booklovertina komentáře u knih

Otvorene priznávam, že hoci si knihy od slovenských autorov zväčša starostlivo vyberám, pri tejto ma zlákal dizajn a anotáciu som veľmi neriešila, no už od prvej strany mi bolo jasné, že som trafila klinec po hlavičke a čaká ma úžasná jazda.

Autor v trinástich poviedkach trefne a pritom úplne jednoducho zobrazuje bežnú realitu mnohých rodín i jednotlivcov, každodenné patálie medziľudských vzťahov - zaucho sem, klamstvá, nadávky či nevera tam, rutinný pohárik na dobrú náladu (alebo na utopenie žiaľu), problémy s dlhmi... Svoje postavy rozhodne nešetrí, neraz sa s nimi kruto zahráva (koniec koncov ako sám život), hádže ich z kaluže do blata a necháva ich svojvoľne plávať (a topiť sa).

Jedincov zachytáva v tých najprimitívnejších a najzraniteľnejších okamihoch, postupne z nich zvlieka vrstvu po vrstve, odhadzuje zvršky až ostávame konfrontovaní s holou podstatou ľudskej nátury. Pár príbehov, ani nie dvesto strán, no aj to stačilo na to, aby som si pána Pupalu absolútne zamilovala a zaradila ho medzi slovenských obľúbencov.

5 01.06.2021

Nestáva sa často, že pokračovanie série predčí prvý diel - väčšinou je to práve ten, ktorý žne najväčšiu slávu - no čas od času vedia spisovatelia prekvapiť a ponúknuť dielo ešte kvalitnejšie, ako je jeho predchodca. Švédsky autor Niklas Natt och Dag už svojím debutovým románom 1793 - historickou detektívkou zo štokholmského prostredia - nasadil latku poriadne vysoko (milovníci tohto žánru si rozhodne prišli na svoje) a sama by som nečakala, že sa mu prvotinu podarí prekonať, no na prvý pohľad nečakané sa stalo skutočnosťou a verte či nie, román 1794 je ešte veľkolepejší, drastickejší, tajomnejší, nechutnejší, napínavejší a dokonca aj dojemnejší ako autorov debut. Tak ako pri predchádzajúcej časti, aj tu sa opäť ocitáme v srdci Štokholmu v spoločnosti už dobre známych (i nových) postáv - Cardella, Wingea a Anny Stiny Blixovej, ktorí nás prevádzajú útrapami bežných ľudí 18. storočia. Spolu s nimi sa horko-ťažko pretĺkame životom, živoríme o hlade, trápi nás chlad, vši a iné potvory, odolávame vábeniu pohárika a napriek snahe vyškriabať sa z najhlbšieho dna dostávame jednu facku za druhou.

V porovnaní s predchádzajúcou knihou mám pocit, že bola o čosi menej detektívna a dôraz sa skôr kládol na patálie jednotlivých postáv a vykreslenie ich charakteru, to však knihe vôbec neuberá na pútavosti, práve naopak, je nesmierne záživné sledovať, akým spôsobm sa autor popasoval so skĺbením jednotlivých príbehov (a problémov) s detektívnou líniou románu.

Už pri čítaní 1793 som bola nadšená, Natt och Dag historický Štokhom zobrazil tak hodnoverne, až som mala pocit, že som skutočne tam, že nechutné a desivé dobrodružstvo prežívam spolu s nimi, no pri čítaní 1794 som si okamžite všimla akýsi posun vpred. Dej bol plynulejší, charakter postáv nadobudol o čosi väčšiu hĺbku a k dokonalosti doviedol i zobrazovanie pomerne odporných scén, z ktorých sa zdvíhal žalúdok. Ak obľubujete historické detektívky s poriadne nechutný plot twistom, toto je séria pre vás.

5 01.06.2021

90. roky 20. storočia - Sovietsky zväz padol, hospodárska situácia sa zmenila, členské krajiny sa vyrovnávajú s novou realitou.

Sencov vo svojej autobiografickej zbierke poviedok prostredníctvom príbehov obyčajných ľudí (seba a svojich známych) mapuje situáciu na Ukrajine po rozpade ZSSR, reflektuje meniace sa politické, spoločenské, kultúrne i hospodárske pomery, poukazuje na typickú mladícku nerozvážnosť, testovanie neprebádaných vôd, flirt s alkoholom a pofidérnymi zákutiami biznisu či (nie vždy úspešnú) túžbu po úspechu.

Niektorí skončili vo väzení, niektorí mali zase problém s dlhmi, iní nedokázali nájsť šťastie v partnerskom či manželskom spolunažívaní... Jedno však mali spoločné - ambíciu (a problém s alkoholom).

Ako to už pri poviedkových knihách býva, niektoré texty oslovia viac (Narodeniny, Odznak, Moskvič...), iné o čosi menej, no Sencovov autorský štýl mi bol sympatický a už teraz viem, že sa pustím aj jeho ďalších kníh (najmä tých, kde popisuje život v ruskom zajatí).

01.06.2021

Od vydania Rannej horúčky už ubehol nejaký ten piatok, no prečo si ju po rokoch opäť aspoň trochu nepripomenúť - veď je to príbeh maďarských Židov, preživších z nacistických táborov smrti, ktorí "dostali" šancu na nový začiatok.

Poviete si, že takých príbehov a svedectiev o holokauste je už na mraky, no Ranná horúčka je iná (v porovnaní s ostatnými o čosi atypickeješia) - vojna, holokaust a pobyt v koncentračných táboroch totiž netvoria gro príbehu, na protagonistov skôr len doliehajú ako nepríjemná spomienka, vzdialená no predsa blízka - spomienka, ktorej sa vyhýbajú, nehovoria o nej, aj keď zbaviť sa jej sa im nikdy úplne nepodarí.

Pochmúrne prostredie táborov, vnútornú ťažobu a nekonečné utrpenie tu nahrádza optimisticky ladená atmosféra túžby po novom začiatku a hľadania spriaznenej duše, zoznamujeme sa s postavami plnými lásky a nádejí, prostredníctvom korešpondencie nazeráme do najtajnejších zákutí dvoch utrápených, no predsa túžobných sŕdc, ktoré nedokáže zastaviť ani ich podlomené zdravie.

V žiadnom prípade sa tu nedá hovoriť o nejakej drastickosti, ktorá je typická pre romány zachytávajúce holokaust, práve naopak, je to veľmi príjemné dielko o objavovaní zmyslu života, vnútornej sily a zažívaní nových (do istej miery desivých) dobrodružstiev, no práve v tých milých maličkostiach je ukryté jej skutočné posolstvo - nič nie je také hrozné, aby sa z toho človek nedokázal zostaviť, ak má chuť a vôľu.

V rámci odeoniek by som ju síce zaradila medzi tie slabšie, no i tak príjemné čítanie.

2 01.06.2021

Po dlhšej dobe som opäť raz siahla po knihe z edície 100% a nemohla som si vybrať lepšie, ako autobiografický príbeh mladého francúzskeho spisovateľa - autora, ktorý v detstve úpenlivo bojoval proti nálepke, ktorá mu bola pridelená - homosexuál. Skutočnosť, ktorú počas svojho dospievania vehementne odmietal, všakovakými spôsobmi sa snažil zapadnúť, nevyčnievať z davu, byť normálny, a to aj napriek bolesti, utrpeniu a nekonečnému boju s vlastnou prirodzenosťou, ktorú kvôli komfortu iných denno-denne zažíval.

V úprimnom svedectve sa čitateľ dozvedá viac o spoločenských normách oďľahlejších oblastí severného Francúzska, o chudobe a biednych podmienkach, v ktorých vyrastalo nejedno dieťa, a zároveň je spolu s Eddym nútený vyrovnávať sa s výsmechom a šikanou zo strany rovesníkov i starších.

Koniec Eddyho však nie je len spoveďou o vnútornom konflikte nešťastného, nepochopeného jedinca, ktorý sa snaží zmieriť sa s vlastnou „inakosťou“, je aj autentickým zobrazením toxickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej prevládajú predsudky a život jednotlivca podlieha očakávaniam ostatných, spoločnosti, v ktorej sa potláča emocionalita a miesto pre citlivý prístup a otvorenú myseľ neexistuje, kde sú násilie, hrubé zaobchádzanie, urážky a degradácia považované za prejav sily a nadradenosti.

Útla no mimoriadne silná kniha, ktorá poukazuje na to, ako veľmi vie človeka ovplyvniť negatívny pohľad okolia, strach z odmietnutia, ba dokonca nenávisť k sebe samému, pritom jediné čo stačí, je mať trochu pochopenia.

01.06.2021

Keď som pred časom prvýkrát nahliadla do edície "život slávnych" od Slovenského spisovateľa, okamžite si ma získala - postavami, ktoré knihy približovali, rozprávačským umením, ktoré prezentovali, chytľavosťou, pútavosťou... Na poprednom mieste sa u mňa dlho držal Stoneov Smäd po živote, no Matt Rees ho svojím Menom písaným krvou - pôsobivým príbehom talianskeho velikána Caravaggia, ktorého neraz považovali za neokrôchkaného surovca - predčil, resp. minimálne sa mu vyrovnal.

Rees verne vykreslili pompéznosť i špinu barokového Ríma, s citom, jemnosťou i dramatickosťou vernou maliarovmu životu priblížil roky túžob, snáh a sklamaní, pouličných šarvátok, krčmových radostí aj lopoty vo vyhnanstve. Dovolil nám nahliadnuť do tajomstiev Caravaggiovho srdca i jeho umeleckej techniky, do domácností vznešených talianskych rodín, zdobených palácov, skromných kutíc kláštorov či nevábnych uličiek a odľahlých kútov veľkolepého Ríma.

Neviem či to spôsobilo lascívne až zhýralé prostredie, v ktorom Caravaggio pôsobil, jeho prchká povaha a zanietené držanie sa vlastného presvedčenia, fakt, že bol vyvrheľom spoločnosti, alebo na tom svoj podiel mal spôsob, akým autor zachytil maliarov bujarý, no neľahký život plný vnútorných rozbrojov a nekonečného utekania, no totálne ma opantal, chytil ma do svojich pazúrov a nepustil, ani na sekundu som sa nenudila. Rozhodne príbeh, ktorý sa oplatí prečítať.

01.06.2021

Vynikajúce, úžasné, dokonalé... Superlatívov na označenie Majstra a Margaréty by som mohla vymýšľať donekonečna a stále by ich nebolo dosť, stále by to nestačilo na zachytenie tej geniálnej absurdity či absurdnej geniality, ktorou sa román vyznačuje. Na prvý pohľad sa vám môže javiť len ako nejaká švihnutá rozprávka (a ak ju tak chcete vnímať, kľudne to urobte), no ak prebudíte svoju fantáziu a necháte ju žiť vlastným životom, ak načriete pod povrch o čosi hlbšie a popredierate sa jednotlivými vrstvami, dostanete oveľa, oveľa viac ako len niečo bláznivé či fantastické.

Tu na vás vyskočia viacdimenzionálne kontrasty dobra a zla, tam na vás budú mávať početné alúzie, nevyhnete sa zosmiešňovaniu spoločnosti a systému či nadľahčenému vyobrazeniu hriechov a nakoniec zistíte, že diabol je v podstate sympaťák. Trochu filozofie, kúsok histórie, štipka mravouky a tak akurát grotesky, aby ste dostali chuť preháňať sa na metle nočnou Moskvou len v Evinom rúchu.

Jednoducho geniálne. Takéto fantazmagorické, absurdné chobotiny, ktoré pod nánosom poriadnej dávky bizarnosti ukrývajú niečo hlbšie, ja môžem. Slovami ani neviem opísať, ako veľmi som si tento príbeh užila, no ak ste Majstra a Margarétu ešte nečítali, hovorím vám, napravte to, rozhodne neoľutujete.

16 01.06.2021

Opäť raz som nahliadla do Remarqueových kníh a opäť raz som ostala očarená jeho rozprávačským umením, vďaka ktorému aj na pozadí nezávideniahodnej, neútešnej situácie, akú prinieslo medzivojnové obdobie a s ním súvisiaca hospodárska kríza, dokázal vykresliť nádherný príbeh o sile priateľstva a výnimočnej láske, ktorá prišla nečakane a aj napriek počiatočnej opatrnosti sa postupne vplížila do sŕdc oboch zainteresovaných. Láske, ktorá ich povzniesla do výšin a svojimi pestrými farbami premaľovala ošumelé zátišie zmierenia sa s neschopnosťou opätovne sa vrátiť do normálneho života, len aby ich život opäť zrazil na zem, tak ako to vie len on.

Troch na prvý pohľad odlišných kamarátov, ktorí spolu prežili vojnu a navzájom sa neustále podporujú a neraz dobromyseľne prekárajú, si jednoducho nemožno nezamilovať. Každý jeden z nich má na život trochu odlišný pohľad a nie vždy sa zhodnú, no keď príde na lámanie chleba, držia spolu. Spolu pracujú, zabávajú sa, delia sa o financie i jedlo. Jednoducho kamarátstvo až za hrob. Remarque vykreslil sympatické, nesmierne ľudské postavy, ktoré síce nie sú dokonalé, o to autentickejšie a prijatľnejšie však na čitateľa pôsobia.

Mnohé nádherné myšlienky z knihy, nad ktorými sa oplatí pozastaviť, zamyslieť sa a precítiť ich, sú aktuálne ešte aj dnes a už tak nádhernemu príbehu dodávajú ešte väčší šmrnc. Nuž, nadčasovosť Remarqueovi rozhodne uprieť nemôžeme. Oplatí sa prečítať.

7 01.06.2021

Spomínanie vie byť nádherné i bolestivé zároveň. Dokáže nám na tvári vyčariť úsmev a vyvolať v nás príjemný, hrejivý pocit, no vie aj nepekne ublížiť a zaplaviť nás potokmi sĺz. Dovoľuje nám nahliadnuť do minulosti, pozrieť na udalosti z iného, vyzretejšieho uhla, umožňuje nám zamyslieť sa nad nimi, pochopiť a odpustiť.

Práve spomienky sú tie, ktoré nás prevádzajú Strateným receptárom - na prvý pohľad milým a oddychovým príbehom, no nesmierne clivým. Spolu s Julienom, ktorý prostredníctvom spomienkových fragmentov zliepa komplikovaný obraz svojho neľahkého vzťahu s otcom, odhaľujeme útržky jeho detstva a dospievania, reflektujeme udalosti, ktoré spolu zažili a ktoré v priebehu rokov viedli k naštrbeniu ich kedysi silného puta.

Svoju minulosť servíruje kúsok po kúsku raz spolu s rozvoniavajúcou zlatistou brioškou, inokedy s chrumkavým pečeným mäskom, no vždy s rovnakým výsledkom - zbiehajúcimi sa slinkami a smútkom zvierajúcim hrdlo. Nepreháňa, nepatetizuje, jednoducho spomína. Príjemná oddychovka, ktorú zlupnete na jedno posedenie.

2 01.06.2021

Po zime nastáva jar, po Snehovej sestre prichádza Strážkyňa slnka - jej mladšia, jarnejšia spoločníčka, zahalená do prekrásneho zeleného hávu prebúdzajúcej sa prírody, ktorá nás prostredníctvom podmanivých slov a čarovných ilustrácií vťahuje do večne sychravého a studeného sveta, z ktorého sa jedného dňa vytratilo slnko a spolu s ním i radosť a zdravie. Z tvárí zmizli úsmevy, stíchol detský smiech. Ľudia sa so sklonenou hlavou a stiahnutými plecami len bezradne tmolia ulicami, utrápené výrazy ukryté pod kapucňami pršiplášťov, prezrádzajú tajomstvo, ktoré všetci dobre poznajú, veď ho spolu už roky zdieľajú - chlad a hlad, smútok a bieda. Mnohí už zabudli na to hrejivé šteklenie, keď slnečné lúče jemne poláskajú na tvári, iní ho dokonca nikdy nezažili.

Ale sme predsa v rozprávke. Ako by to bolo, keby náš príbeh ostal sivý a chmúrny, keby sa deti nesmiali a nepoznali radosť. Keby slnko ostalo navždy ukryté. Spolu s Lily, ktorej zvedavosť nás zvedie na úžasné dobrodružstvo, sa vydávame na cestu hľadania a spoznávania. Nechcem vám prezrádzať, čo Lily zažila, koho na svojom putovaní stretla či aké nebezpečenstvá musela zdolať, veď by som vám pokazila celý príbeh, a to by som nechcela, no môžete sa tešiť na milé rozprávanie pretkané nádhernými ilustráciami, ktoré mu pridávajú ešte magickejšie čaro, duši utkanej zo slov prepožičiavajú farby, až vám postavičky pred očami začínajú ožívať, tancujú vám popred nos až máte pocit, že ak sa načiahnete, budete ich môcť chytiť za ruku a spolu s nimi prejsť tajomným lesom až do ďalekého údolia.

Hoci je to knižka primárne určená deťom, svoje si v nej nájdu aj dospelí. Strážkyňa slnka so sebou prináša nejedno posolstvo, múdrosť či radu, ktorú počas výchovy vštepujeme tým najmenším, no raz za čas neuškodí, keď si ich pripomenú aj tie "vyrastené deti". Príbeh nám pripomenie, aby sme nezabúdali, že občas aj ten najlepší úmysel môže ublížiť. Nenápadne (alebo možno celkom otvorene) nás upozorní, že niekedy netreba veľké gestá, ale stačí prosté objatie, že láska je dôležitejšia ako pomsta a že odpustenie a viera môžu pre niekoho znamenať nový začiatok.

Krásna detská kniha, ktorá však veľa ponúkne aj dospelým a navyše sa v knižnici nádherne vyníma.

01.06.2021

"Píšem, aby som s láskou spomínala na svojho mŕtveho brata. Píšem, aby som na bielu stránku otlačila jeho žiarivý úsmev a posledný výkrik. Aby som vypovedala o zločine, ktorého je zároveň obeťou aj vinníkom. Alebo sme vinníci my, ktorí sme mu v tom nedokázali zabrániť?"

Depresia. Temné myšlienky postupne zaplavujúce vedomie ako jedovatý had ovíjajúci sa okolo svojich obetí, tráviaci myseľ i dušu. Smútok, skleslosť, apatia. Sám život začína byť na príťaž, smrť je vykúpením. Či už je to rodinný príslušník alebo len blízka osoba, či už to očakávate alebo to príde náhle, aj tak to bolí. Aj tak máte v momente, keď sa to dozviete, pocit, akoby vás totálne vyplo - hlava prázdna, hrdlo stiahnuté, len srdce búcha ostošesť, snaží sa prekonať ten neskutočný šok. Moment popierania, pochopenie, záplava sĺz.

Autorka svojim debutm postavila dojemný pomník bratovej spomienke - smútočný oltár oplakávajúci jeho odchod, no i oslavnú ódu jeho života. Žiaľ prepletá s radosťou, bolesť s hnevom, hrejivou láskou a oddanosťou. Spovedá sa zo svojich pocitov, aby uľavila svojej duši, rozjíma nad "vhodnosťou" samovraždy z pohľadu rodiny i chorého, no zároveň rozoberá otázku psychického zdravia, zdôrazňuje potrebu komunikácie a zdieľania vlastných pocitov. Zúri, smúti, so zätkom v srdci hľadá odpoveď na otázku prečo, no najmä s láskou spomína.

Taký citový doják, pri ktorom si zaručene porevete, no aj tak je to kniha, ktorú chcete, priam ju potrebujete.

2 01.06.2021

Už od strednej školy ma kvôli rôznym predsudkom, škatuľkovaniu či nevraživosti voči moslimom, zaujímali knihy približujúce ich kultúru, náboženstvo a sociálno-politickú situáciu v jednotlivých islamských krajinách, vďaka čomu som sa prelúskala nejedným silným príbehom, často drastickým až brutálnym, a hoci dnes už po podobných tituloch siaham pomenej, stále je to niečo, čo ma zaujíma, preto bola Aria, kniha približujúca históriu Iránu prostredníctvom života nevinného dievčatka vykresleného na pozadí revolúcie, jasná voľba.

Historickým príbehom, ktorý poukazuje na podobu Iránu v 60. rokoch 20. storočia a rozprávaním nás postupne privádza do súčasnosti, nás prevádzajú viaceré postavy - obyčajní ľudia ponúkajúci svoj pohľad na spoločenskú nerovnosť a s ňou súvisiace rozdielne kultúrne, sociálne, politické či náboženské názory, poukazujú na odlišné vnímanie mužov a žien v moslimskom svete a tiež na to, čo všetko dokáže dať človeku vzdelanie. Niektorí v nepriaznivých podmienkach bojujú každý deň o kúsok chleba a vlastné prežitie, iní sa v pohodlnom dome vyvaľujú pri bazéne. Jedni sa zo všetkých síl usilujú uniknúť spod radaru okolia, nenápadne, so sklonenou hlavou žijú svoje životy, iní sú zase v túžbe dosiahnuť svoje ciele otvorenejší, angažujú sa do chodu spoločnosti a pokúšajú sa zmeniť ju k lepšiemu.

Hoci bol román situovaný do revolučných rokov, samotná revolúcia a prevrat sú v knihe skôr okrajovou záležitosťou a dôraz je prevažne kladený na komplikovanosť medziľudských vzťahov, čo však príbehu neuberá na zaujímavosti, no v rámci témy by som knihu radila skôr k tým oddychovejším. Pútavé, príjemné čítanie, ktoré vás pobaví i dojme, nahnevá aj trochu vzdelá, ale musím priznať, že WAU efekt sa nekonal, čakala som niečo silnejšie a drastickejšie.

1 01.06.2021

Nigérijská autorka Chimamanda Ngozi Adichie si ma získala už svojimi krátkymi manifestami a hoci už pri nich som si hovorila, že táto žena vie, ako svetu podať posolstvo, až teraz mi v plnej sile dokázala, že písať nielenže vie, ale robí to vynikajúco.

Prostredníctvom príbehov niekoľkých diametrálne odlišných postáv čitateľovi približuje historický kontext a oboznamuje ho s neľahkou realitou Nigérie 60. rokov 20. storočia. Píše o vojne, koloniálnej nadvláde, rasizme i kmeňových rozbrojoch, no najmä píše o ľuďoch. O ľuďoch chudobných i bohatých, vzdelaných aj prostých, o tých domácich, ale aj o "prišelcoch", a o tom, ako ich vojna poznačila. O túžbe po slobode a mieri, o pomste a krivde, láske a nádeji, o vyrovnávaní sa s novou realitou a nevyhnutnosti adaptovať sa.

O milovaní aj umieraní hovorí s citom a vážnosťou, ktorá zasiahne - neromantizuje, nebagatelizuje vzniknutú situáciu, nesnaží sa zľahčovať, aby uľavila niečiemu svedomiu. Neštíti sa rozpáraných brúch a odfaklených končatín, neopomína extrémny hladomor, kostnaté rúčky, vypuklé brušká či vpadnuté tváre a prázdne výrazy. Jednoducho píše, vyobrazuje biafranskú každodennosť, necháva slová, aby nahlodali pokoj v duši, a núti zamyslieť sa nad skutočnosťou, že ani výrazy ako "odlož si granát, ideme jesť" neboli len absurdným vtipom, ale smutnou realitou v nejednej domácnosti.

VYNIKAJÚCA kniha

5 01.06.2021

Ako milovníčku prírody pochádzajúcu z prostredia obklopeného početnými lúkami, lesíkmi či malebnými horami a od detstva si vychutnávajúcu pohľad na mohutné kopce raz odeté do sivasto-zelených farieb jari, inokedy zahalených snehovými čiapočkami, ma vždy lákala predstava aspoň raz v živote nakuknúť do Himalájí, rozhliadnuť sa po tých nebotyčných horách, zodrať v nich topánky a vyčerpane, ale zato s absolútnym nadšením, ich prechodiť krížom-krážom. Sen síce pekný, ale buďme k sebe úprimní, asi nie veľmi reálny, a tak si už odnepamäti svoju dávku "turisticko-horského" dobrodružstva kompenzujem aspoň knihami či filmami z himalájskeho prostredia. Takýmto spôsobom sa mi do hľadáčika dostala aj cestopisno-biografická kniha Snežný leopard, ktorá mi aspoň sprostredkovane dovolila prežiť úžasné putovanie.

V Matthiessenovom rozprávaní sa nestretávame len s putovaním fyzickým, ale i duchovným. Cestopisná zložka sa prelína s úvahovými až filozofickými úsekmi či výkladovými pasážami, pričom ako odrazový mostík, resp. ako akýsi prechod medzi cestopisom a "studničkou vedomostí" o tajomstvách budhizmu, poslúžilo samotné prostredie, atmosféra miesta, kultúra a početné chrámy či kláštory, na ktoré počas cesty natrafili. Ich opisy a približovanie prirodzene viedli k úvahám a zamysleniam sa nad podstatou vlastného ja, zmyslom života, snahou o odosobnenie sa a splynutie s všadeprítomnou a všeobímajúcou energiou okolitého sveta. Prostredníctvom vnútorných monológov nám poskytuje nie len možnosť získať obrovské množstvo kultúrnych, etnografických, či náboženských informácií, ale zároveň nám dovoľuje nahliadnuť do vlastného vnútra, odhaľuje snahu o vnútornú očistu a opätovné nájdenie duševnej rovnováhy.

Cestopisné časti Matthiessenovho rozprávania boli pre mňa od začiatku do konca pohladením na duši, no musím priznať, že úvahové pasáže mi spočiatku robili problém. Nie vždy, niektoré boli mimoriadne zaujímavé, no našli sa aj také, ktoré som nepovažovala za záživné a tie mi zážitok z knihy trochu naštrbovali. Po čase som sa však dostala do tej správnej hladiny, zosúladila sa s autorovými myšlienkovými pochodmi a zvyšok knihy si mimoriadne vychutnala.

3 01.06.2021

O druhej svetovej vojne, holokauste, koncentračných táboroch a neľudskom zaobchádzaní zo strany nacistov bolo napísaných už mnoho svedectiev - toľko, že pre niektorých mohla téma (hoci dôležitá) trochu zovšednieť - no Moruša všedná rozhodne nie je. Na rozdiel od iných kníh, ktoré spracúvajú danú problematiku, sa autorka v Moruši nevyhýba životu "pred" a nespomína ho len útržkovito na pár stránkach, aby pozornosť mohla naplno venovať zážitkom z koncentráku, ale naopak poskytuje mu priestor, dáva čitateľom možnosť nahliadnuť do ďalekej minulosti, do časov dospievania, keď šantila so súrodencami a drala školské lavice, do doby, keď najťažším rozhodnutím bolo vybrať si medzi početnými platonickými láskami.

Zobrazuje svoje skúsenosti s nelegálnou emigráciou, resp. útekom do Maďarska, patálie s učením sa nového jazyka nevyhnutného na inkognito prežívanie v neznámej krajine a početné strety s cudzineckou políciou, ktoré bezprostredne viedli k zadržaniu a niekoľkonásobnému väzneniu ešte predtým, ako sa aj so sestrou ocitli v nehostinnom prostredí koncentračných táborov. Samozrejme, neopomína ani skúsenosti z Osvienčimu či Brezinky, no nekladie na ne až taký dôraz a zážitky z nich či udalosti "po" nie sú jedinou nosnou témou jej rozprávania. Napriek tomu, a možno práve preto, je jej príbeh iný, podmanivý (aj keď stále desivý a krutý).

Či už za to môže fakt, že tému zobrazuje z o čosi iného uhla, ako je bežné, alebo je "na vine" autorkin jedinečný, priam poeticky pôsobiaci štýl rozprávania, ktorý jej vetám aj napriek hrôzostrašnému osudu, ktorý opisujú, prepožičiava ladnosť a ľahkosť, Moruša rozhodne patrí medzi najlepšie svedectvá hrôz druhej svetovej vojny, aké som kedy čítala. Takmer 400 strán padlo za necelé dva dni, čo už samo o sebe svedčí o tom, že je to výborná kniha.

01.06.2021

Ak by vám niekto odporučil autobiografiu držiteľa Nobelovej ceny za fyziku, pravdepodobne by ste si predstavili komplikovanú zmes suchopádnych faktov vyjadrených nejednoduchým jazykom či snahu priblížiť ten-ktorý experiment prostredníctvom zložitých, bežnému človeku nič nehovoriacich vzorcov, no biografické zápisky Richarda Feynmana od tej predstavy nemôžu byť vzdialenejšie.

Vyštafírovaného, uzavretého akademika s pocitom nadradenosti nahraďte obyčajným človekom s láskou k poznaniu, ktorý sa s nadšením vrhá na otestovanie aj tých najbizarnejších nápadov, človekom so sklonmi k žartovaniu a podpichovaniu, niekým, kto pohŕda pretvárkou, ktorý si nedáva servítku pred ústa a nesnaží sa podlizovať autoritám, ale otvorene zdieľa svoje myšlienky či už debatuje s prostými ľuďmi, vzdelanými kolegami alebo samotným Einsteinom, a dostanete pravý obraz Richarda Feynmana. Fyzika, pedagóga, mysliteľa, amatérskeho bubeníka, výtvarníka, vtipálka, no najmä bežného človeka.

S fyzikou samotnou sa v texte stretávame len kde-tu, väčšinou je len akýmsi nekonkrétnym šumom v pozadí a do popredia sa dostáva len náhodne ako súčasť Feynmanových bláznivých zážitkov, ktorých núdzou veru netrpel. Vážnejšie spomienky na účasť na "projekte Manhattan" alebo upozorňovanie na zle nastavený výučbový systém, ktorého podstatou je len bezduché memorovanie, prepletá so skúsenosťami s hrou v amatérskej sambovej kapele, experimentmi so senzorickou depriváciou či úspešnými pokusmi o "vykrádanie" sejfov a to takým nesmierne ľudským spôsobom, že si nemôžete pomôcť a celkom prirodzene ho považujete za príjemného sympaťáka (i keď jeho spôsob vnímania žien, resp. neustále sťažovanie sa, že za kúpu drinku "nič nedostal" zase až také sympatické nebolo) a túžite objavovať tajomstvá fyziky.

Zaujímavé, pútavé čítanie, ktoré nenudí, raz za čas pobaví, aj keď vyslovene vtipným by som ho nenazvala.

01.06.2021

Raz za čas sa radi sťažujeme na to, aký máme ťažký život, pritom si často ani neuvedomujeme, že máme vlastne šťastie. Väčšina z nás totiž netuší, aké to je, narodiť sa s istou "nálepkou", byť zaškatuľkovaný ako "Cigán" a vyrastať v zajatí predsudkov, od ktorých niet úniku. Vyrastať na mieste bez tečúcej vody či elektriny, na mieste pokrytom špinou a odpadkami, prelezenom švábmi, na mieste, ktoré sa pomaly ale isto rozpadá a kde osobný priestor či súkromie sú pojmy neznáme. Nejeden z nás si predstaví scénu ako z hororu, no pre ľudí ako Eliška je to, žiaľ, smutná, bezútešná realita, začarovaný kruh, z ktorého sa dostanú len tí najhúževnatejší. A Eliška taká rozhodne bola - nezlomilo ju detstvo v rodine prostitútok uprostred nehostinných podmienok cigánskeho geta, predsudky spoločnosti, absencia, (resp. poriadne prekrútená verzia) rodičovskej lásky zo strany matky či podivná výchova neonacistického otca kde-tu prešpikovaná rasistickými poznámkami. Aj napriek tomu, alebo možno práve preto, sa nevzdala svojej rojčivej povahy a túžby po lepšej budúcnosti.

Vysnívaný život ako v bavlnke, ktorý mal odchod do Británie predstavovať, sa jej však onedlho zosypal ako domček z kariet - vidinu vzdelania nahradila krutá realita v podobe nútených prác, predstavu pokojných nocí v mäkkej posteli vytlačili prebdené hodiny plné strachu a neistoty strávené za zabarikádovanými dverami, prijatie a život bez predsudkov sa zmenilo na pohŕdanie a brutálne násilie. Životný príbeh Elišky Tanzer sa nečíta vôbec ľahko - svoje rozprávanie neprikrášľuje, aby ulahodila citlivým očiam čitateľa, práve naopak, biedu a chudobu či kruté zaobchádzanie v ďalekej cudzine opisuje do tých najpodrobnejších detailov, často spôsobom, z ktorého až mrazí a napína. O prežitej bolesti a neprávosti neraz hovorí, akoby sa jej ani netýkala, akoby sa od negatívnych zážitkov odosobnila a stala sa len nezainteresovaným pozorovateľom ľudského nešťastia. Svojim rozprávaním sa nesnaží vzbudziť v čitateľoch súcit, nehľadá ospravedlnenie či ľútosť, jednoducho spomína. Aj keď to vzhľadom na tému a fakt, že ide o skutočný príbeh, vyznie možno neadekvátne, ale Vyrástla som v gete je ozaj výborná - smutná, drsná, dojemná.

01.06.2021

Kedysi boli knihy lukratívnou komoditou, ktorú si mohli dovoliť len tí najzámožnejší, vychádzali v obmedzenom množstve a mnohé z nich sa aj napriek svojmu historickému významu zachovali len vďaka múzeám či súkromným zbierkam. Encyklopedicky ladená publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny, nám prináša pohľad práve na takéto tituly (aj keď nie len), mapuje "literárny svet" v priebehu niekoľkých storočí až tisícročí - poskytuje nám náhľad na zápisky, ktoré vznikli v treťom tisícročí pred naším letopočtom, ako aj na súčasnejšie texty - také, ktoré boli vytvorené v priebehu 20. či 21. storočia. V chronologicky usporiadaných kapitolách sa dočítame o knihách náboženských i svetských, odborných i beletristických, no najmä sa dozvieme o vplyve jednotlivých titulov na naše nazeranie na kultúru, politiku, ekonomiku či biológiu, na spôsob, akým ovplyvnili naše myslenie a videnie sveta, na spôsob, akým ľudstvo posúvali vpred.

Autori nám v publikácii nepredstavujú len samotné knihy, ale zároveň nás zbežne informujú aj o kontexte ich vzniku - ponúkajú nám pohľad na spoločenskú situáciu, aktuálne politické či náboženské rozpoloženie krajiny, kde titul vznikol, približujú čo-to zo života autora, zostavovateľa či vydavateľa daného knižného počinu, oboznamujú nás s technikou vzniku tej-ktorej knihy, s vývojom rôznych druhov písma či tlače a prostredníctvom nádherných obrazových príloh nám ponúkajú možnosť nahliadnuť na jednotlivé písomnosti. Od Umenia vojny či Zvitkov od Mŕtveho mora cez Norimberskú kroniku a Božskú komédiu až po Denník Anny Frankovej, Malého princa či dokonca Harryho Pottera, výber je skutočne pestrý. Či už knihu otvoríte na začiatku alebo niekde uprostred, či už ňou budete listovať stránku po stránke a obdivovať prekrásnu obrazovú prílohu, ktorá knihu dokonale dotvára, alebo uprednostníte časti, ktoré vás zaujímajú najviac, o zážitok budete mať postarané.

01.06.2021

História je priam prešpikovaná úžasnými vynálezmi od geniálnych ľudí - alebo teda mužov. Učíme sa o nich v školách, čítame o nich knihy, pozeráme filmy. Na ženy sa v tomto aspekte akosi zabúda. Jasné, spoločenské konvencie v minulosti ženám neboli priveľmi naklonené, ale že by sa skutočne našlo len pár takých, ktoré sa ich rozhodli "porušiť" a dosiahli niečo viac? Alebo je pes zakopaný niekde inde? Žeby sa o ich existencii a zásluhách jednoducho mlčalo?

Britská karikaturistka Jacky Fleming sa na túto otázku rozhodla poukázať prostredníctvom útleho dielka Problémy so ženami, v ktorom satiricko-ironickým spôsobom reflektuje pomýlené predstavy (resp. ich skarikaturizovanú verziu), ktoré mali dlhé stáročia muži o ženách, a ktorými spoločnosti, ale hlavne sami sebe, ospravedlňovali, respektíve zdôvodňovali, prečo sa mnohé výnimočné predstaviteľky "nežnejšieho pohlavia" taktiež nedostali do "siene slávy", ale ostali všednými, nepovšimnutými alebo odsunutými na "smetisko dejín".

Na prvý pohľad sa môže zdať, že sú to práve ženy, z ktorých si nenáležitým spôsobom uťahuje či ich dokonca nemiestnymi názormi uráža (čo podaktorých, alebo lepšie povedané podaktoré, naštve), no nie je to tak - už od prvej stránky je zrejmé, že v skutočnosti sú to muži a ich obmedzené, egoistické zmýšľanie, ktoré vtipným spôsobom pranieruje. Každopádne, túto roztomilú útlosť netreba brať až prehnane vážne a zamýšľať sa nad faktom, že naši predkovia (a aj podaktorí súčasníci) v podobnom duchu o ženách skutočne zmýšľali, ale jej obsah skôr prijímať s istou nadsádzkou - veď predsa ide o karikatúru. Za mňa vydarená jednohubka, ktorá pobavila a zároveň nenásilným spôsobom upozornila na smutnú skutočnosť - spôsob, akým boli ženy v minulosti (a možno podaktorými aj teraz) vnímané.

2 01.06.2021

Bosniansko-nemecký spisovateľ Saša Stanišić sa vo svojej zväčša autobiografickej knihe Odkiaľ si stavia pred neľahkú úlohu - porozumieť vlastnému životu. Prostredníctvom kontrastného zobrazenia svojej starej mamy, ktorú demencia pomaly ale isto oberá o tú výnimočnú esenciu života, ktorú predstavujú spomienky, a vlastného úsilia uchovať zo svojej minulosti čo najviac (práve využitím spomienok), reflektuje svoj život pred i po vypuknutí bosnianskej vojny v roku 1992. Približuje "príbeh" utečenca - chlapca, ktorého domovská krajina sa ocitla v zajatí ozbrojeného konfliktu, len aby navždy zmenila svoju pôvodnú podobu, opisuje snahu o asimiláciu v neznámej krajine a nájdenie si miesta vo svete v časoch, keď prechádzal tými najväčšími životnými zmenami.

Prostredníctvom spomínania na časy, keď spolu s rodinou musel utiecť z domoviny, usadiť sa v Nemecku a pokúšať sa dostať svoj život do normálu, poukazuje na akúsi spoločenskú degradáciu i sociálne vylúčenie, a zároveň približuje osudy ľudí, stretnutia či momenty, ktoré priamo i nepriamo formovali jeho život a dláždili cestu, ktorou sa mal uberať. A hoci to na prvý pohľad môže vyznieť, že práve tí druhí určovali, kým sa stane, zároveň je z textu citeľné, že samotné faktory či udalosti na ovplyvnenie niečieho života nestačia, dôležité je, ako ich prijmeme a usporiadame, aby vytvorili uspokojivý celok a pomohli nám zodpovedať tú záhadu, ktorú v sebe nosíme.

Téma, ktorú si autor zvolil na priblíženie vlastného života nie je vôbec ľahká, no jeho štýl je podmanivý, poetický, občas prekáravý či doberavý. A hoci obsahovo bola kniha mimoriadne pútavá (témy vojny a utečenectva ja môžem), predsa len ma o čosi viac zlákala jej neviazaná, divoká forma, akýsi prúd vedomia a voľné asociovanie myšlienok, preskačka pohľadov, neustála zmena rozprávania v čase i priestore, ktorých kombinácia vo mne evokovala typické ľudské myslenie a spomínanie. Nesúrodé, plné digresií a vyfabulovaných pasáží, ktoré vierohodne dotvárali rozprávanie a reflektovali nie len realitu, ale i autorove túžby či ľútosť nad tým, čo mohlo byť keby...

1 01.06.2021