KEBY DOBROVODA ŽIL PRI OCEÁNE A ČÍTAL SARTRA : DENIS THÉRIAULT - CHLAPEC, KTORÝ PATRIL MORU

recenze

Imaginatívny príbeh s charakteristickou peotikou obsiahnutý v diele Chlapec, ktorý patril moru sa snaží okrem poukázania na potrebu jednoty a spriatelenia ľudí s podobným životným príbehom zobraziť i nekončiacu hranicu detskej fantázie a aj naopak - rýchle dospievanie a s ním spojené útrapy.

Autorova prvotina (u nás už skôr vyšli knihy Podivuhodný život osamělého pošťáka a Pošťákova snoubenka) výborne pracuje predovšetkým s formou. Štylistika diela je veľmi komplexná, tvorí ju predovšetkým veľmi podrobný, farbistý a vizuálne živý opis, hraničiaci na jednej strane s istým systematickým popisovaním grafomana a s melancholickým umeleckým/inotajovým na strane druhej. Jazyk diela je teda umelecký a v určitých bodoch sa snaží pôsobiť až dojmom vyššej literatúry, zaujímavé však je, že autor tvorí odseky, ktoré vyložene stoja na umeleckej poetike, no iné odseky tej istej kapitoly sú zase veľmi dynamické, strohé, od poetiky a melancholiky svojho diela prechádza k praktičnosti, existencializmu či naturalizmu.

Tomu dopomáha predovšetkým narátor, ktorý je taktiež veľmi zvláštny - do poslednej chvíle, kedy autor explicitne nepopíše jeho vek nie je čitateľovi jasné, koľko rokov by mal rozprávač mať. I keď ide o vyložene malého dospievajúceho chlapca, autor mu vkladá dospelý pohľad na svet, pridáva vyspelé názory, patetický postoj k svetu okolo a, čo predovšetkým, asi v prvej tretine knihy (škoda, že časom sa tento prvok stráca) - výrazný cynizmus a sarkazmus, prostredníctvom ktorého potom v situáciách i celom diele vytvára nádych tragikomiky. Detský rozprávač teda nestojí iba v pozícii popisovača deja a svetu dospelých detskými očami (ako napr. v diele Ja, Malkáč), ale ako aktér interakcie týchto dvoch svetov, ako postava so schopnosťou porozumieť obom.

Narátor sa snaží i o istú interakciu s čitateľom, často sa mu prihovára, kladie rôzne rečnícke otázky, chce viesť pomyslený dialóg (čím autor dáva ďalší priestor na interpretáciu), i keď často vo veľmi sarkastickej rovine. Ak hovoríme o motívoch, okrem tých klasických, ktoré sa spracúvajú v dielach podobného či rovnakého žánru, ako napríklad potreba priateľstva, uznania v kolektíve, nájdenia svojho miesta v spoločnosti, vysporiadania s vlastnou osobnosťou, svojimi pocitmi strachu či hnevu a podobne, sa snaží autor i o určitú hlbšiu sondu do psychiky dospievajúceho, jeho pohľad na svet, jeho imagináciu, tvorí hlbšiu symboliku v leitmotíve mora a vody, ktoré jednak odkazuje na udalosti, ktoré postava s ním spája, no jednako alegoricky zobrazuje ľudské podvedomie, búrlivosť citov a pocitov (živočíšna túžba, chuť hnať sa za niečím nepoznaným, patologická obsesia predstavou), rozbúrený, nestály vnútorný svet, (autor sa dokonca snaží pracovať i s témou náboženstva a jej potrebou pre ľudský život) a, konieckoncov, na zmenách mora reflektuje zmenu a charakterový vývin postavy.

Kniha síce nepatrí k stopercentným novodobým dielam magického realizmu, postupom deja sa to však môž zdať. Reálne sa stiera s nereálnym, predstavy sa stierajú s fikčnou realitou, imaginácia dostáva navrch pred realistickým, čo by sa mohlo zdať ako zdanlivý problém - keďže sa dielo na začiatku a asi prvú polovicu nesnaží evokovať prvky magického realizmu ale iba svojskej poetiky, v druhej autor skĺzava k absolútnej fantastike, i spomínaná charakteristická narácia sa zväčša vytráca na úkor obrazotvornosti a situácií zdanlivo nemožných.

Román Chlapec, ktorý patril moru, ktoré zaujme na prvý pohľad už iba netradičným grafickým spracovaním, obsahuje prekvapivo citlivú a otvorenú sondu do života obyčajných ľudí obyčajného mesta a spracúva problémy nielen detských postáv, ale na pozadí i ostatných, čím sa stáva komplexným, i keď vďaka rozsahu nie obšírnym dielom, ponúkajúcim čitateľovi možnosť vlastnej interpretácie.

- recenzia z blogu zjelitaelita.blogspot.sk -

Komentáře (0)