predchnuté starosvetskými mravmi, miestami únavné a kedysi to hádam bolo i slzotvorné, ale teraz je to len úsmevné, a to aj vďaka dvanásť desaťročí starému prekladu. Dá sa vari nepousmiať pri vete: „Podívejte se v moji tvář a suďte, zdaž bych mohla vás přelhávati,“ napriek tomu, že ju oná postava vyriekla v najväčšej úzkosti?

Je to skvelá relaxácia, ponoriť sa do komiksu, teda obrázkového seriálu (aby som neprovokovala), ktorý človek poznal a miloval v detstve. Koľkokrát som túžila povedať quik quak!

Celkom príjemné popovídání o najlepších priateľoch človeka, ale trošku krátke, ani som sa nenazdala a bol koniec.

2 12.02.2016

Ja neviem, pripadá mi to ako antická drsná škola kombinovaná s červenou knižnicou. Dozvieme sa nielen o zločine a politickom komplote, ale aj o tom, ako sa notorický sukničkár úprimne zamiloval. Marcus Didius Falco má zlaté srdce, železnú konštitúciu a oceľové zásady. Vtipnej kaše sa najedol dosýta, ale dôvtipnej už sa doňho príliš nezmestilo. Nijak ma nenadchýna, keď vyšetrovateľ zistí, kto je páchateľ, až keď sa mu ten sám prizná, alebo keď po sebe na mieste činu zanechá dôkaz, ktorý ho jednoznačne identifikuje, a bez ktorého by vyšetrovateľ tápal dodnes.

2 24.01.2016

Táto kniha má dva zásadné nedostatky. Po prvé je krátka a po druhé je jediná tohto druhu, aspoň ja o inej neviem. No a potom už sú tu len samé pozitíva a sociálne istoty. Pri lúštení hlavolamov a šifier som sa skvelo zabávala (aj keď som si niekedy zúfala), dokonca som bola schopná pred poslednou kapitolou povedať: „Viem, kto je vrah!“ Chcem ešte!

2 09.12.2015

Termín lenošková (po slovensky asi pohovková) nie je správny, zdanie klame. Bola by to lenošková detektívka, keby detektívom nebol starec v kúte, ale jeho poslucháč. Ten totiž celú dobu neopustí miestnosť. Ale starec v kúte sa kvôli vyriešeniu záhad nacestuje až až. Chodí na súdne pojednávania, či už do Edinburghu alebo do Dublinu, obzerá si miesto činu, vypytuje sa svedkov, a potom celý príbeh aj riešením porozpráva v kaviarni svojmu nemenovanému poslucháčovi.
Záhady majú stereotypný priebeh, stane sa zločin, polícia obviní jasného páchateľa a po nejakom čase – často pri súdnom pojednávaní – sa ukáže, že onen páchateľ má stopercentné alibi, o čom trestuhodne tupá polícia nemala ani tušenia.
Pred rozuzlením každej poviedky je výzva adresovaná čitateľovi, aby sa pokúsil tajomnú záhadu vyriešiť. A viete, že sa to dá? Takže vlastne to je lenošková detektívka – pre čitateľa, ktorý sa tak môže zahrať na detektíva, nepohnúc sa pritom z kresla. V príbehoch sa síce dajú nájsť logické chyby, identifikácia vražednej zbrane je dakedy viac než pochybná, natvrdlosť polície donebavolajúca (to je pri tomto druhu detektívok nutným predpokladom), no ja som si čítanie aj lúštenie ohromne užila a navyše záver poslednej poviedky je naozaj zaujímavý...

2 24.05.2015

Autor svoje dielo nazval justičným románom, je to sčasti detektívka, sčasti spoločenský príbeh. Vidno, že predchodcom Gaboriauových kníh boli dobrodružné romány, nechýba tu zhýralý šľachtic, podlé intrigy, verná láska, ohrozená česť a samozrejme temné tajomstvo. Pobavilo ma, keď sa autor vyjadril k svojej zápletke ústami jednej z postáv: „Je to tak otřepaný způsob, že už si ho netroufá použít ani bulvární dramatik.“ Postavy však nie sú také papierové, hoci miestami som mala pocit, že autor až príliš dramatizuje, čo ma pravdu povediac rozosmievalo.
Táto kniha je prvá, kde sa vyskytuje Lecoq, avšak len v úlohe Paní, nesu vám psaní. Vyšetrovateľom je Lecoqov idol Tabaret, ktorý sa kriminalistikou zaoberá len zo záľuby. Nie je to typický Veľký Detektív, má síce postreh a dedukčné schopnosti hodné Sherlocka Holmesa, ale nie je ani excentrický, ani neomylný. Zato je viac než ochotný uznať svoju chybu a napraviť ju.

2 20.05.2015

Hlavný hrdina si pri liečbe zlomeného srdca zvolil mimoriadne účinný spôsob – terapiu prácou. Ešteže sa markíz prezlečený za kočiša nedal na špionáž. To by mal životnosť čajovej kanvice z čokolády. Nie je síce ako sluha presvedčivý, ale zato je úžasný fešák. A Ona je pochopiteľne pôvab sám, a to aj po prudkom záchvate plaču, čo jej my úbohé smrteľníčky môžeme len ticho závidieť. Proste typická Cartlandová, nerealistická, presladená, občas humorná, aj keď vďaka kúzlu nechceného. Čitateľ sa našťastie nezoznámi len s markízovými úvahami o falošnosti žien a jeho hraním sa na rytiera na bielom koni, ale dostane možnosť aspoň letmo nahliadnuť do sveta služobníctva, s ktorým má autorka naozaj skúsenosti. Ich hierarchia, zvyky a názory boli zaujímavé, len škoda, že nedostali viac priestoru.

Robertove průšvihy za socializmu boli síce zábavné (Zdena Frýbová sa zmienila o svojom známom architektovi, ktorý emigroval a po rokoch reemigroval, takže predpokladám, že neboli úplne vymyslené – hoci dúfam, že príhoda s lietadlom áno), ale ten zvyšok už mi šiel na nervy. Stále tie isté šablónovité postavy, stále tie isté názory, tie isté nevychované psy, tie isté subgeniálne deti. Nie som veriaca, ale vadí mi, že každý veriaci je nutne slaboch, ak nie rovno fanatik. Demarkačná línia medzi postojmi autorky a zvyšku sveta je veľmi dobre viditeľná. A koniec ma dorazil. Jednak prehnaná fraška, jednak vonkoncom nevierohodná. Musela som pritom myslieť na klasické menej je viac. Jediné plus vidím v tom, že sa konečne objavila sebavedomá, inteligentná, príťažlivá žena, ktorá nevykonáva domáce práce s nadšením. Keby tam nebol opis prvomájového sprievodu, na ktorom som sa naozaj pobavila, pretože kedysi som ich sama absolvovala, dala by som o hviezdičku menej.

2 20.07.2014

Príjemná a zaujímavá knižka, z ktorej cítiť lásku k zvieratám a k životu v divočine. Len nemusela byť taká útla, dala by som prednosť tomu, keby boli jednotlivé príhody popísané podrobnejšie. Takto som mala pocit, akoby som čítala skôr fragmenty než ucelený príbeh. A ponaučenie z tejto knihy? Afrika je nádherný kontinent plný fascinujúcich zvierat, ktoré si zaslúžia náš obdiv a ochranu.

Dvě dámy v tísni čítam veľmi rada, proste to beriem ako konverzačku dvoch kamarátok. Páči sa mi, ako si jedna z druhej uťahujú, rezonuje to s mojím zmyslom pre humor, hoci ak by som tam bola s nimi, najskôr ich v amoku pozabíjam. Keby som šla na dovolenku s kamarátkou, ktorá by mi navravela, že sa ohromne vyzná v navigovaní a potom by sa ukázalo, že mapa je jej nepriateľ, keby nevzala návod, kde sa píše, ako zapnúť svetlo v aute pri zatvorených dverách, lebo inak by nemala miesto na citrónové želé, mali by sme po starostiach s navigovaním. Ju by odviezla sanitka a mňa policajti. Takto len krútim hlavou a vravím si: nuž, vrana k vrane sadá, tie dve sa veru našli. No ale teda tie Zlatine recepty! Môžem ich čítať znovu a znovu a stále sa smejem a hrozím zároveň. Kniha nemá dej, ale to mi neprekáža, srší z nej humor, a to je hlavné. Fantazírovanie o systematickom vyvražďovaní pri závodoch formule jedna, o tom, ako sa bohato vydať a hlavne čo najskôr ovdovieť a dediť, návod, ako si popudiť proti sebe úradníkov, ktorých nutne potrebujete, to je pre mňa to pravé orechové.

Dobbsová nie je Austenová a je to poznať. Jej štýl je odlišný, nezvláda priamu reč, ktorá bola pre tvorbu Jane Austenovej taká charakteristická a tak majstrovsky napísaná. Dobbsová namiesto toho používa nepriamu reč a pomocou nej čitateľovi predkladá, čo si má z dialógov, ktoré neodzneli, vziať. Austenová naservírovala čitateľovi výroky postáv a nechala ho, nech si názor na ich charakter a sklony utvorí sám (možno mu občas trošku pomohla). Ale Dobbsová priamou rečou šetrí, zato podrobne vysvetľuje, ako má čomu čitateľ rozumieť. Tiež je vidno, že nemá zažitú vtedajšiu morálku a normy správania sa. Nie, nie je to ono.

1 26.11.2023

Nanešťastie mi pôžitok kazil hlavný hrdina – životní stroskotanci ma otravujú – ale ako populárno-náučná literatúra je to skvelé. Autor čitateľovi dopodrobna vysvetlí, ako to chodí na konkurzoch, aké vzťahy vládnu medzi divadelnými zamestnancami, ako sa herec cíti, keď mu text, ktorý nemal čas naučiť sa naspamäť, púšťajú na javisku do slúchadiel v porovnaní s tým, ak hovorí text z hlavy, prečo je pre herca prakticky nemožné zmeniť agenta, akých chýb by sa mal vyvarovať začínajúci autor hier, a ako na ne môže doplatiť, proste hotová encyklopédia. Len škoda, že samotný detektívny príbeh ma nudil.

Za moc to teda nestálo, celá poviedka sa mi zdala akási skratkovitá, bez bližšieho vysvetlenia, ako rýchlik, ktorý len preletí cez každú stanicu. Ukázalo sa, že nemám halucinácie, keď som na stránke pitaval.cz zistila, že je to skrátená verzia Wallacovho románu. Cs, to bol zas raz majstrštyk! Inak, ide o knihu Red Aces, keby to dakoho zaujímalo.

1 27.11.2022