cessy komentáře u knih

Nothombová má na konte kvalitatívne rôznorodú škálu kníh. Od tých priemerných (Antikrista) a ľahšie nadpriemerných (Ani Eva, ani Adam), cez ozaj výborné (Metafyzika trubíc, Catilinaria) až po jeden ozajstný skvost (Vrahova hygiena). Dostalo sa jej daru výnimočnej fantázie, má nos na príbehy, okrem toho je hravá, má odvahu experimentovať, čo jej vo väčšine prípadov vychádza. Nie však vždy. V tejto knihe akoby si chcela vyskúšať minimalizmu, no nie minimalizmus v zmysle skromnej dejovej línie, ale v zmysle vytvorenia silného príbehu použitím čo najmenej slov, zato však slov maximálne trefných, vedúcich priamo k podstate popisovaného. Voľba techniky mi nijako neprekážala, rovnako ako mi neprekážal ani viacerými čitateľmi vytýkaný rozsah knihy (veď koniec koncov žiadna z Nothombovej kníh nie je objemná), tiež samotný príbeh a rozuzlenie zápletky mi prišli obstojné, hoci je pravda, že nepatria k Nothombovej najlepším, ale prekážal mi nevyužitý potenciál zvolenej techniky. V knihe sú pasáže, najmä dialógy, kedy jej snaha o minimalizmus vychádza. Doslova pár strohými vetami vychytala podstatu, a to tak dokonale, že viac slov by bolo skôr na škodu, než na úžitok.

– „Áno. Keď ho učím kúzla, je taký čudný, až ma desí. Hltá moje slová, no zároveň cítim, že by mi najradšej skočil na krk a roztrhal ma v zuboch.“
– „Zbožňuje ťa!“
– „Áno. Zbožňuje ma tak, ako keď pätnásťročný chalan zbožňuje svojho otca. Túži ma zabiť.“
– „A ty ho považuješ za svojho syna?“
– „Áno, tak nejako. Veľmi ho obdivujem a mám ho rád. Keď som preč, chýba mi. Keď sa vrátim, rozčuľuje ma a nasiera.“
– „Bojíš sa ho.“
– „Nie. Bojím sa oňho.“
– „Tak potom je tvoj syn.“

Ale je v nej tiež množstvo pasáži, ktoré sú slabé. Akoby sa sústredila na vypracovanie niekoľkých kľúčových momentov, tie vypiplala do absolútnych detailov, a zvyšnú, ľahšiu časť textu, si nechala na neskoršie dotiahnutie, ale z nejakého nejasného dôvodu sa k tomu už nevrátila. Výsledok? Rozpačitý.

4 09.07.2014

Text zachytáva osobnostnú premenu hlavnej postavy. Z človeka pragmatického, citovo otupeného sa stáva jeho pravý opak. Tejto premene sa prispôsobuje aj text - postupne sa mení jeho celkový tón, voľba výrazových prostriedkov. Avšak účelová odťažitosť úvodu textu, zastupujúca práve to pragmatické myslenie, vo mne neplánovane a celkom podvedome zostala až do konca čítania. Od samého začiatku som s ňou bojovala, no knihe som chcela dať šancu v očakávaní, že sa to zmení a napokon ma „chytí“. V znamení očakávania sa nakoniec nieslo celé čítanie a napriek tomu, že k zmene skutočne došlo (osobnostnej i na úrovni textu), niečo vo mne sa odmietlo prepnúť, preladiť. Uvažovala som, kde sa stala chyba. Asi je naozaj len vo mne, lebo ak si odmyslím pocit z čítaného, textu nemám veľmi čo vytknúť. Námet je dobrý, možno povedať, že jeho potenciál využitý bol, snaha o zachytenie premeny sa celkovo vydarila, príbehy a osudy jednotlivých postáv ako také aj v kontexte hlavnej línie príbehu ma zaujali, ale akosi sa ma to nedotklo, odťažitosť si vybrala svoju daň. Nebyť spomínaného pocitu, text si zaslúži jasné štyri hviezdy. Ten pocit tu však je a s týmto faktom je potrebné vysporiadať sa, preto nakoniec 3/5. Kniha sama o sebe nie je zlá, rozhodne to nie je žiaden brak a napriek rozporuplnému celkovému pocitu ju nepokladám za stratu času. Vyskúšajte, možno vám „sadne" viac.

4 26.06.2014

Táto kniha je úplne z iného súdka ako ostatná autorova tvorba. Umožňuje spoznať ďalšiu stránku jeho osobnosti, nie tú zasnenú, zaodetú do zvláštnej poetiky slov, ktorú prezentuje najčastejšie a akú si čitatelia môžu pamätať napríklad z Hodvábu, Oceánu more, City, či ďalších diel. Tentoraz Baricco predkladá čitateľom vo svojej podstate veľmi jednoduché tézy, s ktorými sa v mnohom dá súhlasiť, ale niektoré majú trochu vratké nohy, keďže sú príliš jednostranné. Veď napokon, nič nemá len jednu stránku, na nič nemožno hľadieť len z jedného uhla pohľadu. Nemožno sa však na neho hnevať, on si dobre uvedomuje slabiny svojho textu, a ak už, tak možno za ten trochu alibistický postoj, keďže sa napokon sám stotožňuje s tým, čo kritizuje, alebo za to, že vás toľko naťahuje, uťahuje si z vás, hrá s vami hru „kto z koho“. Bariccov názor je ďalší z plejády názorov na tému: "paradoxy dnešnej doby" a zrejme nemá zmysel diskutovať o jeho správnosti či nesprávnosti, každý z nás má aj tak vlastný názor, ktorého sa bude držať a za ním si stáť. Vo väčšine prípadov úplne stačí vypočuť si názory iných. Aj ten Bariccov. A ja nebanujem, že som si ho "vypočula" a dozvedela sa tak niečo o jeho ponímaní barbarstva.

4 19.06.2014

Teraz, keď už mám prečítané takmer všetky Morrisonovej texty, pozerám si poradie v akom boli pôvodné vydané, spomínam a snažím sa rozpamätať sa na detaily jednotlivých kníh, zisťujem, že tie najnovšie sa mi páčia o čosi málo viac, než tie staršie. Texty skôr vydané, medzi nimi aj Pieseň o Šalamúnovi, sú síce rovnako geniálne ako tie najnovšie, avšak pri novších textoch mám dojem, že Morrisonová sa posúva od dialógov trochu viac k monológom a v tejto polohe sa mi páči ešte viac. Ani v prípade Piesne o Šalamúnovi mi však nezostáva nič iné, len žasnúť nad jej majstrovstvom. Máloktorý autor je už v čase vydania svojej prvotiny tak vyzretý, že jeho textu sa nedá takmer nič vytknúť. Postupom rokov svoj prejav vyšperkuje a dotiahne k ešte vyššej dokonalosti, avšak ten typický rukopis, badateľný v prvom i poslednom jej diele, jasný zámer ako písať, svojský prístup k černošskej otázke, zvláštna poetickosť jazyka, cit pre voľbu prostriedkov, plastické uchopenie postáv, to je stále rovnaké a rovnako dobré, až to udivuje. Mám rada postupné rozpletanie príbehu v jej podaní, umné prelínanie časových rovín sledujúce vlastnú vnútornú logiku, kedy každý naznačený detail nadobúda zmysel vždy v ten pravý čas. Baví ma ako vrství rôzne témy a spája ich do jedného celku (rasový konflikt tu doplnený konfliktom medzigeneračný, snahou jednotlivca dať svojmu životu zmysel, nájsť si svoje miesto pod slnkom), pričom príbeh s nimi tvorí dokonalú harmóniu. Teším sa tiež využitiu prvkov magického realizmu. To všetko ma očarúva v každej jednej Morrisonovej knihe a funguje to na mňa aj v prípade Piesne pre Šalamúna. Nemôžem inak, len odporúčať.

4 19.06.2014

Toto čítať je čistý pôžitok. Početná skupina tých, ktorí tvrdia, že najlepším Morrisonovej dielom je Milovaná, sa sotva prelúskala celou jej tvorbou, resp. minimálne určite nečítala jej Ráj. Morrisonová sa síce drží tradičnej schématickej výstavby svojich románov – komplikované prelínanie časových rovín, časté striedanie osoby rozprávača – tá je však predsa iná, akási vytríbenejšia, dokonalejšia, skvostnejšia, minimálne o triedu vyššia ako v jej predošlých románoch. Ironický názov, široký časový záber zahŕňajúci obdobie od konca občianskej vojny v USA až po 70 roky minulého storočia a kontrast týchto období, umiestnenie deja do dobrovoľne izolovanej černošškej komunity, zmätočné ponímanie času, do najmenších detailov premyslený pozvoľný vstup postáv, umné odkrývanie ich minulosti, u niektorých postáv takmer ihneď, u niektrých až s postupom času, šikovný zámer zatajiť pred čitateľom farbu pleti obyvateliek Konventu, obozretné kladenie vety za vetou s cieľom stupňovať napätie, zväčša len naznačenie súvislostí a hovorenie o nich ako o samozrejmých s ich postupným vysvetlením a rozvíjaním, nebadané vmiesenie magicko-realistických prvkov a nádych alegórie, tvoria dych vyrážajúcu jednotu. Rok 1865 je v amerických dejinách zapísaný ako rok zrušenia otroctva. Černosi sú síce papierovo slobodní, avšak o aspoň akej-takej rovnoprávnosti nemožno hovoriť. Odmietaní belochmi, miešancami, i vlastnou rasou – černochmi so svetlejšou farbou kože nikam nepatria, nikam nazapadnú, nikde nie sú vítaní. Toto trpké poznanie je v nich hlboko zakorenené, je dedičstvom nasledujúcich generácií. V spočiatku idylickom mestečku Ruby, fiktívnej černošškej komunite, ktorú Morrisonová v románe vytvorila, sú jeho priamym dôsledkom xenofóbia, medzigeneračné spory, konflikty v jadre samotnej komunity i konflikty s vonkajším svetom, ktorý reprezentuje ženský Konvent v susedstve, nedôvera, strach a v konečnej fáze aj násilie. Prirodzený beh dejín, neodvratnú silu plynúceho času, spoločenský vývoj však za žiadnu cenu, ani za cenu preliatej ľudskej krvi, nemožno zastaviť.

4 07.08.2013

Zaujali ma síce nemnohé, ale zato bez výnimky pozitívne ohlasy na adresu Kawabatových kníh. Po prečítaní Hlasu hory, pre mňa zatiaľ jediného z jeho diel, sa však sotva môžem nazvať Kawabatovým fanúšikom. Nestáva sa mi často, aby som záver knihy očakávala s úľavou. Reálie s výrazným lyrickým podtónom zo života jednoduchej japonskej rodiny z obdobia po druhej svetovej vojne sú pútavým, pre nás Európanov exotickým námetom s možnosťou dozvedieť sa množstvo zaujímavostí, avšak vyslovene mi vadilo ich podanie skrz prírodu. Vychádzajúce slniečko, hrajúce sa zvieratká, spievajúce vtáčiky, kvitnúce vetvičky... A tak stále dookola. Tiež väčšina členov rodiny Šinga Ogatu mi bola krajne nesympatická, vyvolávala vo mne silne negatívne pocity. Nepatrím k tým, pre ktorých je tento fakt dôvodom na zníženie hodnotenia, napriek tomu, že vyvolanie negatívneho pocitu z konania, správania, myslenia postáv je autorovým cieľom. Kawabata to však v úmysle nemal. Mám preto pocit, že v prípade pána Kawabatu a mňa čosi tragicky zlyhalo. V dobe vydania boli jeho diela údajne čítané s veľkou obľubou. Neviem si celkom dobre predstaviť, na základe pozorovania súčasného trendu čítanosti, že by pán Kawabata mohol zaujať dnešných čitateľov, najmä mladšie generácie. A ak áno, tak zrejme len tých naozaj výnimočne vnímavých a citlivých. Absolútne vyhranený názor na tohto autora však zatiaľ nemám a palicu nad ním rozhodne nelámem, som zvedavá ako na mňa zapôsobí jeho ďalšia tvorba. Hlasu hory dávam tri hviezdy z piatich.

4 29.06.2013

Toto je po prvýkrát, kedy Morrisonovej knihu nehodnotím plným počtom bodov. Morrison je skúsená autorka, ktorá si môže dovoliť opakovane stavať príbehy na časom overenej štruktúre – príbeh v hrubých črtách vyzradený už na prvých stránkach knihy, následne podrobnejšie rozvíjaný a dopĺňaný, prerozprávaný ústami viacerých rozprávačov za neustáleho plynulého prechodu deja zo súčasnosti do čias minulých a späť do súčasnosti. Všetky podstatné fakty sa teda i v prípade tohto románu čitateľ dozvedá z úst anonymného rozprávača už v samotnom úvode knihy, no anonym v zápätí upozorňuje, že ako to už obvykle býva, všetko je inak, než sa na prvý pohľad zdá. Jednotliví rozprávači sa prostredníctvom vnútorných úvah i dialógov postupne predstavujú, odhaľujú svoje vnútro, príbeh dostáva celistvú podobu. Napriek tomu, že viem čo od Morrisonovej čakať, ponorenie sa do príbehu bolo pre mňa spočiatku hodne problematické. Kvôli prekladu. Čo to do čerta bolo? Džez v podaní slovenskej prekladateľky Jarmily Samcovej bol pre mňa obrovským sklamaním. Mám dojem, že jej preklad úplne potlačil Morrisonovej osobitý štýl, vďaka ktorému je nezameniteľná (aj keď sama Morrison by bola možno Samcovej vďačná, keďže si nepotrpí, resp. ju dokonca hnevá zdôrazňovanie práve tejto jej kvality). V minulosti som už čítala iné Morrisonovej romány v perfektnom českom preklade i slovenský preklad Morrisonovej Lásky práve od J. Samcovej, ktorý patrí medzi tie lepšie, preto celkom nerozumiem takémuto „zvrzaniu“ tohto textu. Je však zrejmé, že Morrisonovej romány sú ťažký prekladateľský oriešok, takže to čiastočne chápem, je mi len ľúto pokazeného výsledného dojmu z knihy, na ktorú som sa dlho tešila. Z Morrisonovej kníh odporúčam čítať v slovenskom jazyku Milosrdenstvo (preklad Jana Kantorová-Báliková), pri ostatných treba radšej uprednostniť český preklad.

4 21.05.2013

Štyri hviezdy Forsterovi za Izbu s vyhliadkou. Nie za ten trpkosladký milostný príbeh, to vôbec nie. Ale za jeho podanie! Tak ako ma kniha spočiatku nudila (zdĺhavé, nemálo povrchné salónne rozhovory a konanie plné predsudkov konvenciami spútanej britskej smotánky z prelomu 19. a 20. storočia), tak ma začala baviť neskôr, keď sa určité postavy začali profilovať, meniť svoj úsudok, ovplyvnený duchom doby v ktorej boli vychovávaní, v prospech slobodnej vôle a niektoré postavy sa naopak nezmenili vôbec, pričom ich zaslepenosť poskytovala množstvo humorných momentov. Príbeh má určitú atmosféru, ale žiada si trpezlivého čitateľa, aby sa ním "prehrýzol" až na záver a neodložil knihu už po pár stranách. Každopádne, pravdepodobný hlavný zámer - poukázať na prežitky "starých dobrých čias" v správaní anglickej vyššej triedy na počiatku 20. storočia - sa Forsterovi podaril.

4 14.05.2013

Nebyť výborných odporúčaní a zmienok o Intimite v rôznych beletristických knihách, zrejme by som po nej nesiahla, nakoľko obsahom načrtnutým v anotácií ma kniha nezaujala. Ani po prečítaní sa môj názor nezmenil, navyše voči hlavnej postave cítim obrovskú nechuť, vôbec mi neprirástla k srdcu. Avšak päť hviezdičiek dávam Kureishimu z dôvodu presvedčivého zachytenia a spracovania aktuálnej témy, ľahko uveriteľnému vykresleniu zmätených myšlienkových pochodov človeka stojaceho pred vážnym životným rozhodnutím, ktoré zmení celý jeho život. Chystá sa zameniť istotu za neistotu, už sa rozhodol, ale nedokáže sa prinútiť urobiť posledný krok, sám so sebou zvádza bolestivé vnútorné boje, analyzuje dôsledky svojho činu a hľadá preň ospravedlnenie.

4 14.05.2013

Veľmi smutná, ale zároveň krásna kniha, zvláštna predovšetkým svojím jedinečným jazykom. Je mozaikou kreolskej kultúry a pomerov doby, v ktorej dochádza k zániku literatúry slova a naopak k zrodu písanej literatúry. Je to pocta tradičným kultúrym hodnotám a ľudovej slovesnosti. Románu dominuje veľmi silný motív, prítomný rovnako v mnohých iných knihách súčasnej literatúry, ktorým je tvrdý stret starého tradičného a nového moderného sveta a jeho výdobytkov.

Dej románu sa odohráva vo Fort de France na francúzskom Martiniku a pojednáva o živote pozoruhodného ľudového rozprávača, veľkého optimistu a milovníka života - Soliba Ohromného, ktorý medzi obyvateľmi mestečka požíva obrovskú úctu. Keďže sa začína momentom Solibovej smrti, o jeho živote sa dozvedáme len retrospektívne, prostredníctvom rozprávania, spomienok a príbehov ľudí, ktorí s láskou spomínajú na jeho osobu. Solibova smrť spôsobí reťaz nešťastných udalostí, pri ktorých prídu o život niekoľkí Solibovi praznivci...

„Když se po velmi dlouhé době objevil v ulicích města zarostlý a plachý, propadl všem neřestem negrů odsouzených k záhubě. Stařeny z tržiště, kde parkoval svou bídu, mu začali říkat Solibo, což znamená negr, který padl až na dno díry a nemá žebřík, aby z ní vylezl. Jak už to v takových situacích bývá, střeny ho v hodinách klidu hostily slovy: slovy přežití, slovy mazaností, slovy, v nichž je uhlí zoufalství přemoženo malinkými plamínky, slovy vzdoru – všemi těmi vlastnostmi slova, jež otroci vytvořili v žáru nočních bdění, aby zabránili zhroucení nebe… (…) Brzo se z něho stal příjemný mladík obdařený radostnou důstojností, každý mu rád naslouchal. Říká se, že jeho řeč byla krásná a uměla najít cestu ke každému uchu a znala všechny ty neviditelné dveře, které vedou k srdci. Kromě toho uměl nějakým zázrakem příběhy vyprávět úplně neznámým způsobem: dalo by se říct, že obrátil do sebe sama jejich nejzazší významy. Ohromným ho nazval jeden starý vypravěč (takový hrubý slovař), který ho slyšel jednou v sobotu na tržišti. On to adjektivum dlouho odmítal: Kdepak! Jen Solibo… Solibo… Nakonec z toho vyšlo to, co známe."

4 14.05.2013

Pri čítaní motivačnej literatúry tohto druhu takmer bez výnimky pociťujem nechuť. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že každá z týchto kníh je vlastne o tom istom – myšlienky o sile pozitívneho myslenia, ktoré sú každému všeobecne známe, to čo sa dá povedať stručnými desiatimi vetami rozpísané na dvesto strán – a nad tým všetkým dominuje snaha autora dobre si napchať vrecká. V princípe verím v silu pozitívneho myslenia ako takú, no málokedy siahnem po takýchto knihách, keďže mi doteraz priniesli viac zlého ako dobrého.

Ani od Byrneovej Sily som toho veľa neočakávala, ale musím priznať, že v istom zmysle bola prekvapením. Nedozvedela som sa síce nič prevratné, opäť ten istý princíp, veľa slov o niečom čo dávno poznám a čo sa dá povedať omnoho stručnejšie, ale je to asi jediná kniha v rámci daného žánru, ktorá neskončila nedočítaná v kúte. Sympatické pre mňa je, že nenúti vracať sa k negatívnym spomienkam, nevnucuje snahu vyrovnať sa s nimi, nevyvoláva depresie ako všetky ostatné, skôr zastáva myšlienku – čo bolo, to je minulosť, kašlať na to, dôležitá je budúcnosť. Prekvapivo som sa necítila pri jej čítaní zle, práve naopak, dodala mi trochu pokoja, keď som to potrebovala. Teda konečne literatúra o sile pozitívneho myslenia, ktorá naozaj dá kúsok pozitívneho do života. Kniha je tiež vcelku vizuálne pekná.

4 13.05.2013

Veľmi príjemná retrospektíva do autorovho detstva. Marcel Pagnol má obrovský rozprávačský talent, jeho rozprávanie je pútavé, nenútené, nežné, ale zároveň srší humorom, šarmom, šibalstvom, takže nie je núdza o množstvo vtipných, úsmevných momentov (ako napríklad v ukážke pod komentárom). To isté možno povedať aj o Zámku mojej matky, ktorý nadväzuje na túto knižôčku.

"Blížili sa moje šieste narodeniny. Chodil som do školy, do detskej triedy, ktorú viedla slečna Giumardová. Slečna Giumardová bola veľmi vysoká, mala pekné hnedé fúziky a pri rozprávaní sa jej pohyboval nos. Mne sa však videla škaredá, lebo bola žltá ako Číňan a mala veľké vypúlené oči. Trpezlivo učila mojich malých kamarátov písmenká a o mňa sa nestarala, lebo som plynulo čítal, čo považovala za zámernú neprístojnosť zo strany môjho otca. Na revanš na hodine spevu pred celou triedou vyhlasovala, že spievam falošne a že by som mal byť radšej ticho, čo som rád splnil. Zatiaľ čo si išla trieda vykričať hrdlo, sledujúc pohyby učiteľkinej paličky, ja som sa pokojne usmieval a mlčal."

4 13.05.2013

Kto má rád magický realizmus, určite dobre pozná meno Gina Barkhordar Nahai. Práve vďaka tejto autorke a jej ženskému poňatiu tohto štýlu som si nadobro zamilovala prvky "magična" v literatúre. V knihe Kaspický dážď fascinuje bohatý vnútorný svet malej Yaas, ktorá je od narodenia iná ako ostatné deti, vyrastá pod vplyvom labilnej matky, slabošského otca a bigotných starých rodičov, bojujúc s osamelosťou, nepochopením, túžbou po rodičovskej láske a napokon aj s chorobou. Aj keď v rodine nenachádza potrebnú istotu, zo všetkých síl sa snaží udržať ju pokope, lebo je to to jediné čo v živote má. Paradoxne, choroba dieťaťa, ktorá v iných prípadoch rodinu skôr stmelí, tu urýchli jej rozpad. To všetko na pozadí historických udalostí iránskych revolučných nepokojov, mocenských bojov v krajine, priepastných rozdielov medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami v krajine. A samozrejme s rozprávkovými prvkami magična. V porovnaní so známejším Anjelom nad Teheránom od spomínanej autorky sa mi zdala o čosi slabšia, ale určite nie menej kvalitná.

4 13.05.2013

Čáry zaujali témou, sú dômyselne nápadito napísané, krátke pasáže zo života jednotlivých postáv prezrádzajú presne toľko koľko majú, aby ponechali dostatok priestoru pre fantáziu čitateľa a zároveň aby autor textom docielil zamýšľaný efekt. Nechýba prvok prekvapenia - čosi čo spája všetky postavy a pri pomyslení, že by to mohlo byť alebo dokonca je skutočne tak, táto predstava šokuje. Majú teda všetko, čo má mať dobrá kniha, napriek tomu som sa v závere začínala mierne nudiť. Rozhodne však ešte siahnem aj po ďalších knihách od autora.

4 13.05.2013

Čítala som dva ďalšie Ondaatjeho romány, ktoré sa mi páčili, no až pri čítaní Divisadera som mala pocit, že táto kniha, to je konečne ono, toto je tá kniha, v ktorej naplno vyniká výnimočnosť autora. Každý, kto má rád čosi viac ako len priemerné knihy, nelení sa mu rozmýšľať nad významom prečítaného si túto knihu určite zamiluje. Román má niekoľko samostatných dejových línií, rafinovane rozpráva o osudoch rôznych ľudí, pričom až do posledných stránok núti čitateľa uvažovať čo majú ľudia z jednotlivých príbehoch spoločné, čitateľ čaká akési rozuzlenie, vysvetlenie, pointu. A ona príde, ale napísanú v knihe ju budete márne hľadať. Možno pochopíte po pár dňoch, keď sa vám príbeh uleží v hlave, a potom si zrazu uvedomíte genialitu tohto diela. Páči sa mi tiež veľmi vhodne zvolený názov románu, dokonale vystihuje jeho podstatu. A ešte jedna inšpiratívna myšlienka z tohto diela na záver: "Nosíme v sebe skrytú prítomnosť iných ľudí, ešte aj tých, ktorých sme poznali len letmo. Zostávajú v nás až do konca života, berieme ich so sebou cez všetky hranice, ktoré prekročíme."

4 13.05.2013

Dejové línie Le Cléziových kníh, čítaných dávnejšie, si pamätám len matne, na niektoré si dokonca nespomínam vôbec. To čo mi z nich zostalo v pamäti je pocit, že mi niečo dôležité uniká, pričom nie som schopná definovať z čoho presne pramení tento pocit. Bludná hvězda je moja piata kniha od Le Clézia a je to tu znova. Opäť bojujem s pocitom, že mi čosi uniká, často krát náhle zisťujem, že čítam o niečom, čo dávno tuším, nakoľko to bolo v náznakoch, medzi riadkami, prezradené omnoho skôr, borím sa so zvláštnym citovým životom postáv, s ich vnímaním, prežívaním udalostí, no zároveň zisťujem, že tentoraz mi to už neprekáža. Dejová línia je oslabená, je to vlastne len jeden neustále opakujúci sa motív, ktorého sa myseľ môže zachytiť. Dolieha na mňa neuveriteľná hutnosť textu, koncentrovaného do jedného pocitu, ktorý je hmatateľný v každej stránke knihy, nie som schopná prečítať naraz veľké množstvo strán, potrebujem knihu prekladať inými knihami. No vždy keď mám na ňu náladu a vrátim sa k nej, čítam úplne pohltená. Meno Le Clézio je synonymom nepokoja, napätia, úzkosti, bezmocnosti, a to aj vo chvíľach zdanlivého pokoja, mieru. Viete, že to opäť príde, cítite to každým centimetrom tela. Bez hanby priznávam – pre mňa ťažké čítanie. Medzi touto a prvou knihou, ktorú som od autora čítala, muselo uplynúť mnoho rokov a ja som musela prečítať množstvo iných kníh, aby som ju dokázala oceniť. Bludná hvězda je kniha z rodu tých kníh, ktoré sa nečítajú pre zážitok z napínavého deja, nič také v nej nemožno nájsť, čítajú sa pre to univerzum ktoré obsahujú, pre apel na ľudskosť človeka, pre to silné posolstvo, ktoré nesú, ktoré núti človeka po dočítaní, keď na neho dopadne všetka tá tiaž plnou silou, zostať sedieť s otvorenými ústami a spraví ho na niekoľko nasledujúcich dní neschopným pustiť sa do čítania ďalšej knihy, núti ho zotrvať v myšlienkach s touto knihou a s pocitom, aké je to úžasné, že ju neodložil. Pôvodne som chcela hodnotiť len štyrmi hviezdami, ale nemôžem. Pocit, ktorý vo mne zostáva po dočítaní Bludnej hvězdy, prichádza len veľmi zriedkavo, hoci čítam knihy, ktoré sú mnoho krát fakt dobré. Knihy, ktoré so mnou dokázali urobiť čosi podobné, dokážem spočítať na prstoch jednej ruky (Viz LÁSKA, Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou...) Občas som ju odkladala s pocitom, že už nevládzem čítať, no ako sa počet neprečítaných stránok stenčoval, čítala som čoraz pomalšie, aby som s ňou mohla byť čo najdlhšie. Uvedomujem si, že väčšina ľudí z môjho okolia by sa nedostala ani cez jej štvrtinu a označila by ju ako „nečitateľnú“ a to je mi ľúto. Pretože toto je kniha z rodu tých kníh, ktoré by si mal prečítať každý. Bez výnimky.

3 01.11.2015

Realita pretavená do literárnej fikcie, výborne napísanej. Žiadne ľahké odpočinkové čítanie, ale na psychiku náročný výlet do medzivojnových čias, ktorý vám dokáže, že temným obdobím neboli len samotné vojnové časy, ale rovnako aj tie, ktoré im predchádzali. Z niektorých pasáži doslova mrazí. Kniha vyvoláva množstvo otázok, predovšetkým však tú, ktorú možno považovať za základ morálneho uvažovania: „Čo by som v danej situácii robil ja?“. A z tej mrazí zrejme najviac. Až príde ten čas a situácia (akákoľvek) si to bude vyžadovať, dokážem bojovať za svoje ideály, za pravdu a spravodlivosť, aj za cenu vlastnej skazy, zániku? Alebo sklopím zrak a budem mlčať? Od útleho detstva sú nám vštepované určité vzory správania, zmysel pre spravodlivosť a aj vďaka tomu máme určitú, často krát značne zidealizovanú, predstavu o sebe samom. A napriek tomu, že vieme ako by se mali konať, robíme toľko zlých rozhodnutí... Myslieť si a konať ani zďaleka nie je to isté. Pravda je, že nikto nemôže vedieť ako naozaj zareaguje, či už pôjde o situáciu, ktorú sprostredkovane už pozná, alebo celkom novú, neznámu, kým ňou nebude priamo konfrontovaný. Dnešná doba plná svojských drám (napr. utečenecká kríza, ukrajinská kríza, alebo hoci aj obyčajná cesta prostriedkom MHD, kedy je človek schopný napadnúť človeka len preto, že sa mu na ňom niečo nepáči a ostatní sa len prizerajú) je dôkazom toho, že od nás ľudí možno čakať čokoľvek. Zanedlho budú naši potomkovia čítať o nás, budú sa čudovať ako sme mohli dopustiť určité veci a vzhliadať k tým, ktorí pozbierali odvahu a bojovali za to, čo je správne. A potom sami urobia, resp. neurobia niečo, na čo hrdí nebudú. A tak stále dookola... To sme my, ľudia.

3 16.10.2015

Nie som si istá, či sa mi podarilo správne analyzovať príčiny a motívy konania postáv Rulfových poviedok, ale zvláštnym spôsobom sa ma dotkla ich drsnosť, surovosť, z nich vyžarujúca animálna pudovosť, príchuť smrti, absencia rešpektovania pravidiel morálky, keď už nie pravidiel vytvorených spoločnosťou. Silne mi pripomínajú niektoré Borgesove poviedky (Brodiho správa), ktoré ma v minulosti až tak nezaujali, keď si ich však teraz opätovne čítam a porovnávam ich s týmito Rulfovými, zisťujem, že sú v niečom podobné a spätne aj tie hodnotím inak, v novom svetle.

3 26.06.2014

Deväť poviedok, niektoré kratšie, niektoré dlhšie, niektoré skutočne úžasné a niektoré zas menej dobré, celkovo však veľmi vydarená zbierka. Jej ústrednou témou je hľadanie vlastnej identity, opačná sexuálna orientácia, zraniteľné, osamelé, nepochopené, uzavreté postavy trpiace pocitom viny, smútku, ťaživými spomienkami, spomínajúce na svoje staré/prvé lásky, plné túžby po niečom, čo už dávno nie je a nevráti sa, alebo po svetlejšej budúcnosti. V niektorých je téma opačnej sexuálnej orientácie dominantná, v iných je len naznačená, resp. celkom chýba. Poviedky sú síce jednoduché, no veľmi citlivo a poeticky napísané, srší z nich melanchólia.

3 14.05.2013

V poradí druhý mnou čítaný román od Amosa Oza, ktorým mi opätovne dokázal, že vo svojich psychologicky ladených románoch, v ktorých postavy hľadajú zmysel života, svojej existencie a miesta na zemi, vyrovnávajú sa s vlastnými slabosťami a chybami, učia sa akceptovať seba samých, dokáže spracovať aj menej zaujímavú tému bez veľkého dejového posunu natoľko pútavo, aby čitateľa zaujal, vtiahol do deja a udržal jeho pozornosť až do samotného záveru knihy.

V knihe možno nájsť množstvo zaujímavých úvah a konštatovaní, napríklad: „Ľudské činy, všetky činy všetkých ľudí, vášnivé a ctižiadostivé, podvodnícke, zvádzavé, chamtivé, vyhýbavé, zlomyseľné a zradcovské, súperivé, zaliečavé i veľkorysé, činy, ktoré majú vyvolať dojem, upútať pozornosť, zapísať sa do pamäti rodiny, spoločenstva, krajiny či ľudstva, činy malicherné i veľkolepé, vyrátané, nezvládnuteľné i mrzké, skoro všetky vás takmer vždy dovedú niekam, kde ste sa ani náhodou nemienili ocitnúť.“

Alebo: „Na druhej strane, aj vy musíte niekedy ustúpiť. Ale nie zakaždým. Ako často teda? Kde je tá hranica?“

Napätie a gradáciu deja pomáhajú udržiavať hypotézy, náznaky, dohady, teda vo veľkej miere čitateľova fantázia, pretože autor mnoho vecí nevypovie, ale len naznačí. Zaujímavo pôsobí niekoľko navlas rovnakých, opakujúcich sa pasáži, ktoré autor dômyselne zakomponoval do textu tak, aby boli použiteľné v rámci viacerých odlišných situácií. Máte len nejasný pocit, že niektorú pasáž ste už raz čítali, až zistíte, že je to naozaj tak.

3 14.05.2013