„Silná ako smrť“ je románom parížskych mravov tzv. dobrej spoločnosti. Obraz tejto spoločnosti podáva autor, ktorý je veľmi znalým a veľmi prezieravým posudzovateľom týchto mravov. Varuje pred dennodenne číhajúcimi nástrahami, ktorým starnúca hlavná postava románu - Olivier Bertin - nesmie ani vo svojej najslabšej chvíli podľahnúť. Avšak, Bertinovi nakazenému a zničenému touto spoločnosťou sa to nepodarí. Jeho vôľa je narušená a podrobená obsesii, z ktorej sa nebude môcť vymaniť, iba ak dobrovoľnou smrťou.
Knihu dozaista neodporúčam (moje vysvetlenie sa nachádza v komentári ku knihám: Mysli a zbohatni, Biológia presvedčenia, Bdelá pozornosť, Zápisky šílence, Allatra, Anastasia, atď.)!
Výrok z knihy o hudbe - kráľovnej umení, s ktorým sa nedá nesúhlasiť:
„Najmúdrejší ľudia sú fanatickými obdivovateľmi hudby, pretože si nemôžu uvedomiť príčiny svojich citov.“
Zašumeli háje od Tatier k Dunaju —
šiel som za túžbami po rodinnom kraju
a mladuškú dušu kúpal v krásach zlatých
a ducha napájal po pomníkoch svätých —
napájal pamiatkou zašlých našich časov,
i počul som súzvuk nových slávnych hlasov!
Pravým brehom Váhu som sa ešte dnes ponáhľal cez Okoličné, Mikuláš, Ondrášovú a Ráztoky do Sielnice.
Zaujímavý je výhľad z briežku od Ondrášovej na Liptov dolu. Dojímavejší a krajší ako inokedy bol on teraz pre mňa, keď sa plamenné ohňožiarne slnce poza tenuškú, pred večierkom na vysokých horách stávajúcu riedku paru ponáhľalo ta, za obrovský Choč, akoby sa klaňalo nádhernému Liptovu, v ktorého krištáľových riekach sa celý deň zrkadlilo a od ktorého mohutných štítov sa s leskom odbíjalo. Slnce už zhasínalo, už len vrcholce Tatier rubínmi maľovalo, už sa v žiarach večernej zory jeho krása stratila — a už bol tichý pokojný večer v Liptove. Choč sa vypínal z tej strany od Oravy ako obor okolitých Tatier, držiacich s ním stráž nad večernou tichosťou krajiny. Z druhej strany bolo vidieť končiar Kriváňa ako hlavu v tábore obrov tatranských. Až vykukol spoza nich bledý mesiac a vystupoval vždy vyššie na jasnom nebi ponad hlbokú dolinu Váhu, akoby tých mohutných obrov okolo nej stojacich sebou volal na tajnú cestu, ktorou on blúdieva po polnoci, kým ranné zore neosvietia tmavú nočnú krajinu. Tichučko bolo, keď som došiel pod borový diel, len to bledé svetlo mesiaca si šeptalo svoje tajomné pesničky so zelenými rastlinkami a kvetinkami okolo môjho chodníčka.
(Pavol Dobšinský)
WILLIAMU SHELLEYOVI
Pověrou plodící zločin a zmar
je zotročili v květu jar
a budou nás oba proklínat,
že též se raby nechcem stát.
Věř, padnou jednou tyranové v zbroji,
pomine klam, jejž kněží šířili!
Na kraji řeky rozběsněné stojí,
té, jejíž vlny smrtí ztřísnili.
Již kyne dálka azurová,
Řecko, matka svobodného slova.
A Hellady řeč na tvých rtech
probudím, aby nevinný
tvůj věk znal její hrdiny
a její dávnou moudrost vsál.
Budu ji v tobě živit dál,
bys právem vlastencem se zval!
PÍSEŇ
Miluji kouzlo krás
v přírodě, kterou lidských běd
stín nikdy zkalit nedoved.
Miluji tichou samotu,
společnost takovou,
jež dá klid, moudrost, dobrotu.
Román je skvelou ukážkou rozprávačského umenia Maxima Gorkého, ktorý výstižne a živo popisuje pomery, postavy a prostredie, v ktorom sa dej odohráva. Tragický príbeh „osudového hrdinu“ Jevseja je súčasťou obrazu doby rozkladu ruskej spoločnosti začiatku dvadsiateho storočia, ktorá pripravuje pôdu pre budúcu revolúciu. Jevsej však nenachádza vysvetlenie toho, prečo sú ľudia nespokojní a krutí, prečo sa tak radi navzájom trýznia, prečo žijú takým nekľudným a nepohodlným životom, z čoho pochádza taká chudoba, všetok ten strach a všeobecná nespokojnosť.
„Zakázaná kniha“ Mein Kampf je dnes historický prameň a jedinečný zdroj informácií, z ktorej sa môžeme dozvedieť, z akého dôvodu vznikol u Hitlera vnútorný odpor k Viedni - Babylonu národov, z čoho pramení jeho neúprosná (univerzálne platná) kritika sociálnej demokracie, parlamentarizmu a dobového politicko-spoločensko-hospodárskeho prostredia i jeho predvídanie globalizácie. V nemeckom národe túžil oživiť ducha antiky a vytvoriť tak ideálny štát hovoriac, že čo robí grécky ideál nesmrteľným, to je jeho zázračné spojenie najnádhernejšej telesnej krásy so žiarivým duchom a vznešenou dušou.
Byl muž, jenž ze Samu pocházel, prchl však z něho
před pány, tyranskou vládu měl v záští a z vlastní své vůle
vyhnancem byl. On první zavrhl přísně
předkládat na stůl maso a první otevřel ústa
k takovým moudrým slovům, ač nedošla bohužel víry:
„Lidé, hříšným jídlem se varujte poskvrňovati
těla! Obilí máte a ovoce, které svou tíhou
sklání haluze k zemi, a na révě nalité hrozny;
máte i rostliny sladké a takové, které se mohou
zjemnit a změkčit v ohni; a nikdo vám mléčného moku
nebere, nebere med, jenž voní mateřídouškou.
Hýřivě dává země jak bohatství, tak také pokrm
lahodný, dává co jísti, a bez vraždy, prolití krve.
Nic netrvá na celém světě!
Všechno je v proudu a každý jev jest podroben změně.
Vždyť sám plynoucí čas jak říční proudy se valí
stále a stále vpřed.
Co bývalo, zašlo, vzniká, co nebylo dříve –
a každá chvíle je nová.“
(Ovidius, Proměny: Pýthagorás)
Ovídiovi bola poézia hrou, avšak bez vyššieho poslania. Verše jeho milostných básní sú výplodom hravej fantázie, nie výrazom jeho zážitkov, ale svojim obsahom a umeleckým podaním sa stali zábavným čítaním s cieľom pobaviť čitateľov.
„Čo je toto vlastne za svet?“ nariekal Candide.
„Svet bláznivý a pekne hnusný,“ odpovedal Martin.
Dobová spoločenská kritika vo Voltairovej komédii výsmešne konfrontuje Leibnizov výrok: Mundus hic est quam optimus - Tento svet je (zo všetkých) najlepší.
Z Euripidových nehynúcich hier ubúda mýtická tragická vznešenosť a pribúda v nich psychologický realizmus. Avšak majstrovským „perom“ vykreslené postavy ukazujú svoju vnútornú silu tým, že unesú absolútnu tragiku života. Básnik mal úžasnú schopnosť charakterizovať hrdinov a situácie tragédií, starostlivo sa venoval psychologickým procesom postáv. Sofokles, ktorý si jeho umenie vážil, o ňom povedal, že: „Euripides popisuje ľudí takých, akí sú.“.
Nesmrteľné Sofoklove tragédie majú napínavý, rýchle sa rozvíjajúci a plynúci dej s rozvitým, premenlivým jazykom a pozornosť upriamujú na psychologický a etický charakter postáv. Hrdinky a hrdinovia hier uchvacujú svojou vznešenosťou, ušľachtilosťou, statočnosťou a nekompromisnosťou s ktorou sa vzoprú zákonom, sú pripravení prevziať plnú zodpovednosť za svoje činy, a tým prekračujú ľudské hranice.
V týchto archaických hrách sú vznešení, priam nadľudskí hrdinovia a hrdinky ponorení do mýtického sveta, v ktorom sú vystavení na milosť a nemilosť bohov a ich vina je následne potrestaná. Aischylos sa zaoberá mravnými problémami postáv a v jeho hrách nejde len o zábavu obecenstva, ale hlavne o poučenie.
A tak sa zrodila demokracia, kedy už nie je pri moci hŕstka urodzených alebo silný jedinec. A pretože každá nová vládna forma zo začiatku vzbudzuje nádeje a istú úctu, po určitý čas sa udržala. Nie však nadlho. Keď vymrela generácia, ktorá ju dostala do života, skoro zavládla bezuzdnosť, neviazanosť, nedisciplinovanosť a voľnosť mravov. Občania prestali rešpektovať jeden druhého, aj úrady. Každý si žil podľa svojho bez ohľadu na ostatných. A tak keď nastala chvíľa najvyššej núdze, navrátili sa ľudia na radu múdreho a kľudného muža zase späť k monarchii, pretože túžili skoncovať s neznesiteľnou anarchiou. Monarchia potom opäť doviedla spoločnosť zákonite k anarchii a v tomto začarovanom kruhu sa doposiaľ točia všetky štáty na svete.
(Machiavelli)
Falošní mesiáši šťastia a prosperity, „spirituálne, new age a pozitívne mysliaci“, prepájajú vo svojich kázňach mozog, myseľ, duševno a duchovno bez mihnutia oka a odmietajú racionalitu a kritické myslenie. V ich interpretácii „božskej“ moci mysle prikladajú schopnosť vyliečiť všetky choroby, nadobudnúť bohatstvo, či primäť vesmír, aby sa prestal zaoberať blbosťami ako je rozpínanie, výbuchy supernovy a pohlcovanie galaxií čiernymi dierami a našiel si čas splniť pozemským spirituálnym bytostiam želania. Ich filozofia je iracionálnou zmesou náboženských, pseudovedeckých a paranormálnych prístupov a predstáv ako je mystika, mágia, astrológia a alchýmia, reinkarnácia, mimozemšťania a ich UFO, channeling. Mnoho mesiášov a šarlatánov touto „lákavou“ filozofiou zarábalo a zarába na ľudskej naivite, zneužíva sklon naivných ľudí veriť všetkému novému, záhadnému, nezrozumiteľnému. Túto ich kontroverziu môžeme nazvať civilizačnou chorobou ľudstva. A napokon, príslušnosť k sektám vedie k závislosti a strate kontaktu so sebou samým.
„Správne vidí, kto má oko zbystrené skúsenosťou.“
„Každý je sám sebe najlepším priateľom, preto má sám seba najviac milovať.“
„Každému je najmilšia tá činnosť, ktorá zodpovedá jeho vlastnému stavu.“
„Najjasnejšie pojmy sú často zahmlievané zložitými úvahami.“
„Nič nie je tak typické pre prízemného a obmedzeného ducha ako láska k majetku.“
„Avšak ohľad na verejnú mienku je schopný zmyť rozumnú úvahu z duše ako náter a politikom, ktorí sa stretávajú a priatelia s mnohými ľuďmi, vnútiť ich sklony, ak si človek nedá dobrý pozor a nie je k vonkajšiemu svetu v takom vzťahu, aby mal účasť na priamych udalostiach, nie na citoch, ktoré sú s nimi v úzkom spojení.“
(Plutarchos: Životopisy, Cicero)
Výpisky z nepreberného množstva myšlienok určených „duševnému kľudu“:
Až uvidíš prepchaté fórum, zhromaždisko plné ľudí všetkého druhu ktorí sa tam zhŕkli, a cirkus, v ktorom sa ukazuje väčšina národa, uvedom si, že na týchto miestach je toľko nerestí, koľko je tam ľudí.
Ľudská prirodzenosť privádza na svet duše úskočné.
Ak je duša chorá a svojou vinou nešťastná, je jej dovolené ukončiť svoje nešťastie ukončením seba samej.
Najviac oklamú cesty najvyšľapanejšie a najfrekventovanejšie. Na nič nesmieme dbať viac než na to, aby sme nešli ako ovce za stádom tých, ktorí kráčajú pred nami - to by sme nezamierili tam, kde sa má ísť, ale kam idú ostatní. Nič nás neuvrhne do väčších problémov ako to, keď sa riadime hlasom davu presvedčení, že najlepšie je to, čo prijal všeobecný súhlas ľudí, keď máme pred sebou mnohé príklady a keď náš život neriadi rozum, ale opičenie sa.
Nie je pravda, že máme málo času, ale veľa ho strácame.
Život je dlhý, ak ho vieš užívať.
Nikto nepatrí sám sebe, jeden sa trápi pre druhého.
Divím sa, keď vidím, ako niektorí žiadajú po druhých ich čas a ako tí, na ktorých sa obracajú, sú ochotní. S vecou, ktorá je zo všetkého najcennejšia sa zaobchádza ako s hračkou.
Každá námaha má mať nejaký cieľ, má niekam smerovať.
