Adhara
diskuze
Ijcro: Ak márne čakáte na oslovenie od niekoho konkrétneho, možno nezaškodí ponúknuť sa mu sám (súkromnou správou). Ja viem, že pchať sa niekam, kde ho nepozývajú, je mnohým ľuďom vyslovene proti srsti – mne tiež. Ale občas to zafunguje. Prinajhoršom vás budú ignorovať. Ale to predsa robili už aj predtým. :-)
Vas: ja vás chápem, na vlastnej koži viem, aké je ťažké publikovať a propagovať. Ale asi sa zhodneme v tom, že samokomentovanie je priehľadné a knihe to nepomôže, skôr naopak.
Začínajúci spisovateľ si môže založiť webstránky alebo ešte lepšie blogovať na nejakom serveri, kde sú ľudia (lebo na jeho novozaložených stránkach logicky ľudia veľmi nie sú), komentovať, byť aktívny. A nielen ohľadom vychvaľovania svojich kníh – to rýchlo začne liezť na nervy a navyše povzbudí predátorov, aby sa na jeho „úžasné“ knihy pozreli poriadne kritickým okom.
Osobne si myslím, že autor by sa mal svojimi príspevkami prezentovať ako zaujímavá a rozhľadená osobnosť, pretože skôr tým vzbudí neagresívnu zvedavosť na to, čo píše. Je to ale beh na dlhé trate. Podobne ako v písaní, ani v propagácii neexistuje skratka.
pobijecmuch: tak napríklad server https://www.legie.info/ pustí prispievateľov ku komentovaniu až po splnení poriadne prísnych podmienok, ktorú aj mňa takmer odradili. Na druhej strane, nekritických komentárov je tam zjavne akosi menej.
Ja osobne spozorniem, pokiaľ komentár - pozitívny či negatívny - vyznieva tak, že by ho mohol napísať aj niekto, kto to vôbec nečítal. Keď komentujúci vôbec nevie konkretizovať, v čom je kniha dobrá/zlá, tak ho neberiem do úvahy. Nemusí to ešte automaticky znamenať, že komentár napísal autorov osobný priateľ/nepriateľ, možno niektorí užívatelia len nevedia hodnotiť alebo si neuvedomia, že ich komentáre nemajú skoro žiadnu výpovednú hodnotu (stačili by hviezdičky). Ale pri väčšine kníh býva dosť iných vydarenejších komentárov, na základe ktorých sa dá utvoriť názor.
Naias: Ani knihe to nemáte naraz a v tom istom čase. Jedna pasáž je taká, iná onaká. Alebo aspoň zopár viet.
Ja som taký zvláštny človek, že potrebujem činnosti striedať v dosť rýchlom tempe. Asi tak po hodine duševnej práce si musím dať hodinu telesnej. Preto som tiež rada, ak si po iné prvky nemusím ísť do inej knihy, ale mám to v tej istej, ktorú tým navyše prehlbujú. Čistá romantika ma rýchlo unaví a nemá už také silu, ako keď na ňu niekto priamo v tom diele občas neponúkne cynický pohľad. Kontrasty sa vzájomne zvýrazňujú.
Preto to nerada robím tak ako vy, že si dávam jednu knihu takú a na vyváženie zase onakú. No musím, nič iné mi nezostáva, keďže aspoň približne vyvážených kníh je málo.
Písala som o vyváženosti prvkov, ktoré SÚ použité. Čo neznamená, že v knihe musí byť úplne všetko možné a nemožné.
Diela, ktoré si cením najviac majú spoločné to, že sú viac-menej vyvážené. Horšie hodnotím diela, ktoré sú okrem chýb prudko nevyvážené a najhoršie tie úplne prázdne (ani-ani). Nemám rada ani striktné žánrové vydeľovanie typu "toto je detektívka, tu musí byť toto a nesmie byť hento". Preto nemám obľúbený žáner, som za medzižánrové diela.
Zdravý život je o rovnováhe. Nepracovať stále duševne, ale niekedy aj telesne, nebyť stále vnútri, ale ísť aj von... a pre mňa je taká aj dobrá literatúra.
Dielo, v ktorom majú všetky použité prvky svoje protiklady zastúpené rovnakou mierou. Konkrétne napríklad:
- romantika/cynizmus
- veda/duchovno
- logika/emócie
- humor/dráma
- technológie/príroda
- mladé postavy/staré postavy
- akcia/oddych...
Podotýkam, že vyváženosť nie je to, čo je vyvážané počtom (napr. tri mladé a tri staré postavy), ale priestorom a významom, ktorý tomu autor venuje.
Ja som absolútny milovník vyvážených diel. Aj keď skôr platonický - úplne vyvážené dielo som ešte nečítala... :-)
Každopádne vôbec nerozumiem tomu, prečo čitatelia tak volajú po nevyvážených dielach.
kapr: Vyskúšané. Nefunguje.
Pritom milujem prírodu, turistika je podľa mňa najlepší šport, lebo prebieha v čistom vzduch, dá sa v nej vidieť veľa nového a aj si z nej doniesť domov veľa užitočného (suroviny na handmade)... ale pocit šťastia, pokoja, uvoľnenia? To tam nepodávajú. To si treba doniesť so sebou. :-)
PanPredseda: Áno, súhlasím. Nepovažujem to za uzavretú záležitosť, vravím si, že raz to musím začať riešiť - keď odbudne iných problémov a pribudne peňazí.
Jeden z tých študentov mal aspoň dobrú ústnu odpoveď na skúške, tak prešiel, aj keď so zhoršenou známkou. Druhý bol celkový lajdák, ktorý nevedel a nerobil nič, neabsolvoval, nezískal diplom.
PanPredseda: Áno, uvažovala som o súdnej ceste, hneď pri prvej krádeži, ktorá ma dosť psychicky položila. Lenže mala som vtedy iba 19 rokov a absolútne som netušila, ako postupovať, kde zohnať dobrého právnika, nemala som peniaze na právnika, nič. K tomu neustále hučanie okolia do mňa, že krádeže sú OK, mám sa s tým zmieriť - nijaká morálna podpora. A časom si človek tak nejak "zvykne". K vášmu druhému komentáru - áno, vo všetkých prípadoch išlo o prisvojenie si autorstva inou osobou bez citácie. V dvoch prípadoch išlo dokonca o mojich študentov, ktorí mi predložili "vypracovanú" seminárnu prácu, ktorú som písala ja. Ľudská drzosť nemá hraníc.
bamba: áno, takto mi radili sa na to pozerať - vraj mám byť rada, že moje práce sú dosť dobré na vykradnutie. :-) Ja sa s tým teda nestotožňujem, najmä keď za ne plagiátori dostali výhody, ktoré mali náležať mne.
freejazz: Ak aj vy máte takú skúsenosť, hoci nie zo strany autora, prečo potom ten odmietavý postoj?
PanPredseda: Priznám sa, že som myslela najmä na krádeže mojich článkov, ktorých bolo priam nespočetne veľa (krádeží, nie článkov). Asi v štyroch prípadoch sa mi podarilo plagiátora konfrontovať. Nikto z nich moje autorstvo nespochybnil, o to absurdnejšie boli ich reakcie. V prvom prípade mi sprosto vynadal a istú dobu na mne praktizoval kyberstalking. V jednom veselo kradne ďalej a to ho stretávam takmer na dennej báze, ale hanby nemá, ani čo by za necht vošlo. V dvoch prípadoch boli plagiátori naštvaní a urazení. Ešte raz: boli naštvaní a urazení za to, že ukradli systémom copy+paste moju prácu.
tibis: Kde to žijete? A čo ženy, ktoré sci-fi a fantasy rovno PÍŠU? Inak, Pána prsteňov som prvýkrát čítala v trinástich a odvtedy ešte párkrát.
Podľa mňa je oveľa nespravodlivejšie to, že v náučnej literatúre sa plagiátorstvo všeobecne toleruje a keď s tým má pôvodný autor problém, ešte dostane od plagiátora po papuli.
A odpoveďou bohužiaľ nepomôžem, ale je to rozhodne zaujímavá otázka. Zhodou náhod práve týchto dňoch premýšľam, ako by písal slepý spisovateľ pre slepých čitateľov. Ich knihy predsa musia byť vystavané úplne inak ako tie naše. Tým viac, ak je autor slepý od narodenia. Žiadne farby, žiadne opisy postáv (lebo väčšina ľudí asi nedovolí dať sa ohmatať), no o to viac zvukov, vôní, chutí a dotykov.
Takže aj mňa by zaujímali tipy, najlepšie od takéhoto extrému (úplne slepý autor), ak teda nevyšli iba v slepeckom písme. :-)
Vlastne jedným tipom predsa len môžem pomôcť, je to kniha Ema a ja (nie je tu na Databázi zatiaľ), príbeh slepej ženy a jej verného slepeckého psa, ktorý však zapísala, až keď operáciou znova nadobudla zrak.
ijcro: Budeme sa báť, že sa nám narodí dieťa s 52 chromozómami? To by som sa skôr bála, že sa mi z kvantových fluktuácii vákua nad hlavou zhmotní nákova, ktorá padne a zabije ma. :-)
Ja som taký zvláštny čitateľ, že odreagovanie bez veľkých myšlienok si neviem predstaviť. Pokiaľ ma kniha ničím aspoň trošičku neobohatí, neodreagujem sa, ale skôr sa naštvem.
Navyše som vyrastala na hard sci-fi o kozmických lodiach s čisto mužskými posádkami. Tak som začala v puberte písať hard sci-fi s čisto mužskými posádkami. A potom som počúvala sťažnosti od čitateliek, kde sú ženy a vzťahy. :-)
Young adult mi pripadajú na jedno kopyto, česť výnimkám. Lenže to aj knihy o teenageroch pre dospelých. Tí knižní teenageri sú tak strašne stereotypní, čo sa osobností týka. V knihách pre mládež a dospelých sa teenageri odlišujú len mierou zobrazenia násilia a sexu.
Tiež odjakživa neznášam, pokiaľ ľúbostné vzťahy nie sú súčasťou zápletky, nevyhnutnou zložkou príbehu, ale sú k nemu prilepené, „aby sa to dobre predávalo“. Tento fenomén často vidieť v sci-fi. Na všetku ostatnú vatu čitatelia nadávajú (aj v prípade, že to vata nie je, len niečo nepochopili), ale pokiaľ ide o vatu v pohode pridruženého ľúbostného príbehu, ktorý sa dá ľahko vyškrtnúť, nadávam len ja sama.
Rovnako nemám rada, keď autori používajú fantastické prostredie len ako kulisy, ktoré nemajú pre príbeh žiadny poriadny úžitok. Razím názor „literárnej Occamovej britvy“: „Čo sa môže odohrávať na Zemi, v súčasnosti a bez fantastiky, to sa aj má odohrávať na Zemi, v súčasnosti a bez fantastiky!“ :-)
Realistickosť je u mňa na jednom z popredných miest.
Btw., všimli ste si, že dnešné mladé autorky často píšu o dievčinách, ktoré sa ocitajú v cudzích svetoch a tam plnia nejakú významnú úlohu? Kde to autorky nabrali? Bol to nejaký knižný, hit, ktorý všetky kopírujú?
To, čo ste uviedli ako príklady, by som nenazvala kontroverznými témami. Nanajvýš tak možno kontroverzným klišé? :-) Ale aby som nerýpala a prispela k otázke, tu je kniha, kde sú splnené obe Vaše požiadavky naraz:
https://www.databazeknih.cz/knihy/mrazivy-zavan-173693
Har.Monika. Nevravím, že je to tento prípad, ale viem, že isté internetové obchody platia ľuďom za to, aby dávali iba päť hviezd a pozitíve hodnotenia knihám. Na skutočný názor hodnotiacich a ani na samotné čítanie tam samozrejme nie je miesto.
Nech už je to ako chce, ja beriem vážne len tie hodnotenia, pozitívne či negatívne, z ktorých vidno, že to dotyčný čítal. Nielen anotáciu. Knihu.