Starmoon
komentáře u knih
19 Inšpirujúcich rozhovorov
kolektiv autorů
Úžasné, krásne, naozaj inšpirujúce. Väčšinu z týchto rozhovorov som už v minulosti čítala na portáli Slovo+ a mnohé mi naozaj zmenili život, čo ako pateticky to znie.
Či už sa bavíme o matke Márii Vydrnákovej, ktorej zomrelo päť detí, o Štefanovi Chrappovi, ktorý si adoptoval so ženou rómske dievčatko a každodenne ďakujú „Miriamkinej biologickej matke za jej statočné a zodpovedné rozhodnutie, že prijala tento život“, či s Michalom Škombárom, ktorý má SMA, je kompletne ochrnutý, na prístrojoch a dokáže hýbať len tromi prstami, no i tak je plný vďačnosti, občas má tak nabitý program, že sa nestíha ani modliť, a na otázku, či svoj stav vyčíta Bohu, odpovedá: „Vôbec nie. Obviňovanie je nebezpečné aj preto, lebo nemá konca. A ja som mu práveže vďačný za to, že mám dostatok času na to, čo milujem“.
Pomedzi naozaj hodnotné veci sa dostali aj rozhovory „vábičky“, a hoci chápem, že mená ako Sima Martausová, Kandráčovci či Mária Čírová zvyšujú predajnosť, predsa len mi tam akosi nesedeli v kontraste napríklad s naozaj hlbokými myšlienkami Mareka Hermana či Mariána Kolníka, alebo silnými príbehmi Márie Kohutiarovej či Petra Jašeka.
Celkovo je však kniha výborná, veľmi sa teším, že ju mám, a ešte radšej by som bola, keby ju poznali, čítali a nechali sa ňou inšpirovať aj iní.
Ako pokaziť dieťa desiatimi ťahmi
Antonio Mazzi
„Toto je spoločnosť, ktorá z detí urobila raritu, a aj tých zopár narodených rozmaznala a postavila proti prírode.“
Citát, ktorým začínam tento komentár, by sa pokojne mohol stať emblémom celej knihy. Z tej cítiť, ako autora mrzí, že „domáce príbytky už nie sú chrámami nehy, ale rokokovými hotelíkmi preplnenými čačkami“ či to, že „rodina sa v priebehu niekoľkých rokov zmenila z teplého a bezpečného hniezda na akúsi škatuľu plnú samoty“, čo v prípade mnohých rodín sedí, ale obávam sa, že práve tie po jeho knihe nesiahnu.
Už v názve avizovaný nápad je fajn; v praxi si čitateľ môže prečítať „antirady“ a v druhej časti knihy rady, ako by to bolo s výchovou bolo podľa autora optimálne, avšak spôsob, akým svoje názory ponúka, sa mi zdal nedotiahnutý. Chýbali mi odvolávky na výskumy či aspoň vlastnú pedagogickú skúsenosť, chýbalo mi viac argumentov, prečo by to (ne)malo byť práve tak, chýbala mi väčšia nádej či vízia, že s budúcimi generáciami to ešte nemusí byť stratené.
Fňukať na to, ako to dnešní rodičia či spoločnosť pokazili, sa mi zdá málo – a rád, ako si s tým poradiť, tých bolo ešte menej alebo boli príliš všeobecné. Čitatelia podobných titulov cca vedia, ako by sme sa o detváky mali starať a verím, že mnohí sa snažíme dať svojej rodičovskej role správne miesto („vždy som dúfal, že úloha rodiča bude prioritou pre človeka, ktorý sa rozhodol priviesť na svet ďalšie ľudské bytosti“), možno by sme však (by som) potrebovali skôr zistiť, ako na to počas tých X dní, keď je človek nevyspatý, unavený, nemá čas na normálne stolovanie, tobôž na poriadnu psychohygienu... Lebo jedna vec sú ideály a druhá vec snaha pretaviť ich do života.
Možno teraz fňukám ja, ale chýbal mi tu skrátka moment "aj ja", nielen kritika a samé "mal by si".
Pre mňa to teda ostáva kniha, z ktorej som si odniesla menej, ako som čakala a chcela, ktorá bola menej vtipná a adresná, ako sa tvárila, ale s ktorej viacerými myšlienkami súhlasím.
Obor kresťanstva
Yves Ivonides
Skvelý životopis – stručný, no obsažný; bez jediného dialógu, ale pútavý. Vďaka autorovej fundovanosti je dielo zároveň aj akýmsi bedekrom – jednak cestopisným (keďže svätý Pavol stihol toho celkom dosť nacestovať, a autor očividne tiež), zároveň však aj duchovným. Čo strana, to nejaká myšlienka hodná podčiarknutia či výpisku. Pokojne by som si v autorovom podaní prečítala aj životopisy iných svätých.
Pravdou proti moci. Príbeh muža, ktorého nezlomili
Silvester Krčméry
Kniha, ktorá zo mňa vydolovala celé spektrum emócií. Napríklad hnev, zhnusenie, údes, smútok – že niečo také sa vôbec mohlo diať, že sa to navyše dialo v tuzemsku, relatívne nedávno a v relatívne kultúrnej krajine. Ale napríklad aj obdiv, úžas – že autor si aj napriek početnému psychickému a fyzickému týraniu či vymývaniu mozgu dokázal zachovať vlastné hodnoty a názory, dokonca ich statočne prezentovať svojim utláčateľom do očí. Obhajobná reč Silvestra Krčméryho je nielen literárny, ale aj duchovný a ľudský skvost. Vlastne, to je aj sám Krčméry. Len skutočný svätec (hoci nekanonizovaný) môže na záver rozprávania o hrôzach, z ktorých je citlivejšiemu čitateľovi (ako napríklad mne) vyslovene zle, napísať tieto slová: „Na záver sa chcem ešte poďakovať a chváliť nášho Pána, ktorý mi dal toto všetko prežiť. Tak úžasne ma sprevádzal celým týmto očistcom, že sa niekedy menil aj v nebo. A asi nikdy som sa nedopustil tak málo chýb a hriechov, ako práve po zatknutí. Tiež by som asi nikde inde nemohol vykonať toľko dobrého, ako práve vo väzení a v táboroch.“
PRAVDOU PROTI MOCI je kniha, ktorá by si zaslúžila byť známa, prekladaná, oceňovaná. Z literárneho hľadiska to síce nie je ktovieaké terno, ale tá výpovedná hodnota... Hlboko sa skláňam pred autorom tohto diela i pred Bohom, s ktorým a pre ktorého dokázal všetko opísané prežiť.
Rozlišovanie duchov v manželstve: Ignaciánska múdrosť pre manželov
Timothy M. Gallagher
Nadčasová múdrosť v aktuálnom príbehu. „Poloromán“ (ako v úvode označil toto svoje dielo autor) o manželoch Anne a Markovi, ktorí zažívajú mnohé situácie známe (nielen katolíckym) manželom. Každá z nich je vlastne ilustráciou k jednému zo štrnástich ignaciánskych pravidiel o rozlišovaní duchov, ktoré sa takto hneď chápu lepšie a ľahšie. Celkovo je kniha veľmi pútavá, príjemne stručná a prehľadná, rady v nej aplikovateľné v bežnom (a nielen v manželskom) živote. Som rada, že kniha vyšla, že som ju dostala, že som si ju mohla prečítať – a veľmi rada sa k nej hocikedy vrátim.
Šľachtická rošáda
Kristi Ann Hunter
Pamätám si, ako som pred pár rokmi natrafila na túto knihu v knižnici a po prečítaní anotácie i letmom prelistovaní sa sama seba pýtala, kto už len môže niečo také čítať. Nuž, došiel na psa mráz :). Zásluhu si za to môže pripísať knižná blogerka Dievča s knihou, ktorá Ságu rodu Hawthornovcov vychválila natoľko, až som sa jej rozhodla dať šancu. Sprvoti prvému dielu – reku, ak ma zaujme, požičiam si ďalšie. Tak som sa teda začítala... A ešte som nebola ani v polovici, keď som si v knižnici nechala zarezervovať zvyšné tri :).
Kristi Ann Hunterová má špecifický zmysel pre humor pripomínajúci mi ten môj. Práve humor a akási ladnosť robili z knižky príjemné oddychové čítanie, ktoré som si vychutnala i napriek tomu, že dej mi nepripadal veľmi reálny, čo sa stupňovalo najmä ku koncu. Tiež ma prekvapilo pomerne nezrelé správanie hlavných postáv; keďže žánrovo nie je Šľachtická rošáda len historickou romancou, ale aj kresťanským románom, do poslednej chvíle som čakala, či sa to nejako nezvrtne, či aspoň Miranda a Marlow neprejdú vnútornou premenou a neuvedomia si svoju detinskosť, ale nie. Preto tie štyri hviezdičky namiesto piatich – nemyslím, že knihy by mali moralizovať, ale ak už autorka zabŕdla do týchto vôd, mohla ponúknuť i čosi ako vzor, nie len večné prekáranie, pretvárky a cukrový happy end. Niečo mi však našepkáva, že ďalšie diely moje čitateľské a najmä ľudské očakávania naplnia viac.
Ján Hutyra
Róbert Letz
Živo si pamätám na konferenciu, kde publikované príspevky odzneli prvýkrát – bola som nadšená, duchovne povzbudená a o pátrovi Hutyrovi som ešte nejaký čas intenzívne rozmýšľala. Toto je zborník, ktorý vyšiel o rok neskôr – keby som však nebola prítomná na konferencii a prvýkrát s príspevkami i osobnosťou Hutyru mala byť konfrontovaná cezeň, ktovie, akoby to dopadlo. Obálka nudná, font textov (pre mňa) nepríťažlivý... Hej, viem, nesúď knihu podľa obalu, ale táto osobnosť i práce jedenástich iných osobností o nej by si zaslúžili niečo viac. K obsahu samotnému však nemám výhrady, naopak. Škoda, že Ján Hutyra nie je všeobecne viac známy – zaslúžil by si to, a aj veriacim (nielen) Slovákom by mohol byť jeho príbeh na úžitok.
Slúžka z Fairbourne Hall
Julie Klassen
Rozprávka o krásnej labuti, ktorá sa maskuje za škaredé káčatko. Trošku neuveriteľná rozprávka, ako vlastne priznáva aj sama autorka, keď hneď prvú kapitolu uvádza citátom z odbornej literatúry, ktorý ozrejmuje, že „jedinou šľachtičnou, o ktorej sa vedelo, že sa vydáva za slúžku, bola v roku 1786 Georgiana, vojvodkyňa z Devonshire.“ Keď však čitateľ(ka) akceptuje autorkinu premisu, a teda že istá rozmarná krásavica sa zo zúfalstva stáva slúžkou, a to rovno v domácnosti jej bývalých dvoch ctiteľov (klasika – dobrý a zlý brat), môže čakať celkom zaujímavú romancu. Osobne ma však dosť rušil Margaretin pomerne rýchly prerod z dámy, ktorá si sama ani nevie vyzliecť korzet, na slúžku, ktorá s pokorou vynáša nočníky a pozná všetky druhy kief. Skrátka túto beztak málo reálnu premenu autorka podľa mňa neopísala spôsobom, vďaka ktorému by sa mi zdala reálnejšia. Celkom ma však pobavila spomienka, ako sa z námetu tejto svojej knihy (2012) vysmiala v inej (Tichá guvernantka, 2010). Ktovie, čo ju primälo zmeniť názor. Aby som však bola fér, Slúžka z Fairbourne Hall je aj so svojimi chybičkami solídnym oddychovým čítaním pre všetky milovníčky regentských romancí.
Bábätko
L. E. Blair
Z nostalgie som si chcela prečítať pár dielov zo série Medzi nami dievčatami – po knižke s názvom Bábätko som siahla asi preto, že sama mám jedno doma :) Na rozdiel od hlavnej hrdinky však nie som jeho sestra, ale matka, a možno aj preto mi jej myslenie a konanie nebolo veľmi blízke, ba chvíľami ma iritovalo. Neviem, či je to iným vekom a životnou rolou, alebo skôr iným časopriestorom (predsa len sa dej odohráva v Amerike), ale problémy trinásťročnej slečny (že musí tesne pred maminým pôrodom strážiť malého brata a preto nemá čas na spanie u kamarátok) sa mi zdali veľmi malicherné a riešenie rodičov príliš ústretové. SPOILER – Byť jej mamou, nedostane novú izbu (a to navyše aj s francúzskymi oknami a vlastnou terasou) a, ale pár výchovných prednášok – KONIEC SPOILERU. Vcelku sa mi však páčilo posolstvo, že o pocitoch treba komunikovať, aj keď je to náročné, a tiež to, ako autorka nenápadne zdôraznila hodnotu materstva (napríklad ako sa celá rodina starala o mamu, ako tá veľa odpočívala, ako darčeky bábätku doniesli aj Alisonine kamarátky a podobne).
Tichá guvernantka
Julie Klassen
Ďalšia krásna „klassenovka“. Napätie, tajomstvá, romantika, k tomu dobre vygradovaná atmosféra, poctivo naštudované a do deja nenásilne vkomponované reálie a pekné (hoci očakávané) finále. Iste, dalo by sa i kdečo vytýkať, ale lepšie je prižmúriť očko a tešiť sa z výborne vymyslených postáv a z poctivého príbehu, ktorý sa číta takmer sám. Bohu vďaka za také autorky.
Mamy v jednom kolotoči
Holly Pierlot
Kniha s krásnou obálkou (treba vidieť naživo, nielen v náhľade na tomto portáli) a s ešte krajším obsahom. Súhlasím, že kniha je inšpiratívna, praktická a hlboko duchovná – a bola by som veľmi rada, ak by som si z nej vedela do života vziať čo najviac. Ak sa to nepodarí, nebude to chybou knihy, ale mojej povahy. Akurát mi celkom nesedelo, čo všetko si dokáže autorka naplánovať a stihnúť pri štvormesačnom bábätku + štyroch ďalších deťoch, ktoré navyše sama učí doma. Neverím, že klamala, ale v tom prípade nechápem, ako je to možné, a cítim sa skôr demotivovane, čo zrejme nebol autorkin cieľ, keďže celý čas sa snaží čitateľky presvedčiť, že racionálne zorganizovaný čas a život možné sú :).
Mnohé myšlienky mi boli známe už z inej duchovnej literatúry, duchovných cvičení či predmanželských náuk, je však dobré si ich pripomenúť – skutočne objavnou (a v rámci tejto knihy pre mňa najzaujímavejšou) bola pre mňa kapitola o materstve (áno, hoci názov môže evokovať, že o ňom bude celá kniha, sú tu aj kapitoly o tom, ako popri materstve zvládať rolu manželky, živiteľky rodiny a pod.).
Vražda v Slopnej
Daniela Kapitáňová
Zaujímavý nápad, v podstate i prevedenie (tak literárne ako aj vizuálne), no niečo tomu chýbalo. Možno lepšia pointa, možno trochu menej štylizovanosti (nemohla som sa zbaviť dojmu, že autorka knihu tvorila tak trochu na efekt). Niektoré pokusy o paródiu vyšli viac (Hercule Poirot, slečna Marplová...), iné menej (súdruh Zeman, slovenská mentalita...). Povedzme, že je to taká kvázi intelektuálna a pritom popularizačne ladená literárna hračka pre milovníkov detektívky.
Som mama
Kristína Farkašová Tormová
„Rodina, ktorá je štruktúrovaná, ritualizovaná a trávi spolu veľa času. To je pre mňa ideál, no zároveň viem, že to nie je moja cesta. Moja potreba ticha, samoty a aj sebarealizácie mimo rodiny je v kontraste s týmto typom ideálu. Žijem teda v istom napätí a prešla som si aj osobným pocitom zlyhania. Napriek tomu, že ja to žiť nezvládam, nemám potrebu očierniť samotný ideál“ (Andrea Mikolášiková v rozhovore s Lenkou Chlebanovou a Zuzanou Hanusovou pre Postoj).
Takto nejako to v súvislosti s materstvom cítim i ja – a myslím si, že aj ženy, ktoré majú iné hodnoty a postoje, veľmi dobre poznajú ten kontrast medzi ideálom a realitou, nech už je ich ideálom čokoľvek.
Kristína Farkašová (toho času Tormová) sa s týmto kontrastom vyrovnala pomocou humoru a písania – nuž a toto je výsledok. Kniha je celkom „čtivá“, z môjho pohľadu aj vtipná, odľahčená. Oceňujem tiež, že na rozdiel od zahraničných „kolegýň“, ktoré sa tiež rozhodli spraviť spisovateľskú kariéru opisovaním svojich trampôt s materstvom (napr. Jill Smoklerová) má Farkašová väčší nadhľad a je jednoznačne vtipnejšia.
Žiadna veľká literatúra, ale v čase šestonedelia či materskej/rodičovskej dovolenky, keď máte pocit, že nikto iný ako iná nedokonalá mama vás nepochopí, kniha dobre padne.
PS: Pred materstvom nečítať. Mohlo by to odradiť od túžby mať deti. Preto vlastne tie tri hviezdičky – niekedy autorka až príliš dramatizuje.
PS1: Super dizajn, nápady, detaily...
Jak být šťastní s 1,2,3... dětmi?
Rosa Pich-Aguilera Roca
Viete si predstaviť, že by ste v dnešnej Európe mali osemnásť biologických detí? Dá sa to vôbec zvládnuť? Dokonca s úsmevom a radosťou? Ako?
Istý návod ponúka práve táto kniha, ktorej autorka blogovou formou približuje svoje výchovné princípy – a ak uvážime, že doma vychováva deti, ktorých počet sa rovná menšiemu školskému kolektívu, už len to si zaslúži uznanie a zamyslenie sa nad jej radami.
Ako vyjsť s peniazmi do konca mesiaca? Je možné spať celú noc bez vyrušovania? A čo v spálni? Ani takým otázkam sa nevyhýba táto unikátna žena a mama.
Španielka Rosa Pich-Aguilera Roca pochádza zo šestnástich detí, jej (medzičasom už zosnulý) manžel José María z pätnástich – a obaja vždy túžili po veľkej rodine. Keď sa vzali (23 a 28 rokov), začali svoj sen realizovať, a hoci spočiatku to nevyzeralo s ich rodičovstvom nádejne („za menej ako štyri mesiace sme pochovali dve z našich detí a naďalej žili v neistote, či to tá najstaršia prežije“), v čase písania knihy boli predsa len rodičmi pätnástich žijúcich potomkov – a očividne si svoju rodičovskú rolu i veľkú rodinu užívali (a zvládali). Už len za to si zaslúžia obdiv – a táto kniha pozornosť.
Kristovci
Ľubo Bechný
Mám rada rozhovory – a zvlášť také, kde sa stretne osobnosť na strane pýtajúceho sa i na strane odpovedajúceho. Tu sa to stalo. Traja autori (Emília Mihočová, Ľubo Bechný, Terézia Rončáková) kladú otázky dvanástim osobnostiam, z ktorých viaceré by vystačili aj na vlastnú knihu. S istým zveličením (a uznaním) možno povedať, že sa tu stretla súčasná slovenská „kresťanská kaviareň“, čo celému dielu dodáva osobitú úroveň. To, že respondenti sa hlásia k rozličným denomináciám a celé dielo má (zámerne) ekumenický presah, je len ďalší príjemný bonus. Osobne ma najviac potešili rozhovory s dvomi Danielmi – Pastirčákom a Hevierom, a aj fakt, že do výberu bol zaradený i rozhovor s vtedy už odvolaným Róbertom Bezákom.
Diamantová záhada
Martin Widmark
Možno milé, ale slabučké a ľahko zabudnuteľné. Myslím, že aj ako detský čitateľ by som mala na detektívku väčšie nároky (najmä keď si to porovnám s Tromi pátračmi, Slávnou päťkou a inými detektívnymi mňamkami z môjho detstva).
Otče náš
Louis Evely
„Neustále sme rozdelení medzi dvomi kráľovstvami, ktoré ochutnávame, ktoré zakusujeme trocha každý deň. Lebo Boh chce, aby sme si mohli vybrať svoj večný osud s plným vedomím toho, čo robíme.“
„Ísť sa spovedať značí ísť bližšie k Bohu a milovať sa. Ísť si dať znova povedať, že Boh nás miluje. Začať to veriť. A objaviť súčasne aj to, že sme to doteraz ani nevedeli, že vlastne máme prosiť odpustenie za toto a nie za tie litánie nedostatkov, čo slúžia iba na to, aby zamaskovali našu pravú biedu, naše pravé odmietnutie.“
„Nebo dostávame. Peklo si robíme sami tým, že sa sami robíme nešťastnými. Vieme veľmi dobre, že sme mohli začať veriť, dúfať, milovať. Ale zas by sme museli byť závislí, museli by sme čakať, komunikovať, priznať sa a to najprv, že sme spravili chybu.“
Kniha plná krásnych a hlbokých úvah. Taký ten typ knihy, kde si niečo podčiarknete skoro na každej stránke. Kniha, ktorá by si zaslúžila nové vydanie a mnohých čitateľov.
Anežinka: tajomstvo lásky a obety
Anna Ouhledová
Anežinka – to je nádherné meno, román i jeho hlavná postava. Aspoň pre mňa.
Od čítania ma sprvoti odrádzala (aspoň trochu) obálka a hrúbka, tých cca 460 strán mi však napokon pripadalo takmer málo. Anežinka patrí totiž do tej sorty románov a postáv, ku ktorým sa človek vracia rád a vďačne.
Smiech, dojatie, zamyslenie, spomienky a v neposlednom rade i otázka, prečo po autorke neostalo viac diel – to všetko sprevádzalo toto moje čítanie.
Jednoduchý jazyk v tomto prípade považujem za bonus – takto sa Anežinkin príbeh stáva dostupným viacerým generáciám i vrstvám, a románu to na čare beztak nezobralo.
Deti sa modlia ruženec s Pannou Máriou
Angela A. Burrin
Niekto sa dokáže odmodliť aj Pompejskú novénu, osobne mám v poslednom čase problém aj s desiatkom. Preto považujem za celkom zaujímavú túto publikáciu – a to aj pre dospelých ľudí mojej sorty, nielen pre deti, ktorým je primárne určená.
Každé tajomstvo všetkých ružencov (vrátane ruženca svetla) je nám (pomerne stručne a zaujímavo) predstavené pohľadom samej Panny Márie; asi ako keď sa kamarátka zveruje s tým, čo prežila. Pod tým je nejaký modlitbový úmysel a na protiľahlej stránke veľká ilustrácia.
Obsah, forma, nápad – všetko fajn, osobne som však mala trochu výhrady voči niektorým konkrétnym ilustráciám. Maria Cristina Lo Cascio je nepochybne talentovaná a mnohé jej obrázky sú vyslovene malebné, ale pri iných som sa čudovala jej zámeru – napríklad taký archanjel Gabriel vyzeral v jej podaní skôr ako nejaké strašidelné mimozemské čudo, a tiež sa mi zdá, že Panna Mária sa mohla častejšie usmievať... Sú to len detaily, ale osobne mi trochu kazili dojem z knihy. Deťom sa predsa všetko dostáva do podvedomia; sama si ešte dobre pamätám na istú detskú Bibliu z čias môjho detstva, v ktorej bol Ježiš na každej ilustrácii stvárňovaný tak vážne až prísne, že túto predstavu o ňom som v dospelosti musela v sebe korigovať celé roky...
Pravda o Ježišovi Kristovi
James Warner Wallace
Poňať Ježišovu smrť ako „odložený prípad“ a nechať skutočného detektíva, nech nám vysvetlí, ako a prečo sa štandardnými detektívnymi postupmi zo svojej praxe aplikovanými na skúmanie Evanjelia nechal presvedčiť, že Evanjelium je pravdivé? To je nápad! Už len za ten tlieskam.
Napriek tomu nie som cieľový čitateľ tejto knihy minimálne z dvoch dôvodov:
1) nie som detský čitateľ (a hoci v detstve som mala rada Troch pátračov, Slávnu päťku a iné detektívne príbehy uspôsobené tejto vekovej kategórii, ťažko sa mi vciťuje, čo by som si myslela o diele Pravda o Ježišovi Kristovi, keby vyšlo a dostalo sa ku mne niekedy v tom čase);
2) som typ človeka, ktorého presvedčí (nielen vo veciach viery) skôr empíria než logické dokazovanie, čo ako argumentačne zručné.
Možno aj preto pre mňa bolo čítanie tejto knihy tak trochu ako čítanie knihy určenej pre niekoho úplne iného. Avšak dôvod, prečo strhávam hviezdičku, je (samozrejme) iný: zdalo sa mi, že chvíľami autor príliš tlačí na pílu; že sú úseky, keď čitateľom/pátračom vopred podsúva, čo by mali zistiť; akoby sa nespoliehal na to, že vlastným rozumom by došli k rovnakým záverom, ako on sám. Nevraviac o skôr agitačnom ako evanjelizačnom závere/zámere knihy (ale to je možno len môj názor).
Inak je to však vskutku originálne dielko, ktoré má potenciál presvedčiť, že veriaci nie sú/nemusia byť len „hlúpe ovce“, ale (aj) kriticky uvažujúci ľudia, ktorí sa neboja napĺňať Pavlovu výzvu „všetko skúmajte“ (Sol 5, 21).