Iboja Wandall-Holm

Přidat do oblíbených Koupit knihy

Populární knihy

Moruša

Zbohom, storočie

Nové komentáře u autorových knih

Moruša

„O Iboji Wandall-Holm a jej knihe Moruša som sa dozvedel z nástenky v synagóge v Liptovskom Mikuláši, v ktorom Iboja vyrastala v medzivojnovom období, keď Židia tvorili tretinu obyvateľov Mikuláša. Príbeh je neskutočne mrazivý a geniálne napísaný - žiadne slovo a veta nie sú zbytočné a vatové, presne ako to od novinára/novinárky čakám. Detailný popis dospievania, kde vidieť stavbu Ibojinho hodnotového rebríčka na ideáloch humanizmu a rovnosti, života v predvojnovej demokracii a postupný nárast nenávisti voči Židom, Čechom a vzdelaným ľuďom (dokonca sa spomenú aj konšpirácie o slobodomurároch a voľnomyšlienkároch), život v ilegalite v Maďarsku a odporné hrôzy z Osvienčimu, pochod smrti, oslobodenie, opakované pokusy o znásilnenie zo strany Rusov, nástup komunistickej diktatúry až po legálny odchod do Kodane v druhej polovici 50. rokov. Samozrejme gro knihy tvorí pobyt v Osvienčime. Najviac ma zasiahla pasáž, kde Iboja popisuje, ako sa o nej v Mikuláši po návrate z koncentráku šírili klebety, že prežila len vďaka sexuálnym vzťahom s SSsákmi a ľudia odmietli vracať veci, ktoré ukradli jej rodine. Moruša by naozaj mala byť v povinnom čítaní pre stredné školy. Ako drobnosť ma zaujalo ma, že sa v knihe mihla aj ošetrovateľka z revírnej nemocnice Magda - pravdepodobne ide o ďalšiu rodáčku z Mikuláša Mancu Schwalbovú, ktorá o svojich skúsenostiach z Osvienčimu napísala knihu Vyhasnuté oči.“... celý text
— tomas5684

Moruša

„O druhej svetovej vojne, holokauste, koncentračných táboroch a neľudskom zaobchádzaní zo strany nacistov bolo napísaných už mnoho svedectiev - toľko, že pre niektorých mohla téma (hoci dôležitá) trochu zovšednieť - no Moruša všedná rozhodne nie je. Na rozdiel od iných kníh, ktoré spracúvajú danú problematiku, sa autorka v Moruši nevyhýba životu "pred" a nespomína ho len útržkovito na pár stránkach, aby pozornosť mohla naplno venovať zážitkom z koncentráku, ale naopak poskytuje mu priestor, dáva čitateľom možnosť nahliadnuť do ďalekej minulosti, do časov dospievania, keď šantila so súrodencami a drala školské lavice, do doby, keď najťažším rozhodnutím bolo vybrať si medzi početnými platonickými láskami. Zobrazuje svoje skúsenosti s nelegálnou emigráciou, resp. útekom do Maďarska, patálie s učením sa nového jazyka nevyhnutného na inkognito prežívanie v neznámej krajine a početné strety s cudzineckou políciou, ktoré bezprostredne viedli k zadržaniu a niekoľkonásobnému väzneniu ešte predtým, ako sa aj so sestrou ocitli v nehostinnom prostredí koncentračných táborov. Samozrejme, neopomína ani skúsenosti z Osvienčimu či Brezinky, no nekladie na ne až taký dôraz a zážitky z nich či udalosti "po" nie sú jedinou nosnou témou jej rozprávania. Napriek tomu, a možno práve preto, je jej príbeh iný, podmanivý (aj keď stále desivý a krutý). Či už za to môže fakt, že tému zobrazuje z o čosi iného uhla, ako je bežné, alebo je "na vine" autorkin jedinečný, priam poeticky pôsobiaci štýl rozprávania, ktorý jej vetám aj napriek hrôzostrašnému osudu, ktorý opisujú, prepožičiava ladnosť a ľahkosť, Moruša rozhodne patrí medzi najlepšie svedectvá hrôz druhej svetovej vojny, aké som kedy čítala. Takmer 400 strán padlo za necelé dva dni, čo už samo o sebe svedčí o tom, že je to výborná kniha.“... celý text
— booklovertina

Moruša

„Autentická výpoveď ženy, ktorá prežila hrôzy druhej svetovej vojny na severe Slovenska.“
— JanaŠ.051

Moruša

„Silná kniha ještě silnější ženy. Moc se mi líbí nepatetický až místy chladný styl autorky. Doufám, že je to na Slovensku povinná středoškolská četba.“
— kamish

Moruša

„Možno si niekto pomyslí, že som necitlivá, alebo že som knihe vôbec neporozumela, ale mám výhrady voči týmto reportážnym knihám, ktoré sú aktuálne tak rozširené. Spoveďmi vypovedané dejinné udalosti, ktoré sú zároveň veľmi negatívne ma nenechávajú chladnou. Vždy mi príde úprimne ľúto, aká nespravodlivosť bola na niektorých jedincoch uskutočnená. Toľko k tomu, že viem oceniť skutočný príbeh a jeho kvality. No ak by som mala hodnotiť túto knihu, myslím, že narozdiel od pani, ktorá si prežila holokaustové peklo a ktorú obdivujem, nemám veľa pekných slov. Štýl bol rozvláčny a strohý zároveň, šiel po povrchu a opisoval veci nie zaujímavé ani nové. A najmä čo ma najviac iritovala bolo odstránenie všetkých emócii, aby náhodou niekto neodsúdil túto knihu ako príliš nátlakovú na čitateľa. Išlo však o čítanie pohodové, ktoré mi znova ozrejmilo to, čo som už dávno vedela a predstavilo mi iný pohľad a novú osobu, ktorá sa vysporiadava s ľudstvom ako takým.“... celý text
— wiix

Přejít na knížky autora