Ivan Kučera přečtené 1298

Temné můry 2022, Tom King

Ach jaj, ďalší Batman od Kinga za mnou. Zápletka sa možno niekam posúva, možno nie a možno to celé bola len nočná mora. Ktovie. Isté je, že King to vie, ale ten nám to tak skoro nepovie a fakt mám čoraz väčšie podozrenie, že polovica kníh z tejto série (!) je relatívne zbytočná a iba naťahuje čas, aby boli vyššie predaje. Viaceré témy som považoval za uzavreté, Tom King ich však nečakane opäť otvára. Naopak, záležitosti, ktoré som čakal, ako sa vyvŕbia, sa na program dňa dostanú možno v budúcnosti a možno nikdy, tu už je asi vážne možné všetko. Niektoré nápady nie sú zlé (otec), ale scenárista s nimi pracuje na môj vkus veľmi divne. No nie takým divným spôsobom, ako Grant Morrison, ale proste... divne. Keď už sme pri Morrisonovi, tak i King veľmi rád siaha do minulosti starej desiatky rokov, ale zas paradoxne kým u Morrisona ma to až tak nebaví, King na to ide tak, že ma to skôr baví, než nebaví (viď. história Batsa a Cat, v rámci ktorej dokonca neváha reprízovať ikonický kopanec na ulici z Millerovho Roku jedna). Inokedy ale pre zmenu píše o veciach, v ktorých som sa strácal a čo je horšie, bolo mi to fuk. Najviac ma bavila druhá, príjemne odľahčená polovica, ktorá vyzerala ako niektoré skvelé etapy v knihe Operace Zásnuby. Clark a Bruce sa k sebe snažili správať ako bežní chlapi (a kategoricky im to nejde), občas padne fakt silné a dojímavé vyznanie a Selina s Lois medzitým blbnú ako dve rozkošne pojašené mačky, ktorým, keď sa nepozerali, nejaká zákerná sviňa do smotany naliala repáku. Bonusy tvoria alternatívne obálky, medzi ktorými nájdete dokonca prácu legendárneho Franka Millera. Pasáž s Profesorom Pygom (toto je fakt asi najhororovejšia postava z panteónu batmanovských záporákov) je Mitchom Geradsom (Batman: Já jsem sebevražda) nakreslená úchvatne, ale dejovo ma neoslovila a naopak odľahčenejšie momenty ma oslovili, ale tie sú zas pre zmenu nakreslené dosť štandardne. Rovnako tak musím dať do pozornosti všetky scény, v ktorých z neba padá hustý dážď, to je fakt krása.... celý text

Policista pod palbou 2023, Chuck Dixon (p)

Wow! Niečo sa končí a niečo nové sa zase začína. Bez Batmana by nebol Gotham taký, aký ho poznáme, ale bez Jimba Gordona by (zrejme) nebol Batman. Keďže mám Gordona rád (kto nie?), na Policistu pod palbou som sa tešil. Stupeň nadšenia však prudko klesol, keď som sa dozvedel, že to teoreticky nie je ucelený príbeh, ale poviedková zbierka, v ktorej sa nachádzajú komiksy zo sérií Birds of Prey, Catwoman alebo Gotham Knights. V literatúre poviedky zbožňujem, ale v komiksovom médiu priznám sa zas až tak nie. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa ukázalo, že napriek tomu to nie je zbierka, ale ucelený príbeh!? Vo všeobecnosti nemám rád fenomén (typický predovšetkým pre americký mainstream), kedy sa hlavné príbehy rozdrobujú vo vedľajších sériách. Z ekonomického hľadiska tomu rozumiem, lež ako čitateľovi sa mi nepáči kupovať si nedôležité, ba až nezaujímavé série len preto, aby som sa dozvedel, ako sa to v skutočnosti skončilo. Policistovi pod palbou sa podaril husársky kúsok: skompletizoval hlavný dej z vedľajších sérií do jednej samostatnej knihy, ktorá tým pádom nie že pôsobí, ale JE ucelená. Dokonca ju môžeme vnímať ako plnohodnotný prequel k legendárnej procedurálnej sérii Gotham Central. Brubaker a Rucka si tu odskúšali na svoju dobu v rámci možností revolučný koncept, ktorý ešte viac zintenzívnili práve v Gotham Central. Z Batmana urobili ponurý, tajuplný tieň, ktorý do deja zasahuje málo, odtrhol sa od ľudstva a stal sa mýtom i sám pre seba, nieto ešte pre bežnú verejnosť. Do popredia sa dostávajú radoví policajti, detektívi, vyšetrovatelia a ich šéfovia, ktorí si nemôžu dovoliť luxus zdemolovať pri polapení zločinca polovicu mesta ako Batman, ale musia sa spoliehať na dodržiavanie zákonov a vedia, že zákon a realistické vyšetrovanie procesy a úkony sú síce zásadnou súčasťou ich práce, i tak sa ale raz za čas objaví zmrd, ktorý je nad zákonom a im neostáva nič iné, než ho zabiť a tým pádom si navždy zničiť život, alebo sa zmieriť s tým, že spravodlivosti nie je vždy učinené zadosť. Je to skvelý prístup, vďaka ktorému si uvedomíme, že klasický vrah alebo iný druh zločinca je istým spôsobom oveľa desivejší, než magori á la Penguin. Netopier raz za čas do deja zasiahne, ale názory naňho sa v zbore líšia: niekto ho uznáva, iný odmieta, aby do vyšetrovania zasahoval civil v divnom kostýme. V Policistovi pod palbou sa dozvieme, čo sa stalo, že to Batmana istým spôsobom navždy zlomilo a prečo už Gordon v Gotham Central nebude veliť polícii. Strašidelný je moment, v ktorom všetci Batmana hľadajú a nevedia ho nájsť a tak (spolu s čitateľom) logicky dôjdu k spokojnému záveru, že milovník kamenných chrličov každú chvíľu rozrazí dvere so zločincom v pravej a s dôkazmi v ľavej ruke a on v skutočnosti celý čas depresívne, paralyzovane stojí pri nemocničnom Jimovom lôžku. Jasné, v Policistovi pod palbou to ešte nebolo dovedené do takej dokonalosti, ako v Gotham Central, ale styčné body by nevidel len blbec. Jemne ma vyviedla z rovnováhy kresba, ktorú by som sa odvážil charakterizovať ako detskú, čo je v ostrom kontraste s dospelým kriminálnym prípadom. Niekomu sa paradoxne práveže daný kontrast bude páčiť, ale ja som na tom tak pol na pol. Super ale je, že jednotliví ilustrátori majú v dobrom úchylku na krásne detaily, ako je para z úst alebo odtlačky pohárov na stole. Trochu som sa strácal v Batgirl, u ktorej som netušil, prečo ju znázornili ako mlčanlivého Jeepersa Creepersa. Toto vydavateľ mohol uviesť do širšieho kontextu v úvodnom textovom slove. Detto Catwoman, u ktorej nie je vysvetlené, prečo sa nespráva ako Catwoman. Jste dobří poldové. Jsem na vás hrdý.... celý text

Dravá moc 2021, Tom King

Ach Tome, Tome. Poviem ako to je: začína ma to nie ani tak nudiť, ako skôr roztrpčovať. Skutočne netuším, kam, a či vôbec niekam, King mieri. Po vlažnom rozjazde série a pár fakt silných knihách pribúdajú knihy, ktoré ma nudia. Dravá moc mi pripomenula predchádzajúce Chladné dny s Mr. Freezeom: po skvelom a silnom začiatku s tradičným Batmanovým súperom (tentokrát Penguin), prichádza séria poviedok, ktoré spolu možno súvisia, možno nie, možno sa to dozvieme o dve knihy neskôr, možno o jednu, možno o tri a možno príde kúzelník s mŕtvym králikom v klobúku. Chcem ale dodať (a to je dôležité), že ak by sa aj vo finále ukázalo, že King presne vedel, čo chce povedať, nemyslím si, že to bude mať šancu ospravedlniť štyri-päť nudných kníh z celkovej 13-dielnej série. V Dravej moci sa pokračuje v Chladných dňoch započatej linke so zavraždenými ženami. Vizuálne najúchvatnejšia je galéria obálok. Tiež si občas želáte, aby autori obálok a alternatívnych obálok kreslili aj samotný komiks? Ale určite aj v samotnom komikse sa nachádza pár neprehliadnuteľných výtvarných momentov (Batman padajúci v záplave sutín zo strechy alebo blížiaci sa nočnou uličkou k vysvietenej/rozblikanej policajnej kolóne).... celý text

Kouzelná flétna a další operní příběhy 2019, P. Craig Russell (p)

Nikdy by som nepovedal, že si raz prečítam komiksové adaptácie opier. A stalo sa. Ale žiadna srdcovka to nie je. Nemyslím, že je to vyčerpávajúce čítanie. Práveže ma to na moje vlastné prekvapenie celkom bavilo. Ale určite je to čítanie komplikované. Niektoré opery sú veľmi dobré, iné nekonečné, WTF a plné ubíjajúcich, zdĺhavých dialógov, nekonečných monológov a divných momentov. Pravdupovediac, mnohým som nerozumel a som sa vždy považoval za človeka s veľkou fantáziou. Iné ma bavili, no ani najlepšie neboli výnimočné. Každá opera je nakreslená trocha iným štýlom, niektoré hýria farbami, ďalšia je čierno-biela. Niektoré obrazy sú fakt krásne, hoc mnohé majú desaťročia. Palec hore za to, ako luxusne to vydalo CC (skompletizujúce komiksy, ktoré vyšli v rozmedzí temer troch desaťročí v rôznych vydavateľstvách): tvrdá väzba s prebalom a lacetkou, zopár bonusov a ku každej opere prislúcha úvodné slovo.... celý text

Chladné dny 2021, Tom King

Chladné dny sú super. Prvých cca 66 strán. Z celkového počtu 176. Potom už je to o ničom. Áno, na začiatku síce bohapusto vykrádajú klasiku 12 rozhnevaných mužov, ale robia to tak dobre, že to až tak nevadí. Neprekáža vari dokonca ani to, že čitateľ čaká parádny finálny twist a nakoniec sa vlastne žiadny nekoná (wtf?). Séria tajomných ženských vrážd ešte nepovedala svoje posledné slovo a King sa jej venoval aj v budúcnosti, ale tu teda bolo treba podľa mňa explicitnejšie povedať, že to nie je koniec, ale vlastne len istým spôsobom začiatok, pretože takto je to ako detektívka s vrahom bez odhalenia vrahovej identity, čo nepôsobí dobre. Hoc áno, je to realistické, ale aby to naplno fungovalo, muselo by to byť spracované predsa len iným štýlom. Jasné, je zaujímavé sledovať, ako Wayne obhajuje Mr. Freezea a kritizuje Batmana (bez toho, aby ostatní vedeli, že Batman je Bruce) a Mr. Freeze je tu tým pádom obetný baránok, i tak mi ale proste nesedelo robiť obeť z jedného z najvýznamnejších netopierových protivníkov. Chápem, že Batman je najlepší detektív na svete a fakty a suché, pragmatické dôkazy sú preňho viac, ako osobná, emóciami sfarbená chuť dostať Mr. Freezea za mreže, ale i tak to bolo divné. Tak či onak je to dobrý, pôsobivý a v rámci možností realistický príbeh a v kombinácii s noirovou kresbou a tlmenými farbami mi to pripomenulo Gotham Central. Problém je, že súdny proces s Pánom mrazu tvorí len malú časť knihy a zvyšok dopĺňa... ja vlastne ani poriadne neviem čo. Nerozumiem smeru, akým sa Tom King vydal. Na začiatku série podľa mňa išiel loviť do úplne iných končín, potom akoby si spomenul, že by bolo super poňať sériu ako niečo, čo od začiatku smerovalo k svadbe s Catwoman, avšak po legendárnej Mačacej žene v Chladných dňoch nezostala ani granula a rieši sa niečo úplne iné. Dačo, čo ma nezaujímalo. Páčil sa mi Batmanov návrat k pôvodnému kostýmu, rovnako jeho doberanie sa Dickom, trefné strieľane si do vlastných radov vo forme zľahčovania situácie (ultra trápni céčkarskí záporáci), situáciu oživila bájka a King občas trafí klinec po hlavičke (Bruce dosiahne spravodlivosť svojím členstvom v porote, do ktorej sa paradoxne dostal s pomocou korupcie). Lež ako celok ma to fakt neoslnilo. Je to lepšie, ako predchádzajúci diel Svatba, ale oproti nemu je lepšie skoro všetko. Ešte mi každopádne nedá nepoukázať na krásny detail s parádnou prácou letteringu: Batman sa dostáva do zóny bez signálu a tak komunikácia vypadáva a písmená sú zle vidieť rovnako, ako ich on počuje.... celý text

Poslední lov 2020, Jean Christophe Grangé

Film Purpurové rieky sa mi kedysi v kine strašne páčil. Bola to ostrá, štipľavá a mrazivá jazda s miestami až hororovou atmosférou, pričom dvojka Reno/Cassel bola taká perfektná, že mi ani príliš nevadilo divné finále a kuriózny fakt, že v autoservisoch vo Francúzskych Alpách sú zjavne bežne zamestnaní capoeroví náckovia. Keď som si o dve desaťročia neskôr (!) zohnal Grangého knihu, tešil som sa. Ale napokon to nebolo ono. Požičal som ju však otcovi a toho uveličila, nevedel si Grangého vynachváliť. Takže keď sa na trhu zjavil sequel (áno, napriek takému záveru, aký ponúkli knižné Purpurové rieky, je to sequel, nie prequel), neváhal som a otcovi som ju kúpil k Vianociam 2021. Žiaľ, pár dní pred Štedrým dňom bol hospitalizovaný v nemocnici a koncom roka nečakane zomrel. Knihu som mu teda dal k mame, do kuchyne, na jeho obľúbený stôl, za ktorým rád sedával, aby mal prehľad o všetkom, čo sa deje v domácnosti. Zostala tam rok. S mamou sme sa napokon zhodli, že ju už prečítal a tak som si ju vzal domov. Keďže knižné Purpurové rieky pokladám za priemer, čítanie dvojky som odkladal. Napokon je to ale prekvapivo fajn. Vlastne je to oveľa lepšie, ako jednotka. Grangé píše ako ďábel, k tomu skvelé postavy, šťavnaté a iskrivé dialógy a dobré opisy prírody, počasia a hustých lesov, v ktorých žije tajuplná aristokratická miliardárska rodina s temnou minulosťou. Objavujú sa legendy o nacistoch. To všetko atmosfére pridá na temer až hororovom nádychu, čo pre mňa ako hororového fanúšika naozaj nie je mínus. Kým vo filmovej jednotke ma ústredná dvojica bavila, v knižnej jednotke nie. Grangé mi očividne čítal myšlienky a tak nudného Karima bez milosti vyhodil mimo scénu hneď na začiatku a nahradil ho stokrát charizmatickejšou Chorvátkou Ivanou, ktorá je brutálnemu Niémansovi vyrovnaným partnerom. Ale je pravdou, že ku koncu tomu došiel dych a posledných cca 70 strán už som čítal len zo zotrvačnosti.... celý text

Jednoduchý plán 1994, Scott Smith

"Vždycky je nějaký risk, Hanku." Od Smitha som čítal brutálny, sympaticky priamočiary pyramídovo-rastlinný survival Ruiny (odporúčam, detto skvelý film) a až následne som si zohnal Jednoduchý plán. Ten som dávno predtým poznal z podoby perfektnej filmovej adaptácie od kráľa splatteru Sama Raimiho, v ktorom Bill Paxton a Billy Bob Thornton predviedli jedni z najvydarenejších výkonov svojich kariér a to už je vážne čo povedať. O tom, čo sa stane, ak dobrí ľudia robia zlé veci. Síce sa to snažia mať dopredu dôkladne premyslené, ale jednak náhoda je sviňa a jednak diabol sa ukrýva v detailoch. A pri ťažkom zločine nie je nič ľahšie, ako zanechať po sebe plno nenápadných stôp. Nabaľujú sa na seba nenápadné, azda až banálne hlúposti... a zrazu je z toho nezastaviteľná, obludne desivá lavína. Autor dal dokopy uveriteľný príbeh a realistické postavy, vďaka čomu sa dokážeme ľahko a bez problémov vcítiť do ich kože. Mrazivý (doslova, keďže snežný) triler. Obálka síce výstižná, ale zároveň ako z katastrofického trileru á la Letisko. Zvolil by som lepšiu. V češtine kniha vyšla v r. 1994 a rušilo ma divne vyskloňované meno kamoša z mokrej štvrte Loua (napr. "Tým ho nakoniec naženieš do náruče Lou" namiesto "Loua" alebo "Louovej náruče"). Čo sa rozdielov týka, mohlo by sa zdať, že film je verný knihe, ale mnohé zmeny sú zásadné. V knihe vystupuje Sonny, vo filme by ste ho hľadali márne. Vo filme sa celkovo menej vraždí. Chýba scéna z večierky, čo je super, pretože v knihe všetko od "šampanského" pôsobí ako zo zlého sna. Scott nenapísal len román, ale i filmový scenár a ten pôsobí dojmom, že si to uvedomoval a tak do filmu použil úplne iné, skromnejšie, ale o to napínavejšie, finále. Naopak, na filme mi vadilo, že Jacob je poňatý temer až retardovane, kým v knihe je to (oveľa realistickejší) hanblivý, zakríknutý starý mládenec. Žiaľ, ako film, i kniha obsahujú rovnaké alebo podobné logické hovadiny. Napr. nikdy nepochopím, prečo Hank dal Louovi vypočuť nahrávku HNEĎ a nie nasledujúci deň ráno. Chápem, tým pádom by sa dej zrejme vybral iným smerom, ale takto mi to práve kvôli tomu pripadalo ako umelé nasilu postrkovanie príbehu do miest, v ktorých ho autor chcel vidieť a nie do miest, do ktorých by smeroval sám od seba, prirodzene. Horory čítam od detstva a toto nebol horor, ale napriek tomu to bol fakt hnus (oveľa výraznejší, než čisté horory, viď. scéna so psom).... celý text

Svatba 2020, Tom King

Ajta krajta! S Kingom je to ako na húpačke: raz hore, raz dole. Po vlažnom rozjazde (Já jsem Gotham) kopol do vrtule (Já jsem sebevražda) a cez skvelého Já jsem zhouba sa dopracoval k trochu divnému prequelu o Válke vtipů a hádanek. Nasledovali báječné Operace Zásnuby a skvelý diel Nevěsta nebo lupič? a on to má tú drzosť prísť s niečím ako Svatba??? Názov je mimochodom zavádzajúci, ale uvidíte sami. Čas obradu sa každopádne blíži a to znamená jediné: vypýtať si povolenie od človeka najpovolanejšieho. Jokera. Cat a klaun zločinu sa stretávajú zoči-voči a potečie z toho veľa krvi, ale zároveň ešte viac odhalených citov, priznaní a vyznaní. Žiaľ, King z toho nedokázal vydestilovať takú výstavnú a ornamentnú bombu, akú som čakal. Po prvé, Jokera nech tvorcovia ponímu ako beštiu v ľudskej koži, alebo ako trocha divnejšieho strýka, ktorý to s Batmanom vlastne myslí dobre. Nie naraz tak i tak. Po druhé: od takejto témy som čakal fakt podstatne viac. A po tretie: aj kebyže je to nejaká výnimočná pasáž (čo nie je), tvorí len malú časť knihy. Zvyšok dopĺňa enormne nezáživný Booster Gold a konečne samotné prípravy na svadbu. Booster Gold je absolútne príšerný a pri čítaní som trpel ako na krátkej reťazi priviazaný pes. Navyše som nerozumel, prečo King cítil potrebu vybrať sa v tak nastavenom univerze cestou svojho vlastného Flashpointu. Skôr mi to pripadá ako lacné odbiehanie od ústrednej svadobnej témy, len aby ju čo najviac oddialil, čo vnímam trochu ako podvod. Až na samom konci (svedok) sa dostaví senzačné dojatie, ale oproti predchádzajúcim delom je ho ukrutne málo. Finále je špeciálne, keďže na ňom hosťovali desiatky (!) významných ilustrátorov, vrátane extra významných a rozpoznateľných na prvý pohľad (Bermejo, Sale). Každý komiks čítam dva razy. Kým na prvý bol Batman: Svatba len bohapustý priemer, po druhom už je to katastrofa za 2*. Strašne ma to nebavilo.... celý text

Čas a Batman 2023, Grant Morrison

Jsme tím, čím jsme, a nemůžeme změnit, co už se stalo. Do netopiera! To čo bolo? Toto bol taký experiment s Batmanovým svetom, že už to ani nebol experiment. Morrison je pre mňa dlhodobo ak nie najkomplikovanejší, tak určite jeden z najkomplikovanejších batmanovských scenáristov v histórii. Zrejme najkomplikovanejší. Jeho scenáre pre mňa predstavujú tvrdý oriešok, cez ktorý sa neviem dostať silou svojich myšlienok, ale ani búračským kladivom, vŕtačkou a dokonca ani buldozérom. Občas sa chytám, miestami sa veľmi dobre bavím a o sekundu nato sa prepadám do absolútnej jamy chaosu a nepochopenia. Čas a Batman je komiks, oproti ktorému sú R.I.P. a Černá rukavice naivné rozprávky na dobrú noc, ktoré pochopí aj šesťročné dieťa. Na toto naozaj potrebujete Vysokú školu Batmanovskú. Znova raz (uznávam, je to otravné) musím zopakovať, že vydávanie Batmanových rôznych eventov a priľahlých záležitostí je u nás nesmierne chaotické. Niečo vyjde v takom vydavateľstve, dačo v onom, iné zošity sa nech je sranda vydajú rovno dva razy a iné vôbec, kvôli čomu samozrejme vznikajú medzery. Pozoruhodné je i nelineárne vydávanie jednotlivých dobrodružstiev, takže paradoxne nejeden raz si musíte prečítať ako prvý komiks X a to napriek tomu, že vyšiel až po predchádzajúcej batmanovke. Najviac si to odskákal pravdepodobne práve Morrison. Vinou toho mnohí hodnotíme jeho diela horšie, než by sme ich zrejme hodnotili v prípade, ak by sa nám raz naskytla možnosť čítať to komplet a chronologicky, postupne, v správnom (a jedinom možnom... a logickom) poradí.... celý text

Kočičí deníky 2023, Džundži Itó

Asi som čakal trochu viac, ale i tak si to 4* s oškretým mačacím uchom zaslúži. Na tejto nepredvídateľnej mange kráľa hororu Džundžiho Itóa je najlepšia atmosféra. Autorovi Spirály sa perfektne podarilo vystihnúť spoločné bývanie ľudských a mačacích bytostí v jednej/spoločnej domácnosti. Takže je to občas humorné, poetické, milé a rozkošné a následne mrazivé a desivé, akiste i nechutné, ba dokonca odporné. I preto sa ťažko určuje, komu sú Kočičí deníky primárne určené. Sú vôbec niekomu primárne určené? Záleží na tom? Síce sú typicky itóovsky šibnuté (nebál by som sa použiť slovo úchylné), zároveň ale nejde o horor. Neuspokoja však ani čitateľov čakajúcich bezstarostnú komédiu. Mnohým to bude vadiť, ale verím, že väčšiu časť čitateľskej obce nepredvídateľnosť naopak poteší a nadchne. Súčasťou mangy sú farebné fotky autorových kocúrov, keďže je to celé inšpirovaná skutočnými udalosťami. Kočičí deníky u nás vychádzajú v na mangu netradičnej podobe a to v tvrdej väzbe. Podobne nedávno v CREW vydali skvelú lovecraftovskú manga jazdu V horách šílenství, ktorú si mimochodom Itó v dodatkoch Kočičích deníkov chváli. Áno, Kočičí deníky obsahujú niekoľkostranový rozhovor s týmto tvorcom báječne úchylných máng.... celý text

Operace Zásnuby 2020, Tom King

Když padám, on mně chytí. Pri čítaní tohto komiksu som si spomenul na Teóriu veľkého tresku. Tej tiež mnohí vyčítali, že najväčšia zábava sa konala, keď boli štyria geekovia sami a že akonáhle sa k nim začali pridávať jednotlivé baby, už to nebolo ono. Tak ja si myslím presný opak: legendárny sitkom dostal gule práve v momente, kedy sa do deja naplno začali zapájať dievčatá! Batmanovský run Toma Kinga sa vyznačuje podobným fenoménom: poľudštil nevrlého samotárskeho čudáka a spravil z neho v rámci možností normálneho chlapa, ktorý má city, chce milovať a byť milovaný a usadiť sa, hoc vie, že to bude náročný boj (možno ešte ťažší, než kedysi s Baneom), keďže minulosť s ním zostane už navždy. Je krásne a dojímavé a veľmi si vážim, že si k tomu Tom vybral práve Catwoman, ku ktorej, nalejme si čistého plnotučného mlieka ehm vína, to beztak nenápadne odjakživa smerovalo. Tá je pod jeho taktovkou sympatická a rozkošná mladá žena, ktorú je ťažké nezamilovať si na prvú dobrú. Za to pred Kingom dávam dole klobúk, pretože Catwoman má až na pár výnimiek (Catwoman: Selinina velká loupež, ale to je samozrejmosť, keďže to písal Brubaker) nikdy nebavila. U Kinga som sa do ženy s bájnym poprsím zamiloval. OK, preháňam, som šťastne ženatý. Podľa mňa je každopádne Batmanovo zaláskovanie prirodzeným a nevyhnutným krokom, ku ktorému raz muselo dôjsť rovnako, ako v Marvele musel nastať okamih, kedy sa Peter a MJ do seba definitívne a raz a navždy zaľúbia, vezmú sa a založia rodinu. Ak by k tomu nedošlo, bol by to podvod. Čiže ja som z tábora, ktorému sa páči nielen babské osadenstvo Teórie veľkého tresku, ale i to, že sa Tom King nezľakol a vyslal Batmana na cestu lásky. Vďaka ilustrátorom a temným príbehom je to však stále Batman: drsný, ponurý, pochmúrny a samozrejme temný. Ako hosťujúci autori sa tu dokonca v tradične skvelom svetle previedli Lee Weeks (Bendisov Daredevil, Spider-Man: Smrt a osud) a slávny noirovec Michael Lark (Gotham Central, Místo činu). Áno, Operace Zásnuby je istým spôsobom poviedková zbierka. Akčný úvod je skvelý, pretože akcia nie je o tom, kto komu rozdá aké rany. Je to vyznanie lásky Batmanovi. A to sakra silné. Úplne chápete, čo k sebe priťahuje ženu, ktorej nikto nikdy nič nedal zadarmo a muža, ktorý už ako 1O-ročný vyhlásil vojnu zločinu. Parádna je i chémia medzi Damianom a Dickom. Napriek tomu, že Damian je tu fakt hnusne nakreslený. Ale Operace zásnuby je v prvom rade o tom, že C + B= VL. Bombou je spoločné vyznanie na tému Batman/Superman. Povedal som si, že takú báječnú, fantastickú božskosť nič neprebije. Na zvyšok komiksu som sa vrhal s obavami. Nasledovala kapitola s jarmokom. Padla mi sánka. To bolo TAK pôvabné! Vravel som si, že ale toto OZAJ už nič neprebije. A dočkal som sa kapitoly, ktorá sa navždy zapíše do análov Batmanovho univerza. Tom King sa odvážil vyraziť do končín, z ktorých som ostal šokovaný a v nemom úžase. Neskutočné, zimomriavky na rukách, zvlhnuté oči (aj uši), guča v hrdle a rozbúchané srdce. Kto povie, že to nie je bomba, je hnusný netopier. Zarazilo ma, že King to miestami dáva až na historického Morrisona, viď. neuveriteľná koncovka, kedy sa párik háda, za akých okolností sa prvý raz stretol a Tom vyrukuje s Catwomaniným debutom (vtedy to ale ešte teoreticky nebola Catwoman), ktorý sa uskutočnil okolo r. 1940 (!), na lodi.... celý text

Americký upír 2013, Stephen King

Martin Štefko v r. 2013 napísal, že Americký upír 1 je komiks, ktorý si náš trh skutočne zaslúžil. Pod to sa podpisujem. Kurva podpisujem. Je to temný a zlý príbeh. Vymyslel ho Scott Snyder (jeden z najpodstatnejších batmanovských scenáristov), k dokonalosti dotiahol (a rozpísal) slávny Stephen King a úchvatne zhmotnil fantastický ilustrátor a rodák z brazílskeho mesta Porto Alegre, Rafael Albuquerque (Batman: Soví město). Scenár je prekvapivý a nepredvídateľný. Skáčeme naprieč rokmi, v podstate až dobami, medzi časmi starými a novými, plnými vynálezov, o ktorých sa ešte pár rokov dozadu nikomu ani len nesnívalo. Je to istým spôsobom podprahovo zároveň prelet starou a novodobou Amerikou, kedy staré odchádza a nahrádza ho nové. V tomto smere mi to pripomenulo Dickeyho Vyslobodenie resp. Boormanov film, pri atmosfére 2O. rokov 2O. storočia v USA som si zas spomenul na noiry Eda Brubakera. I do najzapadnutejších kútov krajiny sa postupne dostávajú vynálezy, kone sú nemilosrdne vystriedané automobilmi, na miesto nemého filmu nastupuje ozvučený. Je to kruté a drsné, plné krvi a iných zvrhlostí, no vadil mi alibizmus, že násilie nie je problém, ale sex áno. Oceňujem parádny dizajn a obsah: od úvodného Kingovho slova cez záverečné Snyderovo, až po výtvarné a textové bonusy (napr. ukážky zo scenára) a tvrdú väzbu s prebalom a lacetkou. Príbeh je vyrozprávaný komplikovane. Pred šiestimi rokmi, pred troma dňami, v roku 1880, v roku 1909... Sledujeme vyčíňanie charizmatického upírského milovníka cukroviniek s príznačným priezviskom Skinner Sweet. Následne sa vrátime v čase, stanúc sa svedkami jeho pekelného zrodu. Potom dej zas skáče, tentokrát dopredu, Skinner je odsunutý na vedľajšiu koľaj a príbeh sa sústredí na iné postavy. Ale vieme, že tam niekde číha a je len otázkou času, kedy ho opäť uvidíme. Môže to znieť komplikovane, ale ja každý komiks zásadne čítam dva razy a pri repríze to do seba všetko pekne, hladko, šarmantne, fajnovo a jednoducho zapadlo (ale pravdou je, že v niektorých súvislostiach som sa stále strácal, viď. masový hrob). Scenár sa miestami hrá na inteligenta a pritom kopíruje iných (evolúcia ohľadom pobytu na slnku by bola geniálna, keby s ňou dávno predtým neprišiel Blade).... celý text

Žena v černém 1995, Susan Hill

Esencia gotického hororu. Mne sa to vlastne páčilo. Tempo rozprávania svižné, za čo nemôže len rozsah blížiaci sa skôr k novele, než k románu, ale to, že niektorí spisovatelia vedia písať a niektorí nie a Susan Hill písať vie. Potešila ma tiež absencia otravných, zdĺhavých, bradatých klišé typu prítomnosť exorcistu alebo množstva nudných postáv. Je tu v podstate len jedna + skvelý pes + hŕstka ale fakt že vedľajších postavičiek. Hlavný hrdina je sympatický mladý muž, ktorý divné veci okolo seba až na výnimky berie s príjemne osviežujúcim chladnokrvným postojom. Nechcem povedať, že to má na saláme. To by tiež nebolo realistické. Uvedomuje si, že sa okolo neho sťahuje neviditeľná slučka nadprirodzených mocností a nie je mu to príjemné. Komu by bolo? Ale nie je hysterický, nepanikári. Proste to nie je blbec. Toto sa mi páčilo aj na filmovom spracovaní s Danielom Radcliffeom: Arthur Kipps nezostával v prekliatom dome preto, že musí, ale preto, že chce. Film Jamesa Watkinsa bol podobný, ako knižná predloha: mimoriadne atmosférický, zároveň ale trochu pohodlný a neprekvapivý. Susan Hill má talent na šťavnaté atmosférické opisy, takže všade sa rozliehajú zákerné močiare (od Psa Baskervillského zbožňujem české slovo blata), v ktorých ak si nedáte bacha, pohltia vás a už vás nikdy nikto nenájde, hmla sa pomaly plazí, okolité more je sychravé a interiér domu enormne tiesnivý. Samotný dej je žiaľ monotónny. Hoci som z knihy mal spočiatku pozitívny pocit, v strede sa to zlomilo a ani vtedy to nebolo zlé... ale ani výborné. Na štvrtú hviezdu to v mojich očiach každopádne nemá. Mimochodom, spomínaný film s Danielom je zaujímavý tým, že sa nejedná o prvé spracovanie inkriminovanej knihy. Prvé sa uskutočnilo v r. 1989 a v hlavnej úlohe sa predstavil neveľmi známy anglický herec Adrian Rawlins. Keď Watkins v r. 2012 natočil novú verziu, tak ako zábavným sa ukázal byť fakt, že Rawlins hral vo flashbackoch otca Harryho Pottera, ktorého samozrejme stvárnil práve Daniel. V r. 2014 následne vznikla filmová dvojka, čo je (napriek číslovke v názve: Žena v čiernom 2: Anjel smrti) v skutočnosti prequel. Reedícia knihy (tá od vydavateľstva Vyšehrad) má v tiráži uvedenú chybu: píše, že originál vznikol v r. 1992, ale pravdou je, že správny je rok 1983.... celý text

Esence hrůzy 2023, * antologie

V tejto antológii mám umiestnenú hororovú námornícku poviedku Synové svých otců. Názory na to, či spoluautor má nárok na názor ohľadom knihy, v ktorej má poviedku, sa rôznia. Niekto povie, že je to falošné a ak v tom má poviedku, nemal by sa k tomu vyjadrovať. Ja osobne v tom až taký problém nevidím. No uznávam, že dakedy je to na zváženie. V prvom rade som čitateľ. A vždy som bol a to už odkedy ma otec vzal koncom 8O. rokov ako malého prvý raz do detského oddelenia v našej knižnici. Čítam rád a rád píšem a fakt nevidím dôvod na to, aby som nemohol mať názor na zbierku, v ktorej mám poviedku. Samozrejme, svoj text chváliť nebudem. Nikdy som tak hlboko neklesol a dúfam, že už ani neklesnem. Ale ak poviedky kolegov sú dobré, prečo to nemôžem povedať nahlas? Uznávam každopádne, že je to rozporuplná situácia. Za mňa je každopádne Esence hrůzy príjemný a sympatický ľahký nadpriemer. Určite by bolo lepšie, ak by tvorcovia dotiahli do konca pôvodne zamýšľaný nápad: na náhrobkoch, ktoré sa vyskytujú na obálke spolu so zombie, mali byť mená autorov. Pripadá mi to ako pekný a originálny nápad a je fakt škoda, že to skončilo takto. Inak som ale z väčšiny textov mal dobrý dojem. Úprimne si trúfam tvrdiť, že minimálne polovica z nich je nadpriemerná. Vyložene zlú som nenašiel. Áno, občas niektoré jemne nudili a stagnovali, ale aj najslabšie sú v mojich očiach za 3*. Je to môj názor a kto ma pozná, vie, že to myslím vážne a kto ma nepozná, no, tak ten ma nepozná. Plusom sú medailóniky autorov, ilustrácie (vrátane atmosférických od Eriky Adamcovej) a úvodné a záverečné slovo. Možno by potešilo, ak by ku každej poviedke prislúchal krátky text o pozadí poviedky, prečo vznikla, kedy, ako, s kým atď. Naopak, nemŕtvy palec hore za to, že súčasťou obsahu sú kratulinké anotácie jednotlivých poviedok; s čímsi podobným som sa ešte nestretol a páčilo sa mi to, hoc ma zrejme niekto upozorní, že to bolo už napr. v knihe XYZ alebo ZYX.... celý text

Ultimate Spider-man a spol. 15 2014, Brian Michael Bendis

Číslo 15 obsahuje dve čísla ultimátneho Spajďáka a dve ultimátnych študentov Profesora X. Spider-Manovo dobrodružstvo je skvelé v tom, že to (až na úvod, počas ktorého sa dokončí súboj s Green Goblinom, čo už fakt viac klišé byť nemohlo, od Bendisa som ozaj čakal viac než len súboj dvoch týpkov v miestnosti, najskôr dostáva na búdku jeden, potom druhý a následne sa na scéne zjaví nečakane postava č. 3 a zabodne záporáka) de facto ani nie je dobrodružstvo. V meste vyčíňa starý dobrý Rhino, čo, nalejme si čistého vína, nie je najvýznamnejší súper zo Spideyho portfólia. A práve v tom drieme jeho čaro. Demoluje všetko okolo seba, čo mu príde pod ruky a roh. A Spider-man sa k nemu rúti... a rúti... a rúti. S tým treba prehodiť pár slov, s tamtým pokecať o veciach, ktoré nepočkajú, potom mu zdržanie spôsobia ďalšie nepredvídateľné osoby a nakoniec... Nebudem spoilerovať, ako to dopadne, ale i v tomto drieme čaro Petra Parkera. Čo sa X-Menov týka, jedno číslo kreslil Adam Kubert (Superman: Poslední syn Kryptonu) a druhé Kaare Andrews (Spider-Man: Padlé město). Tu už sa Millar evidentne utrhol z reťaze. Rakety štartujú, teroristi chytajú druhý (a tretí a štvrtý) dych, opice strieľajú zo samopalov, je prítomná dinosauria Divočina, Kitty Pride je značne roztopašná a chce stoj čo stoj vyraziť do akcie napriek prísnemu zákazu mamy, Cyclops a Wolverine sa sekajú (v podstate doslova) a Beast píše kritiku Marxovho kapitálu. Millar je ak aj nie krok pred čitateľom, tak minimálne pol, čo je vždy fajn (takže sa pýtate, ako je možné, že Wolverine nevycítil prítomnosť Kitty a o pár strán vám to prezradí sama). Ono je to vlastne super, len proste sú to iba dve čísla a bolo by božské mať to pokope v drastickom ombinuse. Na strane druhej, to, že týmto štýlom premýšľame, len dokazuje, ako fikane na to v CREW išli. Časť je poňatá ako chat, čo je skvelý nápad, no udivuje na ňom, za akého naivného blbca v ňom Beast je; k tak prenikavo inteligentnej postave sa to fakt nehodí. A čo sa týka Wolvieho, tak netuším, či je to len môj osobný dojem, ale ako keby bol pod Millarovou režijnou taktovkou Kanaďan s pekne drsným účesom poňatý dosť vylúhovane a nudne, čo sa k tejto postave taktiež strašne nehodí. Obvykle hodnotím podobnú výtvarnú pestrosť v komiksoch pozitívne, ale tu odlišný štýl autorov na môj vkus priveľmi udieral do očí. Niektoré postavy vyzerali v druhom zošite úplne inak, než v prvom. Napr. keď sa zjavila postava, ktorú oslovili Kitty (Pryde), zostal som zarazený, lebo dievča vyzeralo úplne inak, než v prvom zošite. Tentokrát bez listárne, len s úvodníkom.... celý text

Čtvrtá děvka 2023, EV Knight

Tešil som sa na to, ako spoznám ďalšiu výraznú hororovú autorku, ktorá pred nami bola doteraz úspešne zatajovaná. Záujem zvýšila báječná zrkadlová obálka. Zo začiatku to naozaj nebolo zlé. Ono to vlastne nebolo zlé vôbec. Len ma to proste nezaujalo. Nedokázalo ma to strhnúť. Snažil som sa, ale nevedel som sa naladiť na správnu vlnovú dĺžku. Niektoré scény boli super, ale mnohým ďalším som nerozumel. V iných som sa strácal. A ďalšie ma proste iba nudili. Vlastne ani netuším, či to bol regulárny horor. To by bolo samozrejme fuk. Ak by sme mali dočinenia so skvelým príbehom. Tým si ale práveže nie som istý. Trocha mi to pripomenulo Běsnění Kojota (tiež Golden Dog) kvôli nazvime to mystickej mytológii. Ale to, čo predviedol Owl Goingback, bolo parádne. EV Knight skrátka až taká parádna nie je. Jej cit pre gore a naturalistický sex oceňujem, ale to samozrejme dobrý príbeh dobrým príbehom nerobí. EV Knight bezpochyby vie písať a Čtvrtá děvka naozaj nie je zlá kniha, len mi skrátka nesadla zápletka.... celý text

Ultimate Spider-Man a spol. 14 2014, Brian Michael Bendis

Súčasťou čísla sú i reklamy na vtedy v kinách bežiace dvojky hitov Amazing Spider-Mana a Captaina Americu... dočerta, to už je 9 rokov? Kitty Pride nastupuje na scénu... a do tímu. Pomaly sa blížime ku koncu: v tomto čísle nás redakcia informuje, že od nasledujúceho čísla 15 časopis nebudeme vedieť zohnať v stánkoch, ale iba v kamenných kníhkupectvách (alebo prostredníctvom predplatného). Bola to predzvesť konca: nasledovali ešte štyri čísla a nastal záver (ak nepočítame Ultimate Spider-Man - Venom, ktorý CREW vydala v r. 2016 a ktorý nadväzoval priamo na Ultimate Spider-Man 18). Naopak, samotné komiksy vo vnútri sa radikálne rozbiehali: Green Goblin pod tradičnou Bendisovou taktovkou riadne dupal na plyn a zahanbiť sa nedali ani ultimátni X-Meni. Kresba je v oboch sériách luxusná, no mne sa viac páčila tá u študentov Profesora X; u Bagleyho Spajďáka sa mi absolútne nepáčil spôsob, akým výtvarne spracovali Green Goblina, to bolo ozaj mimo; vyzeral ako oživený kamenný chrlič na katedrále v Paríži zo 14. storočia, ktorého neposlušní tínedžeri natreli nazeleno. Na môj vkus to začalo byť už priveľmi, ehm, komiksové, takže sa lacno kopírujú veci bez toho, aby to malo zmysel (pád á la Gwen Stacy) a do zloducha to pália dve bojové helikoptéry a on samozrejme nemá ani škrabanec. U X-Menov mi podobná agresívne mladícka kresba sedela oveľa viac. Stál za ňou Adam Kubert, syn Joe Kuberta a brat Andyho. X-menovský scenárista Mark Millar možno neodviedol geniálnu robotu, ale určite si ho budeme pamätať ako muža, ktorý sa fakt snažil poňať X-Menov inak. Takže Charles Xavier je drasticky omladený a skôr, než pacifistického učiteľa, pripomína pragmatického vojaka, Colossus je ruský mafián (!) a Wolverine sa do tímu dostane paradoxne vďaka tomu, že sa pokúsi... úkladne zavraždiť Profesora X. Práve u X-Menov je viac cítiť, že je to fakt dobrý príbeh, len mu trocha ubližuje rozkúskované vydávanie takto na pokračovanie; oveľa viac by mu sadol nejaký fajnový, luxusný omnibus. K tomu úvodné slovo Jiřího Pavlovského a listáreň.... celý text

Temné děsy 2022, Paul Jenkins

V r. 2011 sa DC pustilo do vydávania Batman: The Dark Knight. Super je, že sa z nás vďaka tomu stanú detektívi spolu s Batmanom a môžeme veselo pátrať po tom, čo a kde (a za akých okolností) u nás vyšlo. Temné děsy obsahujú čísla 1 8, v Kruhu násilí prišiel rad na čísla 10 15 a ak by vám chýbal začiatok, siahnite po Případe Dawn Goldenové (čísla 1 5). Ak ste perfekcionisti a náhodou by vám chýbali čísla 6, 7 a 9... buď sa skúste porozhliadnuť inde, alebo sa zmierte s tým, že máte smolu. Čo sa týka Temných děsov, sú riadne drsné. Ak o tomto komikse niekto nechce hovoriť ako o drsnom, potom už fakt neviem. Treba si uvedomiť, že na to, o akú dominante mainstreamovú postavu ide, tu ilustrátori David Finch (Americká liga spravedlnosti, Avengers: Rozpad) a Ed Benes (u nás debutujúci) predvádzajú riadne humusáčtiny: prestrelené lebky, hlavy rozbité do takej miery, že ucho odpadlo zo svojho pôvodného miesta, v priamom televíznom prenose mozog vystrelený z lebky a do toho chuťovky á la metro plné vyvraždených civilov. Ak to chce niekto EŠTE drsnejšie, tak to už možno ozaj len napísať vedeniu DC, či náhodou nechystá špecifický gore-porno experiment (ostatne, Bruceov penis sme tu už raz mali). Čo sa scenára týka, je to klasický Batman. Oceňujem, že tvorcovia sú komorní a pred monštruóznou akciou uprednostňujú civilnejšie zápletky s dôrazom na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, túto ich skvelú snahu však sabotujú nerealisticky osvalení antagonisti. Pri masovom úteku z Arkhamu som cítil značný pocit dèja vu (Knightfall). Keď na scénu napochoduje Bane a začne trúsiť suché hlášky o zlomení väzov, tak neviete, či je to remake, reboot, sequel, pocta, poklona, lacná vykrádačka, žmurkanie na fanúšikov, alebo extrémna pohodlnosť, ako uspokojiť každého... a nikoho.... celý text

Conan 2000, Roy Thomas

Pri takýchto komiksoch si človek uvedomí, aká dôležitá je redakcia resp. vydavateľstvo, či skôr spôsob, akým to vydavateľstvo podá. V r. 2000 Barlow Comics (Polární hvězda, Xena alebo Princ noci) vydalo staré conanovsko-marvelácke komiksy z pera legendárneho amerického scenáristu Roya Thomasa a s kresbami azda ešte legendárnejšieho Johna Buscemu. Čiže v podstate to isté, čo urobilo o 22 rokov neskôr Comics Centrum v projekte Barbar Conan 1: Archivní kolekce. OK, aby sme boli presní: CC vydalo conanovky zo začiatku 7O. rokov, kým Barlow conanovky z polovice 7O. rokov. Ono je to ale prašť jako uhoď. Osobne staré komiksy z daného obdobia (nielen conanovky) nemusím, ale vďaka tomu, ako skvele to CC v r. 2022 poňalo, ma výsledok bavil: vo farbe, s epickými rozmermi, ťažkou váhou (doslova), s množstvom bonusov. Barlow to žiaľ podal síce s tvrdou väzbou, s veľkými rozmermi A4 a s parádnou obálkou užívajúcou si detaily (leopardie guľky!), ale vnútri vás čaká presne NULA bonusov a nekonečné čierno-biele more zahltené siahodlhými dialógmi skôr ako od Shakespeara, než Conana (dokonca ani akčná rúbanica sa nezaobíde bez siahodlhých preslovov). Preto mi viac sedia modernejšie conanovské komiksy, v ktorých nie je až taký ukecaný, ako v začiatkoch. Problém vidím tiež v absencii farieb. K bronzovo opálenému barbarovi proste opulentné patria. Čím veľkolepejšie, tým lepšie. Zbožňujem červenú krvi, oranžovo-žltú púští, temne zelenú džunglí. Snažil sa na ponad absenciu farieb preniesť, ale nešlo to; čítať taký komiks ma nebavilo. Takže si asi viete predstaviť, ako som sa tváril pri opisoch typu Zapadající slunce barví okolní poušť do rudohněda. Navyše chýbajú akékoľvek (aspoň symbolické) bonusy. Niečo do seba mali azda len scény, z ktorých rožky vystrkoval Lovecraft (prastaré mestá stratené v púšti, lietajúce desivé opachy, dávne zlá čakajúce na príležitosť). Ak pôjde všetko podľa plánu a CC postupne skompletizuje staré conanovky v spomínanej archívnej kolekcii, a dôjde rad i na tieto komiksy a CC ich zverejní v parádnom vydaní s tonami bonusov a vo farbe, je možné, že vtedy pôjdem na 4*. Žiaľ podobu, akú drsného Conanovi vtisol Barlow, považujem za nezáživnú. Mimochodom, Barbar Conan s Arnoldom z r. 1982 sa komiksových (ani knižných) predlôh (až na hrdinove svaly) ktovieako nedržal, ale výnimka potvrdzuje pravidlo: obľúbená scéna so supom a ukrižovaním sa objavuje práve v tomto komikse.... celý text

Kruh násilí 2022, Gregg Hurwitz

Kruh násilí obsahuje čísla 10 15 zo série Batman: The Dark Knight. Je teda istým spôsobom pokračovaním Temných děsov (čísla 1 8 ), aj keď slovo sequel je zveličené, keďže máme dočinenia s (relatívne, až na pár detailov) uzavretými príbehmi. Pristupoval som k nemu obozretne, ale nakoniec som príjemne prekvapený. Nie sú to čisté 4*, ale aj tak je to istým spôsobom pecka. Rázna, sympaticky jednoduchá, priamočiara. Ako romantický úder kladivom medzi oči. Lepšie, ako Temné děsy. Podtrhuje to fantastická kresba prevažne Davida Fincha, ktorého štýl mi fakt dlhé roky sedí rovnako, ako echolokácia k netopierovi (Batman a Robin musí zemřít, Já jsem zhouba), ale tiež Filipínčana Mica Suayana (Superman 2: Tajnosti a lži) a Španiela Juana Rosé Rypu. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že sa na Kruhu násilí podieľalo viacero ilustrátorov; pri zbežnom prelistovaní pôsobí ako konzistentné dielo jedného autora. Skúsený batmanovský scenárista Gregg Hurwitz si vďakanetopierovi uvedomil, že Batmana síce môže zlomiť fyzické monštrum (legendárny Knightfall s Baneom), ale pravdepodobnejší je psychologický súper á la Joker... alebo Scarecrow. Teda osoby, ktoré dokážu majstrovským spôsobom rozložiť aj silnú psychiku. Scarecrow je tu nakreslený vskutku desivo, ako niečo, čo sa nechutne vyplazilo zo Silent Hillu. Kruh násilí sa odohráva vo viacerých časových rovinách a vďaka jednej konkrétnej ho môžeme vnímať zároveň ako origin tejto podľa mňa geniálnej a v našich končinách stále akosi hrubo nedocenenej postavy. Hurwitz navyše dostal skvelý nápad pokúsiť sa nájsť akúsi paralelu medzi detstvom Jonathana Cranea a Brucea Waynea. O Kruhu násilí dokonca nemám problém vravieť ako o hororovom komikse, samozrejme s prižmúreným okom. Čo mi nesedelo? Nudný Gotham v ohrození, precitlivený Damian (som odkojený na Morrisonovi, takže viem, že pravého Damiana by nerozplakalo ani nešťastne kvíliace šteniatko), nesedel mi Batman používajúci nedôstojné a nevtipné hlášky (Pošlete mi obsílku.) a nie úplne perfektne spracovaná logika (dievčatko sa stalo obeťou beštiálneho únosu, policajti ho po nájdení umiestnia do ponurej temer až kobky, v ktorej by dobrovoľne neprespali ani bezdomovci a uprostred noci k nej oknom príde svalnatý chlap v kostýme netopiera a začne ju vypočúvať). Scenáristova robota miestami vyvoláva déjà vu. Skôr ako keby pozliepal dokopy v minulosti v rámci kánonu osvedčené prvky (Gotham v ohrození, únosy detí, Gordonov únos, Batman siahajúci na dno svojich síl vinou flashbackov na vraždu rodičov...). Prekvapivo to ale drží pokope, takže je to mix, ale DOBRÝ mix. Kruh násilí v ČR vyšiel najskôr v r. 2014 a to rovno v trojici variant (bežný paperback, limitovaná edícia 52 kusov a tvrdá väzba) a v r. 2023 v Legende o Batmanovi. Záver Kruhu násilí patrí bonusovej kapitole, v ktorej sa vraciame do minulosti. Vidíme, ako sa Bruce v priebehu rokov snaží vyriešiť vraždu otca a matky. Čakal som, či z toho vylezie niečo šokujúce, keďže napr. filmári v minulosti nemali problém urobiť z ich vraha Jokera (!!!!!). Takže som bol vlastne nemilo prekvapený, že dobrý nápad bol zabitý tým, že sa v ňom nič neodhalilo. Alebo odhalilo? Ak naozaj vraždil Joe Chill, je to mrazivé v zmysle, že Bruce polovicu života veril v zradu na najvyšších miestach a napokon to bol obyčajný opitý blbec (čo je sympaticky realistické). Ak ale bol Chill len figúrka, tak záhada pokračuje a práve to je to, čo Batmanovi nedáva spávať a čo de facto robí Batmana Batmanom.... celý text