Naias komentáře u knih

(SPOILER) Nie, sorry, ale nie. Verím, že autorka sa poctivo snažila preniesť príbeh Jany Eyrovej do našej doby, ale nevyšlo to. Jej zámer vytvoriť spoločenskú priepasť medzi hlavnými protagonistami – ktorú v originále predstavoval triedny pôvod – zmenou urodzeného pána na rockovú hviezdu mohol síce do určitej miery fungovať, no prenos morálnej dilemy nedáva zmysel. Nie v tomto storočí. A utajená schizofrenická manželka zamknutá v podkroví? Ale no tak. Navyše dnes už nie je šialenstvo jedného z manželov neprekonateľnou prekážkou brániacou rozvodu, takže, prebohaživého, prečo ten pokus o bigamiu?! Škoda, časti, ktoré sú len Lindnerovej dielom, sú zaujímavé, daktoré aj pôsobivé, hlavne tie, kde očividne opisuje svoje vlastné pocity. Zato inde je dosť mimo, napríklad silne pochybujem, že by polícia pátrala po dospelej osobe, ktorá odišla zjavne z vlastnej vôle. Na druhej strane ma potešilo, že autorka nemá tendenciu dodať kopu akcie, ako to býva pri modernizovaných remakoch zvykom. Zato zredukovala Janinu introspekciu a dozrievanie na minimum, a keď k tomu pridám v dnešnej dobe nerealistickú zápletku, musím konštatovať, že pokus presadiť klasické dielo do súčasnej pôdy v mojich očiach zlyhal.

08.06.2023

Bolo to mierne patetické, na čom mal svoj podiel aj deväťdesiat rokov starý preklad, ale inak to bola starosvetská detektívka se vším všudy, so zamotanou záhadou, dokonca dvojitou, s minimom násilia, s tápajúcou políciou a geniálnym detektívom-amatérom, ktorý sa – ako sa sluší a patrí – vyjadroval v pre okolie nezrozumiteľných hádankách. Len ma udivuje, že autor, Francúz, svojho geniálneho detektíva, tiež Francúza, poslal vytrieť zrak škótskej a nie anglickej polícii. Ale je možné, že nemal nič za lubom a ja som zbytočne podozrievavá. Zrejme čítam moc detektívok...

05.10.2022

Musím povedať, že ma to dosť sklamalo, čakala som paródiu, prípadne pastiš, a dostala som dobrodružný príbeh, ktorý nebol ani holmesovský ani detektívny. Nechápem, prečo sa autori odvolávajú na svetoznámeho detektíva, keď to s ním nemá nič spoločné, akýkoľvek súkromný detektív by poslúžil rovnako, nehovoriac o tom, že sa objavil len na začiatku, potom hodil flintu do žita a už si neškrtol. Nielenže je to pre originálnu predlohu veľmi netypické správanie, ale tým skončila aj detektívna časť knihy. Nemám nič proti dobrodružným príbehom, ale prekáža mi, ak klamú telom. Keby som vedela, že názov je len vnadidlo, nepustila by som sa to čítať.

Bolo to sladkobôľne, až sa mi čítať odnechcelo. A vidím, že som Barču prechválila, keď som tvrdila, že pozná prostredie, o ktorom píše. Lenže to bolo predtým, než prišla na pretras menažéria. Skúsila Cartlandová niekedy pohladkať tigra? Som si istá, že by jej to neodporúčalo desať z desiatich chovateľov. Ale hlavná hrdinka je našťastie nielen prekrásna, vzdelaná a bystrá, ale aj fenomenálna krotiteľka. Ešte keby tak navštívila logopéda, ktorý by ju odnaučil koktať.

No nazdar, to bola teda fraška. Možno by to bolo zábavné, ak by autor neparazitoval na van Gulikovom ume. Toto určite nemohol zamýšľať ako seriózne myslené pokračovanie, nanajvýš ako paródiu, lenže bohužiaľ dosť nejapnú. Vie vôbec niečo o starovekej Číne? Pochybujem. A o písaní detektívok nevie nič. Jeho sudca Ti je najneschopnejší vyšetrovateľ, na akého som narazila. Škoda, iróniou, a častokrát trefnou, je to presýtené, nebyť tam sudca Ti a neodohrávať sa to v starovekej Číne, mohla to byť príjemná humoristická jednohubka.

24.12.2021

Des, sudca Ti prišiel o svoj postreh, bystrý úsudok, pevný charakter i činorodosť. Autor z neho dokonca spravil alibistického zlodeja, čím tomu paškvilu nasadil korunu. Ak mienil urobiť zo sudcu človeka, ktorý nemá so svojím predobrazom okrem mena nič spoločné, prečo nestvoril vlastnú postavu? No hej, to by sa nemohol priživovať na cudzej sláve.

24.12.2021

(SPOILER) Škoda, že je to detektívka len spola a druhú polovicu tvorí dobrodružný, veľmi dramatický až melodramatický príbeh. Samotná detektívka je skôr hra na mačku a myš, kde sa detektív s prenasledovaným pretekajú v dôvtipe, pričom myš je stále o krok napred. Ale napokon samozrejme detektív zvíťazí a po mnohých peripetiách, kedy je vystavený nielen sklamaniu z reťaze nezdarov, ale aj posmechu kolegov a nadriadených, odhalí totožnosť zatknutého, len aby ho mohol vyhlásiť za nevinného. Všetka česť jeho vytrvalosti, ani hlúpy nie je, dedukcie mu idú jedna radosť, ale druhá časť ma takmer umorila. Popis udalostí vo Francúzsku po Napoleonovom páde nebol bez zaujímavosti, no bolo to tak podané, že som sa nevedela dočkať, kedy to budem mať za sebou. A nebyť bôžika na kladkostroji v podobe listu – ako sa v tomto románe neobozretne zaobchádza so životunebezpečnými listinami, to je priam trestuhodné – viac ako totožnosť by Lecoq pri všetkej svojej bystrosti najskôr nevypátral.

20.11.2021

Tak toto bolo podstatne lepšie, viac detektívkovité, aj sme sa dačo dozvedeli o vtedajších zvykoch, hlavne práve. Ale ako detektívka to aj tak nestálo za moc, je to skôr také povídání, Cadfael záhadu vyriešil bez toho, aby sa na tom čitateľ mohol podieľať.

31.10.2021

Uf, štvrtý diel a stačilo. Príjemné čítanie to je, ale nebezpečne sa blíži k červenej knižnici a charaktery postáv nie sú ani tak farbisté ako skôr čiernobiele. Nečekám od historických detektívok realizmus, koniec koncov detektívka je rozprávka pre dospelých, ale čo je moc, to je moc. Autorka servíruje cnosti postáv čitateľovi až pod nos, pekne pocukrované a nablýskané. Nejaká tá životná múdrosť sa tam nájde, ale celok mi pripadá ako Traja mušketieri prerozprávaní Barbarou Cartlandovou. Večná škoda, Cadfael je taká zaujímavá postava!

31.10.2021

Ak to porovnám s prvým dielom, v podstate je to to isté v bledomodrom, zase som sa z histórie príliš veľa nedozvedela. Pred detailným popisom miestnej krajiny by som dala prednosť detailnému popisu života miestnych ľudí a to nehovorím o tom, že na detektívne pátranie by stačil tak tucet strán. Kniha je to zaujímavá a brat Cadfael je osobnosť, ale ja som čakala historickú detektívku a nie historickú dobrodružku, navyše s mierne presladenou milostnou linkou a melodramatickým vopred jasným koncom.

13.08.2021

Parádna exotika. Nielenže sa v apríli začína jeseň, ale aj metódy hlavného inšpektora sú neobyčajné. Aby detektív páchateľa stopoval a čo sa udialo, zistil zo šľapají v prachu, to v detektívkach nebýva zvykom. Naposledy som o tom čítala tuším vo Winnetouvi. Inak, krásny opis austrálskej prírody i jej obyvateľov. Samotný Bony ma neoslovil, na môj vkus je prehnane sebavedomý (nechcem povedať nafúkaný – zvláštne, že pri Poirotovi mi to neprekáža). Ale schopný je až roh, to hej. Vie všetko, stopovať, čapovať, krotiť kone, ošetrovať, vyzná sa v chove oviec, vie niečo o dreve, rozumie domorodcom i belochom... len tie výšky, tie výšky! Mimochodom, to tam fakt niektorí behajú bosí?? Čo tie nechvalne známe austrálske jedovaté hady a pavúky?! Mňa by na taký hazard teda nenakriatli, budem si o tom radšej len čítať.

07.06.2020

Keď som raz dostala chuť na niečo pohodového, príjemného, povedala som si, že sa oboznámim s pokračovaním príbehov o Pávom Očku, ktoré poznám odmala. A bola som nemilo prekvapená, ako je to pateticky napísané, čo som pri čítaní Troch kníh o Pávom Očku nezaznamenala. Neprekáža mi, že je to nerealisticky čiernobiele, veď je to rozprávka, ale ako autorka pchá vzájomnú lásku kladných postáv čitateľovi až do krku, to už je príliš. Aj to neustále uvzdychané naťahovanie prekvapivých situácií a oddaľovanie pointy ma otravovalo. Očakávaná pohodička sa bohužiaľ nedostavila.

Keby mal Eisner jachtu, tak je moja!

Knihou sa netiahne ani tak červená niť, ako skôr červené lano viery, že nespochybniteľným výkvetom ľudstva je aristokracia a výkvetom aristokracie je anglická šľachta. Ale je pravda, že aj plebejcom je autorka ochotná priznať istý charakter. Teda pokiaľ oplývajú úctou a lojalitou k svojim urodzeným pánom, nie ak sú to neotesaní zbohatlíci mysliaci si, že sa im môžu rovnať! Tak sa mi vidí, že to najlepšie, čo sa môže človeku pritrafiť, je mať niekoľko sto rokov dlhú líniu predkov. V tom prípade som na tom skvele, lebo môj pôvod siaha až do praveku. Už musím len počkať, až si po mňa príde anglický princ na anglickom bielom koni, a môj život nebude mať chybu...

Ako obyčajne, zase tu máme regentské Anglicko a súčasné americké spôsoby. Nesledovala som ani tak hustnutie a rozmotávanie záhady, ale to, aký najväčší prehrešok voči vtedajšej etikete autorka spáchala. A že sa činila! Vážne by ma zaujímalo, či si neuvedomuje, že robí jednu botu za druhou (na takú zbierku sa nezmohla ani Imelda Marcos), alebo či je jej to jedno. S charakterizáciou postáv si tiež príliš hlavu nelámala, ale to sa ani nedalo očakávať. Veď keby sme od začiatku vedeli, kto je čestný a kto podrazák, hneď by bolo po atmosfére tajomna.
Tajomstvo Pembrooke Parku je v podstate rádobyhistorická pologotická červená knižnica, ale ako humoristická literatúra je to celkom dobré a citový zmätok večne žmurkajúcej hlavnej hrdinky je uveriteľný, čo nebýva v ľúbostných románoch zvykom.

01.08.2019

Nič proti kritike cárskeho režimu, ale od autora, ktorý ho osobne nezažil, predsa len vykreslenie degenerovanej šľachty vyznieva poplatne dobe. Ale je to fajn strašidelná knižka s pôsobivou atmosférou (trošku mi pripomínala Pendragonskú legendu), hoci ako detektívka moc rafinovaná nie je, na dosť záhad som našla vysvetlenie sama a pritom som sa vôbec nesnažila.

Ako vidno z názvu knihy i z ilustrácie na jej obálke, ide o skrz naskrz absurdné dobrodružstvo, a keďže je autorom Kästner, je aj mierne výchovné. Milujem absurdné príbehy, s potešením si vychutnávam nezmysly a nelogickosti, no aj tak trvám na tom, že ak niekto kráča ponad more po rovníku, nejde po poludníku, ale rovnobežke. Čo sa týka ilustrácií, nemám im čo vytknúť, sú sympatické, výstižné a s textom úžasne ladia.

Malá ochutnávka:
„Nie že by som bol zvedavý,“ ozval sa strýko, „ale čím ste to vlastne strieľali, pán Krahulec?“
„Krkavec, nie Krahulec,“ prísne ho napomenul náčelník.
„Ako si želáte,“ odvetil strýko, „pre mňa za mňa sa môžete volať aj Bažant na víne. Teda pán Krkavec, čím ste to strieľali? Znelo to tak zvláštne.“
„Horúcimi pečenými jablkami,“ prezradil náčelník Krkavec. „Chcel som veľrybu len zastrašiť. Teší ma, že som vám smel preukázať drobnú láskavosť.“
„Horúcimi pečenými jablkami?“ čudoval sa Konrád. „A kde máte flintu?“
„Nemám zbraň,“ namietol náčelník. „Mám vo zvyku nabíjať pečenými jablkami svoj vreckový nožík.“

Ani náhodou mi to nepripomínalo Vajce a ja, skôr Halinine knihy. A akosi som občas nedokázala nájsť pointu, a aj keď som ju našla, nijak zvlášť som sa nebavila.

Nápadité rozprávky. Najviac sa mi pozdával slimák, ktorý šiel na výlet, ale nebol na to zvyknutý, tak ho chudáčika rozbolela noha.

18.02.2019

Táto kniha je presne taká ako jej autor. Úžasná.

12.02.2019