Mimir komentáře u knih

"Ak uvážime výsledky Kramerovej skupiny, zhrnuté v Mytológií starého sveta, máme v rukách solídne, hodnotné dielo, ktoré nám odovzdáva nové pohľady a nové riešenia veľkej väčšiny mýtických námetov najdôležitejších kultúrnych oblastí starovekého sveta." (Dr. Otakar Klíma v doslove)

Po tejto knihe som siahol, pretože som už nemohol ďalej ignorovať nápadnú medzeru v tematike archaických foriem náboženského života, ktorá má v mojom osobitom prípade simplexnú príčinu. Myslím, že majoritná časť nadšencov mytológie prepadne sile mýtu práve pričinením gréckej mytológie a jej imanentného pôvabu. Zvedavá a neukojená nátura pokračuje retrospektívne k mýtom starovekého Egypta, kde to už nemá takú naratívnu dynamiku, ale časté paralely udržia zvedavosť stále v pohotovosti. Tu som svoju cestu archeológa a genealóga mýtu zdanlivo definitívne ukončil a moja zvedavosť sa vyparila niekam do podsvetia k Ozirisovi. Lesk a bieda mýtov si opätovne získala moju pozornosť na odporúčanie Mirceu Eliade, ale tentokrát som sa rozhodol pátrať po najstarších formách náboženského života a nepokračovať v odhalovaní, už pomerne sofistikovanej podoby náboženstva vo forme mýtov. Prizval som do tejto problematiky Emila Durkheima a spoznal možné hypotézy elementárnych náboženských predstáv - totemizmus, animizmus a naturalizmus a práve tu mi vzniklo ono spomenuté teoretické vákuum, pretože od primitívneho totemizmu po kultivované mýty, inými slovami z Gobokli Tepe na Olymp, to je dlhá cesta, ktorá ostala pre mňa skrytá a neprebádaná. Na túto cestu som vykročil s Kramerovým kolektívom, ktorý ma postupne oboznámil s náboženskými ideológiami Sumeru, Akkadu, Chetitov, Kanaanu, Indie, Číny etc. až sme prišli k Egyptu a Grécku, kde som objavil pozostatky svojej prvej výpravy.

2 23.03.2019

Výborná biblioterapia, ktorá dokonale zahnala smútok. Užíval som tri krát denne a sľubovaný účinok - radosť, sa dostavila vždy. O tom, že židovská múdrosť rabínov, chasidov, či gajónov je originálna ma presvedčil už Martin Buber, ale Rosten ma dokázal neraz hlasno rozosmiať.

1 20.03.2019

Podarené kompendium myšlienok, úvah, maxím či nápadov a postrehov nemeckého fyzika, matematika a v neposlednom rade: satirika a kritika Lichtenberga. Aforizmy vynikajú ostrým vtipom, sú zábavné, poučné a už počas autorovho života boli veľmi obľúbené. Autora post mortem oceňovali rôzne veľké osobnosti ako napr.: Kant, Goethe, Kierkegaard, Schopenhauer, Tolstoj, Wittgenstein či Nietzsche. Záverom dodávam, citujúc autora: "Ak máš dva páry nohavíc, jedny predaj a kúp si túto knihu".

3 19.03.2019

Filologická monografia albánskeho prozaika sa sústredí na prvého z veľkej trojice (A., S., E.) popularizátorov tragédie v antike, Aischyla. Kadare sa zamýšľa nad príčinou faktu, že z predpokladanej 90-položkovej tvorby gréckeho dramatika sa nám dochovalo menej ako desať drám. Hypotetické vysvetlenie obsahuje mnohé faktory, ako napríklad...citujem:

"Zdá sa, že pred bránami kláštorov zostalo viac ako tristo antických tragédií, najväčší poklad, aký vytvorilo celé ľudstvo; veľmi veľká časť z nich navždy zanikla. A ak sa niečo predsa len zachránilo v slávnej Alexandrijskej knižnici, spálila to iná viera a iná neznášanlivosť, tentoraz islamská, v mene svojej biblie - koránu (s. 44)."

Ostáva nám, len si povzdychnúť nad stratou, o ktorú sme boli ukrátení. Nešťastný Aischylos, podľa legendy, ukončil svoj život, ako inak, než tragicky: na holú hlavu mu z neba spadla korytnačka, ktorú na neho spustil orol v domnení, že miery na kameň. :)

16.03.2019

"Otec dejepisu" , titul, ktorý je odrazom niečoho, čomu človek Hérodotos zasvätil svoj život. Odhodlane putoval v čase vzostupu antického Grécka, a naopak súmraku ríši úrodného polmesiaca, po blízkych krajinách so zvitkami a zapisoval na ne to, čo sa dozvedel. Otravne prenasleduje zabudnuté, domáha sa pamätí, prehľadáva rodokmene, vyratúva počet padlých, či nasadených a neodbytne klope na dvere každého, od koho potrebuje počuť odpovede. Takto si predstavujem plnenie jeho "otcovských" povinností, a že si tieto povinnosti plnil svedomito svedčí dieťa, ktoré "vychoval".

3 15.03.2019

Osobná konfesia ruského mysliteľa ma ponecháva v presvedčení, že akákoľvek kritická evaluácia autobiografického pokusu zo strany čitateľa, úprimne a sine ira et studio, nie je možná a súčasne sa domnievam, že autobiografia nie je najšťastnejší pokus o popularizáciu subjektívneho života. Ak je odkaz človeka dostatočne inšpirujúci, živý, prípadne nadčasový, nájde si literáta, ktorý ho zveční. Keď sa chytá pera sám "veľký duch" končí to poväčšine dvoma spôsobmi. Výčitkami, namierenými na minulosť, prílišnou kritickosťou voči nezvratnému, alebo v horšom prípade - sebaospravedlňovaním a idealizáciou. Berďajevov pokus vidím ako druhý prípad, pričom sám autor na to reflexívne upozorňuje: "Tu je subjekt príliš zainteresovaný na svojom predmete, stavia sa k nemu vášnivo alebo predpojato, má sklon k sebazveličovaniu, k idealizácii toho istého ja, ktoré tak často býva nenávidené." (s. 252) Autor, ktorého inšpirovala k tomuto kroku celá plejáda spisovateľov duchaplného formátu - Gide, Tolstoj, Goethe, Rousseau - každého z nich podrobuje kritike, pričom zdôrazňuje, že v jeho prípade nejde o vyznania ale o "knihu poznania zmyslu života" napíše predsa len vyznania. Utvrdzujú ma v tom hlavne sebareflexie smerujúce do morálnych úvah, ktoré možno stretnúť za každým rohom a tak začína v knihe dominovať bytostné bilancovanie života.

"Rimamia napríklad poznali všetky mechanické princípy a fyzikálne skutočnosti, ktoré by im umožnili zostrojiť parný stroj, ale vznikla len hračka Heróna Alexandrijského. Príčinou toho bolo, že neexistovala žiadna naliehavá nutnosť. Túto nutnosť so sebou priniesla ohromná deľba práce a špecializácia posledného storočia. Duševná nutnosť našej doby nás prinútila k objaveniu psychológie. Duševné skutočnosti tu prirodzene boli aj skôr, ale nevnucovali sa, nikto si ich nevšímal. Šlo to bez nich. Dnes už to bez duše nejde." (str. 39)

5 07.03.2019

Simone Weil bezpochyby patrí k dlho očakávanej vlne vzostupu ženskej intelektuálnosti 20. storočia, kde by som tiež zaradil napríklad hĺbavú Edith Stein, či rozhľadenú Hannah Arendtovú. Z tejto zbierky by som rád vyzdvihol: Skúsenosť zo života v továrni, v ktorej možno objaviť dokonalú kritiku kapitalizmu vo forme odcudzenia ľudskej individuality na úkor materiálneho blaha, ktoré kriticky vnímal už Marx.

2 06.03.2019

"Je zvláštnou iróniou dejín, že dezinterpretácia a komolenie teórií nepozná medze ani v dobe, kedy sú pramene voľne prístupné." (str. 9)

Erich Fromm v netradičnej pozícií (podobne ako Freud v dielku Mojžiš a monoteizmus) opúšťa na chvíľku psychoanalýzu, aby zvedavého čitateľa upozornil na menej známy (mladší) rozmer jedného z najväčších mysliteľov 19. storočia. Autorov zámer predstaviť Karla Marxa ako humanistu, existencialistu s nadšením pre socializmus (socializmus je spoločnosťou, v ktorej materiálny záujem už nemá hlavný význam, str. 18) a kritika kapitalizmu (kapitalizmus urobil z peňazí a materiálneho zisku hlavnú ľudskú motiváciu, str. 17) podkopáva notorickú predstavu materialistického Marxa, ktorý vidí človeka len v kontexte hospodárstva a proletariátu. Kniha obsahuje okrem Frommových úvah zopár zlomkov z Marxovej mladšej tvorby.

05.03.2019

"Aj keď sa človek takto stal fantastickým a súčasne zúfalým, predsa môže dobre žiť ďalej, akoby nič - aj keď sa to obvykle skryť nedá - môže byť človekom ako iný a zaoberať sa vecami všednými, oženiť sa a plodiť deti, byť ctený a vážený: možno sa vôbec nespozná, že mu v hlbšom zmysle chýba ja. Nad tým si svet neláme hlavu; na Ja človeka sa svet pýta zo všetkého najmenej, veď ak ukážeme, že ho vôbec máme, môže to byť pre svet veľmi nebezpečné."

Útle dielko o hlbinách zúfalstva píše už neskorší Kierkegaard, ktorý nachádza čiastočnú útechu pred svojim utrpením (výsmech žurnálu Korzár, neschopnosť rozhodnúť sa v otázke manželstva s Reginou/či slobody, smrť otca, opovrhovanie verejnosťou) v náručí najvyššieho, čo má za následok konfesionálny konotát druhej časti = zúfalstvo je hriech. Prvá časť - Choroba k smrti je zúfalstvo - je výhradne filozofická a môžeme v nej nájsť prvky existencializmu vo forme ťaživých, bytostných otázok; ďalej zlomky humanizmu a individualizmu ktoré autor odhaľuje pri úvahách nad zdanlivo nezvratným zúfalstvom: "Ak sa chceme vidieť v zrkadle, musíme sa najskôr poznať; ak sa však nepoznáme, neuvidíme seba, ale len nejakého človeka." V závere by som ešte citoval poučný príbeh, ktorý autor v dielku uvádza:

"Hovorí sa, že raz prišiel do hlavného mesta chudobný sedliak bosí. Tu získal toľko peňazí, že si mohol kúpiť pár punčoch a pohodlné topánky. Peniaze mu ešte ostali a tak sa rozhodol, že sa opije. Keď sa potom opilý pokúšal nájsť cestu domov, uprostred jednej spadol a zaspal. Neskôr po ceste prechádzal voz a kočiš zbadal sedliaka ležať uprostred cesty. Vykrikoval na neho, aby sa uhol, inak mu prejde po nohách. Opitý sedliak sa prebudil a pozrel na svoje nohy, na ktorých mal ešte stále nové topánky a pančuchy , nespoznal ich a tak odpovedal: len smelo, to nie sú moje nohy!"

1 27.02.2019

Myslím, že nešťastný inkvizítor Boblig bol v predošlých komentároch už objasnený a charakterizovaný skutočne obsažne a k spokojnosti ďalších, ktorí komentáre ešte len napíšu. Mňa však v celom tom tragickom divadle ľudskej márnosti (žiadny diabol, len človek) oslovil svedok pravdy - Kryštof Lautner. Človek, ktorý ľudskú malosť, ktorej je film tak preplnený prevyšuje svojou cnosťou a duchovnou slobodou. Rozhodnutie, žiť v pravde = vystaviť sa súdu. V mnohých prípadoch, vlastne rozsudku smrti, ktoré sa v priebehu dejín len mierne odlišujú v spôsobe vykonania samotného rozsudku: bolehlav, kríž, hranica, šibenica...atď.
Rozmýšľam, čo robíme s ľuďmi, ktorí nájdu odvahu žiť v súlade s pravdou dnes, totiž súdy, ktoré spomínam stále prebiehajú...je pravdou, že už nikoho nenútime vypiť bolehlav, či zhorieť na hranici, avšak "súdne zasadnutia" prebiehajú v spoločnosti bez prestávky. Obvinený prichádza o členstvo v "osvietenej" a "humanistickej" kompánií. Kto vlastne je? Čo si o sebe myslí? Kto mu dal právo, hovoriť pravdu a nastavovať nám zrkadlo? Robí zo seba "boha"!! Výborné dielo v mnohých ohľadoch!!!

17 26.02.2019

"Kýros vraj poznal mená všetkých mužov vo svojej armáde, Alexander poznal mená svojich mužov a Lucius Scipio svojich; Cineas opakoval mená všetkých senátorov; Mithridatés z Pontu poznal všetky jazyky (22), ktorými sa v jeho ríši hovorilo; Grék Charmadas poznal obsah všetkých zväzkov v knižnici."
Historička Franics Yates Vás vo svojej pútavej knihe pozýva na zaujímavú rozpravu o umení pamäti - inými slovami Vám autorka poodhalí odpoveď na otázku, ako bolo možné, že veľa Grékov poznalo Ílias (16 000 veršov cca) naspamäť. Autorka systematicky a chronologicky postupuje od otcov umenia - Simonidés z Kea a Metrodóros zo Skepsy, pokračuje u Quintiliana a Cicera, ďalej Albert Veľký a Tomáš Akvinský a nakoniec neskorý stredovek s dominantnou Giordana Bruna. Myslím, že dielo obsiahneme z veľkej miery v tvrdení, že sa primárne sústredí na mnemotechnickú stratégiu pamäťových palácov založenú na imagináciách - svojho času nazývanú "loci". Pre záujemcov o praktickejší a jednoduchší návod k mnemotechnickým pomôckam, odporúčam knihu od Derrena Browna - Mágia a manipulácia mysli. Ak prehliadnete komerčný obsah a akýsi úsmevný okultizmus, nájdete v knihe kapitolu s mnohými pamäťovými technikami a učebnými metódami.

1 24.02.2019

V doslove (2015) Evy Beránkovej čítame: "spoveď falošného proroka" a "neskutočne ukecaný advokát topiaci sa vo vlastnej pýche a nikdy nepovolujúcich výčitkách svedomia", to je podľa môjho uváženia unáhlené a preexponované vyjadrenie, podobne ako expresívny opis spomínanej osoby na Camusovho Cudzinca: "slnečný román oslavujúci pohanskú nevinnosť tichého alžírskeho barbara".
Myslím, že Jean Baptiste Clemence nie je len falošný prorok a ukecaný Narkissos. V istom zmysle Clemence predstavuje bytostný monológ, ktorý už nezniesol ťarchu lží a ilúzií obklopujúcich jeho zovretú osobnosť. Ten dlhý a trýznivý hlad po čerstvom závane pravdy, po pravdivom "vyrozprávaní sa" odniesol anonymný, náhodný a sympatický svedok. Pohrávam sa s predstavou, že autor ponúka miesto anonymného poslucháča každému z nás a zároveň vidím v Clemencovi zrkadlo, v ktorom každý nájde kúsok seba. S dostatočnou mierou sebakritiky a pokory, snáď ani nie je možné sa nad Clemencom pohoršovať, a ak predsa len čitateľ odvracia zrak a chce Clemenca súdiť, tak možno len preto, že: "podozrieva Jeana, že hltal život plnými dúškami a bezstarostne spočíval v náručí šťasteny. Niečo také sa neodpúšťa. Kto nosí na čele pečať úspechu, dopálil by aj nebožtíka." Práve "súdom o druhých" venuje autor najdlhšie úvahy a domnievam sa, že povolania oboch hlavných "aktérov" nie sú deťmi náhody. Odmenou čitateľovi, ktorý vydrží počúvať Clemensov monológ až do konca bude akási spomienka s porozumením pre Clemensa, ktorého stretne v reálnom svete, a že ich tam nie je málo, stretnutie je pravdepodobné.

2 20.02.2019

Octavio Paz vo svojich esejach píše:

"Nie je možné kritizovať akúkoľvek báseň, každá je unikátna a dokonca aj preklad už báseň pozmeňuje."

S autorom súhlasím, pretože keď vzniká báseň, a my vyslovujeme nevysloviteľné pomocou symbolov a mystiky, vyhneme sa tak neplodnosti okamihu, kedy si básnik uvedomí nedostatočnosť bežných slov, no zároveň báseň zahaľujeme plášťom tajomna. Paz-ova tvorba je vyladená do krehkej rovnováhy, je citlivá no súčasne prekypuje symbolikou. Domnievam sa, že som veľa toho neodhalil, avšak i to málo ma dostatočne zasýtilo.

"Chcel spievať, spievať,
aby zabudol
na svoj pravý život lží
a spomínal
na svoj lživý život právd."

3 18.02.2019

Impeccable! V myšlienkach a pocitoch, ktoré vo mne ešte doznievajú, konštatujem, že toto dielko bezodkladne zaraďujem medzi to najlepšie, s čím som sa vo svete beletrie stretol, bárs tento svet nenavštevujem tak často, ako svet Apolónsky - svet svetla a rozumu. Ako tak prechádzam komentáre, utvrdzujem sa v presvedčení, že k hlbšiemu pochopeniu Cudzinca a súčasne doceneniu, musí byť čitateľ nositeľom istej skúsenosti, ktorá sa mi zdá kľúčová. Tým nechcem povedať, že bez nej všetko podstatné čitateľa obchádza, ale esenciálne posolstvo ostáva jeho očiam skryté. Tou skúsenosťou je nepríjemný zážitok, kedy si človek zažil "súdny proces" okolia, pričom obžaloba znela: Inakosť!

Meursault, v ktorom Camus odhaľuje "ťaživý pocit bytostného odcudzenia spoločnosti", nezaplakal na pohrebe svojej matky, na druhý deň šiel do kina a noc strávil v spoločnosti Marie - správal sa hrubo v rozpore s očakávaním iných! Odvaha ukázať spoločnosti svoju úprimnosť, strhnúť masky a utiecť do náručia slobody sa ukázala ako precenená a nepochopená. Následky pokryteckých, avšak "morálne a spoločensky" spôsobilých jedincov nenechali dlho na seba čakať a ponáhľajú sa bez spytovania svedomia vrhnúť kameňom, aby bol tento "cudzinec" navždy umlčaný a nestihol sa stať precedensom.

Celý súdny proces je bravúrna metafora, ktorá dokonale zrkadlí rozmer triviálnej frašky. Meursault nebol súdený za vraždu, Meursault sa dopustil: citového chladu, non-konvenčného správania, ateizmu, nemanželského sexu, ignorácie smútku, letargie a prílišnej uvedomelosti životných absurdít. Meursault je iný, je príliš úprimný a autentický. V tejto domnienke ma utvrdzuje v prvom rade nezmyselnosť súdneho procesu - napríklad úplná ľahostajnosť sudcov pri vypočúvaní svedkov, alebo obžaloba prokurátora, namierená na hrdinovu inakosť a nie zločin. Neplakal nad telom matky, ani na pohrebe, pil kávu a fajčil v dome smútku, nedržal smútok, zabával sa a randil...och dámy a páni, Antikrist! Iracionalita súdu taktiež pozabudla na fakt, že usmrtený vytiahol na vraha nôž, čo ostalo zabudnutým faktom a možno nádejou na únik k sebaobrane, to ale nebolo pre autora podstatné, ako vlastne celé súdne dianie. Keď spoločnosť súdi "cudzincov" nepozná milosť a nepýta sa na názor obžalovaného, či dokonca úprimné vyznanie.

Camus cítil tiež potrebu prezradiť čitateľovi svoj postoj k náboženstvu, ktorý zobrazil unikátne v dvoch situáciách: pri teatrálnom a nepríčetnom mávaní krucifixom nad jeho hlavou v podaní sudcu, ktoré slovne sprevádzal výčitkami a nepochopením nad tým, že sa obžalovaný odmieta utiekať k najvyššiemu a druhý krát, pri nanútenenej návšteve kňaza pred vykonaním rozsudku. V závere, možno odhaliť Camusovho Sizyfa v spokojnosti, ktorú Meursault pociťoval napriek absurdnosti a iracionalite svojej situácie.

7 15.02.2019

Byť či nebyť? To jediné stojí za úvahu, na tom jedinom záleží. Shakespearové slová, vyslovené Hamletom bezodkladne ožívajú v prvej rade esejí Camusa, v ktorej nachádzame prvky tak typické pre bytostné kontemplácie existencialistov: problematickosť bytia, rozporuplnosť, nerozhodnosť, tragickosť, paradox a autorom doplnená absurdnosť (nerozumnosť, iracionalita, nezmyselnosť).
Ako žiť s pocitom absurdna? Má sa človek zabiť, spáchať samovraždu alebo nie? Pre lepšie pochopenie autorových bytostných otázok, je vhodné brať zreteľ na dobové pozadie, kedy mladý Camus Sizyfa písal: masové vyvražďovanie, vojnové zločiny, holokaust, bezmocnosť a trpkosť druhej svetovej vojny. Bezúčelné, absurdné utrpenie. Ako a prečo žiť v tomto absurdne? Myslím, že na to sa snaží odpovedať autor v poslednej časti knihy, v samotnom Mýte o Sizyfovi. Situácia postavy klasickej mytológie je bezcieľna, márna a absurdná - nemá účel. Koniec je však optimistický, plný nádeje. Autor sa zameriava na Sizyfove prežívanie. Keď kameň opäť raz padá a Sizyfos sa vracia poň, cíti sa šťastný. Prečo? Pretože bohovia ho chceli zlomiť, potrestať, zotročiť, ponížiť a to sa im nepodarilo. Zotročili jeho telo, ale nie jeho ducha. Sizyfos ostáva slobodný, pretože si je vedomí absurdnosti tejto situácie a vďaka tomu má od toho odstup. Slobodný, reflexívny náhľad. Tento názor ma ponecháva samotného s otázkou, že pokiaľ je situácia skutočne absurdná, tak je moja sloboda celkom irelevantná, pretože nemá zmysel podobne ako moje šťastie.

4 13.02.2019

Ak sa táto knižka dostane do rúk spisovateľskej duši, už spoločnosťou ocenenej alebo zatiaľ v skrytosti tvoriacej pre potešenie svoje a blízkych, povie si: Orwell mi hovorí zo srdca. Objaviť sa hneď v prvej úvahe s názvom: Prečo píšem, vo všetkých štyroch bodoch, ktoré autor uvádza ako odpovede, znamenalo pre mňa bezprostredné pochopenie. Ďalšie myšlienky už boli blahodárne, pretože posilňovali vzťah vzájomných sympatií - Smrť obesením nenechá nikoho chladným, Úvaha nad žabou obecnou a jej finálna myšlienka: " Planéta Zem stále ešte obieha okolo Slnka a ani diktátori, ani byrokrati, bárs s týmto procesom nesúhlasia, nie sú schopní ho zastaviť." je ako to už býva u Orwella zvykom, originálne nadčasová, a Spoveď recenzenta kníh je až nietzsche-ovsky úprimná a poučná v slovách: "Dokiaľ nemáte ku knihám nejaký profesionálny vzťah, neprídete na to, aké zlé väčšinou sú. Vo viac ako deviatich prípadoch z desiatich, by objektívna kritika znela: Táto kniha nemá žiadnu hodnotu." Vyjadril som sa len veľmi parciálne, a všetky eseje v tejto zbierke nesú svoje posolstvo a verím, že aj tie politické, ktoré mňa však osloviť nedokážu. Ak narazíte na túto knihu, vezmite si ju.

3 10.02.2019

Ach hetéry, kňažky "lásky", ani vy ste sa neubránili profesijnej dekadencii a dnes už Vás sotva možno nazvať kultivované spoločníčky. Dokonale zrkadlíte evolúciu (involúciu) doby a predstava tanca, spevu, hry na cimbal či lýru, filozofickú dišputu alebo literárnu kritiku v dnešných nevestincoch je predstavou tragicko-humornou. Podobne sa nám vysmieva predstava, že by našiel dnešný politik na tomto mieste okrem pohlavných diagnóz, ušľachtilú manželku - ako sa to pošťastilo Periklovy a práve aténskeho politika spomína hetéra Tháis, keď objasňuje nechápavému Euthydémovi, akou chybou je, uprednostniť filozofiu pred jej láskou.
"Si ty ale blázon, Euthydémos, veď ani nevieš, čo je zač, ten sofista, ktorý sa tvári tak neprístupne a prednáša Vám tie svoje obdivované preslovy! Celé jeho učenie, to sú len frázy a dym prázdnych slov, jeho jediným cieľom je ťahať z neskúsených mladých ľudí peniaze, ty hlupáčik. Len si zrovnaj hetéru Aspasiu a sofistu Sokratesa* a uváž, kto z nich vychoval lepších mužov: zistíš, že jej žiakom bol Perikles a Sokratovým zradca Krítias."

*pokiaľ ma pamäť a zdroj neklame, Sokrates bol nepriateľ sofistov a mal sa k nim asi ako Kristus k zákonníkom a farizejom

1 08.02.2019

Pre ne-básnika je Luk a lýra veľké sústo a preplávať bohaté more postrehov k umeniu poetickému, z ktorých autor jemne rozvíja myšlienky spoločensky ladené, je nad moje racionalitou ochromené vnímanie. Sprevádzal ma neutíchajúci pocit, že toto je kniha básnika, úprimné odhalenie jeho ideálov tvorby a jeho vyznanie k básni ako k nejakej múze, ktorá sa mu dala spoznať. Ak sa však básnik rozhodne povedať niečo inak než jazykom lyriky, predstavujem si to tak, ako to povedal Paz v týchto essays. Snáď každá veta je štylisticky dokonalá, jemná a krehká, avšak zároveň mnohokrát kritická. Umenie paradoxu, bravúrne zvládnuté básnikom. Už teraz tuším, že sa k tejto knihe ešte vrátim, ale až vtedy, keď život dostatočne zatočí s mojimi pozitivistickými paradigmami.

"Je teda možná filozofia bez slov? Symboly sú tiež jazykom, dokonca aj tie najabstraktnejšie a najčistejšie ako symboly logiky a matematiky. Avšak znaky musia byť vysvetlené a tie nejde urobiť inak, než jazykom. Ale predstavme si nemožné: filozofiu, ktorá vládne symbolickým alebo matematickým jazykom, bez ohľadu na slová. Človek so svojimi problémami - základná téma každej filozofie - by v nej nenašiel miesto. Človek je neoddeliteľný od slov. Bez nich je nepostihnuteľný. Človek je bytosť zo slov."

"Slovo je mostom, ktorým sa človek snaží prekonať vzdialenosť, ktorá ho oddeľuje od vonkajšej skutočnosti."

"Atómová zbraň. Už len jej existencia je faktom, pred ktorým sa doslova rozplýva myšlienka pokroku, nech už máme na mysli pozvoľný vývin či revolučný skok."

1 07.02.2019

V predošlej tvorbe môžeme Ericha Fromma vnímať z pozície popularizátora tematiky nevedomia zrozumiteľnou a o kultúrny aspekt obohatenou teóriou, ktorá nachádzala inšpiráciu prevažne v ľudskej patológii - tzn. nekrofília, malígna/benígna agresia, deštruktívne správanie etc., inými slovami, nazerali sme na spoločnosť očami psychoanalytika. V zbierke zväčša nepublikovaných pozostalostí, skĺbených dokopy blízkym Rainerom Funkom pod názvom Umenie počúvať sa stáva témou in medias res samotná psychoanalýza ako terapeutický proces. Fromm chce predstaviť terapeutickú prax psychoanalýzy s najväčšou možnou mierou autenticity a preto nemôže obísť osobnosť jej zakladateľa.
Carl Gustav raz povedal: "Som rád, že som Jung a nie jungián", odvážne sa domnievam, že k životu opätovne prebudený Darwin by adresoval podobné slová neodarwinistom a konečne, uvažujem, čo by povedal Sigmund Freud na cesty psychoanalýzy druhou polovicou 20. storočia. Medzi riadkami, ale aj v riadkoch nachádzame ašpiráciu autora, argumentovať proti sexuálno-infantilnej obmedzenosti Freuda a rannej psychodynamiky. Preniknúť hlbšie k zmyslu psychoanalýzy znamená, odložiť libido a patológiu smerujúcu ku komplexom, znamená to objaviť jej esenciálnu axiómu, ktorú príslovečne vyjadril Fromm nasledovne: "Čo je cieľom psychoanalýzy? Je to veľmi jednoduchá otázka a myslím, že je na ňu veľmi jednoduchá odpoveď. Poznať samého seba." Aký zmysel prináša vyššia miera sebapoznania, snaha spoznať nepoznané? Autor: "Čím lepšie sa poznáme, tým sú naše rozhodnutia správnejšie. Čím menej sa poznáme, tým zmätenejšie rozhodnutia robíme." Fromm nepochybne vníma psychoanalýzu ako veľkú výzvu k sebapoznaniu, ktorú v nej videl aj samotný Freud či mystický Jung. Odhaľovať skryté nevedomie alebo tieň, je tým istým zámerom vyjadreným inak. Nezostávajme sami sebe nepoznaní.

2 06.02.2019