Garik komentáře u knih

Názorový svet Johna Graya je síce do istej miery vzdialený tomu môjmu, napriek tomu som v jeho esejach našiel množstvo podnetných myšlienok a zaujímavých postrehov. Toto jeho dielo rozhodne stojí za prečítanie.

Vyberám:
„Uvažujeme-li o myšlence, že žijeme v sekulárním věku, stojí za to si připomenout, že sekulární říše sama je křesťanským vynálezem. Biblickým kořenem sekulárního státu je pasáž v Novém zákoně, kde Ježíš káže svým učedníkům odevzdávat bohu, co je boha, a císaři, co je císařovo. Toto raně křesťanské přikázání, rozvinuté Augustinem a v reformaci opatřené moderní formulací, je prapůvodním počátkem liberálního pokusu oddělit náboženství od politiky. V tomto jako i v mnoha dalších ohledech je liberalismus neokřesťanským kultem.“

„...; přijde den, kdy nikdo nezemře zbytečně. V minulosti se věřilo, že tento šťastný stav přinese bůh. Revoluční hnutí jako komunismus slíbila něco ještě zázračnějšího. S použitím vědy to lidské bytosti dokážou samy.
Věda by měla být hledáním pravdy, ale v sekulárních kulturách se stala hlavním nositelem mýtu. Lidské potřeby, které byly kdysi vyjádřeny náboženstvím, nezmizely. Od kultu kryogeniky po absurdní neodarwinistické ideje recyklují se ústřední mýty západního náboženství v podobě vědy. Během této transformace se moudrost, kterou obsahují, ztrácí. Při tomto hledání neexistujícího zemského ráje zahynuly milióny lidí, ale tím se hledání nezastavilo.“

„Teorie memů Richarda Dawkinse je neodarwinistické vysvětlení toho, jak se šíří myšlenky. Dawkins v knize Sobecký gen píše, že memy obsahují melodie, fráze, způsoby, jak vyrábět hrnce nebo stavět klenutí, politické ideje a vědecké teorie. Dawkinsova teorie předpokládá, že tak, jak se geny šíří stěhováním z těla do těla za pomoci spermatozoidů nebo vajec, tak se šíří i memy stěhováním z mozku do mozku. Ve skutečnosti není zcela jasné, zda je to opravdu teorie, nebo spíše poněkud nešikovná analogie, neboť i když volně mluví o šíření memů imitací, Dawkins nikdy nepopíše definitivní mechanismus přenášení myšlenek. Ani to příliš nepřekvapuje, vzhledem k tomu, že takový mechanismus neexistuje.“

„Víra, že věda může nastolit nový svět, je sekulárním mýtem a je vzdálenější realitě lidského života než kterýkoliv z mýtů minulosti.
Biblický příběh o pádu se pravdě blíží více. Vědomosti nejsou jednoznačné dobro, mohou být právě tak prokletím jako požehnáním.“

„Věří (liberálové), že existují neporušitelné lidské svobody, a proto trvají na tom, že všechno, co vlády dělají, musí být v souladu s lidskými právy.
Problém s touto primitivní liberální filozofií je v tom, že považuje svobodu za přirozenou věc, která se, jakmile je vládní útlak odstraněn, vyvine spontánně. Ve skutečnosti je svoboda mimořádně složitá a křehká konstrukce, kterou lze udržet jedině tak, že se dělají neustálé úpravy a přizpůsobování. Na rozdíl od mínění právně dogmatického druhu liberalismu, který v současnosti převládá, není svoboda systémem navzájem do sebe zapadajících práv, který je nutno za každou cenu udržet. Jedna svoboda může porušit druhou. Politika je umění volby mezi soupeřícími svobodami.
V imaginárním světě liberálních filozofů si nemusíme vybírat, kterých z našich svobod si ceníme nejvíc. V dobře napsané ústavě je můžeme mít všechny.“

„Tito stratégové se neomezují na Saúdskou Arábii, jejich cílem je zosnovat změny režimu v celé oblasti. Jejich politiku nelze vysvětlit jen v geopolitických pojmech. Jak se to v americké zahraniční politice často stává, obsahuje absurdní prvek idealismu.
Američtí tvůrci politiky, kteří podporují změny režimů napříč velkou částí Blízkého východu, opravdu věří, že demokratické režimy, nainstalované americkou vojenskou mocí, budou mít větší legitimitu než domorodé tyranie. A v tom se nebezpečně mýlí. V oblasti, kde americká moc vzbuzuje nevykořenitelnou zášť, může každý pokus USA o politické inženýrství jedině rozněcovat protiamerické cítění. Větší nebezpečí je v tom, že tím ještě zesílí podpora Al-Káidy a dalších radikálních islámských skupin do té míry, že v několika zemích způsobí nekontrolovatelný převrat, jehož obětí budou i americké geopolitické zájmy.“
(tento úryvok je z eseje datovanej 25. 11. 2002 !!)

„Americká válka v Iráku je nápadem neokonzervativních intelektuálů, kteří pohrdají tradiční diplomacií ministerstva zahraničí a ostřílenou obezřetností profesionálních vojáků v Pentagonu. Jako jakobíni v pozdním osmnáctém století a Leninovi bolševici v raném století dvacátém jsou američtí neokonzervativci, kteří teď v Bílem domě rozhodují, revolučními intelektuály s velice matnou představou o světě, v němž většina lidstva skutečně žije.“

Douglas Murray vo svojich postrehoch ide nádherne až na samu podstatu vecí, pričom sa rozhodne nevyhýba ironickým poznámkam (čitateľ bez zmyslu pre takéto jazykové „hrátky“ môže mať problém rozlíšiť takéto vsuvky od predošlých a nasledujúcich vážnych konštatovaní). Žiaľ, v texte často a trochu chaoticky preskakuje od udalosti k udalosti bez toho, že by uviedol dátum, takže text pôsobí miestami zmätene. Je prirodzené, že v takomto diele má prednosť tematické členenie pred chronologickým, no práve preto nedôslednosť v datovaní občas vytvára pocit dezorientácie. S pribúdajúcimi stránkami sa text našťastie stáva konzistentnejším.
Okrem mnohého iného ma zaujali Murrayho rozbory diel Jeana Raspaila a Michela Houellebecqa, jeho úvahy o umení, uvádzané príklady prenasledovania občanov štátnymi orgánmi vo Veľkej Británii, príklady násilných kriminálnych činov v krajinách západnej Európy a „zvláštneho“ prístupu k nim, ale aj reakcie znásilnených aktivistiek (príklady toho, čo dokáže urobiť s ľudským vnímaním reality ideológia). Pre mňa veľmi zaujímavou bola aj kapitola „Proč je střední Evropa jiná“, v ktorej sa zaoberá postojmi V4 a menovite spomína politikov Fica a Orbána.

Z knihy vyberám:
„Když francouzský medievalista Sylvain Gouguenheim dokázal v roce 2008, že starořecké texty zachránili křesťanští Syřané, a nikoli řečtiny neznalí Arabové, způsobil bouřlivou politickou kontroverzi, byl okamžitě osočen z islamofobie a organizovaly se proti němu petice a protesty. Téměř nikdo z akademie se neodvážil bránit jeho právo publikovat výsledky vědecké práce, ani jeden kolega z oboru nepodpořil objektivitu jeho bádání. Tato epizoda názorně dokazuje nejen zbabělost akademiků, ale i jejich charakter slouhů.“

„Obavy ze ztráty víry jsou pociťovány najsilněji v konfrontaci s její náhražkou, kterou dnes nazýváme „evropské hodnoty“. Jak poznamenal (anglický teolog Don) Cupitt jinde „západní sekulární svět je v podstatě křesťanský výtvor“. Tento kult není zcela neúspěšný, ale jako politické náboženství je nejistý ve svém zakotvení. Stále grandióznější jazyk jeho zástanců prozrazuje nemohoucnost, neboť mezi naléhavými požadavky práv a jejich uskutečnitelností se otevírá do očí bijící propast.“

„… se může oddávat životním radovánkám a svému soukromému blahu. U lidí, kteří ztratili své bohy, je to celkem přirozené. Zhroucení ideálu často provází cynismus – nač se trápit ztrátou naděje, když si můžeme užívat!“
„Jak ale Delsolová správně poznamenává, „my takovou možnost nemáme, naše jistoty se sice také zhroutily, ale místo cynismu propadáme pochybám, zda vůbec existuje pravda“.“

„K naší dnešní kultuře budou ale pociťovat jen opovržení. Jak jednou trefně poznamenal turecký prezident Erdoğan, západní demokracii mohou použít jako autobus, a až budou v cíli, vystoupí.“

„Přesto to vypadá, že inteligentní a kulturní lidé ztratili povědomí o smyslu civilizace a života. Jak by jinak mohli dávat ruce pryč od obrany a podpory vlastní kultury, v níž vyrostli, a dokonce ji pomlouvat a napadat? Stále dokola slyšíme sirény nového orientalismu: „O sobě si nic dobrého myslet nechceme, naopak každého jiného jsme ochotni považovat za mnohem lepšího.“
Téměř neznatelně zadul v novém století lehký vánek z opačného směru. Počalo se neochotně připouštět, co renegáti a disidenti tvrdili už od konce války, a to že liberální společnost za svou existenci dluží náboženství, ze kterého vyrostla.“

„(Dawkins): „Naše existence připadala kdysi lidem jako ta největší záhada. Darwin s Wallacem ji ale vyřešili.“ Tato věta dobře ilustruje propast mezi uznávaným ateistickým světonázorem a běžnou životní zkušeností. Byť si Dawkins myslí, že tajemství života bylo vědecky objasněno – což platí nanejvýš omezeně –, nikdo svou existenci neprožívá jako vyřešenou a záhadu svého života může nanejvýš vytěsnit.“

„Ti (liberálové) stále vedou na Západě nekonečné diskuze o různých stránkách ženských a homosexuálních hnutí, dokonce i o jakýchsi transgenderových nebinárních právech, ale přitom podporují import lidí, kteří uvedeným skupinám upírají právo na existenci. Jak je možné, že oni intelektuálové vedou kampaň za přijetí milionů přistěhovalců, kteří nepřiznávají mužům a ženám stejná základní práva? Máme to chápat jako svědectví víry v nepřekonatelnou sílu osvíceného liberalismu? Opravdu časem přesvědčí Afghánce, Eritrejce, Nigerijce i Pákistánce o svých pravdách? Každodenní zprávy bohužel tento optimistický předpoklad nepotvrzují.“


Napriek drobným výhradám a zníženému hodnoteniu vrelo a jednoznačne odporúčam!

40 06.04.2019

Autor sa do témy pustil s ohromujúcim rozmachom, čo však tiež znamená, že sa často dotýka aj oblastí mimo svoju odbornú pôsobnosť. A preto treba mať dvojnásobne na pamäti skutočnosť, že pán Vondruška už značnú dobu pôsobí ako profesionálny spisovateľ beletrie a skôr popularizátor ako historik. Tiež je jasné, že autor, ktorý má na konte také množstvo publikovaných kníh, zrejme nebude mať dostatok času potrebného na to, aby sa oboznamoval s tak rozsiahlymi zdrojmi v takejto širokej problematike iba kvôli nejakým okrajovým a pre účely danej práce zdanlivo nedôležitým poznámkam. Prirodzeným dôsledkom toho je, že niektoré historické (a nie len tie) skutočnosti a udalosti interpretuje mylne a podaktoré domnienky (či skôr historiografické mýty a ideologické dezinterpretácie) považuje za fakty. Je síce nepochybné, že jeho znalosti siahajú ďaleko za jeho odbornosť, no zároveň je zreteľné, že napr. do učenia RKC neprenikol. A to môže byť pri pochopení niektorých dejinných procesov (napr. tzv. boj o investitúru) kľúčové. Z toho, čo uvádza, sa možno domnievať, že je napr. úplne mimo v chápaní pojmov ako trebárs dogma či kacírstvo. A keďže sa (aspoň spočiatku) stredovekom zaoberá (v rámci predmetu tejto práce a jej rozsahu) pomerne obšírne, dopláca na tieto neznalosti dosť často. Prečo ma toto vôbec zaujalo? Najmä, ak je táto problematika – v rámci uvádzania nejakých základných historických súvislostí k lepšiemu objasneniu ústrednej témy knihy a jej zasadeniu do širšieho kontextu – naprosto okrajová? Snáď práve pre tú jej okrajovosť a teda zdanlivú nedôležitosť. Pretože práve pre ne sa čitateľovi – ktorý sa sústreďuje na nosnú tému a najdôležitejšie myšlienky a tento „okraj“ vníma iba ako podklad (navyše podkladaný autorom, ktorého laický čitateľ s naivnou dôverou môže vnímať ako odborníka) – veľmi ľahko a takmer automaticky dostávajú pod „kožu“ nie historické fakty, ale ideológia, ktorej ideologické interpretácie dejín si nepozorný čitateľ zamieňa s historickými faktami (a tisíckrát nenápadne omieľaná lož sa stáva „pravdou“). A čomusi takému by sa mal (kedysi) profesionálny historik snažiť vyhýbať. Pretože, ako mám potom ja, ako čitateľ, ako laik, pristupovať s dôverou k ostatným autorom predkladaným interpretáciám, pri ktorých však už pre nedostatok mojich znalostí nie som schopný posúdiť ich objektivitu, resp. odhaliť zaujatosť či manipuláciu (z ktorej by som nepodozrieval autora, ale jeho zdroje)? Navyše, vyznieva ironicky (či skôr smutne?), ak autor nevedome otravuje myseľ čitateľa zrovna mýtmi, ktoré tu automaticky berie za svoje a na ktorých zároveň stojí aj ideológia, proti ktorej sa rozhodol svojou knihou statočne (pritom s nutnou obozretnosťou) vystúpiť.

Napriek všetkému, čo som uviedol vyššie, považujem autora za bezpochyby dostatočne odborne podkutého a rozhľadeného človeka k tomu, aby sa mohol kompetentne vyjadrovať k migračnej politike a ideológii, ktorá nám vládne, práve z toho pohľadu, ktorý si zvolil.
Knihu vrelo odporúčam!

19 06.04.2019

Je rozdiel medzi odmietavým (väčšinou – ale nie výlučne – zo sekulárnych pozícií vnímaným) postojom k osudu oviec vedených na porážku a dobrovoľným prijatím úlohy ovečiek vedených svojím pastierom k prameňu života večného. Kresťan by mal vedieť rozlišovať, kedy v pokore prijať rolu ovečky (teda vedeného) a kedy prijať úlohu pastiera (teda vedúceho) ako svoju povinnosť voči blízkym. V tom by mu mala pomôcť aj táto knižočka.

13 06.04.2019

Kniha o manipulácii, manipulátoroch a ich obetiach, o to užitočnejšia, že takýchto publikácií na našom knižnom trhu moc nie je.
Je spracovaná naozaj profesionálne, kvalitne, bez chýb. Trochu mi vadilo rozhodnutie dať menovaným klientom české mená (resp. české ekvivalenty). Zámerom mohlo byť uľahčiť českému (slovenskému) čitateľovi orientáciu v aktéroch (obetiach manipulátorov) tých niekoľkých prípadov, ktoré sú v knihe „na preskáčku“ uvádzané a rozoberané. Preto som si musel stále pripomínať, že všetky osoby a ich príbehy sú súčasťou francúzskych reálií. Poznatkom, upozorneniam, ani návodom na riešenia, ktoré autorka prináša, v podstate ani niet moc čo vytknúť (ostatne – som iba laik), no v ich pozadí cítiť vplyv prostredia, ktorého sociálne parametre sú nám stále ešte (našťastie) vzdialené, a kultúry, ktorej „hodnoty“ sa u nás ešte úplne (našťastie!) neetablovali.
Osobne som pociťoval problém stotožniť sa s niektorými termínmi, ktoré vo svojej práci autorka používa – napr. keď narába s pojmom ’sebeláska‘ (v max. pozitívnom zmysle), pričom neposkytuje dôsledné vysvetlenie (aspoň nie v tejto knihe), čo pod týmto pojmom rozumieť.
Aj preto k takýmto knihám z oblasti populárnej psychológie treba vždy pristupovať obozretne a s kritickým odstupom (tiež k výberu odborníka, keď už neostáva, než osobne vyhľadať odbornú pomoc). Tých smerov a prístupov v tejto oblasti je totiž naozaj mnoho. Ostatne, výstižne a z nadhľadu (i keď o sebe samej zrejme pochybnosti nemá) na to upozorňuje na pár miestach aj sama autorka:

„Psychiatři jsou lékaři. Někdy ješte procházejí doplňkovými výcviky v psychoanalýze, v kognitivní a behaviorální terapii apod. Dalšími odborníky jsou psychologové, psychoanalytici, specialisté na behaviorální, kognitivní terapii, na gestaltterapii, sofrologii, rodinní terapeuti, systemici apod.“

„Bezbřehé teoretizování pravděpodobně bránilo skutečnému pochopení psychických jevů, které souvisejí s duševní a citovou manipulací. Jinak řečeno, někteří psychiatři, psychologové nebo psychoterapeuti chtějí ze každou cenu objasnit pacientovy prožitky zasazením do předem určeného teoretického rámce, který získali svým vzděláním.“

„Terapeut ho (pacienta) nesoudí. Jeho terapeutický postup úzce souvisí s jeho vzděláním, životní filozofií, osobností a etikou, …“

Problém (či nedostatok) vidím v tom, že ak sa už raz zaľúbite (váš mozog začne vo veľkom produkovať hormóny, ktorými sám seba dokonale zblbne a váš zdravý rozum vám dá pá-pá), žiadna takáto kniha ani akékoľvek teoretické znalosti hocijakej psychológie vám zrejme nebudú nič platné.

16 06.04.2019

Patrik Ouředník konfrontuje v prvej eseji názory Tomáša Halíka, ktoré si vybral ako esenciu problematického západného chápania reality stretu s islamom. V tejto najobsiahlejšej eseji vychádza z pozície obhajcu konania obetí útoku na redakciu Charlie Hebdo, zastávajúc hodnotové pozície vzišlé z osvietenských myšlienok. V duchu osvietenstva a liberalizmu sa nesú aj ďalšie eseje. Byť ateistom, nemám s názormi a filozofickými pozíciami autora žiaden problém. No ako veriaci mám k textu predsa mnohé výhrady, ktoré tu ale nebudem rozvádzať. Tento súbor esejí však hodnotím kladne, pretože ak pominiem spomínaný rozchod vo filozofických a náboženských otázkach, potom s paternalistickými postojmi a názormi na príčiny nemohúcnosti Európy zoči-voči vpádu islamu na jej územie, na podstatu a príčiny jeho útokov proti našej civilizácii a kultúre, na všetky problémy z tohto vyplývajúce, musím iba vysloviť Ouředníkovým rozborom svoj súhlas a obdiv.
Navyše, toto je jedno z tých diel, ktoré dokážu pozorného čitateľa poučiť, vzdelať a obohatiť. Je to majstrovská ukážka polemiky a prísnej logiky, aká sa dnes vidí naozaj zriedka. Poukazuje na význam slov, ktoré nie sú iba prázdnymi pojmami, ale majú svoj myšlienkový obsah.
Táto kniha je pre mňa tiež svedectvom o tom, ako veľmi nám dnes chýba tzv. klasické vzdelanie.

Vyberám:
– o pravom význame slova tolerancia (pre tých, ktorí týmto slovom radi kropia všetko navôkol ako z guľometu):
„Českým ekvivalentem je snášenlivost, nikoli ohleduplnost.“

– o umelom pojme „islamofóbia“:
„Je to jedno z oněch slov, která západní média a vzápětí politický svět převzaly bez mrknutí oka, hloupě a ignorantsky, poslušny těch, kteří s ním vyrukovali ve jménu boje proti Západu, proti demokracii, proti liberálním muslimům, proti zrádcům a odpadlíkům, proti nevěřícím psům, proti smylníkům a nezahaleným ženám. Je to jedno z oněch slov, která hlásají zákaz myšlení“

„Podobně jako název ’Islámská komise pro lidská práva‘, v jejímž pojetí jsou lidská práva omezena na právo vyznávat islám a která míní prosazovat toto výlučné lidské právo na úkor všech ostatních, je i slovo ’islamofobie‘ sémantickým kejklem, který má za účel ztotožnit kritiku islámu, resp. islamismu s rasismem – a umlčet tak ty, kteří si nepřejí, aby náboženská dogmata určovala chod společnosti.“

„Záměna pojmů umožňuje přesunout kritiku z prostoru intelektuální diskuze na pole trestního zákona.“

– o minulosti a prítomnosti (a o svedomí elít?):
„Disidenti v komunistických zemích kdysi požívali bezvýhradné morální a intelektuální podpory západního světa; disidentům v islámských zemích se této milosti nedostalo.“

– niečo o množinách pre tých, ktorí tak radi bľabocú o mierumilovnom islame a stoj čo stoj musia oddeľovať (islamských) teroristov od islamu:
„Všichni muslimové nejsou islamisté. Ale všichni islamisté jsou muslimové. Všichni muslimští fundamentalisté nejsou džihádisté. Ale všichni džihádisté jsou fundamentalisté.“

– výstižne o aktivistoch a úderníkoch z niektorých mimovládiek:
„... věční svazáci a svazačky, prospěšní idioti, kteří osočují z islamofobie (to jest – díky pozoruhodné sémantické akrobacii – z rasismu) všechny, kdo se odváží kritizovat islám či islamismus.“

– a toto by si mali uvedomiť a mať na pamäti všetci tí (humanistickí a liberálni) idealisti, ktorí tak radi migráciu z islamských krajín:
„I ateismus je islamofobní; je porušením božího zákona a v islámských právnických školách – mazhabech – je ztotožňován s apostází, jež se v Koránu trestá smrtí.“


Možno to nie sú eseje plné hlbokých myšlienok, ale určite sú plné prísnej logiky. Tak či onak – človeku ideológiou zbaveného zdravého rozumu, tento rozum ani táto kniha zrejme neprinavráti.

19 06.04.2019

Po literárnej stránke chabé. Kostrbatosť dialógov, a textu vôbec, a s ňou aj prvoplánovosť deja bili do očí s prečítanými stránkami čoraz viac a viac. Autor väčšine svojich postáv nedokázal vtisnúť taký charakter, aby som si ich dokázal zapamätať dlhšie ako pár hodín a bez problémov podľa mena rozlíšiť, kto je kto a čo všetko má za sebou.
Niektoré pasáže síce boli zaujímavé, najmä tie zo života a „kómy“ Mateusza, dosť chytľavá bola aj dejová linka s Feng Weiom (v porovnaní s ostatnými asi jediná zaujímavá postava) a Sun, ale na stošesťdesiat strán to skrátka bolo málo. Ostatne, samotné postavy ako aj dej zrejme nie sú dôležité. Dôležitým má byť – ak to teda chápem správne – posolstvo knihy.
Všetko je Jedno alebo „Jedno všechno je“, „Všechno je Bůh“. Boh ako informácia. Buddhizmus, hinduizmus, lámaizmus, šamanizmus, kresťanstvo s ich všeobecnými aj výlučnými pravdami – všetko zliate do akéhosi univerzálneho New Age mišmašu. Vychádza z toho také to „stačí všetko prijímať, ako to je; byť pokorný; na každého sa usmievať; cítiť sa šťastne a pociťovať všeobjímajúcu lásku a mier – stačí byť dobrý a byť spokojný sám so sebou“. Veď áno, on sa z toho Vesmír poserie a vo všetkom nám vyjde v ústrety. Pravdaže. A potom by už predsa stačilo tak málo – pokrok, všeobecné osvietenie, duchovný prerod ľudstva – a juchú, máme Raj na Zemi! Hm, hm… ale samozrejme! No, tak toto ma teda vôbec neoslovuje. Od takýchto, hoc' na prvý pohľad dobre vyzerajúcich a príťažlivých, návodov na Raj, či už pre jednotlivca alebo ľudstvo, je rozumné držať sa čo najďalej. Navyše, stačí tu mentálny krôčik a môže z toho byť aj „Stačilo by tak málo – iba stvoriť nového Človeka (a zlikvidovať toho starého) – a máme Raj na Zemi!“. A to už je stará mantra všetkých sociálnych inžinierov. Brr…
Záver? Kniha ako celok ma nijako nenadchla a ničím neobohatila. Rozhodne by som ju nikomu neodporúčal. Akurát čo som si pri nej pripomenul to staré známe, že „lož je tým nebezpečnejšia, čím bližšie má k pravde“.

A úplne záverom ešte pár citácií ako príklad toho, prečo som napriek toľkej kritike predsa dal aspoť tých 40% (aj to som ale niečo musel vytrhnúť z kontextu, aby som sa s tým mohol ako-tak stotožniť):
„Někteří jeho virtuální přátelé, jinak nejspíš milí, normální lidé, tam plivali nenávist na jiné lidské bytosti, vyjadřovali se o nich jako o opicích a ještě hůř, jako o odpadu, o někom, kdo je míň než zvíře. Tohle psali jedni lidé o druhých lidských bytostech.“

„Nebo naopak ta vždy okamžitě obnažená, nahatá a k smrti se stydící úzkost, že zase něco dělá špatně? To kvůli ní byl kdykoliv ochoten ulevit nozku tím, že přes něj jednoduše přetáhl mokrý hadr opilosti a vystoupil z prostoru a času, ve kterém se počítaly nesplněné povinnosti, prošlé termíny, plané sliby a zahozené šance jako při nějakém branném závodě s bodováním fyzické a psychické zdatnosti. Víra mu tuhle úzkost vzala.“

„Pokora je umění jen a jen přijímat. Názor druhého, práci, do které se ti nechce, snášet dobré a zlé stejně. A hlavně si nemyslet, že jsi něco víc.“

13 28.03.2019

Nič proti názvu knihy, ktorý jasne indikuje tému a jej vnímanie zo strany autora. Nemám tiež výraznejších námietok voči tomu, aby autor knihy (ak už teda musí aj knižne ventilovať neprekonateľnú potrebu niekomu nadávať) ním kritizovaných pracovníkov médií týmto „termínom“ občas nazval. Ale aj oni sú predovšetkým ľudia (a až potom príslušníci profesnej skupiny) a zaslúžia si nejaký rešpekt a úctu, aj keď stoja na druhej strane názorovej barikády. Nazývať ich takmer neustále, bez výnimky, dehonestujúco a odľudšťujúco „mediálnymi krysami“ a to takmer na každej strane a často hneď niekoľkokrát, to už mnohé vypovedá aj o samotnom autorovi, jeho mentálnej výbave a pociťovanej (a zrejme nekontrolovanej) zášti. To napríklad nás, čitateľov, obyčajných občanov, nazval „ovčanmi“ iba raz. Ešteže tak.
Nový svetový poriadok, Veľký Manipulátor, Veľký Brat – tieto pojmy, obľúbené medzi konšpiračnými teoretikmi, používa tiež pomerne často. To, aký štýl si autor zvolil, akú „terminológiu“ prijal a s akou frekvenciou ju neváha v texte používať, nielen spochybňuje jeho objektivitu, ale radí ho, žiaľ, k mnohým ďalším, ktorí sa zaoberajú touto problematikou a jej podobnými (rôzne spôsoby ovládania populácie) a za všetkým vidia premyslenú konšpiráciu so sofistikovanou logistikou. Na tejto skupine autorov vidno, ako prílišný kontakt s konšpiračnými teóriami a prílišná dôvera v ne dokáže meniť a (de)formovať myslenie jednotlivca aj skupiny. Napríklad na to, že autor trpí istým druhom slepoty, neschopnosťou sebareflexie, poukazujú aj tieto riadky (a pritom hneď v úvode knihy vysvetľuje pejoratívny, dehonestujúci význam slova ’krysa‘ a jeho negatívne konotácie v našom civilizačnom okruhu): „… pričom sa oponujúci názor veľakrát zvrhne na vulgarizmy, urážky a dehonestáciu danej skupiny, čiže kultivovaná diskusia často nie je možná. Mediálne krysy nie sú…“
Ďalším negatívom, ktoré znižuje výslednú hodnotu autorových snáh, je to, že rôzne príklady mediálnej manipulácie uvádza neucelene, chaoticky. Aj následkom toho veľká časť textu vyznieva ako prepis nahrávky krčmového poúčania spolustolovníkov.
Odvolávky na také „kapacity“ ako je napr. Thierry Meyssan, autor knihy „Veľký podvod“, tiež na dôveryhodnosti nepridávajú.
A k zoznamu literatúry a zdrojov – ak som dobre rátal, robí to 52 položiek, z toho jeden román a päťdesiat odkazov na internetové stránky. To tiež niečo vypovedá o autorovej „nezaujatosti“.
Čo sa ešte týka chaotického usporiadania textu, tak napr. používaný termín „fiat-alternatíva“, ktorého neskoršie objasnenie autor avizuje už po prvom užití, je vysvetlený až v jednej z posledných kapitol.
Smutné je aj to, že väčšinu tohto komentára som mohol napísať už po prečítaní prvej štvrtiny knihy.

Zhrnutie: Čitateľovi tu nie je ukázaná cesta von zo sveta klamstiev, je mu ponúkaná iba okružná cesta vnútrom Huďovej vlastnej bubliny. Navyše, celý ten neobyčajne únavný prúd „myšlienok“ pána Huďa by sa, aj so všetkými použitými citáciami, mohol v pohode scvrknúť do tridsaťstranovej eseje.
Kniha síce prináša pár zaujímavých (no aj inde dostupných), avšak neusporiadaných faktov, ale asi jediné, čo ma v nej skutočne oslovilo, je v predposlednej kapitole citovaný text prednášky, ktorú mal Alexander Solženicyn v roku 1978 na Harvardovej univerzite.
Ľubo Huďo napísal ešte niekoľko kníh zaoberajúcich sa témami, ktoré ma zaujímajú, no čítať ich nebudem.

12 28.03.2019

Oslovil ma autorov štýl, jeho slovník a humor, ktoré tak obratne používa. A hlavne – kniha je v mnohom naozaj poučná.

15 27.03.2019

Úžasná kniha! Často si robím poznámky a výpisky, keď v knihe narazím na niečo dobré, zaujímavé, hodnotné, či už sa jedná o myšlienky, informácie alebo len vtipné postrehy a „hlášky“. Robiť to v tomto prípade nemalo zmysel – zrejme by som opísal 95% textu; a aj stručných poznámok k tomu, kde sa čo hodné povšimnutia v texte nachádza, by bolo príliš veľa. Zato som mnoho času strávil premýšľaním a som rád, že som sa s autorom mohol takmer vo všetkom plne stotožniť. Okrem mnohých iných myšlienok dielo tiež obsahuje veľa zaujímavých a podnetných (a nepochybujem, že hlboko pravdivých) interpretácií biblických príbehov. Timothy Keller mi týmto dielom poriadne rozšíril obzory a nesmierne ma obohatil, a aj keď nie všetky jeho myšlienky a postrehy boli pre mňa nové, ich podanie a výklad boli priam dokonalé.

8 27.03.2019

Aj keď je táto publikácia veľkou výzvou ku kritickému mysleniu, v niektorých prípadoch akoby ho sami autori postrádali. Napísali túto knižku so zámerom bojovať proti dezinformáciám, propagande, falošným správam, manipulácii a myslím si, že snahu o nezaujatosť im nemožno uprieť. Vidno však, že sami nemali dostatok sebareflexie, neustrážili svoje počínanie a neubránili sa tendencii kde-tu čitateľovi podsunúť vlastné politické preferencie a svoje videnie sveta. Pri svojej snahe o analýzu, či aspoň pomenovanie príčin, ktoré nás doviedli k tzv. postpravdivej dobe, pominuli značný výsek reality a miesto potrebného nadhľadu neprehliadnuteľne zotrvávajú na pozíciách tzv. mainstreamu, ktorý neskrývane presadzuje prevládajúcu ideológiu a voči ktorému sa obmedzujú iba na nemastnú-neslanú analýzu a bezpohlavnú kritiku. O niektorých veciach sa skrátka nediskutuje. Tak napríklad, keď z tvrdenia EÚ/NATO rovná sa DOBRO, vychádzame ako z premisy.
Keďže publikácia má napriek zámerne bulvárnemu obalu obsah populárno-náučného charakteru a autori majú snahu prezentovať sa ako nestranní odborníci, nechceným výsledným efektom môže byť dojem, že sa jedná o nenápadnú manipuláciu ukrývajúcu sa za boj proti manipulácii.
Nájdu sa tiež „komické prvky“. Napr. médiá ako „strážny pes demokracie“. To vážne? Hlúpejšie, drzejšie a bezobsažnejšie klišé aby jeden hľadal!
Chápem, že takáto kniha, určená pre čo najširšiu verejnosť, nie je a nemôže byť nejakou všeobsiahlou hĺbkovou analýzou, a že takémuto účelu musí okrem zvoleného formátu, grafiky atď., zodpovedať aj jej rozsah. Z toho zas plynie nutná rozsiahla selekcia obsahu, ktorej dôsledkom je, že aspoň priemerne informovanému a zorientovanému čitateľovi toho až tak moc nedá.

Napriek negatívam, ktoré som vnímal a v tomto komentári (nie všetky) spomenul, celkovo knihu hodnotím viac-menej pozitívne. Obsiahnuté myšlienky, postrehy, informácie, výsledky štúdií a niektoré návrhy riešení sú prinajmenšom hodné zamyslenia. Kritického zamyslenia.

19 27.03.2019

Naivná konšpiračná zlátanina. Meyssan síce kladie zaujímavé otázky, občas dokonca k veci, no ponúka nezmyselné odpovede. Svedectvami aj faktmi žongluje tak, aby si potvrdil svoje vlastné presvedčenie a z neho plynúce teórie.
Knihu hodnotím veľmi nízko (váhal som medzi tým jedným bodom za úprimnú snahu a odpadom), no jej čítanie môžem odporučiť ako cvičenie v logike a „študijný materiál“ – ako sondu do mentálneho sveta tvorcov a zástancov konšpiračných teórií. Možno tu napríklad vidieť známy „konšpirátorský“ myšlienkový vzorec: Musela to urobiť vláda (ktorej samozrejme zo zásady neveríme), pretože pre nás je skrátka absolútne nepredstaviteľné, aby hŕstka fanatikov (aj keď má za chrbtom akokoľvek organizačne, materiálne a finančne silnú skupinu) prekonala všetky tie perfektné bezpečnostné opatrenia (najmocnejšieho štátu sveta!).
Kontrolná otázka: Kto vás to vlastne presvedčil o dokonalosti tých opatrení? Žeby tá istá vláda (ktorej inak zo zásady nemožno dôverovať), keď presviedčala občanov o tom, ako dobre a efektívne vie nakladať s ich daňami?

14 16.03.2019

Myslím, že nikdy predtým ani potom sa mi nedostala do rúk publikácia, ktorá by „kvalitou“ a kvantitou šialených tvrdení predčila knihu Martina Herzána, ktorá je prisilnou kávou ešte aj vo svete konšpiračných teórií. Napokon, mnohé napovedá už samotný fakt, že kniha vyšla vo vydavateľstve Eko-konzult.
Autorovi sa hodilo do krámu akékoľvek šokujúce „odhalenie“, pravdaže čím šokujúcejšie, tým lepšie. U mnohých z nich sa čitateľovi ani netreba hlbšie zamýšľať, aby rozpoznal logické nezmysly. Smutné je, že autor sám doslova zmasakroval a rozmetal dôveryhodnosť aj tých zopár v realite ukotvených tvrdení a s nimi spojených varovaní pred javmi, ktoré predstavujú skutočnú hrozbu pre našu slobodu.

Myslím, že v tejto „debate“ bol Eco Martinimu takmer vyrovnaným súperom, no nestačil mu. Dokonca aj ja, laik, som postrehol v niektorých jeho úvahách logické nedostatky, nedôslednosť a nedotiahnutosť do konečných dôsledkov. Je jasné, že vzhľadom k veľmi obmedzenému priestoru pre argumentáciu im obom museli ostať kvantá nevystrieľanej munície, ale som presvedčený, že Martinimu jej ostalo omnoho viac.

Toto zamyslenie Mariána Husára prináša mnoho užitočných a pravdivých postrehov. Text samotný však pôsobí trochu nekonzistentným dojmom, čo je spôsobené zrejme tým, že sa tu strieda autorov jazyk dnešnej doby (a niektoré jeho úvahy, s takými populárnymi a zároveň už sprofanovanými termínmi ako napr. kreativita, autenticita, pokrok, sú potom akoby poplatné dobe) s „cirkevnou terminológiou“ a jazykom Biblie často užívaných citácií.
V hodnotení som váhal medzi štyrmi a tromi bodmi. Napokon dávam tri, pretože táto knižôčka vo mne nezanechala nejaký výraznejší dojem.

11 09.03.2019

Publikácia užitočná pre pochopenie zmyslu kresťanského pôstu.

„Správny pohľad na smrť nevedie človeka k strachu a beznádeji. Učí ho prijímať každý nový deň ako neopakovateľný dar a žiť čo najplnšie a najhodnotnejšie. Pre veriacich pohľad do neba nie je únikom zo zeme.“

„Pravý pôst má dvíhať hore, k Bohu, a rodí sa z úprimnej túžby zbaviť sa všetkého, čo spútava dušu i telo. Cirkev ho nenariaďuje, lebo je ovocím lásky, ktorú nariadiť nemožno. Pozýva však doň obohatená stáročiami preverenou asketickou skúsenosťou, ktorú potvrdili moderné poznatky medicíny a psychológie. Nepostiť sa v také významné dni, akými sú Popolcová streda a Veľký piatok, je podľa cirkevných prikázaní aj ťažkým hriechom v tom zmysle, že je to prejav veľkej necitlivosti a na bod mrazu ochladnutého vzťahu k Bohu. “

Pán Brezina sa nevyhol značným zjednodušeniam ani myšlienkovým skratom, pričom v jednotlivých textoch si poväčšine vybavuje osobné účty. Navyše tieto texty zjavne neprešli redakčnou úpravou a výsledný efekt je naozaj príšerný. Napriek tomu sa čitateľ môže v mnohom poučiť, či aspoň sa na problematiku ochrany životného prostredia pozrieť aj z iného uhla pohľadu, než je bežné. Najviac oceňujem poslednú časť knihy.

Medzi mnohým iným ma pobavili tieto výstižné postrehy o intelektuáloch:
„Miroslav Petříček popsal (...) intelektuála jako člověka, jehož popuzují jakékoli formy nezpochybnitelných pravd.“

„Antonina Kloskowska popisuje věčnou utopii duchovního vůdcovství intelektuálů, kteří odedávna toužili ukazovat společnosti cestu jako maják a kteří prožili pocit frustrace z příchodu komerční kultury v 19. století. Pro zhrzené intelektuály se stalo zpochybňování zjevených pravd nutkavou obsesí právě proto, že jejich vlastní zjevené pravdy přestaly společnost zajímat (nebo ji možná ani nikdy nezajímaly). (...) profesionální intelektuál, burcující davy každý den proti něčemu jinému...“

„Podle Poppera... I proto varuje Ortega y Gasset před „vyšinutými intelektuály“, kteří si kolem roku 1750 osvojili zvyk oslovovat lidstvo, což je podle něj „nejvytříbenější a tedy nejzavrženíhodnější podobou demagogie“.“

„(...) Ortega y Gasset. Pozoroval... Podle Schneidera jsou tito mudrlanti „téměř pro vše kompetentní, téměř v ničem vzdělaní a téměř ničím legitimní“.“

17 20.01.2019

Prečítal som to celé, i keď vzhľadom k povahe knihy to vôbec nie je nutné a navyše pre mňa, ako čitateľa z našich zemepisných končín, to obsahuje až príliš veľa poznámok venovaných reáliám talianskej politiky, najmä tým vzťahujúcim sa k osobe S. Berlusconiho.
Bolo to inšpiratívne. Mnohé Ecove úvahy síce vyšumeli do prázdna, no ešte viac ich bolo dôvodom k hlbšiemu zamysleniu.
Bolo to tiež poučné. Opäť sa mi potvrdilo, aké naivné je vyrábať si z ľudí idoly. Aj Eco, ktorý vám inak môže pripadať ako všetkého znalý génius a nesmierne múdry muž, sa vo svojich poznámkach, či už tých ku každodenným lokálnym problémom, alebo k tým dlhodobejším a globálnym, odkrýva ako obyčajný človek, s ktorým možno v mnohom súhlasiť a takisto v mnohom nesúhlasiť.

Thilo Sarrazin sa zaoberá politickou korektnosťou a to v dosť širokom zábere. Vracia sa ku koreňom myslenia, ktoré nás doviedlo až k samotnej politickej korektnosti, opisuje (najmä v nemeckom prostredí) jej pôsobenie a jej dôsledky.

„Všude tam, kde se kladou překážky, ba kde se znemožňuje pojmenovat relevantní jev sociálně akceptovatelným jazykem, tam jazyk nejen ztrácí část sve komunikační funkce, nýbrž navíc zkresluje skutečnost a znesnadňuje nám jak této skutečnosti porozumět, tak správně posuzovat události kolem nás a správně chápat vlastní rozhodování.“

„Skutečnost se jejím přejmenováním změní právě tak málo, jako se přejmenováním měny změní její kupní síla. Důstojnost objektu přejmenování je tabuizací starého názvu navíc spíše poškozena než posílena. Mimořádná energie, která se na tyto názvoslovné otázky spotřebovává, plodí mystifikaci jazyka. Lze ji pochopit jen jako důsledek myšlení, které buď pojmenovávání přisuzuje magické účinky, nebo které chce vlády nad názvy využít ke svým mocenskopolitickým cílům.“

„Orwellova strohá doporučení, jak dosáhnout dobrého a jasného jazyka, …:
- Nikdy neužívej slovního obrazu nebo řečové figury, které se často objevují v tisku.
- Nikdy neužívej dlouhého slova, můžeš-li místo něj užít krátké.
- Lze-li některé slovo vypustit, vypusť ho.
- Nikdy neužívej pasiva, můžeš-li použít aktiva.
- Nikdy neužívej slov cizích jazyků nebo výrazů vědy, můžeš-li totéž říci slovy vlastního jazyka, zvláště jazyka běžně mluveného.“

„Avšak z kolébky osvícenství se zrodil věnec ideologií, jež křesťanský příběh vrátily z onoho světa do světa pozemského a učinily jej o to atraktivnějším. Jádro tohto příběhu lze povědět jedinou větou: Na místo hříchu nastoupila nerovnost, na místo vykoupení rovnost. Takový byl základní impulz Jeana-Jacquese Rousseaua. V tom tkvěla motivace k teroru ctnosti Francouzské revoluce. To bylo jádrem komunistické ideologie. A to je ještě dnes motorem tak rozdílných společenských jevů, jako jsou progresivní daňové systémy, genderové bádání a integrační politika.“

„Ideology libovolné provenience spojuje nutkavá potřeba regulovat lidské jednání podle vlastních fixních idejí a vynucovat si odpovídající „výsledky“ i tam, kde jsou škodlivé a nesmyslné nebo kde si je postižení jednoduše nepřejí.“

Je to smutná kniha o smutnej realite. Pre nás je tiež desivou výstrahou. Pred bezdôvodnou vierou v až mýtickú čistotu západných (najmä tých bruselských) politikov. Pred nezmyselnými túžbami po lepších zákonoch diktovaných z „Bruselu“ a s nimi prichodivšej dokonalejšej spravodlivosti. Pred falošnými predstavami o tom, ako nám bude tým lepšie, čím tesnejšie spojíme svoj osud s projektom Únie.

Teraz výhrady:
Sarrazinovi sa, ako mnohým iným autorom, stalo to, že sa pri ponore do problému príliš vzdialil od svojej odbornosti. Aby teoretickú rovinu predkladanej problematiky rozvinul v čo najväčšom zábere, uchyľuje sa k dokazovaniu historických koreňov „teroru cnosti“ v čo najvzdialenejšej minulosti. V tomto, miestami až zbytočnom a samoúčelnom, historickom exkurze však často spája nespojiteľné fenomény a zjavne presahuje svoje obzory, napr. keď kresťanstvu pripisuje atribúty a Rímsko-katolíckej cirkvi ambície, ktoré v skutočnosti nikdy nemali.

Táto Sarrazinova práca je síce veľmi poučná vo svojej praktickej rovine, teda – „chorá“ ideológia a z nej plynúca reálna politika a jej praktické dôsledky (od totalitného myslenia k totalite), ale akú „svoju“ ideológiu by proti zmienenej „chorej“ postavil a ako by ju obhájil vo filozofickej rovine, to už je iná záležitosť. Osobne si myslím, že z pozícií etiky a morálky by svoje postoje obhajoval ťažko, keďže sám jeho názorový svet sa zdá byť značne vratký a vystavaný na tých istých plytkých základoch uložených v pohyblivých pieskoch relativizmu, na ktorých stavajú svoju argumentáciu jeho oponenti terorizujúci našu spoločnosť. Je to práve relativizácia dobra a zla a všetkých hodnôt, čo im umožňuje neustále posúvanie mantinelov a stupňovanie požiadaviek. Toto, zdá sa, Sarrazinovi úplne uniká. Výsledkom je, že po vstupe na pôdu morálky začína byť myšlienkovo nekonzistentný a vo svojich tvrdeniach si odporuje.

Prvé štyri kapitoly sú prínosné, obohacujú čitateľa o kontakt s dnešnou realitou (hlavne tou v SRN). V 5. kapitole sa už necháva uniesť a skutočnosť „teroru cnosti“ rozvíja do rozsiahlej teórie, v ktorej na základe niekoľkých vypichnutých, navonok podobných znakov zlučuje nezlučiteľné. Ak by tak nerobil, musel by uznať, že dnešný marazmus má pôvod práve v osvietenstve, v ktorom on vidí akési pokračovanie čiastočne idealizovanej antiky.
Tiež sa mi javí pravdepodobné, že mnohé uvádzané citáty, ktorými podporuje či ilustruje svoje tvrdenia, proste nepochopil.

Čo by som tak ešte mohol knihe vyčítať, je možno preklad (s dôrazom na „možno“). Niekedy sa dá, napríklad, iba s ťažkosťami rozpoznať, či je medzi výrokmi pozitívna alebo negatívna korelácia.

Knihu môžem odporučiť ako potenciálne dobrý krok na ceste k vytvoreniu si ucelenejšej a reálnejšej (bez zbytočných konšpirácií) predstavy toho, čo sa dnes vo svete okolo nás deje; predstavy o tom, čo nás čaká, keď budeme naďalej nekriticky a bezmyšlienkovito preberať do našej kultúry, do nášho školstva, do našich inštitúcií, našej legislatívy, všetky tie „dobrá“ pre nás „vzorových vyspelých demokracií“.

20 08.12.2018

Vzhľadom k pomerne obsiahlej a výstižnej anotácii knihy v samotnom komentári už hádam ani niet moc čo dodať. Je to kniha o systéme, v ktorom žijeme a o ideológii, ktorá sa snaží ovládnuť naše myslenie a naše životy. Jiří Fuchs má svoje tvrdenia a myšlienky, ktoré predkladá, argumentačne veľmi dobre podložené. I keď v tomto názore určite nie každý bude so mnou súhlasiť, každopádne je to aspoň na vážne zamyslenie. Odporúčam!

„Nelidskost totalitního systému je tedy naprogramována v totalitní ideologii; totalitní režim je jen jejím nástrojem.“

„Vazba na totalitní ideologii je, povšechně vzato, specifickým rozdílem, jímž se liší totalitní režim od všech ostatních diktatur a despotických režimů.“

„Někteří kritici bruselské politiky tedy opomíjejí hlavní důvod její nepřijatelnosti. Ignorují skutečnost, že tato neblahá politika soustavně vtěluje do společensko-politické praxe toxické programy totalitní ideologie kulturních marxistů. Nechápou, že tím povyšuje zlobu špatných politických režimů na zlobu systémovou.“

16 08.12.2018