Dni, dlhé ako ľudský vek : Carolina Setterwallová - Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

recenze

Doufejme v to nejlepší (2019) / anet9012
Dni, dlhé ako ľudský vek : Carolina Setterwallová - Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať
Kniha Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať pôvodom švédskej autorky je intímnou spoveďou relatívne mladej ženy - vdovy - ktorá sa snaží pochopiť svoj novonadobudnutý život v tvrdej realite, ale i úskalia vlastnej minulosti.

Autobiografických diel s podobnou premisou sme tu za poslený čas mali niekoľko, napríklad V každom okamihu sme ešte stále nažive, v ktorom sa s rovnako tragickým osudom vyrovnával muž a otec, (a ktorý pracoval i s rovnakou naračnými postupmi - retrospektíva + prítomný čas) čo dokazuje, že podobné beletrizované autobiografie zažívajú medzi čitateľmi veľký úspech. Prečo? Odpoveď nie je zložitá - práve kvôli tematizácii autentických problémov v spoločnosti, s ktorými sa stretáva prakticky každý, pričom tieto knihy okrem surového reflektovania osudov bežných ľudí v bežnom živote sa čiastočne snažia i nájsť riešenia na dané problémy či možnosti, ako sa s nimi vyrovnať.

Autorka v diele tematizuje už spomínané problémy náhlej zmeny životného statusu, straty istoty, pokojného života a i., snaží sa realisticky zobraziť neľahký život mladej vdovy v dieťaťom, vyrastanie dieťaťa bez mužského (otcovského) vzoru , frustráciu, sklamanie, ktoré spracúva veľmi realisticky, čo môže spôsobiť i istú sentimentalitu u čitateľa, jeho súcit voči životu hlavnej hrdinky (či skutočnej autorky). Okrem explicitnosti, s ktorou autorka popisuje celý svoj život v partnertve, spracúva i motívy vlastnej ľahkej nezodpovednosti, manupulatívnosti, hysterickej, občas panovačnej povahy. Narácia, v podobe netradičnej du-formy (ktorá sa zázračným spôsobom začína veľmi popularizovať) je veľmi chladná, odmeraná, bez potreby nútiť čitateľovi emócie, bez citového vydierania. Strohosť sa premieta i v dialógoch - v texte sa ich nachádza minimum, väčšina práve v retrospektívnych pasážach.

Aj napriek forme vzťahujúcej text na čitateľa je však štylistika a rozprávanie veľmi zvláštne, v určitých pasážach dokonca štylistika evokuje určitý dojem krimi románu (zatajujú sa podrobnosti, necháva sa priestor akoby pre domyslenie čitateľom), čo nepôsobí dvakrát dobre - keďže jedným z hlavných problémov knihy je určitá neukotvenosť narácie - jednoducho vysvetlené, ak by sme ako čitateľ nevedeli, že román je autobiografický, z formy diela ako takej by sme veľmi ťažko dokázali určiť, do akého žánru dielo spadá, keďže štylistika je zvláštne nedefinovaná, raz sa javí ako archetyp narácie v žánri krimi, raz ako v psychologickom románe, raz ako v sociálnom románe a podobne, čo tvorí veľmi nekonzistentnú zmes, v ktorej existenciálny rámec nemôže vyniknúť tak, ako by potenciálne mohol.

Je avšak možné, že dôveryhodné zobrazenie práve leitmotívu (či rámca príbehu) existenciálneho momentu - smrti blízkeho a potreby vyrovnať sa s ňou- je autorkiným zámerom viac ako dôraz na dokonalú formu, čo zase v podstate v tomto žánri nie je tak markantnou chybou, ktorá by sa nedala prehliadnuť. To isté platí i o dĺžke diela, ktorá je na jednej strane naozaj rozťahaná, na strane druhej autorka chce verne zachytiť čo najviac okamihov zo svojho života.

Kniha Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je teda komornou reflexiou o živote obrátenom v priebehu minúty o 180° a o ľudskej sile a schopnosti nepoddať sa, do ktorého autorka implementuje i isté prvky psychologizácie hlavných hrdinov či reflexívne či intraspektívne prvky rozjímania nad skutočným zmyslom života, svojou minulosťou či hľadania nových cieľov a zmyslov života vo výchove vlastného dieťaťa, čím sa z diela stáva veľmi osobná a podrobná sonda do bytia ženy rázne postavenej pred existenciálnu situáciu a snaha sa s ňou vyrovnať, rovnako ako s pohľadom society na ňu.

- recenzia z blogu zjelitaelita.blogspot.sk -

Komentáře (0)

kniha Doufejme v to nejlepší recenze