Ivan Kučera
komentáře u částí děl
Veľmi dobrá, temná a ponurá atmosféra. V r. 1994 bola sfilmovaná v podobe béčka Hrůza pod zemí s Jeffreym Combsom.
Vysoké vermontské kopce boli odnepamäti opradené strašidelnými legendami o ich tajomných, neľudských obyvateľoch. A práve odtiaľ ich príšerné telá dole do nížin po dlhom dažďovom období splavuje rozbúrená rieka. Spolu s hlavným hrdinom sa vydávame po stopách záhadných obyvateľoch a prenikáme do ich mrazivého sveta. Muž, ktorý tu býva, sa musí obklopovať z útulkov vozenými neustále novými psami (tie staré totiž po nociach niečo zabíja), ktoré ho ako jediné chránia pred desivým nebezpečenstvom, ktoré na jeho dom uprostred opustenej divočiny útočí. Každá ďalšia noc je čoraz menej osvetlená mesačným svitom, čoraz temnejšia a mužovi záhadní nepriatelia si dovoľujú čoraz viacej. Kde to až skončí? Kdo šeptá ve tmě je skôr novela, než poviedka a práve pre vysoký počet strán som sa bál, že Lovecraft nedokáže udržať moju pozornosť po celý čas. Nakoniec sa (takmer) ale moje obavy našťastie nenaplnili a ide o pecku podnecujúcu fantáziu a pracujúcu s našimi predstavami a očakávaniami. A to „takmer“? Faktom je, že HPL nakoniec predsa len trochu zakopol a to, nuž, na konci. Po príchode na obliehaný statok, zovretý hlbokými lesmi, sa začína príliš vysvetľovať a začína to byť nechcene smiešne (to s „mozgami“). Preto „iba“ 4*. Poviedka sa v roku 2011 dočkala dobrej, ale nie fenomenálnej filmovej čierno-bielej verzie, ktorá o čo mala lepší začiatok, o to slabšie končila.
Nebavilo ma to. Príbeh o hrdinke, ktorá sa mstí, mal na viac. Ako-také osvieženie predstavujú snáď iba rozhovory s rôznymi nečakanými, neživými vecami a predmetmi. Filmové spracovanie s Mariou Bello bolo o malý, nenápadný kúsok záživnejšie.
Najskôr si zo začiatku budete hovoriť, že je to taká tá zaliečavá poviedka, ktorá je autorom presne vykalkulovaná a naplánovaná a že to proste bude nuda napísaná skôr preto, aby dostala nejakú cenu, než preto, aby tu bola pre čitateľov. No ale ako tak príbeh postupuje dopredu, uvedomíte si, že vás King (zase raz) fajnovo dostal. Napísal silný, skutočný a smutný (až tragický) príbeh, ktorý o čo je jednoduchší, o to lepšie funguje. Tiež dúfam, že to s Alfiem nakoniec dopadlo dobre. Veľmi v to dúfam.
Ten nápad je famózny. Každý deň v práci chodíte na wécko a po čase si všimnete, že v tej istej kabínke sú zakaždým, keď tam prídete, tenisky. Ktosi tam je. Ale aká je pravdepodobnosť, že je tam tá istá osoba vždy, keď tam ste aj vy? O čo ide? To tam sedí celé dni? Je mŕtva a nikto si to doteraz nevšimol? Ani upratovačka? Je v tom niečo iné? Bohužiaľ, z fantastickej zápletky vychádza absolútne nezáživný príbeh.
Tejto novele som mimoriadne vďačný za to, že existuje. Je to príbeh skromný a tichý, ale v konečnom dôsledku o to monumentálnejší, dojemnejší a nezabudnuteľnejší. Peckový Stephenov návrat do bezstarostného detstva, ktoré ale v skutočnosti možno až tak bezproblémové nebolo. Skôr naopak; hoci na to nevyzeralo, udiali sa počas neho veci natoľko traumatizujúce, že nás navždy ovplyvnili a špecifickým spôsobom vytvarovali našu psychiku v dospelosti, azda až do smrti. Sympatická ústredná štvorica, mráz na chrbte vyvolávajúca konkurenčná banda zmrdov okolo prvotriedneho hajzla Esa Merrilla, parádne vystihnutá letná atmosféra (hlboké noci plné žiariacich hviezd, dusné zaspaté dni, nikomu sa nič nechce robiť, príroda je na vrchole svojich síl, zo školy sa stala opustená budova), séria dokonalých scén (hororová pasáž z nočného lesa, srna, skládka, pes, vlak) a epicky dojímavé finále. Film Roba Reinera je rovnako dokonalý. A to sa fakt nestáva často.
King to vidí tak, že Taťka je možno tak trochu o upírovi z Nočného letca. Nuž... ja to vidím podobne. Hoc je text krátky, nevyhol sa problémom s nudou. Nočný letec ma bavil stokrát viac.
Upíri ma neskutočne nudia. Väčšina autorov, či už režisérov alebo spisovateľov, s nimi vôbec nevie narábať. King si toto veľmi dobre uvedomoval a tak inkriminované klišémonštrum obohatil nečakaným, ale o to zábavnejším a osviežujúcejším štýlom. Jeho svet, to je svet lietadiel, pilotov a malých letísk stojacich na okrajoch zapadnutých amerických mestečiek, kde líšky dávajú dobrú noc. K tomu pridal sympatického hlavného hrdinu (mimochodom novinára z románu Mŕtva zóna), nepríjemné krvavé momenty a záporáka, ktorý budí rešpekt, obavy, strach. Neoficiálne pokračovanie tejto poviedky (Taťka) ma bavila oveľa menej. Nočný letec bol sfilmovaný, rolu novinára kvalitne stvárnil skvelý Miguel Ferrer.
Šóšenk. Čo dodať. Skvelá vec, ktorá umožnila vzniku jedného z najlepších amerických filmov (nielen?) 90. rokov. King veľmi rafinovane pracuje s atmosférou, ktorá je na začiatku strašne temná a potom sa síce vo väzení začneme cítiť trochu ako doma (fakt), ale pomedzi hlavný dej neustále preblikáva jasný náznak toho, že to s Andym nedopadne dobre. Vravíte si, že hádam ani nechcete poznať koniec, pretože bude príliš smutný. No a potom príde Veľké Finále a s ním... Film mám napriek tomu o jednu hviezdu radšej.
Jedna z tých šialenejších Stephenových poviedok (obrovský prst v umývadle), ktoré však sú napriek absurdnej téme napísané "vážne", takže aj najväčšia hovadina vďaka tomu pôsobí nepríjemne, mrazivo a desivo. Ale na štvrtú hviezdu to v mojich očiach nemá. Z relatívne obdobného Kingovho súdka je aj jeho poviedka so za všetko hovoriacim názvom Zuby, kde agresívne chute prejavuje pre zmenu zubná hračkárska protéza.
Mysteriózna a dojemná poviedka o smrti. Či skôr o tom, čo je po nej.
Zaujímavé. Neviete, čo od toho máte čakať. Neustále tušíte, že je niečo strašne zle, ale neviete, čo presne. A na konci to zistíte. A poviete si "hmmm, zaujímavé". Ale nič viac.
Obludná, desivá novela, v ktorej sa v tínedžerovi neprebúdza len sexualita, ale i túžba po zle a násilí. To všetko oblúkom smeruje k hrôzam koncentračných táborov, ktoré dnešní náckovia tak radi spochybňujú, hrajú sa na patriotov a pritom ani neovládajú slová slovenskej hymny. Perfektné postavy a nepredvídateľný dej vystupňovaný do takej miery, že si až z hĺbky svojej duše želáte, aby bol už preboha koniec, kým to nebude ešte horšie. Ale Stephen King nikdy nepatril k autorom, ktorí to svojim čitateľom uľahčujú. Paradoxne ale tým, že zašiel tak ďaleko, sám sebe trochu uškodil a hoci je to možno zvláštne, film s Ianom McKellenom bol ešte o stupeň lepší práve vďaka finále, ktoré je oveľa menej explicitné, ale práve o to mrazivejší. Sú medzi nami.
Výborná novela (minimálne kvôli rozsahu určite nie poviedka), ktorá sa dočkala rovnako výborného filmového spracovania od režiséra Darabonta. Chápem, že ako novela, tak film mnohým nesedeli, ale ja medzi nich nepatrím a túto drsnú apokalyptickú jazdu som si poriadne užil. Občas bolo riadne nepríjemné sledovať, čo všetko je človek schopný spraviť človeku. A ako Darabont, tak King to vedia fakt dobre opísať, aby to bolo uveriteľné a ozaj tragické. Kým novela sa končí povedzme štandardne, filmová adaptácia prichádza s jedným z najšokujúcejších záverov, aké som kedy videl (nie šokujúci v zmysle, že by to postavilo celý dovtedajší dej na hlavu, ale šokujúci v zmysle, že... no veď uvidíte).
Keď som "eltýho" čítal prvý raz, vôbec ma neoslovil. Potom som sa k nemu ale neviem prečo viackrát po sebe opakovane vrátil a zakaždým sa mi páčil viac a viac. Dnes ho považujem za jednu zo svojich najzbožňovanejších kingoviek. Ako mnohé iné, aj táto klame telom. Tvári sa ako bežný triler/horor, ale na konci sa vydá nečakaným smerom a vy si uvedomíte, že ste od ohrýzania nechtov plynulo (ani neviete, kedy) prešli k utieraniu si očí. Trochu vám závidím, ak ste to zatiaľ nečítali.
Priznám sa, neviem, čo si o tom mám myslieť. Zvláštna poviedka (?), ktorá by mohla byť veľmi silná... ale nie je resp. šla okolo mňa bez toho, aby o mňa výraznejším spôsobom zavadila. Ale niečo do seba má. Trochu. Hlavne mám dojem, že ju Stephen musel napísať. A to je konieckoncov pre spisovateľa niekedy oveľa dôležitejšie, ako to, či sa páčila/nepáčila čitateľovi.
Dýchacia metóda vyšla v geniálnej zbierke Kingových noviel Čtyři roční doby. Spomedzi peciek Vykúpenie z väznice Shawshank, Nadaný žiak a Telo je najmenej slávna, ale rozhodne to neznamená, že by bola slabá. Naopak, ide o utajovaný poklad, klenot, drahokam a diamant. Je to jedna z "tých" kingoviek (á la Pán v čiernom obleku), ktoré sa tvária ako "bežný" príbeh a na konci si uvedomíte, že vás dostala, uniesla do neznámych končín a tam nechala kochať sa nezabudnuteľnými vecami. King má plusy a má mínusy, ale v jednom je geniálny: ak sa rozhodne napísať vyložene strhujúco dojemný záver, pri ktorom budete vyťahovať vreckovky, môžete si byť istí, že ich spotrebujete minimálne jedno balenie. Dýchacia metóda je presne ten typ kingovky.
Na tejto poviedke je pozoruhodné, ako si na nej dal King záležať. Poviem príklad: dôkladne premýšľal (a konzultoval), koľkými kilami zeminy musíte zasypať automobil, aby ak niekto bude na povrchu, nepočul kričať šoféra uväzneného v aute. No a tým by sme s plusmi pomaly ale iste končili. Zápletka ohľadom pomsty nie je zlá, vlastne je príjemne osobná a teda pôsobivá, ale celé je to nejako matne napísané, vôbec ma to nebavilo čítať. Z podobného nezáživného súdka je aj film s Christianom Slaterom z roku 2009.
Zaujímavý nápad vychádzajúci z v skutočnosti vôbec nie absurdnej otázky "môže manželka nevedieť, že jej dlhoročný manžel je sériový vrah?". Autorovi sa bohužiaľ nepodarilo naplniť očakávania a je to do značnej miery nuda. V r. 2014 sa dočkala (rovnako nudného) filmového spracovania s Joan Allen v hlavnej úlohe.