MatejHrbolta komentáře u knih
Tajovského realistické zobrazenie tradičného dedinského archetypu, ktorého reprezentantmi sa stali starí rodičia, ktorých dobrosrdečnosť, no najmä pracovitosť viedla "Do konca" až za hrob.
Opis slovenskej mentality 19. storočia na 64 stranách, spoločne so spoločenskými neduhmi, v súčasnej spoločnosti vždy a znova aktuálnymi. Dielo patriace takpovediac k národnému archetypu.
Voľné pokračovanie románu "Ornament" (1991), v ktorom Šikula prezentuje osud hlavnej postavy Mateja Hóza, dobrého a kresťansky založeného človeka, ktorý sa však svojim étosom vymykal z priemeru vtedajšieho politického a ideologického zriadenia, čo mu dávajú najavo nie len členovia ŠTB a pracovného kolektívu, ale i vlastná rodina, kvôli čomu je Matej vystavený konfrontácii s vlastnou minulosťou.
V dejovej línii sa niekoľkokrát pripomína i anabáza spolubývania s Jožom Patúcom (ešte z románu "Ornament"), kňazom na úteku, ktorého osud sa na konci románu …..Záver
nechám už na samotného čitateľa.
Autor sa pokúša nadviazať na svetovú tradíciu francúzskych symbolistov, avšak v 80. rokoch 20. storočia a s postupmi, ktoré pripomínajú Rimbauda (najmä snahou rozrušenia všetkých zmyslov a vnemov) neprináša nič nové a svetoborné.
Literárne delírium ruskej (sovietskej) spoločnosti ako sa patrí.
Drsná románová výpoveď o dobovom vnímaní žien v zdanlivo harmonickom a idylicky pôsobiacom Rakúskom vidieku.
(SPOILER) Prvá novela - "Nešťastie bez želaní" , nesie autobiografické prvky, autor v nej opisuje život svojej matky slovinského pôvodu, krátko po jej vynútenej samovražde, v dôsledku psychického ochorenia.
Druhá novela - "Ľaváčka", je venovaná životu prekladateľky - Marianny, ktorá sa snaží, mimo svojej prekladateľskej profesie, nájsť životné šťastie, ktoré v manželstve s obchodným zástupcom, ktorý cestuje po svete, nenachádza.
Obe novely spája téma emapncipácie a boj o slobodnú individualitu ženských protagonistiek.
Je pravdou, že každý režim tendenčne oslavuje, prekrúca ba až si upravuje podobu historických reálií , ale tento autor to povýšil až na úroveň ad absurdum. Preto som sa rozhodol tomuto "autorovi" neudeliť ani tú jednu červenú hviezdu. Aké symbolické.
Stručne, avšak stále nadčasovo podaná výpoveď Gavlovičovej Valašskej školy.
Je až neuveriteľné, že dobová moc (v kontexte s dobovou cenzúrou našťastie) prehliadla tak dekadentný, avšak pravdivý autobiografický ( a nie len autobiografický) román svojej doby, ktorého odkaz a myšlienky sú dodnes aktuálne.
No ja neviem. Otčenášov nápad napísať dielo s využitím alternatívnych dejín bol kreatívny, ale realizácia je v tomto prípade slabšia.
Kľúčová zbierka, ktorá stanovila smerovanie slovenskej poézie po roku 89, hoci bola vydaná ešte v roku 1985.
V slovenskej poézii nadpriemerný debut mladej autorky, ktorý priaznivo prijala i literárna kritika. Autorka prepája chronotop stredoveku so súčasnosťou, v čom silne pripomína poéziu Osamelých bežcov, konkrétne Ivana Štrpku. K tomu pridáva zjavnú inšpiráciu legendou Potkaniara z Hamelnu, tak často sa v tvorbe rôznych autorov objavujúceho.
V knihe sa azda najreprezentatívnejšie prejavuje súčasné smerovanie poetiky Michala Hvoreckého založenej na rozkole medzi publicistikou a ambíciou napísať jedinečné a originálne literárne dielo. Hvorecký je skvelý publicista, čo viac menej prejavuje aj v tejto knihe, avšak problémom Trola je, že sa knihou autor snaží vypovedať tak široké spektrum motívov, ktoré v konečnom dôsledku pôsobia na dej kontraproduktívne a rušivo, čím zrážajú celkovú kvalitu deja a knihy celkovo.
Zaujímavý počin slovenskej literárnej scény, v ktorom sa manifestujú variácie prežívania Vianoc so žánrovou rôznorodosťou (rozprávania, rozprávka ba aj sci-fi poviedka), to všetko na tému Vianoc.
Mňa osobne kniha vrátila do detských čias, kedy som si ešte dokázal vychutnať rýdzu a vtedy aj naivnú atmosféru Vianoc.
Šrankovo opus magnum a zároveň autorova habilitačná práca predstavuje jediné akademické súhrné dielo na Slovensku, ktoré sa zaoberá slovenskou literárnou poéziou po roku 1989.
Jedna z mála kníh, po ktorej prečítaní som vyronil slzu, a to nie som slabá povaha.
Kniha, ktorú je možné prečítať stokrát a interpretovať na sto spôsobov.
Ten, kto pozná Vilikovského, pochopí...
Priznám sa, že spočiatku som ku knihe pristupoval pomerne skepticky, z dôvodu pre mňa atypického a drsného jazyka, avšak vzápätí som si uvedomil, že jazyk patrí k toposu, v ktorom sa odohráva dej, nehovoriac o komike, ktorú funkčné použitie pejoratív, hanlivých výrazov a invektív samovoľne vyvolávajú.
Spoločne s publikáciou - Dejiny staršej slovenskej literatúry z roku 1958 najlepšia publikácia k dejinám staršej slovenskej literatúry. Odporúčam všetkým poslucháčom staršej slovenskej literatúry na vysokých školách.