Ako pokaziť dieťa desiatimi ťahmi

28.10.2021

„Toto je spoločnosť, ktorá z detí urobila raritu, a aj tých zopár narodených rozmaznala a postavila proti prírode.“

Citát, ktorým začínam tento komentár, by sa pokojne mohol stať emblémom celej knihy. Z tej cítiť, ako autora mrzí, že „domáce príbytky už nie sú chrámami nehy, ale rokokovými hotelíkmi preplnenými čačkami“ či to, že „rodina sa v priebehu niekoľkých rokov zmenila z teplého a bezpečného hniezda na akúsi škatuľu plnú samoty“, čo v prípade mnohých rodín sedí, ale obávam sa, že práve tie po jeho knihe nesiahnu.

Už v názve avizovaný nápad je fajn; v praxi si čitateľ môže prečítať „antirady“ a v druhej časti knihy rady, ako by to bolo s výchovou bolo podľa autora optimálne, avšak spôsob, akým svoje názory ponúka, sa mi zdal nedotiahnutý. Chýbali mi odvolávky na výskumy či aspoň vlastnú pedagogickú skúsenosť, chýbalo mi viac argumentov, prečo by to (ne)malo byť práve tak, chýbala mi väčšia nádej či vízia, že s budúcimi generáciami to ešte nemusí byť stratené.

Fňukať na to, ako to dnešní rodičia či spoločnosť pokazili, sa mi zdá málo – a rád, ako si s tým poradiť, tých bolo ešte menej alebo boli príliš všeobecné. Čitatelia podobných titulov cca vedia, ako by sme sa o detváky mali starať a verím, že mnohí sa snažíme dať svojej rodičovskej role správne miesto („vždy som dúfal, že úloha rodiča bude prioritou pre človeka, ktorý sa rozhodol priviesť na svet ďalšie ľudské bytosti“), možno by sme však (by som) potrebovali skôr zistiť, ako na to počas tých X dní, keď je človek nevyspatý, unavený, nemá čas na normálne stolovanie, tobôž na poriadnu psychohygienu... Lebo jedna vec sú ideály a druhá vec snaha pretaviť ich do života.

Možno teraz fňukám ja, ale chýbal mi tu skrátka moment "aj ja", nielen kritika a samé "mal by si".

Pre mňa to teda ostáva kniha, z ktorej som si odniesla menej, ako som čakala a chcela, ktorá bola menej vtipná a adresná, ako sa tvárila, ale s ktorej viacerými myšlienkami súhlasím.