zipporah
přečtené 743
Bedári. 4, Idyla... a epopeja...
1973,
Victor Hugo
Oplatilo sa vydržať až do chvíle blížiacej sa k prvému stretnutiu Maria a Cosette. Čítala som akurát vo vlaku hugovské najromantickejšie pasáže, ktoré som predýchavala po zvyšok cesty:D Kebyže si čítam tie state v mojom lesíku, asi by ma tam našli na druhý deň ráno zamdletú:D Matka moja!:D Neskutočný Victor Hugo skrýva v sebe najdôležitejšiu vlastnosť spisovateľa a to jest prežiť naplno každú situáciu. Ak píše o bitke pri Waterloo, so všetkou vážnosťou historika, ak popisuje parížske reálie skrze postavu Gavrochea, so všetkou sluchovou jasnozrivosťou (aj s vysvetlením, či až obhajovaním sa, prečo dáva do dialógov týchto bedárov žargón), ak píše za Maria ľúbostné riadky pre Cosette, so všetkou láskou, vášňou, súcitom, dobrom a priateľstvom v srdci. To je Victor. Victor Hugo. Kto je to? Mnohí ľudia v jednom poctivom človeku s kariérou spisovateľského velikána. Ako píše? Takto o sebe píše sám autor: "Čím menšie rozpätie vety, tým väčšia intenzita úderu... Čestnosť vznešeného srdca, zhustená v spravodlivosť a pravdu, bije ako hrom." A tu sú niektoré riadky, z ktorých ma nikto ešte nevykriesil. Zúženie vesmíru na jedinú bytosť, rozšírenie jedinej bytosti až k bohu, to je láska. Čosi strašné je smrť z nedostatku lásky. Zadusenie duše. V láske sú detinskosti, v iných vášňach bývajú malichernosti. Hanba vášňam, ktoré človeka zmenšujú! Česť tej vášni, ktorá ho robí dieťaťom! Keby už na svete nikto neľúbil, slnko by zhaslo. Na záver.... "Vo svetle sa trpí; priveľká žiara spaľuje. Plameň je nepriateľ krídel. Horieť, no pritom stále letieť, v tom je zázrak génia." Leťte, pán Hugo, stále leťte v tých výšinách ako orol a ďobte slovom čo najviac ľudí na svete, čo najviac tých otupných ľudí...... celý text
Bedári. 5, Jean Valjean
1973,
Victor Hugo
V tejto časti sa dozvieme niečo o parížskych stokách. Pri takých autoroch ako je Hugo si človek uvedomuje, že hoci už tento náš svet nič nového nevymyslí, všetko bolo povedané, všetko bolo urobené, olovranty zjedené, čaj vypitý, môžeme ísť domov, zložiť klobúk pred slnkom, zatiahnuť závesy, zavrieť svoje kobky, zatĺcť posledný klinec, odovzdať sa červom, nechať zhynúť poslednú burinu, vstúpiť do Danteho pekla, ktoré nás ničím neprekvapí, je tu stále Foucaultova mriežka, pravidlá, stopy, zákony, šablóna, zásady, jedným slovom: forma. Rozmýšľam, či je dnes ešte žijúci spisovateľ, ktorý uvažuje nad formou. Vymyslieť formu, vytvoriť si vlastné pravidlá, držať sa svojich zásad v každej napísanej vete, to si vyžaduje zrenie, trpezlivosť, sebadisciplínu, čas. Úctu k vlastnému času. A to dnes temer nikto umení nemá, resp. neprejavuje to, naopak, dnešné výsledky umenia sa prejavujú presne tak, ako majú: narýchlo vytvorené a kričia nedostatkom stráveného času nad dielom. Dnes je bestsellerom kniha, ktorej sa autor venuje najmenej času. Čím menej času písania, tým väčší bestseller. Aj kedysi takéto bestsellery boli, to určite. Technické možnosti však nedovoľovali, aby sa šírili takéto bestsellery ako potkany stokami, zamorovali myseľ konzumenta, otupovali ho, a kvalitnému čítaniu sa tak vyhol. Keď vidím hodnotenia niektorých "najviac predávaných" kníh, tak mám niekedy chuť pribiť si ten posledný klinec do kobky. Nebaví ma žiť v tejto dobe. Absolútne ma to nebaví. Ale... kmára ma predstavivosť, čo by taký velikán ako Hugo povedal na to ďalšie storočie, do ktorého asi najskôr vkladal veľa nádejí, že sa človek vycentruje a pozbiera zvyšky svojej ľudskosti. Ehm. Pozor, ide spoiler. Na Bedároch je super to, že je to azda jediný príbeh, ktorý končí dobre!!! Bolo mi smutno za Gavroškom, isteže, ale celý čas som sa bála, čo bude s Mariom a Cosette, pretože som už prečítala hádam všetky jeho knihy a každá prináša traumatický zážitok z odporného hovada menom Phoebus, a dobrého, no nešťastného Gilliatta či Gwynplainea. Dočkala som sa aj dobrého konca nielen pre Jeana Valjeana, ktorý je totálnym protipólom grófa Montechrista. Podobne nespravodlivý osud, no rozdielnosť v ich rozhodnutí, ako disponovať so slobodou po opustení väzenia, je neskutočná, až mám pocit, že bola cielená (?), netuším časové obdobia autorov a či sa poznali. John Ruskin však povedal: "Najväčšou odplatou za našu námahu nie je to, čo sme za ňu dostali, ale to, čím sme sa vďaka nej stali." A nezabúdajme na slová sv. Augustína: "Sme tým, čo milujeme." Záver Jeana Valjeana dopadol presne tak, ako mal. "Byť ľudským, veľkodušným, vznešeným, to nebolo Javertovým ideálom; jeho ideálom bolo byť bezúhonným."... celý text
Bedári 3
1964,
Victor Hugo
Mnohé veci, o ktorých píše Hugo, dodnes fungujú. Tak napríklad otroctvo v podobe dlhov (hypotéky, pôžičky, úvery, blablabla)... "Veriteľ je horší než pán, pretože pán má v moci len vašu osobu, kým veriteľ má v moci vašu dôstojnosť." Jedno šťastie, že Marius nemusel predávať vlastné zuby ako Fantine. Potom ma zaujal ešte jeden odsek, ktorý sem hádžem: "... mozgy zaujaté múdrosťou alebo bláznovstvom, alebo, čo sa neraz stáva, tým i oným, len veľmi pomaly prepúšťajú do seba veci tohto života. Ich vlastný osud je im vzdialený. Z takých sústredení na jedno jediné vyplýva určitá pasívnosť, ktorá keby bola teoreticky podopretá, podobala by sa filozofii. Taký človek upadá, spúšťa sa i opúšťa sa, a ani si to sám neuvedomuje. Rozumie sa, vždy sa to končí precitnutím, ale býva už neskoro." Pod tým "bláznovstvom" si viem predstaviť novodobého človeka, ktorý sa od rána do večera nezastaví, športuje, výletuje, má naplánovaný rok a pol života dopredu, možno je to dobrodruh, možno cestovateľ, skrátka vyhľadávač zážitkov. Až kým raz neprecitne a nepochopí, že sa správal ako blázon a život mu pretiekol v dobrodružstvách, ktoré sú mu už naprd platné. Zmôže sa iba na "užíval som si život"... aby zanedbal to najpodstatnejšie: medziľudské vzťahy.... celý text
Bedári. 2, Cosette
1973,
Victor Hugo
Tvárou minulosti je povera. A bába menom Catherine:) Z momentu, kedy Thénardierka vrieskala na Cosette len preto, že si na chvíľu "požičala" bábu, a následne sa dievčatko rozplakalo, mi ešte teraz zviera srdce.... celý text
Bedári. 1, Fantine
1973,
Victor Hugo
Díky bohú, že jestvujú takí spisovatelia ako Victor Hugo! Bedári sú v podstate posledné jeho knižné zákusky, ktoré nejem, ale žeriem, až mi vlasy belejú ako pánovi Madeleinovi. Ehm. Typický Hugo, typická vysokokalorická hugovština v celej svojej kráse. Podotýkam, že len tento nešťastník spolu s Umbertom Ecom sú tí autori, ktorých keď čítam, z neznámych dôvodov prepadnem potrebe nosiť si ich knihu všade, kam idem (okrem WC). Je to hugotitída, z ktorej predkladám aspoň zopár perličiek od tohto francúzskeho titana: Predsudky, to sú zlodeji; neresti, to sú vrahovia. Dbajte na to, ako sa obraciate na mŕtvych. Nemyslite na to, čo zhnije. Prizrite sa lepšie. Uvidíte živý jas svojho milovaného mŕtveho v hĺbke nebies. Sú ľudia, ktorí pracujú pri dobývaní zlata; on pracoval pri dobývaní súcitu. Všeobecná bieda bola jeho baňa. Francúzska revolúcia je posvätenie ľudstva. "Cestovať, to je ustavične sa rodiť a umierať. Možno, že v najnejasnejšej oblasti svojho ducha porovnával tieto menlivé obzory s ľudským životom. Všetko v živote nám neustále uniká. Zatmenia a vyjasnenia sa striedajú: po oslnení chmúrava; človek sa díva, ponáhľa sa, vystiera ruky, aby zachytil to, čo uniká; každá udalosť je zákruta cesty a zrazu staroba. Akoby sme pocítili náraz, všetko je čierne, rozoznávame tmavú bránu, temný kôň života, ktorý nás ťahal, zastane a uvidíme, že ktosi zahalený a neznámy ho vypriaha v tmách." A hoci je osud Fantine vyoperovaný nevymysleným chirurgom alá Victorom Hugom, v mojom srdci navždy zostáva najsilnejšia pasáž prvého stretnutia malého Gwynplainea s obesencom a záver románu Dělníci plný srdcervúcej, ohnivej, zanietenej, vášnivej, titanskej, šialenej, búrlivej, nepokojnej, balvanskej, prudkej, posadnutej... žeravej chladnokrvnosti Victora Huga. Victor Hugo je skutočná podoba paradoxu, v ktorom sa schováva pravda!... celý text
Tretie dievča
2019,
Agatha Christie
Oddychovka, ale nečakajte priveľa... zápletka nedosahuje úroveň ako príbehy Smrť v oblakoch či pani McGintyovej, 10 malých černoškov , Po pohrebe.. to sú stále u mňa topky.... celý text
Lorelei
1992,
Heinrich Heine
Neviem, no čím som staršia, tým horšie sa mi čítajú texty od..., preberiem slovné spojenia autora doslovu v tejto zbierke, "eroticky sklamaných" mužov. Aby nebolo toho málo, Feldek vo viere, že bude vtipným a nahrá Heinemu, dodal, že by sa mužom ľahšie chodievalo do redakcie pracovať, keby mohli básniť o legínach zvýrazňujúcich ženské krivky značky Ľahkási a pôvabných príspevkoch od žien, ktoré sa dobrovoľne zhovaďujú s vytŕčajúcimi zadkami a celovesmírnymi pózami. Nielenže táto doba stratila totálne vkus, ešte to musíme znášať chlípnosti ľudí so zníženým myslením a IQ gélového nechtu či pneumatiky z bmw. Heinrich Heine bol určite nadaný, niektoré jeho básne ma chytili, dve som si prepísala, vcelku však neznášam podobne nekontrolovateľné dušičky v literatúre, nech majú akokoľvek ťažký život a sú akokoľvek sklamaní, sú veci, ktoré vždy zostanú nevkusné, vulgárne a dehonestujúce na tomto svete. S motívom ohurovať ďaleko človek nezájde, Heine má však básne aj s inými témami.. Dozrela som skôr na vkusný štýl napríklad Puškina, Jesenina či Byrona. Ale aj Marcel Proust mi príde dostatočne intímny, blízky, v jeho Hľadaní strateného času je viac sexuality než sa zdá a pritom zostáva v absolútne svojskom, jedinečnom, neopakovateľnom a príťažlivom štýle, a tomuto sa hovorí skutočné, krásne umenie! O irónii: Nedá sa jednoducho popierať, že výsmech, radosť z rozporu vecí, má v sebe niečo zlomyseľné, zatiaľ čo vážnosť je príbuzná skôr lepším citom cnosť, zmysel pre slobodu i sama láska sú veľmi vážne. No práve v srdci sa spája žart a vážnosť, zlo a posvätnosť, horúčava a chlad tak úžasne, že je ťažké vynášať nad nimi súd.... celý text
Robí sa to trikom
1968,
Agatha Christie
Jedna z tých lepších "marploviek", ale jednoducho na "poiretovky" tieto príbehy nemajú :/
Lekcia od princeznej
2009,
Jana Benková
Tie staršie knihy mi až tak nesedia a mám alergiu na slovo "baba" a všetky odvodené slová z tohto pojmu, ktorý má vskutku podradný význam. Myslím, že pohľad na muža, ktorý vás osloví pojmom "baba" alebo "kočka", je viac-menej poľutovaniahodný. No čo čakať od tejto doby, ktorá stratila veškerý vkus a kultúru vyjadrovania. Kedysi to bola doména teenagerského slovníka, dnes bez problémov jazyk pomaly 50tnika :D... celý text
Byliny
1965,
neznámý - neuveden
Ruské byliny sú cenným dedičstvom. Nemám taký prehľad o starých mestách, no už si budem pamätať, aké staručké mestá sú Halič a Novgorod. Čo som si všimla na štruktúre bylín, je opakovanie slov, viet, s tým som sa teda ešte nestretla v takej vysokej frekvencii, čo mi však neprekážalo v čítaní. Akurát pri dvoch som mala pochybnosti, či som pretočila stránku :D Túto knihu by som aj rada vlastnila, má pekné ilustrácie. Teraz už viem, ako vznikol Dunaj:) Najväčšími hrdinami sú Iľja Muromec, Aľoša Neviemakyč:D a Dobryňa Nepamätovič:):) Ambiciózne ženy a feministky určite poteší, že jedna bylina je o odvážnej žene, ktorá získala späť uväzneného muža vlastnými výnimočnými schopnosťami. O ženách sa v takom starom literárnom svete píše skoro ako o rovnocenných bytostiach napriek patriarchii a to typickým ruským vkusným štýlom, v ktorom cítiť úctu a rešpekt voči ženám. Zaujímavé je aj zistenie, že častým dejom bylín je posed na hostine ako v karčme s Voloďom kniežaťom, a na tejto hostine figuruje samoľúbosť, vystatovačnosť. Porozmýšľajte koho...... celý text
Hrabě Monte Cristo III (třísvazkové vydání)
1957,
Alexandre Dumas, st.
Z celej trilógie najpútavejšia pasáž je bez pochýb čas strávený v Ifskej pevnosti v prvej časti... Musím sa však priznať, že od Dumasa ma viac bavil Kráľovnin náhrdelník a som rada, že som toto dočítala. Ako oddychovka je to fajn. Vnímam tu silný kontrast medzi štýlom Dumasa, ktorý je taký teatrálny a dosť divadelný pri emočných scénach, zatiaľ čo Hugova práca so slovom v čase odhaľovania emócií je omnoho desivejšia a stručná ako kameň na zemi. V tom je celý paradox, kameň kričí viac než ľudské ústa (Dumas) a o tom je celý Hugo. Neviem sa dočkať Bedárov.... celý text
