Vladimír Laubert

Přidat do oblíbených Koupit knihy

slovenská

Populární knihy

/ všech 6 knih
Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov
Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov
Slovienske rozprávky a povesti: Dejinný obzor Slovienov
Slovienske rozprávky a povesti: Dejinný obzor Slovienov
Slovieni a Jozef II.
Slovieni a Jozef II.
Staroslovienska bukvica: Číslovo
Staroslovienska bukvica: Číslovo

Nové komentáře u autorových knih

Jakutské Oloncho. Úvod do jakutského mýtického eposu a poznania národa sacha Jakutské Oloncho. Úvod do jakutského mýtického eposu a poznania národa sacha

„Na moje prekvapenie skutočne zaujímavé dielo. Jedným z pôvodcov je síce neslávne známy Laubert, avšak Technická univerzita vo Zvolene by nevydala hocičo. Ide o zaujímavý výlet za hranice Európy, do sveta sibírskych šamanov a ústnej (a po novom už aj písomnej) tradície hrdinských príbehov jakutského ľudu. Snažia sa odolávať globalizácii a zachovávať si svoje tradície. Príjemné čítanie.“... celý text
— Ivan53

Bojový systém Slovienov Bojový systém Slovienov

„Opis knihy hovorí, že nie je pre začiatočníkov, ale pre už skúsených, ba pre zvláštne jednotky. Kniha je však plná prázdnych hlúpostí a základných rád, ktoré povie na prvej hodine každý učiteľ bojového umenia. A tie kopy a údery na fotkách sú úplný základ, čo pozná každý chlapec zo sídliska či dediny, čo sa niekedy bijával. Keďže v knihe nie sú značené strany, viď kapitolu „8.1.2 Penové bloky“, a tam prvú fotku, na ktorej Laubert kope do váľandy. Ako to drží ruky?! To ako keď malé dieťa kope do steny. Každý vojak a bojovník vie, že ruky vždy držať treba tak, aby si sa mohol brániť a aby si mohol udrieť. A nie ako malý rúčky rozhodené a kopkám si :D A ten postoj „biely medveď“ (kapitola „4 Postoj a dýchanie“), to je smiešne. Skúste v tom postoji vykryť priamy kop na hruď, alebo sa cúvnutím hlavy vyhnúť úderu. Alebo sa v tom jeho postoji postavte do silného vetra, ktorý bude duť spredu alebo zozadu: rozhojdá vás, a budete sa musieť postaviť poriadne. Naozajstný bojový postoj (čo sa rozloženia nôh týka) je takmer rovnaký v boxe, karate, krav mage či hopaku (ukrajinské bojové umenie), a umožňuje ti vykryť kopy, uhnúť sa, silno udrieť u kopnúť. A nie stáť ako púčik. A to už nehovorím o tom, že v knihe je plno odkazov na Slovansko-Árijské Védy, ktoré tento Laubert preložil z ruštiny a predáva ich ako duchovné dedičstvo Slovanov (takže sa v knihe stretnete s tzv. Odinovými či Perúnovými zápoveďami a pod.). Inak, Laubertov „biely medveď“ a „psychoenergolitika“ pochádzajú od ruského spisovateľa Vladislava Mešalkina = práve vďaka nemu sa v roku 2010 dostalo na svetlo sveta „učenie“ biely medveď.“... celý text
— Ivan53

Staroslovienska bukvica: Číslovo Staroslovienska bukvica: Číslovo

„Ide o pokračovanie knihy s podobným názvom, preto si dovolím odporučiť svoj stručný rozbor prvej knihy v príspevku na tejto stránke (https://www.databazeknih.cz/knihy/obrazove-pismo-slovienov-staroslovienska-bukvica-380761 ). Nejestvuje žiaden súvislý text napísaný v boukvici, Laubert ani žiaden neuvádza, no zato stihol Laubert vyhlásiť, že v boukvici treba vykonať zmeny. Teda toto, podľa neho, starobylé písmo (z 90. rokov 20. storočia) navrhuje (po 30 rokoch) meniť. Z toho starobylosť a dokonalosť priam srší. 1. Laubert v knihe neuvádza žiaden text zapísaný v tomto ním obhajovanom písme. 2. Čerpá z pochybnej spisby. Ako napríklad z ruskej knihy Bukvica, ktorá neuvádza žiadne pramene, a v knihe takisto nenájdete žiaden (!) súvislý text v boukvici. 3. Pokračovanie z roku 2022 protirečí vydaniu z roku 2016. Podčiarknuté a spočítané – obe knihy sú stratou času a výplodom čejsi chorej mysle. Pár príkladov Laubertovho odôvodňovania zmien v porovnaní so starou knihou: Boukvica Б (naše B). Najprv to Laubert nazýval Bogi s tým, že Buki je nesprávny kresťanský výklad. Neskôr prešiel na Bytie, lebo že Bogi sú nesprávne. A iba pre zaujímavosť, Laubertovi podobní v Rusku prešli na Blago (Слатин, Николай Владимирович: Влесова книга. Литературный перевод её текстов с примечаниями и комментариями. Moskva – Omsk: Русская правда, 2017. 239 strán: strana 81). Boukvicu Chier zas premenoval Laubert v novom vydaní na Cha, lebo Chier má byť podľa neho skratkou slova cherubín (skratky sa v starom jazyku nevyskytovali, nemali zmysel, nikde nie sú doložené). Je pravda, že v dnešnej ruštine sa slovo хер (cher) používa ako neslušné slovo označujúce pohlavný úd – no nemýľme si príčinu a dôsledok. Ak by bola boukvica starobylým písmom, bolo by nezmyselné posudzovať názvy jej písmen na základe súčasného, pár desaťročí jestvujúceho významu starého slova. Pozrime sa do ruského výkladového slovníka, do jeho štvrtého dielu z roku 1882: na strane 563 je heslo cher. Môžete sa presvedčiť, že po chere v dnešnom význame ani stopy (Толковый словарь Владимира Даля). Pozrime sa ale do novšieho slovníka, a to do slovníka prekladového z roku 1970, strana 482: takisto tam žiaden úd nebadať. Dorotjaková, Viktória: Veľký rusko-slovenský slovník. V. diel. Т – Я. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1970. 791 strán Mimochodom, rovnaký jav nastal aj v slovenčine, v ktorej sa slovo kokot zmenilo z označenia samca sliepky na hanlivý výraz (tak ako aj cher z označenia písmena na hanlivý výraz). V knihe Dejiny slovenského jazyka III. je prepis zakladacej listiny tichoňského opátstva z roku 1055, kde je aj osada Kokot či Kokoty, dnes by sme riekli Kohúty či Kohútovo. Tak či onak, hrad Kokot napríklad zanikol až počas protitureckých vojen v roku 1543. Zemepisný názov Kokot sa na Slovensku používal až do 19. storočia. A kokot vo význame kohúta je doložený i zo staroslovienskych textov (sú dostupné!!!). V srbčine i chorvátčine znamená kokot dodnes to isté – kohúta, v Poľsku zas nájdeme obec s týmto názvom. Je teda očividné, že posudzovať staré písmo (ak by ním aj bukvica bola) na základe dnešného významu slova cher je úplne scestné.“... celý text
— Ivan53

Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov

„V roku 2016 vydal Vladimír Laubert knihu Staroslovienska bukvica. V roku 2022 vyšlo voľné pokračovanie pod podobným názvom. Ako pôvodca uvádza v prvej knihe, ide o staré písmo, z ktorého neskôr vznikla cyrilika. Píše síce, že ide o staré písmo našich predkov, no v knihe nenájdete jediný súvislý text v tomto písme, a dokonca ani odkaz na prameň obsahujúci zápis v tomto písme. A to je kameňom úrazu všetkého – nieto jediného prameňa, dokonca ani novo vytvoreného, ktorý by bol napísaný v tomto písme. Odbornosť pôvodcu si ľahko priblížime už na obálke knihy. Názov knihy z roku 2016 by sme podľa Lauberta mali čítať ako Staroslovienskaja boukvica. Názov pokračovania z roku 2022 je už Staroslovienska boukvica. To nie je všetko – došlo k zámene písmen zobrazujúcich samohlásku „o“ v slove „staroslovienska“, a samohlásku „i“ v slove „boukvica“. Navyše, Laubert nenazýva písmo „slovienskym“, podľa národa „Slovienov“, ale staroslovienskym, podľa jazyka staroslovienčina, čo je dnes používaný odborný pojem pre jazyk vychádzajúci z macedónčiny 9. storočia, ktorý sa však v čase vzniku nenazýval staroslovienčina, lebo ešte nebol starým. Teda keby bola boukvica starobylá ako tvrdí Laubert, nazývala by sa „slovienska“, a nie staroslovienska... A to sme iba na obálke knihy. Teraz sa pozrime na kapitolu 4, kde Laubert dokazuje, že boukvica jestvovala. Začína tým, že na Ukrajine boli nájdené staré nápisy zo začiatku 2. tisícročia pred Kristom. To by bol naozaj objav, ktorý by ma ako naslovovzatého rodoľuba potešil, ale namiesto odkazu na prameň či knihu sa iba dočítame, že ide o oznámenie akéhosi Šilova (bez akéhokoľvek odkazu na prameň či spisbu). Ďalej píše, že na Slovensku boli nájdené zlaté plakety, o storočie staršie ako Cyril a Metod. To je pravda, že boli nájdené, ale na nich nie je boukvica, takže nález má k boukvici vzťah asi ako morské prasa k moru. Laubert to prosto napísal v nádeji, že čitateľ sa podvedome dovtípi, že na náleze bol objavený nápis v boukvici. Fotka plakety z oboch strán je dostupná na internete. Ďalej píše, že Cyril zostavil cyriliku na základe už jestvujúcej písomnosti. Nuž, bez odkazu na prameň, bez hlbšieho vysvetlenia takto závažného tvrdenia. Takto isto môže vydať knihu ktokoľvek a napísať v nej, že piktogramy pochádzajú od Piktov. Ďalej sa odvoláva na známu pamiatku z pera kresťana Chrabra z 10. storočia, ktorý napísal, že Slovania používali pred pokresťančením črty a rezy. To je pravda, potvrdili to aj archeológovia v roku 2021, ale aký majú črty a rezy vzťah k boukvici, nevedno. Následne spomína zmluvy ruských kniežat s Romejami, teda Byzantíncami, ktoré boli zapísané v „slovienskom“ jazyku. Avšak ide o roky 911 a 944, keď už boli na zápis zmlúv v reči kniežat použité znaky cyriliky. Samozrejme ani obsah zmlúv sa nezachoval v Laubertovej boukvici. Následne hovorí o znalosti písania a čítania na Rusi v 10. storočí (napr. o nájdenom nápise horčica. Ale, opäť, ide o 10. storočie, teda obdobie po pôsobení Cyrila a vzniku cyriliky. A takisto sa nezachoval žiaden prameň z tohto obdobia zapísaný v boukvici. Stále sme na tej istej strane, a Laubert hovorí o tom, že v roku 922 videl ibn Fallan nápis na mohyle významného Rusa. Ide o rok 922, Cyril prišiel na naše územie v roku 863, teda nápis v roku 922 jestvovanie boukvice nepotvrdzuje. A ďalej sa píše o písmenách vyrezávaných na dreve – čo môže byť abože pozostatok čŕt a rezov, abo zápis v už jestvujúcej cyrilike. Opäť ani tento úryvok nijak nedokazuje jestvovanie bouvkice. Nerád používam cudzie slová, ale všetko vyššie uvedené sa nazýva argumentačný faul. Teda prešľap v dokazovaní, pretože Laubert dokazuje, dokazuje, a vlastne tým okrem svojej neodbornosti nedokazuje nič. Čo je to vlastne boukvica a kedy sa objavila? Prvýkrát sa o bouvkici ako o starom písme zmieňoval v 90. rokoch ruský nacionalista Alexander Chinevič vo viacdielnej knihe Slovansko-Árijské Védy. Toto je des, vážení... A už samotný názov Slovieni je neskorý. Slovania sami seba označovali ako Slovänin (z toho sloven-ský, -sko...). Odporúčam Odtajnené trezory slov III., Starosloviensky jazyk I., či Stručný etymologický slovník slovenčiny.“... celý text
— Ivan53

Slovieni a Jozef II. Slovieni a Jozef II.

„Tvrdenie, že „cisár Jozef II. vydal túto knihu v jazyku slovienskom“ je lož - ide o srbský preklad nemeckej pôvodiny. Tento Laubert si z odkrývania dejín spravil výnosný podnik. Stručný jazykovedný a dejepisný rozbor tohto paškvilu je na jutube dostupný ako Kniha „Slovieni a Jozef II.“ (rozbor). Som vlastenec, hlásim sa k odkazu svojich Predkov, ale to neznamená byť hurávlastecom a prijímať podobné bľaboty. Zdravý sedliacky rozum...“... celý text
— Ivan53

Přejít na knížky autora