Moruša
Iboja Wandall-Holm
V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté „dobrodružstvo“, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom.... celý text
Literatura faktu Biografie a memoáry
Vydáno: 2016 , AbsyntOriginální název:
Morbærtræet , 1991
více info...
Přidat komentář
O druhej svetovej vojne, holokauste, koncentračných táboroch a neľudskom zaobchádzaní zo strany nacistov bolo napísaných už mnoho svedectiev - toľko, že pre niektorých mohla téma (hoci dôležitá) trochu zovšednieť - no Moruša všedná rozhodne nie je. Na rozdiel od iných kníh, ktoré spracúvajú danú problematiku, sa autorka v Moruši nevyhýba životu "pred" a nespomína ho len útržkovito na pár stránkach, aby pozornosť mohla naplno venovať zážitkom z koncentráku, ale naopak poskytuje mu priestor, dáva čitateľom možnosť nahliadnuť do ďalekej minulosti, do časov dospievania, keď šantila so súrodencami a drala školské lavice, do doby, keď najťažším rozhodnutím bolo vybrať si medzi početnými platonickými láskami.
Zobrazuje svoje skúsenosti s nelegálnou emigráciou, resp. útekom do Maďarska, patálie s učením sa nového jazyka nevyhnutného na inkognito prežívanie v neznámej krajine a početné strety s cudzineckou políciou, ktoré bezprostredne viedli k zadržaniu a niekoľkonásobnému väzneniu ešte predtým, ako sa aj so sestrou ocitli v nehostinnom prostredí koncentračných táborov. Samozrejme, neopomína ani skúsenosti z Osvienčimu či Brezinky, no nekladie na ne až taký dôraz a zážitky z nich či udalosti "po" nie sú jedinou nosnou témou jej rozprávania. Napriek tomu, a možno práve preto, je jej príbeh iný, podmanivý (aj keď stále desivý a krutý).
Či už za to môže fakt, že tému zobrazuje z o čosi iného uhla, ako je bežné, alebo je "na vine" autorkin jedinečný, priam poeticky pôsobiaci štýl rozprávania, ktorý jej vetám aj napriek hrôzostrašnému osudu, ktorý opisujú, prepožičiava ladnosť a ľahkosť, Moruša rozhodne patrí medzi najlepšie svedectvá hrôz druhej svetovej vojny, aké som kedy čítala. Takmer 400 strán padlo za necelé dva dni, čo už samo o sebe svedčí o tom, že je to výborná kniha.
Autentická výpoveď ženy, ktorá prežila hrôzy druhej svetovej vojny na severe Slovenska.
Silná kniha ještě silnější ženy. Moc se mi líbí nepatetický až místy chladný styl autorky. Doufám, že je to na Slovensku povinná středoškolská četba.
Možno si niekto pomyslí, že som necitlivá, alebo že som knihe vôbec neporozumela, ale mám výhrady voči týmto reportážnym knihám, ktoré sú aktuálne tak rozširené. Spoveďmi vypovedané dejinné udalosti, ktoré sú zároveň veľmi negatívne ma nenechávajú chladnou. Vždy mi príde úprimne ľúto, aká nespravodlivosť bola na niektorých jedincoch uskutočnená. Toľko k tomu, že viem oceniť skutočný príbeh a jeho kvality. No ak by som mala hodnotiť túto knihu, myslím, že narozdiel od pani, ktorá si prežila holokaustové peklo a ktorú obdivujem, nemám veľa pekných slov. Štýl bol rozvláčny a strohý zároveň, šiel po povrchu a opisoval veci nie zaujímavé ani nové. A najmä čo ma najviac iritovala bolo odstránenie všetkých emócii, aby náhodou niekto neodsúdil túto knihu ako príliš nátlakovú na čitateľa. Išlo však o čítanie pohodové, ktoré mi znova ozrejmilo to, čo som už dávno vedela a predstavilo mi iný pohľad a novú osobu, ktorá sa vysporiadava s ľudstvom ako takým.
Kniha je rozprávaním Iboje, dievčaťa z Liptovského Mikuláša o boji o život počas 2. svetovej vojny. Kniha sa číta sama, je písaná štýlom, ktorý človeka strhne. Knihy rozoberajúcu tému antisemitizmu ma vždy upútajú a nikdy ma neprestane šokovať táto desivá strana našej minulosti. Iboja mala so sestrou veľké šťastie v nešťastí... Hrôzy 2. svetovej vojny treba pripomínať aby sa to už nikdy nezopakovalo...
Židovské dievča Iboja žije v Liptovskom Mikuláši s rodičmi a štyrmi súrodencami v predvečer druhej svetovej vojny... k deju asi viac ani netreba.
Knihy s touto témou sú väčšinou dobré, čo si budeme hovoriť. Ale Moruša je písaná pekným vypísaným, trošku poetickým štýlom. Iboja opisuje nielen pobyt v koncentračnom tábore, ale aj život pred ním a po ňom, sú tam zaujímavé opisy Liptovského Mikuláša z predvojnového obdobia, krátke drobničky o rôznych zaujímavých postavách mesta. Nie slávnych, ale takých tých každodenných ľuďoch - kamarátka z takého konca, žobrák z iného...
Príhody zo školy, opis pomerne osvietených rodičov, prvé náznaky budúcej búrky, vojna a útek do Budapešti.
Páčilo sa mi, že nevenovala pol knihy opísaniu hrôz Osvienčimu, bola to súčasť príbehu, ale netlačila príliš na to utrpenie - možno i preto, že Iboja mala tak ako Rudolf Vrba \"šťastie\", že sa časom dostala do \"lepšej\" časti tábora. Aj tu opisovala najmä vzťahy, ľudí, riešila filozofiu i politické názory.
Rozhovor na záver so samotnou Ibojou bol už len čerešničkou na torte (je z leta 2016):
- Ako sa z Dánska pozeráte na to, že na Slovensku sa do parlamentu dostala politická strana, ktorej predstavitelia sa v minulosti prezentovali ako radikálni pravicoví extrémisti a na svojom zmýšľaní dodnes nič nezmenili? Im podobní, prejavujúci sa xenofóbne, antisemitsky, homofóbne a antihumanisticky, prežívajú v súčasnosti akúsi renesanciu v celej Európe. Musí to byť depresívne, keď vidíte, že obluda, ktorá zničila mnohých vašich blízkych, sa znova prebúdza k životu. Čo môžeme proti tomu urobiť?
- V Dánsku sa o Slovensku píše veľmi zriedka. Považujem to za nedostatok, ktorý prehlbuje vzdialenosti medzi európskymi krajinami a zakrýva dôležitosť vývoja jednotlivých štátov pre budúcnosť celej Európy. Robiť proti fašizoidným hnutiam sa dá len to, čo už robíte - informovať, budiť, vysvetľovať, svedčiť médiách, na besedách a zhromaždeniach každého druhu, filmom, dokumentmi, hudbou, satirou, voľbami - ale tak, aby nekončili víťazstvom diktátorov, tak ako sa to už stalo a ako sa to všade okolo nás stále stáva. A čo sa týka zabúdania - jedine Nemci sa dokonale vyrovnali s neblahou minulosťou, ale aj tam, ako všade v Európe, rastie nacionalistické hnutie.
Budem mať 95 rokov. V mojom živote sa už udialo všetko a som rada, že sa mi podarilo konvertovať všetky, aj tie najhoršie zážitky na životnú skúsenosť. Keď cítim smútok nad zahaľovaním skutočnosti politickou korektnosťou, nad úpadkom duchovných hodnôt, nad povrchným bažením po lacnej zábave, nad ohrozením demokratických slobôd, nad rastom šovinizmu, nad mocenským egoizmom, nad náboženským fanatizmom a terorom, nad hlúposťou, nečestnosťou a neľudskosťou, tak ten môj smútok cítim najviac za svoje deti a vnúčatá, za budúce generácie a za neschopnosť človeka byť vďačný za úžasný dar života.
(str. 367-368)
Chcela by som túto pani stretnúť.
Moruša
(SPOILER) O Iboji Wandall-Holm a jej knihe Moruša som sa dozvedel z nástenky v synagóge v Liptovskom Mikuláši, v ktorom Iboja vyrastala v medzivojnovom období, keď Židia tvorili tretinu obyvateľov Mikuláša. Príbeh je neskutočne mrazivý a geniálne napísaný - žiadne slovo a veta nie sú zbytočné a vatové, presne ako to od novinára/novinárky čakám. Detailný popis dospievania, kde vidieť stavbu Ibojinho hodnotového rebríčka na ideáloch humanizmu a rovnosti, života v predvojnovej demokracii a postupný nárast nenávisti voči Židom, Čechom a vzdelaným ľuďom (dokonca sa spomenú aj konšpirácie o slobodomurároch a voľnomyšlienkároch), život v ilegalite v Maďarsku a odporné hrôzy z Osvienčimu, pochod smrti, oslobodenie, opakované pokusy o znásilnenie zo strany Rusov, nástup komunistickej diktatúry až po legálny odchod do Kodane v druhej polovici 50. rokov. Samozrejme gro knihy tvorí pobyt v Osvienčime. Najviac ma zasiahla pasáž, kde Iboja popisuje, ako sa o nej v Mikuláši po návrate z koncentráku šírili klebety, že prežila len vďaka sexuálnym vzťahom s SSsákmi a ľudia odmietli vracať veci, ktoré ukradli jej rodine. Moruša by naozaj mala byť v povinnom čítaní pre stredné školy.
Ako drobnosť ma zaujalo ma, že sa v knihe mihla aj ošetrovateľka z revírnej nemocnice Magda - pravdepodobne ide o ďalšiu rodáčku z Mikuláša Mancu Schwalbovú, ktorá o svojich skúsenostiach z Osvienčimu napísala knihu Vyhasnuté oči.