Marie Benedict - Jediná žena v miestnosti

recenze

Dielo javiace sa spočiatku ako biografiia, meniace sa však prvou vetou na historickú fikciu Jediná žena v miestnosti sklame predovšetkým tých, ktorí od knihy očakávali to, čím nie je. Ako je spomenuté vyššie, dielo nie je žiadnou podrobnou a hlavne obsiahlou žánrovou prózou, ktorá má nahliadať na zaujímavý život zaujímavej osobnosti strieborného plátna, no je iba beletrizovanou historickou fikciou o živote Hedy Lamarovej na pozadí pre znalejšieho čitateľa dobre známych a ničím neinovatívnych faktov o jej živote. Výpovedná hodnota sa teda znižuje na významový presah otázok možnosti skĺbenia krásy a rozumu.

Naratív diela, pracujúci s priamym rozprávačom už sám o sebe čo to naznačí, kniha ako taká je či po formovej alebo obsahovej stránke nenáročná a navodzuje pocit, ze je určená skôr pre mladšiu cieľovku. Tento pocit len umocňujú všade prítomné do deja natvrdo dosadené fakty zo života herečky, ktoré často pôsobia ako neprirodzená vsuvka, výklad z múdrej knihy , namiesto náznaku či obyčajnej poznámky pod čiarou sama hlavná postava vysvetľuje, čo by mal čitateľ o nej vedieť, čo pôsobí občasne naozaj pateticky. I spomínaný dej diela nie je zameraný iba na Lamarovej ostrú myseľ, skôr naopak. Jej intelekt je potláčaný a ohraničený na strohé popisy ,,čítala knihu o fyzike" a podobne, pričom však väčšia časť knihy je určená pasážam, kde postava popisuje farbu kvetov, ktoré jej nápadník dal, farbu šiat, čo má na sebe atď., pričom toto naozaj ostro kontrastuje s tým, aká uvedomelá má postava byť. Celý koncept denníkovej formy je zvláštny, nedáva priveľmi zmysel, no prinajmenšom ohraničuje a vyznačuje, v akom časovom rozmedí sa čitateľ pohybuje. Lamarovej život je v diele obsiahnutý iba plytko, stroho, pohľad na jej prvé manželstvo varíruje na pomedzí červenej knižnice a domestic noir, čo samé o sebe by nebol problém, ak by aspoň jazyk a narátor nebol tak strohý, apatický.

Keďže však kniha nemala ambície zakladať si na podrobnej biografii, ale skôr na spopularizovaní jednej zašlej ikony a jej činov medzi neznalé, prevažne mladé čitateľské publikum, bolo by možné čo-to knihe odpustiť. Aj tak však možno pozorovať nedostatok informácií v časti o Lamarovej vynáleze, ak má dielo ponúkať hlavne pohľad na ňu ako vedkyňu a nie iba ,,peknú tvár", ostáva otázkou, prečo je týmto jej vedátorským snahám venovaných v próze tak málo. Pozitívnym je predovšetkým to, že sa dielo snaží poukázať na neduhy nielen súvekej doby, čo v sebe môže niesť isté posolstvo pre mladších čitateľov. Tým hlavným je, samozrejme, otázka krásy, jej vnímania v societe, ale i škatulkovania skrz ňu do pozícií ,,peknej hlupane" či ,,neškodnej krásavice," s čím sa stretávame i v dnešnej spoločnosti. Istý hodnotový presah teda možno vidieť na snahe poukázať na osobnosť každého, ktorú nedefinuje pohľadný zovňajšok, ale charakter a intelekt vnútri. Práve týmto posolstvom, ktoré kniha chtiac-nechtiac má, sa dá poľahky zaradiť predovšetkým pre mládežnícku čitateľskú cieľovku.

- recenzia z blogu zjelitaelita.blogspot.com -

Komentáře (0)