yerry komentáře u knih

Utópia Thomasa Mora (Vydavateľstvo Spolku Slovenských spisovateľov, 2017) mohla byť v minulosti vnímaná ako utopický filozofický traktát, bohužiaľ ja som ju vnímal už len ako čistú dystopiu. Thomas More nebol vo svojej dobe ešte konfrontovaný s takými politickými systémami ako bol Mussoliniho fašizmus, Hitlerov nacionálny socializmus alebo Stalinov derivát komunizmu.

Znaky všetkých týchto neskorších režimov totiž jeho Utópia obsahuje. Od rovnostárstva a uniformity v oblečení a bývaní, existenciu otrokov, trestov smrti, obdoby eutanázie, povinný teizmus, totalitu v myslení, spoločné rodiny, všeobecnú militarizáciu spoločnosti, intervenčné vojny, ich vedenie a stratégia, organizovanie atentátov na nepriateľskom území, zrušenie súkromného vlastníctva a peňazí u obyvateľstva vlastného štátu, pracovná povinnosť, nútené práce u odsúdených...

Vyvažuje to akýmsi fiktívnym šťastím, rovnosťou, všeobecným vzdelaním a spokojnosťou obyvateľov Utópie, ktorí sa realizujú v maximálnej možnej miere a uvedomelo pre svoj štát a spoločnosť.

Je pravdou, že v dnešnej dobe sa mi Morova Utópia hodnotí ľahšie. Ľudstvo už malo určitú skúsenosť s vyústením praktík režimami pokúšajúcich sa o niečo podobné. More túto skúsenosť ešte nemal. Verím, že svoju Utópiu písal s dobrými úmyslami. Žil v dobe Henricha VIII. Anglicko tej doby netvorili len Tudorovci známi z rovnomenného seriálu. Tvorila ho hlavne početná mestská chudoba, keď za krádež chleba z hladu nasledoval ten istý trest ako za vraždu - šibenica. Keď roľník na vidieku hromadne prichádzal o strechu nad hlavou kvôli výnosnejšiemu chovu oviec. Prebiehali početné vojnové konflikty a povstania. Verím, že za takéhoto stavu More videl východisko práve v takom systéme aký opísal vo svojej Utópii.

Nadôvažok bol vizionárom a docela presne predpovedal praktiky totalitných systémov viac ako štyri storočia pred ich vznikom. Avšak v jeho Utópii by som určite žiť nechcel...

18 18.06.2021

Hodnota týchto Stručných dejín sveta (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018) tkvie hlavne v skutočnosti, že ich napísal jeden zo zakladajúcich členov žánru science fiction H. G. Wells.

Pre anglického čitateľa tej doby tieto dejiny mohli byť čímsi novým. V našich končinách si sa však s knižkami podobného razenia mohol docela hojne stretnúť pred rokom 1989. Wells bol totiž ľavičiar a na boľševický režim v Rusku hľadel s určitými sympatiami. Svoje dejiny zakončuje rokom 1933 (pravdepodobne sa jedná o dodatok k pôvodnému originálu z roku 1922) udalosťami zo ZSSR a Rusom vzdáva hold. Spomínajúc Lenina, Stalina už nie.

Iných pohľadov alebo nových informácií sa veľa nedozvieš. Je to klasická syntéza v kocke, ktorá snáď aj dnes môže prispieť k základnému všeobecnému prehľadu. Pričom autor zdôrazňuje hlavne sociálny pohľad na dejiny. Veľa kľúčových udalostí vypúšťa. Celá kniha má pritom patinu jeho socialistického svetonázoru.

Je vidieť, že tieto dejiny nepísal suchopárny vedátor ale literát, ktorý vie s textom pracovať. Stručné dejiny sveta sa dobre čítajú lineárne ako román, od začiatku do konca. Čakal som však od nich trochu viac originality...

17 16.06.2021

Okrem historickej má táto kronika aj dosť veľkú výpovednú hodnotu. Bol som prekvapený, nakoľko bol Diethmar z Merseburgu predovšetkým Sas a vysoký cirkevný hodnostár, teda mal prístup k relevantným súdobým informáciám, ako kriticky sa vyjadruje aj do vlastných radov. Samozrejme používal vtedy aktuálny cirkevný newspeak, ale medzi riadkami sa dalo pekne čítať, čo chcel povedať a niektoré veci napísal pekne natvrdo. Korupciu, vraždy aj v cirkevných kruhoch vnímal a chápal ich ako prirodzené zlo naprieč celou hierarchiou.

Doba, v ktorej žil, bola riadne tvrdá. Miestni feudáli si často uzurpovali moc aj na úkor panovníka. Prevzatie moci sprevádzalo plienenie a vraždenie miestneho obyvateľstva aj cirkevných hodnostárov. Ak panovník odpovedal, plienenie pokračovalo z opačnej strany. Jednotlivé nemecké kniežatsvá boli väčšinou v antagonistckom vzťahu voči sebe. Zo severu, východu a juhovýchodu dobiedzali Slovania...

Ad Slovania. Kedysi nás učili, že boli holubičí národ. Diethmar bol očividne iného názoru. Z celej kroniky vyviera fakt, že z nich išiel strach a rešpekt. Spomína tu Slovanov z územia dnešného severného Nemecka, Poľska, Čiech, Moravy a Uhorska. Zaujímavý je fakt, že maďarov nikde nespomína, ako keby vtedy nejestvovali. Uvádza, že pri Lechu boli porazení Avari, nie Maďari. To akosi nesedí s aktuálnym podaním histórie. Vo vysvetlivkách ku knihe sa síce píše, že v tomto ako aj v niektorých iných tvrdeniach sa mýlil. Kto má prvdu? Informovaný kronikár opisujúci takmer súdobé deje alebo historici žijúci o tisícročie neskôr? Spomína Uhrov. Tí síce nestáli v centre diania ale v ich prípade uvádza dve mená, z ktorých ani jedno nebolo maďarské.

Čechov a Poliakov nevnímal veľmi pozitívne, ale kedže tí už v jeho dobe prijali kresťanstvo, a veľakrát boli v nepriateľskom vzťahu k ríši, boli to takpovediac čestní súperi. Inak to však bolo s Polabskými Slovanmi a ich pohanskou vierou. Dosť podrobne tu popisuje ich zvyky a obrady. Vysokú mienku o nich nemá avšak strach z ich bohov a besov áno. Pekný a dosť verný je opis veštenia pred bojom keď kôň prekračuje kopie ale aj uctievanie jazera, z ktorého hmlou zahalený vychádza obrovskému býkovi podobný bes aby sa mohol rochniť v zemi. V texte kroniky má Diethmar podobných výjavov viacero. Zaujímavé, že im veril aj on i keď im prisudzoval diabolské atribúty. Okrem pohanstva, hodnotí u Slovanov zle hlavne krivoprísažníctvo a vzájomnú nevraživosť.

Dôležitým aspektom kroniky je aj dobové duchovné videnie sveta. Diethmar chápal tento život len ako dočasný pobyt v realite, ktorá je len časťou reality oveľa väčšej a smrť bola len odchodom z tejto dočasnosti do niečoho lepšieho a večného. Neprikladal preto väčší význam telesnosti a aktuálnemu životu. Smrť pokladal za vykúpenie. Život mal v tej dobe veľmi malú cenu. Človek oň mohol prísť za veľmi malé previnenie alebo aj bez viny, stačilo byť v nesprávnu dobu na nesprávnom mieste. Telesné tresty boli veľmi surové.

Knihu hodnotím pozitívne aj napriek tomu, že autor občas skáče z jednej udalosti na udalosť inú a zasa späť. Kronika tým stráca na konzistentnosti. Napriek tomu je čítavejšia ako povedzme ruská kronika Povesť vremennych let. Veľa sa znej dozvieš aj o Slovanoch, hlavne tých Polabských, ale aj Českých a Poľských z pohľadu informovaného kronikára opačnej strany. Diethmar bol v prvom rade Sas ale Sas nezvyčajne kritický aj voči svojim...

18 02.06.2021

Akákoľvek udalosť v čase a priestore sa mohla udiať len tak ako sa udiala a nijako inak. To je holý fakt. Jej interpretácia však môže byť odlišná až úplne opačná. Môže za to ľudský faktor. Človek je jediný mysliaci tvor schopný jej interpretovania. Interpretácia sa zákonite môže líšiť od uhla pohľadu a v čase. Aby to nebolo také jednoduché, existuje ešte dezinterpretácia (dezinformácia, konšpirácia, polopravda).

Hi-story-a alebo His-tory-a je učenie o veciach minulých tak ako ich máš chápať aby si sa nejako začlenil. Dejiny by mali byť hlavne o tom, čo sa udialo. Vzhľadom na vyššie spomenutý ľudský faktor oba významy majú svoje slabé miesta.

Knižka s bombastickým názvom a v tradične gýčovom obale (lepšie by hádam bolo, ak by na nej nebola žiadna ilustrácia a názov znel trebárs Cvengroshova Uhorská teória, menej je niekedy viac) od tohoto vydavateľstva môže slúžiť ako posilňovač zápästia a bicepsového svalu. Je pomerne ťažká. Niet divu. Veľký formát a kompletne na kriedovom papieri pôsobí síce reprezentatívne ale neprakticky. Uprednostnil by som formát menší a recyklovaný papier aj na úkor menšieho počtu máp v knihe umiestnených. Tých je tu dosť a sú veľmi dobre čitateľné. Ich nedostatkom však je, že chýbajú zdroje, odkiaľ sú čerpané. Najväčšia z nich je mapa SLOVANSKEJ HUNIE spoločne s mapou územia SCLAVOV na dvojstranách ;)

Väčšinu prebratého textu autor ozdrojovanú má. Odkazuje sa hlavne na Kľosova, starších autorov, svoju staršiu prácu a v závere používa niektoré Fomenkove tézy, i keď ho vyslovene nespomína. Nechcem tu uvádzať všetky autorove argumenty v prospech jeho teórie ale hlavným ťažiskom knihy je tvrdenie, že prevažnú časť Európy osídlili potomkovia haploskupiny R1a - teda (proto)Slovania a že Maďari sú poturčení Slovania líšiaci sa od nás len jazykom, ktorý bol umelo vytvorený v 17. storočí a kodifikovaný v storočí 19. V prospech svojich tvrdení sa opiera o najnovšie výskumy DNA. Uhri a Uhorsko bol pôvodný slovanský názov odvodzujúci svoj pôvod od úhorov.

Tu by som snáď doplnil, že haploskupina R1a nie je pôvodcom len samotných Slovanov. A že my ako obyvatelia Strednej Európy nie sme nositeľmi len tejto haploskupiny. Údajný Viking na obálke? Áno aj nordické gény sú v nás prítomné, mimo iných. Záhadou zostáva fakt (v tom má autor pravdu), geneticky sa od nás maďari takmer nelíšia, ugrofínskych génov je u nich mizivého pol percenta.

Knihu som si prečítal so záujmom a bral som ju ako autorovu teóriu na ktorú má právo, napriek krkolomným jazykovým eskamotérskym kúskom. Tie lingvistické vsuvky si mohol odpustiť. Jeho spôsobom sa dá dokázať všetko na svete, stačia jedno-dve spoločné písmená v slove či fonetická podobnosť.

Udalosti v pomerne vzdialenej minulosti sa udiali určite inak ako ich popisuje oficiálna veda a pravdepodobne inak ako ju opisujú alternatívci. Niekomu sa to nemusí páčiť a niekto má vo všetkom jasno. Autorovu knihu považujem za vklad do diskusie. Nabudúce však s menej bombastickým titulom, v menšom a ľahšom formáte a s uvolneným plynovým pedálom...

12 09.05.2021

Trochu útlejší zväzok spomedzi ostatných, záležitosť pre niekoho na jedno zhltnutie. Domine Barbarič v ňom hrá sólo, kaprál Jaroš sa objaví až v samotnom závere, aby predviedol svoje dosť perverzné sklony.

Ocitáš sa v Štiavnici aby si sa po krátkom čase presunul na starodávny hrad Sitno, sídla niekdajších lúpežných rytierov či pohanského obetiska z ešte starších čias. Spolu s Barbaričom budeš pátrať po jednej stratenej osobe nežného pohlavia. Zahľadíš sa pritom do druhej osoby. Spoznáš najmocnejšiu ženu vtedajšieho Uhorska a príde aj na tajnú chodbu (tá sa vždy ráta) a samozrejme aj na tureckých nájazdníkov. Barbaričov nový kanón bude v tomto zväzku riadne otestovaný.

To, že deduktívny proces postupu pátrania, nie je autorova najsilnejšia stránka, až tak nevadí. Vynahrádza to dejom, dialógmi a dobrodružnými vsuvkami. Ako odpočinkové čítanie kniha nemá chybu...

27 27.04.2021

Ak sa chceš dozvedieť niečo z dejín Slovanov, a myslím tým aj ich alternatívny výklad, asi nespravíš dobre, ak by si chcel čerpať informácie práve z tejto knihy. V predchádzajúcich zväzkoch tejto série sa dali aspoň vyselektovať určité informácie. Čakal som, že ich počet tu bude eskalovať. Sekol som sa teda riadne. To, čo je tu prezentované ako Slavianstvo, nesie črty bigotného sektárstva so všetkými neduhmi z toho vyplývajúcimi. Ak by som chcel podniknúť diverziu voči nejakému učeniu či ideológii, postupujem približne tak, ako autor tejto knihy.

Kniha nesie všetky znaky cirkevnej dogmatiky napasované na slovanské mýty. Nájdeš tu prvky germánske, kresťanské, židovské aj hinduistické. Ingliistická Cirkev Starovercov sa síce voči nim vyhraňuje, ale používa tie isté argumenty, len trochu prezlečené. Zaujímavosťou je, že sa nepriateľsky stavia aj k samotnému pohanstvu Slovanov, nazývajúc ho jazyčníctvom. Termín "jazyčníctvo" je pritom v celej knihe prekladané v tomto negatívnom tvare. Prekladané by malo byť jednoznačne ako pohanstvo. V tomto zmysle ho uviedol aj ruský historik Boris Rybakov vo svojej knihe Jazyčestvo drevnich Slavjan, Moskva 2013,2020 (Pohanstvo starých Slovanov).

Kniha podobne ako aj niektoré iné ideologicky orientované spisy je písaná veľmi nezáživne, šroubovane, snažiaca sa prinášať úplne nové vlastné termíny. Tie sú tu však prezentované ako veľmi staré. Jej obsah je cielený predovšetkým na ultrakonzervatívneho čitateľa s tým, že niekedy je to už na hrane a niekedy tú hranu prekračuje. Miestami som nevedel, či sa mám smiať. Niektoré state ak boli myslené vážne, Perúnovi sa musel zatriasť jeho tomahawk.

str. 20: Žena v nohaviciach sa mení na zlovestný, smrtonosný stroj pre svoje okolie - najmä pre deti a muža.

str. 21: Ale žena v nohaviciach spôsobuje svojmu okoliu DESAŤNÁSOBNE väčšiu škodu ako alkohol. Kradne deťom a mužom v okolí desaťnásobne viac životnej energie. (Žena v nohaviciach má údajne rozbité torzné pole. moja pozn.).

str. 22: Tehotná žena v obtiahnutých, najčastejšie v čiernych elasťákoch, chodiaca po nákupných strediskách a kaviarňach nie je z pohľadu našej Kultúry už žena. Je to proste GMO ženského pohlavia. A ako, alebo presnejšie za čo si ju možno vážiť? Vari len nie za to, že paraziticky odoberá životnú energiu vlastnému potomkovi...

tamtiež: ...ani GMO mužského pohlavia nie sú výhrou. Obutí v šľapkách, trenírkach a tričkách s krátkymi rukávmi a často s bruchom trčiacim spod neho tu vlastne energeticky nie sú. A ak ich niet, kto chráni ich rod? Popíjanie energetických nápojov či piva?

Sektárske maniere Inglingov sú zjavné aj z nasledujúceho citátu:

str. 149: Odchod od Ingliizmu bol vo všetkých časoch a vo všetkých Rodoch Rasy Veľkej považovaný za zradu...

Teda dávaj pozor, ak budeš chcieť, kam vstupuješ. Podľa všetkého, niet cesty späť.

V knihe sa to hemží slovanskými bohmi (známymi, povedomými z iných panteónov aj úplne neznámymi, pravdepodobne vymyslenými), zápoveďami, kapišťami, svätilišťami, obradmi, zvykmi, znakmi a pod.. Všetko je to akési priehladné a ťahané z rukáva. Skrátka guláš. Miestami mi pripomínal Slovanský svet podľa Chinevičových S-A Véd Gileád z knihy či seriálu Příběh služebnice od Margarety Atwoodovej.

Nehodnotím ako brak len preto, lebo to je úplne iná kategória. Na rozdieľ od iných kníh z vydavateľstva Tartaria, túto absolútne neodporúčam.

15 19.04.2021

Táto kniha by mala tvoriť jeden celok spolu s knihou od Edmunda Frya: Pantografia. Hneď na začiatku musím poznamenať, že na obálky oboch týchto kníh by si mali najať nejakého grafika, lebo obálka hlavne tejto knihy je dosť príšerná. Vyzerá ako fantasy knižky tesne po 89. roku. Obsah to zčasti napráva ale prvý dojem je dosť zlý.

Vladimír Laubert v knihe rozbíja momentálne prevládajúci egregor, informačnú matricu a vytvára egregor iný - sloviensky. Sme Slovieni, žiadni Slovania či Sloveni (angl.-český slovník, 1964: sloven [slavn] - coura, zanedbaná osoba). Toto môžeš prijať, odmietnuť alebo s tým ďalej pracovať. Niektoré kapitoly v knihe sú upravenými článkami z webu tartaria.sk. Niektoré informácie dávajú zmysel, niektoré musíš odmietnuť na podvedomej úrovni a niektoré sa javia ako vedomá manipulácia. Nechcem tu teraz vynášať súdy nad autorovými myšlienkami, nechcem ani polemizovať. Určité penzum logických informácií však kniha určite obsahuje, záleží ako je s nimi narábané.

Ústrednou myšlienkou knihy je tvrdenie, že nie je Rus ako Rus. Rusí bolo viac a jednou z nich bola aj Karpatská Rus Slovienov. Žiadna Kijevská Rus neexistovala. Udalosti uvádzané v Povesti vremennych let sú už len kresťanským kompilátom pôvodných textov z rôznych období. A tie sa udiali práve v Karpatskej Rusi Slovienov, ktorá sa nachádzala, asi uhádneš kde. Odtiaľ aj názvy Ruské, Rusovce, Pohronský Ruskov, Kijov a pod.. Nie autor túto Rus nelokalizuje len na Slovensko, aspoň že tak... Tam kde sa momentálne ako o Rus-i oficálne uvažuje, Rus žiadna nebola, avšak TARTÁRIA áno.

S Veľkou Moravou to samozrejme bolo taktiež inak. Autor cituje pomerne zaujímavé zdroje a niektoré prepisy z nich aj zverejňuje. Dosť podstatnú časť knihy tvorí aj dôkazový materál v podobe súpisu majetkov z roku 1786 Jozefa II. písaný SLOVIENSKOU BUKVICOU (písma podobného azbuke, text však nie je ruský, sú v ňom slovakizmy). Autor tu dokazuje, že história a spôsob jej písania sa kýmsi zmenil až po smrti tohoto panovníka, nakoľko skutočné dejiny boli dovtedy úplne iné. Teda informačná matrica - egregor bol následne upravovaný.

O knihe si môžeš myslieť, čo len chceš. Realitu na psychologickej úrovni si vytvára každý sám a o to pravdepodobne ide aj autorovi. Robí to docela dobre aj keď miestami by mohol trochu brzdiť ale to je len môj názor ovplyvnený súčasným matrixom ;)

12 14.04.2021

Knihu vydalo občianske združenie Tartaria, ktoré má na svojom konte aj vydania Chinevičových Slovansko-Árijských véd. Knihu Edmunda Frya Pantographia zaradilo do svojho edičného plánu kvôli podpore svojich tvrdení ohľadom starobilosti písma Slovanov, v ich podaní Slovienov a zmienke o Tartarii v samotnej knihe. Tento počin im však očividne úplne nevyšiel.

Pre lepšie pochopenie textu, vkladám ho do dobového kontextu. V čase vydania roku 1799 sa odohral Brumairový prevrat Napoleona Bonaparta, čím ukončil vládu Direktória a skončila sa tak Veľká francúzska revolúcia. Francúzsky kapitán Pierre-François Bouchard našiel v egyptskej dedine Rosette kamennú dosku s vytesaným textom, ktorá pomohla rozlúštiť egyptské hieroglyfy. Mimo iných sa narodil v tomto roku Honoré de Balzac či britská botanička Anna Atkinsová.

Autor originálu encyklopedického rozsahu sa snažil vložiť do svojej knihy všetky vtedy známe a jemu dostupné písma a jazyky. Je ich tu naozaj veľa aj s ukážkami textov po prepise do latinky. Najväčšie zastúpenie majú rôzne variácie chaldejčiny, hebrejčiny, perzštiny, feničtiny, gréčtiny, sýrčiny a samozrejme angličtiny a sasčiny. Spomína tu okrajovo aj ázijské jazyky ako japončinu či čínštinu, rôzne indiánske jazyky a jazyky vtedajších kolónií. Nezabúda ani na slovanské písma a jazyky. Sclavonian je však v preklade Vladimíra Lauberta prekladané ako Slovienčina. Špeciálne u tohoto písma sú badateľné slovanské Bukvice. Bohužiaľ v knihe nie sú kompletné, malo by ich byť 49, v knihe ich však je len 36 a ako Bukvice nie sú označované. Kompletná však je ruská či staroruská Azbuka v knihe uvádzaná zvlášť ako Russian. V knihe sa nachádzajú aj ďalšie ukážky slovanských jazykov a písma ako napríklad staročeština, srbština, chorváčtina a pod.

Zaujali ma tu ukážky dvoch písiem a jazykov. Fínčinu autor uvádza ak zmes nordických a slovanských jazykov, v ukážke sa dá identifikovať niekoľko známych slov. Prekvapením bol aj slovanský jazyk tzv. Novej Zeme. Autor túto lokalitu však bližšie nešpecifikuje. [Edit: Súostrovie v Severnom ľadovom oceáne, rus. Novaja Zemľa]

Keďže občianske združenie Tartaria sa špeciálne zameriava na túto historickú oblasť a vo svojich článkoch či S-A védach tvrdí, že táto védická dŕžava bola síce multietnická ale prím v nej hrala biela rasa slovanského pôvodu bol som zvedavý, čo na to občianskym združením prezentovaný Edmund Fry. No teda... Uvádza tu 4 typy tartarského písma a 3 texty po prepise do latinky. Ani jedno z tých písiem nie je slovanské. Prvá ukážka sa najviac podobá písmu arabskému a podobne vyzerajú aj ostatné 3 typy i keď sú od toho prvého odlišné. Vyvoď si teda z toho záver, aký chceš.

Knihu napriek tomu, že je anachronická a zastaralá považujem za veľmi cennú. V dobe, kedy ju pôvodný autor písal neboli ešte rozlúštené egyptské hieroglify a archeologický boom bol otázkou nasledujúceho storočia. V knihe je uvádzaných niekoľko stoviek typov písma a ukážok textu. Niektoré jeho tvrdenia sú dosť problematické. Slovanskú Hlaholiku a Cyriliku kladie niekam do prvých storočí nášho letopočtu, dokonca až do čias Krista. Taktiež tvrdí, že pôvodný jazyk ľudstva bol len jeden a že jednou z jeho štyroch následných variácií bola Sclavonian - Slovienčina (podľa autora prekladu). Uvádza tu aj také perličky ako napr. Filozofštinu (umelý jazyk súdobých filozofov, ktorý sa neujal), Hotentočtinu, či Hunčinu.

Súčasťou knihy je aj mierne ideologický komentár prekladateľa Vladimíra Lauberta, ktorý sa snaží dovysvetliť niektoré údaje z knihy. Suma sumárum napriek tomu: veľmi dobrý počin.

12 11.04.2021

Zaujímavý autorov počin, ku ktorému by sa mali asi viac vyjadriť odborníci zbehlí v geografii a pod. Autor tu na základe narovnania deformácií na Ptolemaiových mapách, ktoré boli čiastočne spôsobené Ptolemaiom samotným ako aj neskôr hlavne v 15. storočí úmyselne z mocenských dôvodov, dokazuje, že niektoré udalosti v minulosti sa mohli odohrať úplne inde, že rozloha jednotlivých území mohla byť umelo zväčšovaná na úkor iných.

Autor vychádza z dvoch oporných bodov: z Jutského poloostrova a toku Dunaja a na ich základe aplikuje zemepisné názvy a názvy miestnych kmeňov na reálne mapy. Pri narovnávaní sa niektoré územia predlžujú, iné skracujú a pohoria sa posúvajú na úplne iné miesto. Zrazu sa známy Teutoburský les, v ktorom Arminius porazil 3 rímske légie ocitá v Čechách a Hercynia silva, nesprávne prekladaná ako Hercýnsky les (správne má byť Hercýnsky háj) až na Slovensku ;)

Rôznych ďalších nezrovnalostí tu autor uvádza veľké množstvo. Všetko dokresľujú aj mapy uvedené v knihe. Vychádza z toho, že napr. Tacitom opisovaná Germánia mohla vyzerať úplne inak, nehovoriac o tom, že niektoré národy v 20. storočí si na základe týchto informácií robili územné nároky.

Kniha nie je písaná populárno-náučným štýlom. Je v nej priveľa, latinských a gréckych názvov, súradníc a odborných pojmov. Pravdepodobne nie je určená širšej čitateľskej obci. Vhodná je skôr ako doplnok k iným knihám o histórií. Zostáva ju len podrobiť nejakej oponentúre, do akej miery sú informácie v nej relevantné. Zatiaľ ju radím medzi ostatné knihy zaoberajúce sa alternatívnymi dejinami...

8 06.04.2021

Vďaka tomu útočnému titulu knihy, obálke s naivnou ilustráciou a nadnesenej anotácii som od knihy veľa neočakával. Keďže alternatívny výklad dejín ma zaujíma, šiel som do toho s tým, že si aspoň utvorím obraz o kvalitách autora. Bol som však pomerne príjemne prekvapený.

Samozrejme autorov výklad našich dejín alternatívny je. Kniha obsahuje mimo iného aj súbor článkov vydaných v tlačených periodikách. Polemizuje v nich aj s oficiálnymi historikmi a uvádza argumenty na podporu svojich tvrdení, pričom im vytýka ich omyly resp. úmyselné zatajovanie. Svoj trochu útočný postoj zacieľuje aj na českú a nemeckú obec historikov a obviňuje ich z prekrúcania historických udalostí.

Autorovi sa musí uznať, že svoju koncepciu našich dejín má veľmi dobre premyslenú. Čiatočne ju má podloženú pramenným materiálom, čiatočne deduktívnym myslením a logickými úvahami a čiatočne fabuláciou. Knižka sa číta dobre aj keď nie je veľmi objektívna (môj subjektívny názor).

Čo chcel autor vlastne povedať? Nie nebudem spoilerovať. Tak len pár perličiek: Netvrdí že Markomani, Kvádi a Svévi boli Slovania ako ostatní alternatívci. Naša minulosť siaha oveľa hlbšie ako sa oficiálne tvrdí. Najviac bordelu v Európe narobili Rimania a po nich Frankovia. Žiadna Veľkomoravská ríša neexistovala, ale boli minimálne dve Moravy. Pri útoku sa nekričalo MOR HO! ale MARHA! (Morava!) od Merehani a Marhari (viac v knihe). Devín bola avarská pevnosť! Nitra má síce neslovanský názov, zato je najstaršia. atď...

Konštatujem, že autorov výklad je dosť nezvyčajný a navodzuje nové myšlienky a hlavne otázky. Pri prvom čítaní ti to pripadá ako fantasy literatúra. Ak sa nad obsahom knižky zamyslíš, zmysel dáva, zostáva však príliš veľa neznámych v rovnici, ktorú ti autor predkladá. A o to mu možno išlo...

14 03.04.2021

I keď so záujmom, hlavnou príčinou, prečo som zobral túto knihu do rúk bol fakt, že ju zostavil a texty do češtiny v nej preložil Michal Téra. Autor je zárukou toho, že aj suchopárne texty sa dajú podať v pomerne príťažlivej a zaujímavej forme.

Tie dopĺňajú súdobú Povesť vremennych let a i keď idelogicky jednostranne, predsa len dokresľujú obdobie 11. - 12. storočia na východ od nás. Sú totiž opatrené dostatočným poznámkovým aparátom autora.

Všetko sa to tu točí hlavne okolo piatich zásadných literárnych diel: Borisoglebskej legende pečerského mnícha Nestora, Legende o igumenovi Feodosijovi Pečerskom, Pamiatke a pochvale kniežaťu Vladimírovi od mnícha Jakova, Poučení Vladimíra Monomacha, ako aj dvoch verzií Ruskej pravdy, tej krátkej aj tej obšírnej.

Cit.: §78 Když smerd mučí smerda bez knížecího příkazu, pak zaplatí knížeti pokutu 3 hřivny a za utrpení hřivnu v penězích, když mučí ogniščanina, pak zaplatí knížeti pokutu 12 hřiven a za utrpení hřivnu. (Ruská pravda)

Cit.: §111 Prací za výplatu nebo za chléb nebo za něco jiného se člověk cholopem nestáva, ale když někdo neodpracuje dohodnutou dobu, pak vrátí to, co dostal; odpracuje-li to, pak, nemá v ničem vinu. (Ruská pravda)

Tie staroruské výrazy pre slobodné (smerdi) a neslobodné (cholopi) obyvateľstvo vyznievajú dosť prekvapujúco. Asi by som ich význam otočil :) Takýchto perličiek je v tých zdanlivo nezáživných textoch spústa. Výrazovo idú do dosť širokého spektra, od reči a zvykov starých Slovanov, cez Varjagov až po orododoxné kresťantvo. Knižka bola napokon veľmi dobre koncipovaná a nemal som žiadny problém, dočítať ju do konca.

12 30.03.2021

Nie som si istý, komu presne bola táto kniha určená. Meno autora by mohlo naznačovať, že by mohli mať o ňu záujem programátori. Chyba. Tí už pravdepodobne problematiku opísanú v knihe poznajú dopodrobna. A tí, čo sa s týmto menom ešte nestreli? Teda predovšetkým začiatočníci a IT doposiaľ nedotknutí? Tí si aj aktuálnejšie informácie obsiahnuté v knihe zaobstarajú zadarmo na ktoromkoľvek aj domácom portáli, teda pokiaľ im niekto nehackne počítač či mobil alebo ak ich už nemajú v hľadáčiku spravodajské služby alebo teroristické organizácie.

Ak patríš medzi takto postihnutého začínajúceho nadšenca IT, radšej okamžite vytrhni kábel od PC zo zástrčky, batériu z notebooku či mobilu, všetko to zabal do alobalu a zabetónuj minimálne 2 metre pod zem. Nie je na škodu nad to umiestniť ešte nejakú rušičku ... aspoň pokiaľ teda nedočítaš túto knihu do konca.

Knihu autor rozdelil do troch hlavných oddielov: Hardvér, Softvér, Komunikácia. Určité informácie sú v nej obsiahnuté, škoda však, že sú dosť povrchné. Pár podobných kníh dokonca aj od domácich autorov som už čítal niekedy na sklonku 90. rokov a na začiatku nového milénia. Táto má podobný koncept s mierne aktualizovaným obsahom. Čakal som od nej viac. Nejaké konrétne návody a odporúčania. Všetko je to v nej veľmi všeobecné. Čo sa dozvieš?

Softvér obsahuje chyby a bezpečnostné diery. Čím zložitejší softvér, tým má viac chýb. Vždy však minimálne jednu. Si neustále sledovaný a bude sa to zhoršovať. Internet je obmedzovaný štátnymi a korporátnymi zájmami a bude sa to zhoršovať. Najslabším článkom šifrovania je vždy človek a pod.

Napriek mojim výhradám, kniha je napodiv písaná docela čítavým štýlom, takže ak aj problematiku ovládaš, možno ťa zaujme. V tom prípade si prihoď nejakú tú hviezdu...

10 29.03.2021

Nestorov letopis alebo Povesť vremennych let je najstarším slovanským letopisom a určite má svoju hodnotu. Toto vydanie (Vydavateľstvo Spolku Slovenských Spisovateľov, 2018) nie je identické s českými skoršími vydaniami. Vychádza z najstaršieho tzv. Lavrentievského letopisu z roku 1377 (originál sa totiž nezachoval), končiaceho rokom 6625 (1117).

Jeho hodnota je predovšetkým historická. Údaje v ňom občas časovo nesedia a mená osôb či názvy lokalít sú miestami uvádzané chybne. Autor(i) bol ovplyvnený byzantskými a byblickými zdrojmi, ktoré veľa krát aj používal. Jedná sa predovšetkým o skoršie byzantské kroniky Georgia Hamartola (Monomacha) a Jána Malalu. Text letopisu je pretkaný kresťanským svetonázorom autora, teda nejaké objektívne informácie o pôvodnej viere Slovanov z neho ani omylom čerpať nemôžeš. Niektoré informácie sú však aj napriek tomu pomerne zaujímavé a stoja za to. Ber však do úvahy, že ich výklad bude stále jednostranný.

Kniha nie je hrubá, je však dosť ťažká na čítanie. Udalosti sú síce chronologicky radené podľa rokov ale nečakaj nejaké ucelené témy autora. Z jednej udalosti skáče na udalosť úplne inú, týkajúcu sa úplne iného územia, osôb a pod. Tých ruských mien a miest je tu teda požehnane. Naviac sa tu nachádzajú pomerne rozsiahle kresťanské mravoučné ponaučenia.

Bonusom knihy je rozsiahly úvod a takmer 100 stranový vysvetľujúci text "Obrazy z dejín Východnej Európy a Kyjevskej Rusi do polovice 12. storočia" od Miroslava Daniša. Ten síce patrí medzi historikov, ktorí nie sú zástancami autochtónnej teórie pôvodu Slovanov, napriek tomu niektoré ťažšie pochopiteľné udalosti letopisu dáva do kontextu doby, čím túto knihu robí zrozumiteľnejšou.

Čo sa týka môjho hodnotenia, vadil mi v knihe ten kresťanský antagonistický pohľad, ktorý občas deformoval celkové vyznenie letopisu v prospech kresťanskej ideológie na úkor pôvodnej mytológie a viery Slovanov. Čo teda nieje moja šálka kávy. Ak ti to neprekáža, kľudne si prihoď nejakú tú hviezdu.

15 17.03.2021

Kde sú tie časy, keď si počítačový nadšenec bastlil webové stránky obrazne povedané na kolene. Počnúc statickými stránkami, končiac rôznymi CMS resp. redakčnými systémami vrátane napĺňania ich obsahu. V dnešnej dobe sa už všetko atomizuje a špecializuje na jednotlivé segmenty s jediným úmyslom - predať.

Knižku som si prečítal so záujmom, keďže o webovom copywritingu som mal trochu skreslené predstavy. Túto problematiku autor osvetlil dostatočne, i keď väčšina vecí mi bola známa, len v iných súvislostiach. Zjednodušene povedané jedná sa o čistý marketing napasovaný na webové prostredie za jednoznačným účelom predaja. Od sloganu až po zázračné tlačítko "kúpiť". Čomu podlieha všetok obsah.

Sympatické je, že autor sa na nič nehrá a aj táto knižka mimo informačnej hodnoty slúži zároveň aj ako prezentácia autorom ponúkaných služieb, ktoré v knihe rozoberá. Priznáva to...

10 14.03.2021

Dosť zaujímavý počin od tohoto vydavateľa. Dnes už historické dielo takmer úplne neznámeho ruského autora so slovenskými koreňmi, ktorého život bol dosť pohnutý, nie nepodobný napr. so životom Dušana Makovického. Teda tragédia.

Kniha obsahuje tri sondy do dávnej histórie, v ktorých Venelin rozvádza úvahy nad pomenovaním "Slovan - Sloven" ale i ďalšími, pričom argumentuje tým, že takto bolo označované obyvateľstvo prevažnej časti Germánie predstaviteľmi tých národov, ktoré k tomuto zoskupeniu nepatrili. Sami seba teda tí, čo sú označovaní ako Slovania, sa takto neoznačovali, a ak áno, len ich malá časť. Ak by si sedliakovi v tom čase (keď žil Venelin 18.-19.st.) povedal, že je Slovan, pozeral by sa na teba s otvorenými ústami, a nevedel by, o čom to sakra točíš. Za Germániu bolo pôvodne považované jej súčasníkmi len územie, nie obyvateľstvo. Vychádza pritom z gréckych a rímskych prameňov, polemizuje so súčasnými nemeckými historikmi. Bol zástancom autochtónnej teórie o pôvode obyvateľov považovaných dnes za Slovanov (Venedi, Anti, Sclavi, Vandali, Variagovia, Roxolani - Rossi - Rusi atp.).

Kniha sa skladá z troch častí, ktoré boli pôvodne vydané až po autorovej smrti, pričom tu sú podstatne krátené.

1. sondou je dielo z roku 1841, vydané pod názvom Starovekí a súčasní Sloveni Slovenci-Slovinci, v ktorej Venelin prvýkrát uviedol do literatúry samotné meno budúcej krajiny Slovenie (Slovinska), ktorá vtedy ešte na politickej mape sveta neexistovala. Autor tu popisuje oblasti ako Benátky, Karniu, Istriu, Panóniu, Norikum, Retiu, Vindeliciu, Dalmáciu, Ilýriu a i. Píše, že pôvodní obyvatelia Slovinska boli Venedi - Veneti - Vendi a poukazuje na príbuzenstvo (nie identitu) slovanských Venedov s Vandalmi, Skýtmi a Rusmi.

2. sonda je z roku 1846 a nesie názov Obyvatelia oblasti Baltského mora, Leti a Slovania. O Lotyšoch, Litovcoch a Prusoch, Pomorancoch a Baltskej Slavónii. Okrem geografického opisu starovekých slovanských miest (Rujana, Retra a i.) uvádza aj porovnanie jazykov a mytológie. Táto časť bola veľmi výživná ;)

3. sonda bola vydaná pôvodne až v roku 2003. Je to neúplný rukopis - poznámky, v ktorom Venelin argumentuje faktami v prospech slovanského pôvodu ruského štátu. Zamýšľa sa nad pôvodom Varjagov a prisudzuje im slovanský alebo príbuzný pôvod.

Aby som to zhrnul:
I keď dosť útla, kniha je spočiatku dosť ťažká na čítanie (veľa citátov a odkazov). Aby si Venelina pochopil, uvedom si v akej dobe žil. Európa sa delila na veľké celky v podobe imperiálnych štátov a monarchií. Začínala doba nacionálnych pohybov a vzopätí. Teda pôsobili tu odstredivé sily. Tieto tendencie sú badateľné aj u neho. Teda snaží sa nevnímať Slovanov ako jeden celok ale hľadá špecifické atribúty pre jednotlivé jeho časti. Pričom každá z tých jedinečných častí (národov) je napojená na spoločných predkov až po Noemovho syna Jafeta.

V niektorých svojich tvrdeniach sa dokázateľne mýlil (podľa aktuálnych poznatkov). Niektoré sú už zastarané až archaické. Podstatná časť knihy, popri jej historickom odkaze, má však ešte stále svoju hodnotu a čaro. Prínosom je absencia novodobého ideologického balastu...

14 31.01.2021

Príbeh síce nemal takú razanciu ako ten predošlý, ale napriek tomu sa opäť výborne čítal. Červenák ťahá z rukáva stále nové námety, odohrávajúce sa v rozličných prostrediach. Len ústredné postavy zostávajú tie isté. Pričom ich charakterové vlastnosti sa nedajú definovať ako dobré, či zlé. Slúžia moci, ako inak. Nebola by to historická detektívka, ak by tomu tak nebolo. Z toho vyplýva aj fakt, že spravodlivosť, ktorú vykonávajú musí straniť momentálnej vládnej moci, na základe čoho vznikajú paradoxné situácie, kedy tá kladná strana nemusí byť jednoznačne kladná...

Hlavné postavy tentoraz vyšetrujú atentát na arcivojvodu s pozadím, na ktorom sa odohráva konflikt katolíkov s protestantmi v Rakúskej monarchii. Tentoraz prevažne vo Viedni. S vykresľovaním ženských postáv sa autor tiež zlepšuje. Na scénu nastupuje tajomná femme fatale Pani zo Šternberka. Dúfam, že sa s ňou autor ešte vytasí...

Tradične ako je to už u Červenáka zvykom, jeho vyšetrovatelia nie sú žiadny Poirot či slečna Marplová. Krv potečie aj v tomto prípade, a nebude jej málo. Barbaričova nová zbraň v podobe niekoľkohlavňového príručného kanóna, či Jarošov katovský meč na jeho pleci sú predzvesťou krvavých rán, večerov aj nocí pre všetkých, ktorí stoja na opačnej strane "zákona"...

26 26.01.2021

Podstatnú časť tejto knihy autor zahlcuje svojim vyhraňovaním sa voči západnej konkrétne nemeckej historiografii a následne aj voči domácim historikom označujúc ich výrazom "gebíri". Ako alternatívny amatérsky historik by asi spravil lepšie, keby išiel svojou cestou a nesnažil sa o konfrontáciu. Táto jeho už piata kniha z tejto oblasti má viacero nedostatkov a svojimi výhradami len dupľuje chaotickú argumentáciu, čo téme vôbec neprospieva. O túto problematiku sa zaujímam a nadšený som z nej nebol.

Základnou témou knihy je tvrdenie o autochtónnosti osídlenia našich území Slovanmi od nepamäti až po dnes. A o pôvode niektorých tzv. germánskych kmeňov, ktorý mal byť slovanský. Za všetky spomeniem hlavne Markomanov a Kvádov. To je síce pekné, ale nič nové - svoje neprináša. Skáče z témy do témy. Cituje starších historikov podporujúcich autochtónnu teóriu ako Fr. Pluskala Saleša Moravičanského, Metoda Nečasa, Štefana Šmálika, Juraja Papánka a i. Medzi svojimi zdrojmi má dokonca aj scifi román Leonarda Medeka a Františky Vrbenskej: Stín modrého býka :)

Vôbec mu neprekážajú odlišnosti v tvrdeniach o kráľovských slovanských rodostromoch jednotlivých autorov diel staršieho dáta. Jednotiacim prvkom je u neho hlavne ten slovanský faktor. Tento aspekt zásadne zráža hodnotu diela. Nedostatkom je aj autorova nekonzistencia s tvrdeniami v jeho predchádzajúcich knihách. Pokiaľ sa venoval záhadológii, bolo to ešte akceptovateľné. U historiografie to už veľmi seriózne nevyzerá. Ak propaguje Fomenkovu Novú chronológiu dejín vo svojich predošlých dielach a katastrofický scenár, o akých prvých 5. storočiach (v zmysle klasického letopočtu) slovanských dejín tu u svätého Árija píše. Dosť schyzofrenické, nie?

Ako v každej knihe, aj v tejto som sa snažil nájsť nejaké pozitíva. Tým pozitívom by mohol byť fakt, že by mohla slúžiť napr. na základnú orientáciu v prameňoch, ktoré sa týkajú autochtónnej teórie. Dá sa pomerne rýchlo zhltnúť, lebo je dosť povrchná, napriek tomu prinášajúca určité historické informácie. Obávam sa však, či téme nerobí medvediu službu...

12 24.01.2021

Ak čakáš učebnicu bukvice (staroslovanského písma), možno budeš prekvapený. Tie bukvice v tejto malej knižočke veľkej ako modlitebná knižka, tam sú. Je tam aj popis ich významu. Na rozdieľ od iných učebníc písma, táto knižka je trochu inak koncipovaná. Od suchopárnosti má ďaleko.

Autorka ju totiž pojala svojským poetickým štýlom, keď za každou bukvicou je nejaký príbeh, myšlienka či duchovný odkaz. Taktiež fyzické a grafické stvárnenie tejto knižky je na úplne inom levely a je vidieť, že aj túto stránku mala autorka takpovediac pod palcom.

Na rozdieľ od iných kníh o bukvici, autorka pridáva k jednotlivým bukviciam aj kus zo svojho duchovna, svojho vnútorného sveta a svojej filozofie, kde písmo a slovo nadobúda svoj pôvodný význam.

Môžeš si o tejto knižke myslieť, čo len chceš. Dá sa vnímať v rôznych rovinách, kde tá najzákladnejšia je estetická, od tej môžeš stúpať už len hore ;)

14 20.01.2021

Nie som síce fanúšikom literatúry faktu zaoberajúcej sa biblickým obdobím ale knihu som si napriek tomu prečítal so záujmom. Jej autor je spoluautorom už staršieho bestselleru Svätá krv a svätý grál, ktorej ťažiskom bolo dokazovanie Kristovej pokrvnej línie a jej odkaz od Dávidových čias cez Katarov, templárov až po Siónske priorstvo.

Táto kniha sa zameriava zväčša na Krista z úplne iného pohľadu ako je ten cirkevný a vkladá jeho život do zásadne iného kontextu. Kristus v autorovom podaní je človek z mäsa a kostí. Zelót. Nezomrel na kríži, bol ženatý, mal deti, študoval egyptské mystéria, jeho kráľovstvo nebolo z tohoto sveta, nebolo ani na nebesiach, ovládal tajné náuky, nechcel byť žiadnym bohom, keďže ten prebýva v každom človeku, ktorý si to uvedomí. Na to slúži iniciačný obrad, pri ktorom musíš "zomrieť" aby si "vstal z mŕtvych". Nechcel založiť žiadne náboženstvo ani cirkev. Svoju púť pravdepodobne zakončil v jednej francúzskej lokalite v prostredí židovskej ortodoxnej komunity. Viac v knihe...

Autor tu dosť obšírne vysvetľuje reálie a zvyky aké mali Židia na začiatku nášhu letopočtu a snaží sa svoju tézu vložiť do úplne iného kontextu. Myslím, že sa mu to čiastočne darí. Veľa záleží od spôsobu prekladu starých textov a kvality jednotlivých neskorších prepisov. A samozrejme dôležitý je aj fakt, že sa autor prikláňa k judaizmu v neprospech kresťanstva. Teda úplne objektívny nie je. Zopár faktov si prispôsobuje.

Knihu som zbodol docela rýchlo, zaujala ma a navodila niekoľko nových a podnetných myšlienok. K dokonalosti jej ešte síce čosi chýba, ale dobrá bola viac ako dosť...

12 17.01.2021

Pribúdajúcim počtom zväzkov v jednotlivých ságach zvyčajne narastajú vatové výplne a dej sa zbytočne naťahuje. To však nie je prípad tohoto autora. Kvalita a pútavosť príbehov Steina, Barbariča a Jaroša pribúdajúcim počtom narastá.

Dej sa presúva do Prešporka a udalosti majú poriadne temný rámec. Detektívny prvok je už sofistikovanejší napriek svojmu záveru, ktorý bol trochu zjednodušený. Chvíľami akoby som čítal niektorý z románov od Petry Neomillnerovej. Na rozdieľ od jej fantasy rámca, Červenák príbeh vložil do reálneho prostredia, v reálnom čase a obsadil ho skutočne žijúcimi postavami. Mimo iných, ako vedľajšia postava sa tu mihne aj známa krvavá grófka Alžbeta Báthoryová...

Opäť potešili historické reálie a kontext. Zabudnuté názvy jednotlivých bratislavských štvrtí a okolitých obcí nemali chybu. Spočiatku som si aj myslel, že autor sa občas pomýlil alebo mierne zavádzal, ale bližší prieskum mi dokázal, že neznalosť bola na mojej strane. Za všetky uvediem autorom uvádzaný názov Petržalky ako Ungerau. Udrelo mi to do očí, keďže by tam malo byť Engerau. Pravdu však mal autor. Najstarším názvom Petržalky bol skutočne Unger Au (1422 nem. Unger = ostrov), nasledovali Ungerau až neskôr Engerau.

Autorove romány majú jednoznačne edukatívnu formu s pútavým príbehom. Naučia viac ako kvantum učebníc dejepisu poplatných svojej dobe. História v autorovom podaní napriek fiktívnym prvkom sa stáva zaujímavou a plastickou. Môžeš ju vidieť a uchopiť ju...

28 16.01.2021