Macvosik komentáře u knih

Budem za takú, no, možno nie čiernu, ale určite aspoň sivú ovcu. Hilského prednášky a preklady mám naozaj veľmi rád - boli to vlastne jeho prednášky, ktoré mi otvorili svet Williama Shakespeara. Jeho hlas i vystupovanie sú príjemné, jasné, kultivované, jeho zanietenosť a láska k autorovi je nákazlivá a jeho spôsob uvažovania, najmä jeho sklon k istej redundancii a k zaujatiu zaujímavými detailami a faktami, sa pre časovo obmedzený a na sluch odkázaný rečový prejav ideálne hodí.

Väčší problém mám s jeho písanými textami, ktoré často nabobtnávajú do monumentálnych rozmerov (viď aj nová kniha o Shakespearovom Anglicku). Ten pátos v jeho písanom štýle akosi prestáva byť cítiť (hoci je Hilského láska k autorovi a dobe verbalizovaná), zároveň zostáva tá redundancia a zaujatie detailami, ktoré často smerujú k nepríliš zaujímavému a nepríliš podnetnému hromadeniu faktov. Často mi chýba jasnejšie cielená, novátorská, či aspoň prekvapivá interpretácia (ako v niektorých Bejblíkových štúdiách), prípadne príbehovejší text, ktorý sa k žánru eseje viaže. Na druhej strane, na vedeckú historickú štúdiu je poznámkový aparát trochu primalý a text (chcene) zaujatý.

Viem, že to znie maximálne kriticky, ale ja mám aj tak Hilského knihy rád. Človek by len ťažko hľadal väčšie a lepšie studnice informácií, akurát tá kniha pre mňa predstavuje skôr text encyklopedického, prípadne komentárového charakteru, nie knihu esejí a štúdií, ako to stojí v popise. Takto je kniha zaujímavá najmä ako mimoriadne dôkladný a prínosný komentárový aparát k jeho prekladom. Osobne by som si dokonca vedel predstaviť spojené vydanie jeho kníh William Shakespeare - Dílo a Shakespeare a jeviště svět, v ktorom by preklady hier dopĺňali texty z tejto knihy. Každopádne, čítať tú knihu samostatne bolo vyčerpávajúce.

Mimochodom, pre čitateľov, ktorí by mali záujem si ešte viac rozšíriť "alžbetínsky" kontext, odporúčam (okrem spomínanej Hilského knihy o Shakespearovom Anglicku) aj trojdielnu sériu kníh o Alžbetínskom divadle (s prekladmi Marlowových, Johnsonových, Kydových atď. hier) od Lukeša, Bejblíka a Hornáta.

3 08.08.2021

Vždy ma prekvapovalo, prečo sa práve Oliver Twist stal v modernej ére najznámejším Dickensovým románom a ústredná postava akýmsi prototypom Dickensových hrdinov v mysliach väčšiny ľudí. Aj preto som si radšej prečítal dva rôzne preklady. Dickens sa tu ukazuje ako "nevycválaný" rozprávač, ktorý si ešte nedokáže dostatočne ustriehnuť pátos a sentiment (najmä scény s Rose), prílišnú karikovanosť, statickosť a plytkosť charakterov a často i psychologickú nehodnovernosť jeho postáv, do očí bijúce množstvo rozprávačských barličiek (náhodných a netušených rodinných stretnutí), nepríliš plynulý prechod medzi sociálnym determinizmom a etikou cností a nie úplne dôkladnú prepletenosť najrôznejších tried a z toho vyplývajúce stieranie triednych rozdielov. Výpovedné sú aj názory literárnych kritikov a viktorianistov, ktorí v anketách len málokedy radia Olivera Twista medzi najlepšie Dickensove knihy (spomeniem aspoň anketu BBC, časopisu Five Books, prípadne anketu časopisu The Millions).

Dobre, kniha má mladého hrdinu s extrémne tragickým osudom (ale to má aj Malá Dorritka a Starožitnícky sklep), exotickosť prostredia zlodejov (avšak pre toto mal Dickens talent vždy, viď väzenie pre dlžníkov, smrtiace močariská v USA, atď.), vysokú brutalitu (ešte väčšia je v Príbehu dvoch miest), temnotu daždivého Anglicka (ešte výraznejšie ju bolo cítiť vo Veľkých nádejách) a v tretej tretine knihy má aj akúsi napínavú detektívnu zápletku (to však opäť platí pre mnoho iných Dickensových kníh). Sčasti to môže byť spôsobené aj akýmsi mixom, ale myslím si, že primárnym dôvodom je niečo iné.

Tým dôvodom je podľa mňa prostý, prozaický fakt, že ide o jednu z jeho kratších kníh. Kniha s uceleným dejom (na rozdiel od silne epizodických Pickwickovcov) a polovičným rozsahom oproti takému Ponurému domu, Davidovi Copperfieldovi, Dombey a synovi alebo Malej Dorritke, predstavuje ideálny "model" pre uvedenie do intermediálneho sveta najrôznejších filmových a divadelných adaptácií (čo je dnes zo všetkého najdôležitejšie). A tak, kým Ponurý dom, Malá Dorritka a David Copperfield sa museli uspokojiť s občasnými televíznymi projektami, Olivera Twista adaptovali pre kiná mená ako Lean, Polanski a Reed. Mimochodom, niet divu, že ďalšími dvoma najadaptovanejšími Dickensovými knihami sú podobne krátke Veľké nádeje a Vianočná koleda (tu je však tých dôvodov a najmä literárnych kvalít o niečo viac).

Nie že by bol Oliver Twist zlou knihou. Stále je z nej cítiť Dickensa, len mám pocit, že sa jeho tvorivá metóda ešte naplno nerozvinula a niektoré jeho žurnalistické návyky dostatočne neobrúsili. Navyše, svojim prostredím je mi Oliver Twist bližší ako Príbeh dvoch miest alebo Martin Chuzzlewit. Štvrtú hviezdu tu pridávam najmä za absolútne strhujúce - farebne sýte a filmové políčka pripomínajúce - ilustrácie Vincenta Hložníka.

Veľmi aktuálne. Aspoň tak sa mi to javí. A azda aj dôležité pre pochopenie dneška, najmä toho, akým spôsobom a prostredníctvom akých argumentov ustanovuje súčasná spoločnosť morálne panstvo nad "prírodnými bytosťami". Tie čiastočky toho čistého rozumu a s ňou prepojeného zákonodarstva autonómnej, slobodnej vôle tu v teoretickej rovine stále poletujú a slúžia ako barličky pre ospravedlňovanie mnohých prasačín, ktorých sa moderný človek stále dopúšťa na okolí i na sebe. A ukazuje tiež to, k čomu súčasná spoločnosť túžobne smeruje - čistý rozum oslobodený spod prírodnej nevyhnutnosti a kauzality. A pritom to celé stále vzbudzuje fascináciu nad dômyselnosťou spôsobu, akým Kant vytvára priestor pre kategorický imperatív a ustanovuje ho. Všetko v tej skladačke do seba nádherne zapadlo (až na slobodu vôle, pochopiteľne, čo podľa mňa súvisí s neschopnosťou a v podstate aj nemožnosťou reflektovať vlastný novoveký, rane-liberálny pôdorys) a už len spôsob, akým ustanovuje imperatív na spôsob logickej vety, ktorá je a priori, bol akýmsi zvláštnym spôsobom napĺňajúci a vše-osvetľujúci. Úchvatné.

1 07.08.2021

Viem, som nespravodlivý, ale môže za to Adorno a jeho Žargón autenticity. Bolo to len zdanie? Slovo a jeho "jägermeistrovská" mágia, existencialistický duch a slovné konštrukcie, jazyk "trhu", mýtus v službách (post)moderny... A do toho pocit, že na mňa všetko prehovára zo starého sveta, ktorý sa ešte snaží udržať, snaží sa reflektovať súčasnosť, ale pritom ohýba oba jazyky (starý i nový) do podôb, ktoré sú "autenticitou súčasného včerajška" a teda zatuchnutým neautentickým "ne-časom" - čiže aj tá autenticita prestala byť autentická. - Zámerne? Netuším. - A zrazu, a zrazu sa aj tá mágia vytratila a všetko ma začalo iritovať a zvyšok knihy sa s vystrčenou bradou pokúšal ochrániť svoje deti. Mrzí ma to.

07.08.2021

Pre mňa Dilong už asi navždy zostane autorom hravosti, autorom ovplyvneným spevavosťou ľudových piesní a vitalistickým, jemne nadreálnym duchom, autorom diel Mladý svadobník, Helena nosí ľaliu a Hviezdy a smútok. Dilonga som si pri čítaní jeho starších diel vždy predstavoval ako chlapca (pokojne aj ružového), čo uteká po holiach a naháňa víly, chlapca - prírodu, chlapca v pohybe. Honolulu, pieseň labute na mňa pôsobí ako zbierka z iného sveta. Zbierka statická, zbierka človeka, čo už zažil a teraz hĺba, zbierka prachu. A s tým súvisí aj dominujúci verš, ktorý už nevolá do tanca, a jazyk, v ktorom archaizmus nepozýva do detských čias, ale do prašnosti katedrály. Možno som príliš mladý, možno mi príliš imponuje vitalita a pohyb, ale túto zbierku som si nevedel užiť viac ako dobový relikt. A mrzí ma to, pretože Dilongove zbierky ma naozaj hlboko ovplyvnili a Honolulu, pieseň labute stále ukrýva množstvo krás: "Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, z milosti Božej bedár..."

1 07.08.2021

Pri všetkej úcte k Jurajovi Malíčkovi, táto kniha je jasný dôkaz monumentálneho predsudkárstva, pokrytectva, neschopnosti chápať inakosť a skrytého snobstva všetkých postmodernistov. Pluralita? Jasné! Ale len tá naša!

2 07.08.2021

Pre niekoho je "svätým textom" neoformalistické Umění filmu, pri ďalších dve Deleuzove bychle, pre mňa čoraz viac táto útla Lotmanova knižočka.

07.08.2021

Súhlasím s názorom používateľa sika444. Ja môžem porovnávať len s Okályho prekladom a je to rozdiel celých galaxií. Enders mi dokázal sprostredkovať Aischylovo dielo ako skutočne plnohodnotnú súčasť svetovej kultúry, porovnateľnú, svojou básnickou silou, so Shakespearom, Goethem a ďalšími klasikmi. Aischylos, to nie je nejaká mŕtva básnická forma, ale skutočne vábivá, vzrušujúca, zvláštne znepokojujúca (ako všetko do čoho nevieme úplne preniknúť, obsiahnuť to ráciom) a a do hĺbky duše prenikajúca skúsenosť. Slovo tu viac nie je len ornamentom pre drámu, ale niečím, čo ukazuje samotný jazyk ako jazyk, uvoľňuje ho z každodennej informačnej výmeny a dáva ho zakúšať ako zážitok sám o sebe a pre seba. Nie, nechcem tým povedať, že Aischylos v Endersovom preklade je umením pre umenie, chcem len povedať, že je to pohlcujúca skúsenosť, slovný únos duše čitateľa do existencie jazyka. Slovo tu má proste dušu - ako v japonskom koncepte kotodama.

Zároveň je to aj slovná oslava sakrálneho prežívania. Ukážka sveta, ktorý nie je súhrnom faktov, kde reč neoznamuje, ale oslavuje božskú existenciu a akoby povyšovala svojou silou človeka a samo ľudstvo do nadpozemských výšin. Skrátka, slovo tu ako hierofánia zostúpilo z Olympu, a existenčné volania postáv sa k nemu svojou silou zasa vznášajú. Pri ich čítaní tuším, že ich krása a moc musí pohnúť svetom a bohmi. Inej možnosti niet. Viem, som patetický. Prepáčte mi to.

V neposlednom rade je Aischylos aj etikom a filozofom. Podobne ako v prípade Sofokla a Euripida aj tu ide o zúfalé snahy vyrovnať sa s tyché získaním absolútneho hodnotového základu, čo sa však neustále rúca pod údermi "řádu", a pod "božou" odplatou za hybris. Však ako to stojí aj v Siedmych proti Tébam:

„Mním: kov, surový v srdci,
je trpký dělič jmění!
On dá země jim tolik,
co smrt žádá a hrob; takový byt
dostanou, zbaveni velkých rolí!“

A tak mi len zostáva upozorniť na najzaujímavejšie diela. Pre mňa to bola, samozrejme, Oresteia, Siedmi proti Tébam a Pripútaný Prométeus.

2 07.08.2021

Tiché, nežné volanie nekonečne verného anjela niekam domov, hlboká láska ukrývajúca sa v najväčšej podivnosti, maličká duša pechoriaca sa pustým svetom, a hľadanie dobra vo svete. A hlavne viera. Ja som sprevádzal Davida, David sprevádzal mňa. Spolu sme vyrastali, spolu sme vytvárali ďalší buildungsroman.

Dickens je pre mňa autorom, ktorého nedokážem zaradiť do realizmu. Nejde tu totiž len o spoločenské pnutia, ide tu hlavne o boj o duše ľudí. Práve z tých nižších pomerov, zo schopnosti postaviť sa utrpeniu, vyviera u Dickensa často to najkrajšie a najčistejšie. Dodáva to ľuďom akúsi nebeskú krásu. Sú to, naopak, často práve rozmaznaní boháči, ktorí sú slabí, aby odolali nerestiam sveta, prípadne, vo svojej nadradenosti a túžbe po ďalšom majetku, krutí a tvrdí. Dickens skrátka (na rozdiel od naturalistov) neverí v absolútnu moc spoločenských mechanizmov, ktoré formujú človeka. Jeho hrdinovia skúšaní nespočetnými príkoriami sú často až "iracionálne" cnostní (viď Oliver Twist, Nell ai.), a to práve v konfrontácii so všadeprítomnou krutosťou a biedou.

Aj David bol pre mňa vždy hlavne o cnostiach ukrývajúcich sa za karikovanými tvárami. Aj preto pre mňa David Copperfield ešte nenáleží tak úplne do modernej doby a ozýva sa z neho niečo prastaré, niečo z tzv. prirodzenej morálky. Boj postáv so svetom nemá len dojímať, má aj vyzdvihovať ústredné cnosti, a to jednak cnosti božské (viera, nádej, láska) a taktiež cnosti kardinálne - Agnežka je temperantia, pán Micawber je fortitudo a celý Davidov vývoj je pátraním po prudentia. A naopak, záporné postavy stelesňujú neresti zamaskované pokrytectvom - či už predstieranou spravodlivosťou Murdstonovcov alebo predstieranou pokorou Heepovcov.

Z tohto hľadiska tak môžeme Dickensa pokojne považovať nielen za veľkého románopisca, ale aj za kresťanského etika. Potvrdzuje to aj rozprávanie, kde sa v závere rozdiely medzi jednotlivými triedami stierajú, preskupujú, jednotlivé postavy nadobúdajú majetky a prichádzajú o ne a tým sa ukazuje relatívnosť tried a priepustnosť zdanlivo prísneho sociálneho determinizmu, čo ešte viac vydzvihuje cnosti, silu a krásu jednotlivých charakterov. A v tomto tiež drieme tá krásna rozprávkovosť a jemný pátos Dickensových románov, ktoré v závere získavajú až nádych spirituality.

5 07.08.2021

Detská láska. Nedá sa neporovnávať s filmovou adaptáciou, ktorá ma taktiež v mladosti formovala. Nechcem sa tu venovať dejovým "výpustkám", hoci aj mňa mrzela absencia niektorých scén - najmä Mohylových vrchov, starej vrbice a Toma Bombadila. Do Grófstva a priľahlého okolia som sa skrátka zaľúbil.

V prípade filmového Pána prsteňov však došlo k omnoho výraznejšiemu ochudobneniu pôvodného diela. Filmoví diváci neznalí predlohy mohli nadobudnúť dojem, že Tolkienovo dielo je akousi výpravnou a akčnou fantasy, v ktorej sa neustále ozýva rinčanie zbraní a v ktorom hrdinovia vlastnou udatnosťou prekonávajú prekážky. Lenže tak to nie je.

Hoci sa Tolkien ostro vyhraňuje voči alegóriám akéhokoľvek druhu, je zrejmé, že knižný Pán prsteňov je o veľkom dejinnom zlome. Odchod vznešených elfov, maiarov a s nimi spätej “mágie”, je v podstate koncom “metaforického obdobia”, ako ho pomenúva Northrop Frye a načrtáva Owen Barfield v Básnickej reči (Tolkienov kamarát z krúžku Inklings). V metaforickom období bolo slovo i myslenie pevne prepojené s telesnosťou. Verilo sa napríklad, že slovo má schopnosť ovplyvňovať realitu a práve preto vznikali rôzne magické formulky a šamani sa snažili vyvolávať dážď. To vidíme napríklad aj v Návrate kráľa, kde šéf Nazgûlov pomocou temného zaklínadla pomáha útočníkom rozboriť bránu. Slovo vyvolané mocnou bytosťou môže v Pánovi prsteňov rozrumiť hradby a zdvihnúť vrchy. Práve preto je odchod tých najmocnejších zo Stredozeme taká veľká strata. V podstate s nimi odchádza aj mágia. Končí sa vek zázrakov.

Tieň neustáleho zániku, toho prastarého a vznešeného sveta prvorodených, sa melancholicky niesol celou knihou už od prvých strán, keď Frodo stretol Gildora pri odchode z Hobitova. Ako povedal aj Elrond vo Vododole: “Keď bude preč Veľprsteň Trojica stratí moc a mnoho krásnych vecí vybledne a upadne do zabudnutia. To je moje presvedčenie.” A ako povedala aj pani Galadriel: “Lebo naša jar, aj leto už prešli a na tejto zemi ich už nikto nikdy neuvidí, iba ak v spomienkach.” Rozdiel medzi knihou a filmom tak vidím najmä v tom, že ten smútok z obrovskej straty, ktorá Stredozem postihne, či už sa príbeh skončí dobre, alebo zle, skrátka ten tieň neodvratného zániku, sa Jacksonovi do filmu preniesť nepodarilo. Zatiaľ čo v knihe bol priam esenciálnou súčasťou celého rozprávania, rovnako dôležitý ako súboj dobra a zla, Jackson ju odbil niekoľkými scénami, v ktorých sa navyše zameriaval takmer výlučne na Arwen a jej intímny vzťah s Aragornom. A tých pár, už tak oklieštených scén, sa navyše stratilo v tom neustálom behaní a rinčaní zbraní a nezostala po nich ani spomienka. Jackson proste vymenil melanchóliu a nostalgiu za akciu.

Zaujímavý je však aj samotný mýtus ako žáner, ktorý je charakteristický najmä tým, že zobrazuje hrdinu ovládaného vyššími silami. Takýto hrdina nie je pánom svojich činov, silnou individualitou, ale figúrkou. Na to vidíme narážky v celom Pánovi prsteňov. Množstvo náhodných stretnutí, únikov a záchran je tu vysvetlených práve prostredníctvom akejsi sily, ktorá hrdinov niekam ťahá. Všetko je skrátka predurčené vo Veľkej hudbe vytvorenej Ilúvatarom a uvedomuje si to predovšetkým Gandalf.

Kým knižný Pán prsteňov je teda mýtom, ten filmový postupuje presne opačne. Hrdinovia si všetko musia vybojovať pomocou svojich individuálnych schopností. Sú to skrátka silné individuality, ktoré vyhrávajú bitky, žiadni bohovia. V Jacksonovom svete sa mágia nikdy nenachádzala. Iba ak mágia potulných kúzelníkov znázornená niekoľkými lacnými trikmi a bojovými scénami. Nič, za čím by bolo treba smútiť.

Kým kniha je teda esejou o konci jedného veku – veku mýtov, božstiev a mágie, prítomných všade vôkol nás, a nástupe veku nového – veku ľudí, vo filme sa tento rozmer nenachádza. Filmového Pána prsteňov skrátka nevidím ako to osudové, nostalgické a melancholické dobrodružstvo, akým boli knihy, ale len ako výborne vyrozprávaný veľkofilm.

11 06.08.2021

Tento komentár je nepodarok a nemohlo to byť ináč lebo ho napísal soľný stĺp. Začína sa takto:
"Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času."
A končí sa:
"Tak to chodí"

Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času. V jeho príbehu sa ozývala božská existencia maskovaná za existenciu mimozemskú. Aké je to nazerať na svet očami bytosti, ktorá neprežíva svet v časovom slede, ale vidí každý okamih svojho života? Aké je to stáť mimo času? Častý to námet kresťanskej filozofie.

V priebehu čítania sa ozýva to neustále pýtajúce sa: O čo v tom príbehu ide? A odpoveď je prostá: Ide o výpoveď o Bohu. Preto tí Bratia Karamazovci, preto tá ozvena "cesty pútnika" (Pillgrims progress). Ten ironický štýl a roztrieštený spôsob rozprávania je tu vlastne úplne adekvátny. Simuluje spôsob uvažovania bytosti "vytrhnutej z času", bytosti, ktorá v každom momente dokáže prežívať každý chvíľu svojej existencie - aj preto je dej nelineárny. A vďaka tomu získava od svojej existencie odstup - aj preto tá irónia.

Zároveň však sledujeme aj príbeh o svete, ktorý už Boh opustil. Drážďany sú tu jednoznačnou upomienkou na Sodomu a Gomoru, k čomu Vonnegut privádza čitateľa aj prostredníctvom úvodnej zmienky o sebe ako o "soľnom stĺpe" (Lótovej žene). Je to vlastne ukážka pekla na zemi. Čo zostáva človeku, čo prežil podobnú situáciu? Iba šialenstvo. Či skôr odpútanie sa od fyzického sveta a uzavretie sa do svojej mysle. Radikálne popretie zmyslu sveta. Bezčasie traumy.

Ďalšou otázkou tu potom je, či budeme Billyho považovať za narušeného vojnového veterána, alebo za bytosť podobnú Bohu. Môžeme ho, rovnako ako naši predkovia, považovať za oboje a vyhneme sa tak problematickej dichotómii. Billy odmieta svet tak radikálne a úplne, až sa vytrhol z času a dotkol sa hviezd. Stal sa niečím, čo sa podobá božskej existencii. Inými slovami: Tam v tých Drážďanoch vlastne duševne zomrel a jeho knižné putovanie je vlastne putovaním posmrtným. Billy Pilgrim je živý mŕtvy. Tak to chodí.

7 06.08.2021

Táto kniha je ako výstrel z brokovnice. Mimoriadne silná a rozptýlená do mnohých kútov (poézia, dráma, novela, poviedka, rozprávka, esej...). Odporúčam si prečítať predovšetkým drámy, pri ktorých som netušil, či sa mám najskôr smiať, alebo s okúzlením sledovať noblesne ironické pohrávanie sa so slovami. Wildove aforistické explózie sú vskutku ohurujúce a pritom také ľahké, že vôbec nepôsobia literárne. Zaujali ma aj eseje. Po opulentných (veď len to vymenovávanie všetkých pokladov v Dorianovi Grayovi zabralo niekoľko strán) priestoroch aristokratických domov, v ktorých sa autor pohybuje s dokonalou gráciou, zrazu "fľochne" na papier Dušu človeka za socializmu. Priznám sa, prekvapilo ma to. Nuž a potom Sebecký obor a Šťastný princ... Veľký ironik zrazu napíše niečo z čoho priam srší pátos, dobrota, láska a krása. Sebeckého obra sa dokonca dá čítať (a mnohí to tak robia) ako náboženské podobenstvo. Prekrásna, nádherná kniha. Paradoxne, najmenej ma z Wildovej tvorby zaujal práve Dorian Gray.

2 05.08.2021

Spomedzi veľkej gréckej trojice bol pre mňa najmenej zaujímavý práve Eurípidés. Jeho knihy síce považujem za skvelé lekcie z etiky (grécka dráma a poézia bola považovaná za filozofiu) a za veľmi dobré drámy, avšak ako básnik ma vôbec nezaujal. Príčinou môže byť jeho prílišná "liberálnosť" a relativizácia a s tým súvisiaca profanizácia sveta, ktorá podľa mňa v tomto prípade oslabila práve tú poetickú silu. Pre mňa je teda Eurípidova "modernosť", o ktorej sa tak často hovorí, skôr na škodu. Pravdepodobne časom siahnem aj po zvyšných dvoch výberoch, ale nechám si ich až na záver, ako povinné čítanie. Spomedzi tohto výberu ma najviac zaujali:
- Trójanky - svojou bezútešnosťou a jednorozmernosťou až prekvapivo moderná dráma. Toto bol asi jediný moment, kedy zo mňa Eurípidés vydoloval silnú emóciu a kedy silou svojich obrazov dosiahol kvalít Sofokla a Aischyla. Dôvodom je aj to, že mi celá štruktúra pripomenula rituály plačiek a teda prenikala akýmsi nádychom mystiky. Ťažko povedať, či sa tu Eurípidés inšpiroval dobovými udalosťami, avšak tá relativizácia hrdinov Tróje bola rozhodne veľmi osviežujúca.
- Alkéstis - dráma zaujímavá najmä svojim etickým konfliktom, kde proti sebe stoja dve silné stanoviská. Admétos kritizuje otca za jeho neochotu obetovať sa zaňho, kvôli čomu zomrela jeho manželka Alkéstis, kdežto Feres nerozumie prečo by sa mal vôbec za niekoho obetovať, keďže všetko je to práve Admétova vina. Otvára to úchvatné otázky o hodnote staroby, o slobode a zodpovednosti, o vzťahu rodičov a detí a najmä o tom, za čo sa oplatí žiť a umierať. Dráma vhodná nielen pre milovníkov umenia, ale aj pre etikov a filozofov.
- Ifigénia v Aulide - zaujímavý vnútorný konflikt Agamemnóna, kde proti sebe bojujú politik a brat na jednej strane a manžel a otec na strane druhej. Jeho citový svet je tu odlišný ako u Aischyla, samotný Agamemnón vníma situáciu ako tragickú a ťažšie sa s ňou zmieruje. Mimoriadne silný je tu už ústredný motív "stretu" medzi nevinnosťou a krehkosťou Ifigénie a silou a brutalitou armády.

2 02.08.2021

Asi budem za chrapúňa, ale ja si skrátka neviem zvyknúť na Okályho štýl. Jeho prebásnenia mi prídu mdlé a štylisticky konvenčné, jeho štúdie zasa príšerne opisné a interpretačne málo invenčné. Týka sa to predovšetkým Aischyla a jeho obradnejšieho jazyka, pri Euripidovi to príliš nevadí. Keď to porovnám s absolútne strhujúcim Endersovým prekladom, ktorý do mňa vtrhol ako nejaký posol bohov a naozaj mi sprostredkoval až mystický zážitok, vychádza z toho Okály naozaj len ako provinčný prekladateľ. Potešila ma však štúdia venovaná Menandrovi. Taktiež oceňujem mimoriadne rozsiahlu komentárovú časť.

02.08.2021

Výborný životopisný úvod do Shakespearovho života a dokonca i tvorby. Fundovaný a pritom písaný ľahkým perom. Sem-tam jemne konšpirujúci (veď ako inak) a pritom stále zotrvávajúci v únosných medziach, pretože nikdy neopúšťajúci konsenzus a priznanú hypotetickosť. Už len pre tú nákazlivú vášeň pre svojho autora a alžbetínsku renesanciu by po ňom mal siahnuť každý laický fanúšik Shakespeara. Obzvlášť pútavá bola kapitola popisujúca Shakespearových konkurentov a dobový Londýn. Greenblatt tu až beletristicky sprostredkoval zápach hostincov, opiášov a nevestincov a intelektuálnu atmosféru slávneho literárneho krúžku. Viem, Greenblatt nie je natoľko precízny a obsažný ako Honan, ale zato podľa mňa sprostredkoval Shakespeara (ako osobu) omnoho širšiemu okruhu čitateľov. A to nie je málo.

3 02.08.2021

Problém nemám s Dickensovým štýlom (ako mnohí iní), skôr s výberom témy. Dickensova jemná rozprávkovosť, výborný cit pre karikovanie a cielený pátos u mňa celý čas bojovali so skutočnou a veľmi krvavou historickou udalosťou, na ktorej nebolo nič rozprávkové, patetické a karikovania-hodné (veď čo v tej krutej dobe nebolo samo o sebe karikatúrou). Navyše mám pocit, že Dickensova sociálne-kritická metóda a nostalgický tradicionalizmus vyslovene čerpá z "anglickosti", z dôkladnej a najmä prežitej skúsenosti s kultúrou a s jej inštitúciami a do istej miery aj z aktuálnosti. V podstate išlo o jedinú Dickensovu knihu, ktorú som neprečítal na jeden nádych. Akoby sa odohrávala v permanentnom časovom a kultúrnom zlome. Zjednodušene: radšej nejaké modernistické či naturalistické uchopenie, než takáto ani ryba, ani rak. Viem si predstaviť, že niekoho môže priťahovať práve toto pnutie, a dokonca môže vnímať tento "zlom" ako istú inováciu. Pre mňa to neplatí. Uvedomujem si, že môže ísť len o moju preferenciu, avšak o čo iné ide pri hodnotení umenia? Nie je to snaha zracionalizovať si svoje preferencie?

2 02.08.2021

Perfektný úvod do Shakespeara, ktorý na necelých dvesto stranách odhaľuje všetky potrebné súvislosti a kontexty "alžbetínskeho" divadla a doby. Pútavé, prehľadné, čisté, jasné, bez vnárania sa do podružných tém a vŕšenia zbytočných slov. Vhodné nielen pre študentov teatrológie, ale aj laikov (ako som ja), ktorí sa chcú podrobnejšie oboznámiť s alžbetínskym divadlom nad rámec predslovov, doslovov a drobných štúdií. Rád sa k tejto knihe vraciam.

02.08.2021

Čítal som úchvatné vydanie Spolku sv. Vojtecha s Cipárovými ilustráciami. Ich vitrážový štýl krásne svedčal najmä prvej stredovekej časti, ktorá sa mi, v zhode s Brémondom, zdala krajšia, pretože menej abstraktná, vysvetľujúca, viac poetická. Už úvod s Duchom zeme, ale najmä Valpurgina noc a Margarétkin záverečný spev akosi obsiahli mystiku i telesnosť, blasfémiu a pietu, erotičnosť i duchovnosť, ktoré sa viažu ku predstavám o stredoveku. Sabaty už asi navždy budem vnímať cez Valpurgu a cez plamennú rieku na Blocksbergu. Druhá časť, ktorá sa obracia k antike je azda ešte viac filozofická a poeticko-historická. Goethe tu obsiahol a reflektoval snáď celý vývoj básnictva a aj Faust sa mi tu javil skôr ako básnik. Akoby ani nebola o Faustovom fyzickom konaní, ako skôr o jeho básnení a azda aj preto také obrovské štýlové rozpätie, azda preto tá štylistická sebareflexia pri rozhovore s Helenou, azda preto pôrod básnického božstva. A hoci sa v druhej časti azda najviac odhaľuje Goetheho unikátne filozofické myslenie, ktoré polemizuje s najväčšími idealistickými filozofmi tej doby, hoci to opäť vrcholí mystickými pasážami, najmä spevom o slobodnej spoločnosti, bolo to na môj vkus tak trochu ťažkopádne a abstraktné - o čosi viac filozofia ako poézia. Záverečná Čakánkova štúdia celú túto krásnu knihu korunovala. Azda jediné, čo ma po celý čas trápilo bolo to, že poznám pasáže z Fischerovho prekladu, ktorý je podľa mňa lepší.

4 02.08.2021

Čítam básne a som v nejakom zvláštnom svete, ktorý nahlodávajú rôzne entity a reality. Jurolek básnik, ja, fiktívny autor Jurolek, Jurolek-Jurolek, moja predstava o sebe.... Všetko sa zlieva. Cítim mohutný prúd, ktorý nezávisle na mne preniká krajinou a ja v ňom stojím a bojím sa odísť, je to niekde v hrudi - fyzické, a ja to nedokážem opísať. Viem len, že ak odídem, zmizne to. Nikdy som nič podobné nezažil, akoby som sa prekryl s inou osobou. Myslíš, že to cíti i Jurolek? Myslíš, že cíti, že sa doňho snažím vtlačiť, tak ako sa on vtláča do mňa? Určite je to láska.

02.08.2021

Čím viac nad tou knihou premýšľam, tým mi príde zaujímavejšia. V priebehu čítania, keď opadol odpor k provokatívnosti, som si začal uvedomovať, že Gymnazistky nie sú len o postmoderných hrách a o výsmechu zo slizkých sexuálnych dvojzmyslov, ale aj o parodovaní kultu mladistvej krásy a o otázkach ohľadom ľudskej sexuality všeobecne. A hoci si stále myslím, že ide o hru, ktorá ma v žiadnom bode neznepokojuje a vnútorne nemení, skôr občas jemne irituje, je tak brilantne napísaná, že som cítil, akoby moju myseľ zdvihla nejaká vlna-verš, a tieto vlny-verše ma niesli, vťahovali ma do seba, poddávali sa, odtláčali, aby ma opäť prijali. Určite to bolo spôsobené aj tým jemným pátosom, hoci ironickým. A tu si nejaká časť zo mňa priala, aby Habaj nemusel používať iróniu a nechal pátosu voľný priechod. Nebolo by to však potom už pateticky zlé? A nie je vo výsledku tá kniha predovšetkým o pátose?

02.08.2021