Macvosik komentáře u knih

Richard III stojí a padá na ústrednom charaktere, ktorým je Richard III, resp. "preoblečená" stredoveká postava Neresť. Shakespeare tu tak prepája archetypové stredoveké divadlo s renesančným individualizmom a smiechovú ľudovú kultúru s vysokou politikou plnou manipulácií a cností (či skôr hrou na cnosti). Už tu Shakespeare vytvára odvážny žánrový mix a búra hranice. Všetky ostatné postavy sú len figúrkami v tejto one man show - nedôležité, slúžiace pre tvorbu charakteru. S množstvom mien a s ich plytkosťou som aj preto nemal problém. Mimochodom, dosť pomôže prečítať si predchádzajúce tri časti tejto tetralógie (Henrich VI 1-3), ale naozaj to nie je potrebné - sústreďte sa len na Richarda. Zážitku z čítania to však len prospeje - najmä pohľad na zničenú Margarétu je krásnym zadosťučinením.

Kľúčovým prvkom úspechu tejto hry je najmä Richardova komunikácia s divákmi a jeho sarkastický, často až sebareflexívny humor. Richard je všetko len nie hlupák. Je to výrazná individualita, "machiavel", zdatný rétor a vojak a do istej miery self-made man. Jeho obľúbenosť vyplýva z prekvapivosti s akou sa tento opovrhovaný mrzák dostáva k moci. Človek mu práve vďaka jeho handicapu a outsiderstvu, ktorý si navyše on sám uvedomuje a nielenže ho využíva vo svoj prospech, ale si z neho dokáže robiť žarty, musí fandiť. Richard je skrátka čistokrvný politik, ktorý by mal dnes na ružiach ustlané a je naozaj úžasné ako moderne a živo pôsobí. Je ako kúzelník, ktorý postavám i divákom dopredu povie, že vás oklame a hneď vzápätí s otvorenými ústami všetci sledujeme, že nás naozaj oklamal. Jeho poľudštenie, až poníženie tu azda má fungovať aj ako reakcia na Marlowovho titanského Tamerlána a ak si ho človek porovná s charaktermi jeho súputníkov, je to rovnaký zázrak ako keby sa v hlbokom praveku objavil muž s kufríkom.

Súčasne tu Shakespeare rozvíja svoje slovné majstrovstvo. Ukážkové je hlavne Richardovo úspešné flirtovanie a celkovo je toto dielo plné slovných hier, rétorických obratov a slovných dvojzmyslov, ktoré sú o to krajšie, že z nich cítiť humor, iróniu a demaskovanie pokrytectva. Akoby bola celá hra o maskách, ktoré si nasadzujeme a ktorým prispôsobujeme svoju reč, o ich neustálom strhávaní a pomrkávaní, ktoré búra hranice medzi hercom a skutočnou osobou, hercom a divákom. Už tu sa tak začína zjavovať Shakespearovo ústredné heslo: Celý svet je jedno veľké javisko a my všetci sme len herci v ňom.

A aj pre túto ľahkosť a zároveň hĺbku, klamlivú podmanivosť, ktorá je zároveň najpravdivejšou pravdou, filozofické zdôrazňovanie performativity ľudského života Shakespeara zbožňujem. Aj preto - v rámci celej osemdielnej série - radím Richarda III na druhé miesto hneď za Richarda II.

Videné:
Divadlo: 1x
Film: V kruhu koruny II: Richard III (2016), Richard III (1995)

Je až prekvapivé ako veľmi sa Shakespeare posunul od prvej časti. Výsledkom je hra, ktorá natrvalo zmenila náš pohľad na stredovek (v dobrom aj v zlom slova-zmysle) a ktorá tvorí extrémne vplyvný kánon. Všetky tie Hry o tróny a Zaklínači plní brutality, politických machinácií, prekvapivých zrád, prízemnej "luzy" a vrážd hlavných postáv, majú svoj predobraz práve tu (G.R.R. Martin sa tým ani netají). Vskutku čas, kedy je človek človeku vlkom. Shakespeare tu konečne začína uplatňovať svoj humor (scény "zázraku" a prízemných rečí vzbúrencov), pričom sa tu spolu s tým ozýva niečo z ľudovej, až akejsi senecovskej brutality, ktorá sa ešte výraznejšie prejavila v Titovi Andronicovi. Ľudová kultúra sa tu stretla s dvorskou vážnosťou. Výsledok je mrazivý a táto dvojdomosť sa prekrásne a plynulo pretne v charaktere Richarda III.

Výborná je tu však najmä ústredná kráľovská dvojica. Henrich VI tu pripomína Richarda II na konci vlády - na jednej strane slaboch, ktorý nedorástol do kráľovskej funkcie, na strane druhej "svätý človek", ktorý by sa skôr uplatnil ako mních a ktorý vyvoláva ľútosť i hnev. Príčinou je najmä zbožštený obraz jeho otca, ktorý ho doslova utláča nenaplniteľnými očakávaniami a znemožňuje mu dýchať, ako aj množstvo poručníkov, ktorí mu bránia dospieť - byť samostatným, zodpovedným a silným. Henrich VI tak akoby nevedome zvolil úhybný manéver na záchranu svojej psychiky - rozhodol sa spod tohto útlaku vymaniť tým, že bude konať opak a obracia sa do seba - k zbožnému a zmierlivému, ale pasívnemu a introvertnému asketizmu. Žiaľ, doba si žiadala iného vládcu. Podobne rozporuplná je aj Margaréta, ktorá sa kráľovnou stala prostredníctvom Suffolkových machinácií. Je veľmi jednoduché ju nenávidieť, avšak ani ona sa neocitla v závideniahodnej pozícii. Pri svojom slabom a pasívnom manželovi, na ktorého si šľachta neustále dovoľuje a ovláda ho, sa musí snažiť byť aktívna a tvrdá. Neuvedomuje si však, že práve prostredníctvom tohto správania smeruje Anglicko, kedysi veľmoc, do zničujúcej vojny a pre svojho manžela nie je oporou - je len ďalším manipulatívnym mocibažníkom. A aj z nej sa ozýva legitímna požiadavka. Jednak ochrana kráľovského majestátu a rodu Lancasterovcov, ale aj ochrana vlastnej rodiny. Jej tvrdosť je tvrdosťou matky, ktorá pre ochranu nárokov svojho syna a svojho milovaného (Suffolka) obetuje pokojne aj celé kráľovstvo. Naozaj toxická kombinácia.

A v neposlednom rade sa tu prejavili aj Shakespearove básnické kvality - záverečné lúčenie Suffolka a Margaréty už dosahuje silu Rómea a Júlie a možno je aj zaujímavejšie, keďže sa odohráva medzi dvoma hlavnými antagonistami, ktorí sa tu konečne prejavujú vo svojej ľudskej podobe a v prekvapivej krehkosti. Na rozdiel od prvého dielu sa čudujem, že druhá časť Henricha VI nebýva častejšie na divadelných doskách, ide podľa mňa o jednu z dramaticky najúčinnejších a divácky najprívetivejších Shakespearových (nielen) historických hier. Ja osobne tento diel radím do prvej trojky hneď za Richarda II a Richarda III.

Videné adaptácie:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (1 + 2 diel)

08.03.2022

Henrich VI je spomedzi celej trilógie azda najmenej básnický, a čo je ešte horšie, aj najmenej dramatický. Absentuje tu démonická Margaréta aj Richard III, súboj dvoch nárokov na trón sa tu ešte len rozvíja, slovné prestrelky plné siláckych rečí nepôsobia očarujúco, skôr ťažkopádne a arcizloduchom je tu neživotná Jana z Arku, záporná postava bez akýchkoľvek vlastností. Tam kde Margaréta odpudzuje a Richard III démonicky baví, Jana z Arku proste len je, a to preto aby plnila funkciu v príbehu. Asi nikde inde v Shakespearovi nebola propaganda taká nudná a splošťujúca.

Nedramatickosť hry (o čom svedčí aj veľmi nízky počet inscenácií) a absencia skutočne podmanivých a hlboko rozporuplných charakterov je tu nahrádzaná epikou, predovšetkým množstvom bitiek a rôznych vojnových kotrmelcov, kedy sa šťastie prikláňa raz na jednu, raz na druhú stranu. Vo väčšej miere tu absentuje aj povestný Shakespearov humor, ktorý dokázal pozdvihnúť ostatné, menej dramatické historické hry (Henricha IV a Henricha V). A ani Shakespeare-básnik a Shakespeare-mysliteľ ešte z rukavice nevytriasol svoje najväčšie tromfy - "kozmické", prekvapivé metafory, eseje, slovné hry a dvojzmysly.

Pre mňa osobne ide o extrémne dlhú a zbytočnú expozíciu do deja, ktorý začína dostávať naozajstné dramatické a básnické kontúry až vo výbornej druhej časti. Bezpochyby jedna z najhorších Shakespearových hier vôbec (a za mňa najhoršia spomedzi celej osemdielnej série), čo však znamená, že je to stále lepšie, než väčšina dobových hier. Keby to napísal Thomas Kyd prihodím pokojne jednu-dve hviezdy.

Videné adaptácie
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (1. diel)

08.03.2022

Nie sú to žiadne systematické a ani obsiahle dejiny divadla, avšak to napovedá už samotný názov. Na 118 stranách to ani nie je možné. Autor tu využíva dnes už trochu zastaraný historický prístup spočívajúci vo vyzdvihovaní výnimočných osobností a udalostí. K tomu treba prirátať aj ozveny z čias komunizmu, kedy autor síce nazerá na reálny socializmus kriticky, ale stále využíva vtedajšiu hantírku, metódu (napr. marxistický pohľad na stredovek a feudalizmus) i pohľad na svet (progresívnosť ako najdôležitejšia cnosť). Niežeby to vo výsledku až tak veľmi vadilo, je to predsa len voľba legitímnej metodiky.

Predovšetkým je však táto kniha nedostatočná na úrovni popisu dejín divadla od počiatkov až po 18. storočie (s. 6 - 53). Tam je to až príliš heslovité a skratkovité. Zaujímavé sú skôr dejiny svetového divadla posledných dvoch storočí, čiže cca 1800 - 1960 (s. 54 - 102), ktorým sa autor venuje omnoho podrobnejšie. Väčší priestor tu venuje aj rôznym režijným a hereckým technikám, scénografom, avantgardám a ďalším podrobnostiam a ukazuje tak divadlo ako skutočne syntetické umenie. Mierny problém som mal aj s kapitolou venovanou slovenskému divadlu, ktorá sa v určitých pasážach mení na súhrnné zoznamy mien.

Vhodné ako ten najúvodnejší úvod do divadla, ako akási obsiahlejšia a fundovanejšia Wikipedia, z ktorej sa však treba odraziť do väčších hĺbok. Zároveň sa však táto kniha ani nehrá na to, že by jej išlo o niečo viac. Z tohto hľadiska tak viac-menej plní svoj účel.

01.03.2022

Samozrejme, veľa robí aj to, že po Podivnom počasí v Tokiu tu už chýba ten moment prekvapenia (poviedková forma, vytváranie atmosféry všedného podivna, lyrické finesy, neschopnosť komunikáce, opustenosť atď.). Zdá sa mi však, že aj ten lyrický moment bol akosi utlmený v prospech väčšieho náznaku, nedohovorenosti a otvorenosti. Tu už začínam čiastočne rozumieť prečo býva Kawakamiová radená medzi autorky experimentálne ladenej prózy. Ozýva sa niečo z haiku, niečo z nó. Cítim tu Jasudžira Ozua aj Jasunariho Kawabatu. Tak prečo sa mi to páčilo menej ako jej prvotina?

Nedostatok citovej zaangažovanosti možno u mňa spôsobila len banalita - vek postáv. Na stratenosti Cukiko a profesora bolo niečo dojímavo krásne. Stratenosť 20-30 ročných ľudí je predsa len sociologické klišé. Nerozumel som ani priepasti medzi Takeom a Hitomi, ktorú tentokrát netvorila dekáda a komplikovaná minulosť. Uvedomujem si pritom, že práve to bol cieľ. Uvedomujem si, že Kawakamiová sa snažila vysunúť do popredia práve tie prchavé, neuchopiteľné, až tajomné momenty, kedy sa všetko zrúti a my netušíme prečo. Tá komunikačná bariéra, ktorá vždy visí medzi dvomi bytosťami, akokoľvek blízkymi. To akési tajomné miesto v druhom, ktoré sa môže pretvoriť na priepasť. Nepochybne je o tom zaujímavé premýšľať ako o koncepte, ale čítanie bolo niekedy rovnako zúfalé ako opisovaný vzťah. V tom mlčaní a neschopnosti poňať svet druhého, to zúfalé nafukovanie sa emócií do vyprázdneného priestoru s cieľom zachytiť sa na druhom, bolo zvláštne nenapĺňajúce.

Takto som sa postupom času čoraz viac upínal na Nakana a Masajo, pretože s ich vzťahmi, akokoľvek komplikovanými a neuspokojivými som aspoň mohol spolucítiť. A celý čas ma vpred tiahlo prostredie samotného starinárstva, ktoré vďaka Kawakamiovej fetišistickému zameraniu sa na detaily a japonské reálie malo takú jemne zvláštnu auru.

Zostalo to teda kdesi na pol ceste.

2 15.02.2022

Spravedlnost je bezpochyby najlepšia a najplnšia z preložených kníh Michaela Sandela. Sandel je tu stále verný svojej tradícii vedenia polemiky a obhajoby občianskych cností a zamerania sa na vec, inštitúciu, činnosť (atď.) samotnú, na jej osobitú hodnotu. Poukazuje napríklad na to, že v prípade pozitívnej diskriminácie sa nevyhneme otázkam o povahe dobrého života, či dobrého chodu inštitúcií, ako sú univerzity a zároveň aj otázkam cností a hodnôt. Čiže neodchyľuje sa tu od svojho typického (neo)aristotelizmu. Konfrontáciou s rôznymi ďalšími vplyvnými etickými teóriami prehlbuje aj "výklad" svojej filozofie a dostáva sa až k akejsi ontologickej podstate, ktorú môžeme nazvať naratívnym spôsobom chápania ľudského života. Tu vychádza, samozrejme, z MacIntyra.

Sandel však nie je ani tak platónska, či aristotelovská postava. Nie je tvorcom komplikovaných metafyzík. Je skôr figúrou, ktorá systematickou konfrontáciou rôznych filozofií, ich protirečení, nedôsledností, extrémností a poukazom na určité hľadisko, z ktorého sa následne odráža, pripomína viac Sokrata a možno úplne najviac zo všetkých Sofokla. Sandel tu akoby zdôrazňuje bytostnú a zároveň pozitívnu tragickosť ľudského života. Našu neschopnosť utvoriť si úplne dokonalé, autonómne a neutrálne jednotiace hľadisko (tak ako sa o to pokúšal Kreón, alebo rôzne kategorické doktríny), z ktorého následne môžeme "pohnúť zemou", obrniť sa v ňom pred príchodom tragických udalostí a poukazoval skôr na to, že toto potláčanie problémov žiadny problém nevyrieši - len ho ignoruje. A práve preto sa musíme opäť vrhnúť do víru občianskeho života, ktorý je bytostne konfliktný, ale pri správnom uhle pohľadu a pri správnom nastavení cností, ktoré by spoločnosť propagovala, nejde o nič zlé, skôr naopak. Pretože obvykle tie najdôležitejšie, najbytostnejšie problémy nikdy nezmiznú, keď ich budeme ignorovať, keď budeme neutrálni, keď odhliadneme od problémov morálky, cností a konfliktu svetonázorov. Je to presne naopak, pretože pri ich obchádzaní potom prepuknú s fanatickým zápalom. Tieto konflikty sa dajú riešiť len konfrontáciou, vypočutím, diskusiou.

Dnes vidíme skôr opak. Potrebujeme skrátka spoločnosť, ktorá nás jednak na tieto konflikty pripraví, umožní nám o nich diskutovať a zároveň zabráni ich prerasteniu do animozít. A Sandel ukazuje, vlastne nie - stelesňuje - ako na to. Stelesňuje to, že táto diskusia o morálke a cnostiach vlastne môže byť aj hravá, naplňujúca, podnetná a kultivovaná činnosť a nie džihád či nechutná krčmová prekrikovačka. Sám Sandel je tak akýmsi Sokratom svojej vlastne filozofie. Bravo.

08.02.2022

Pre mňa rozhodne najlepšia zo všetkých Shakespearových historických hier a jedna z najlepších Shakespearových hier vôbec. Uzatvára sa tu to prvé prevratné, básnicky bombastické obdobie Shakespearovho života, kam patrí napríklad Rómeo a Júlia a Sen noci svätojánskej. Richard II používa podobne prepiate básnické postupy, plné monumentálnych metafor, ktoré akoby chceli obsiahnuť celý kozmos a ktoré stoja predovšetkým na expresívnej práci s jazykom. Richardova reč na Waleskom pobreží postupne graduje čo do melanchólie, tak aj do moci básnických obrazov a zhŕňa do seba celú Shakesperovu filozofiu dejín. Ponúka obrazy a metafory, ktoré sa ešte dnes používajú pri opisoch Britskej monarchie (pozri napríklad sériu Koruna):

"(...) V kruhu koruny,
čo obopína spánky vladára,
vždy sídli smrť - lež sedí tam aj šašo
čo vysmieva sa z kráľovského stavu:"

Richardov prerod zo sebavedomého "poloboha" na človeka z mäsa a kostí, ktorého rozomlelo súkolie dejín, a ktorého smrť odštartovala krvavé obdobie anglickej histórie je výstižnou ukážkou toho, ako sa kyvadlo dejín vymaňuje z harmónie, ako sa planéty vychyľujú z obežných dráh a ako nastáva čas, v ktorom zostane len žravosť, ktorá sa napokon sama požerie. Aj pre túto osudovosť, ktorá, spolu s Richardovými slovami vyslovenými na pokraji šialenstva - tým pripomínajú veštby z orákula -, chŕli proroctvá a vťahuje do seba "vykĺbený čas" Vojny ruží, získava hra takú masívnu obraznú silu. Nádherná je však aj Carlislova odpoveď:

"Nič horšie v boji nepríde, len smrť.
Kto v boji zomrie, smrťou ničí smrť,
kto z konca strach má, chce mu podľahnúť."

Ako píše Kozel, výborné je to tiež ako charakterová štúdia o premene dvoch panovníkov (bývalého a budúceho), aj ako dramatický príbeh o politických machináciách. To znamená, že Shakespeare sa tu už spúšťa dovnútra jednotlivých individuálnych charakterov, ktoré tak už nie sú len "typmi" (tak ako je Richard III stredovekou Neresťou), neplnia "len" funkcie v príbehu, či symbolické funkcie. Nuž a v neposlednom rade sa už tu začína rozbiehať (pravdepodobne pod vplyvom Montaigna) Shakespearovo esejistické písanie:

"Zrak smútku, oslepený slzami,
na mnohé javy delí jednu vec,
tak ako perspektíva splýva v chaos,
keď na ňu spredu hľadíme, no zboku
rozličný má tvar..."

Richard II tak podľa mňa stojí presne na tej úchvatnej hranici medzi raným a neskorým Shakespearom, integruje v sebe všetko to, čo mám na Shakespearovi rád a aj preto ju považujem za jednu z jeho najúplnejších hier. (Prečítané v preklade Jozefa Kota)

Videné:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny: Richard II

1 02.02.2022

Pre mňa jedno z kľúčových diel na tému "čas sviatkov". To, čo si mnohí neuvedomujú je, že tento špecifický modus prežívania skutočnosti mizne. Sviatok je v tomto zmysle-slova vystúpením nad každodenný modus, profánny čas ak chcete, či nad život prežitý prácou - a to sa týka skutočne akejkoľvek práce (práce na sebe, práce v domácnosti). Nejde tu len o oddych a o "kratochvíle", ale o skutočné vypojenie sa z uvažovania o problémoch "profánneho sveta" a oddanie sa inému rytmu, ktorý pramení z cyklického uvažovania o svete. Za akúsi sekularizovanú obdobu toho by sa azda dali považovať festivaly, avšak ani tie nie sú dokonalou náhradou za odovzdanie svojej mysle do rúk niečoho, čo nás ďaleko presahuje (a nemusí ísť nutne o kresťanského Boha, ale o akékoľvek sacrum), a tým pádom aj dostáva od nás samých. Pre mňa osobne ideálny liek na "vyhorenú spoločnosť".

1 01.02.2022

Rozumiem obvineniam z plytkosti a z ne-epickosti, avšak mne osobne sa čoraz viac páči ako to "rozverne" a s úškrnom priznáva svoje pulpové korene, ako sa to neberie príliš vážne a ako sa to pomaly, po drobných epizódkach hýbe dopredu. Žiadne hrdinské bitky, žiadne grandiózne scenérie, žiadna osudovosť, ale dialógy, v ktorých sa vyjavujú politické a vzťahové inklinácie, ako aj budujú konšpirácie a tajomstvá. Celé je to postavené na dialógových zhusteniach deja, čím tá kniha pripomína divadelnú hru, a to mám rád. A zároveň sa Sapkowski čoraz viac zlepšuje v opisoch určitej atmosféry či rozrušených psychických stavov. Nehovorím, že je v tom majster, ale medzi slepými je aspoň jednooký. Stále platí, že Sapkowského pohľad na svet mi je cudzí a tak trochu cudzí je mi už dnes aj žáner fantasy. Ale nevadí. Predpokladám, že ďalšie časti sa už rozbehnú trochu odlišným tempom a aj preto som si túto štvrtú hviezdičku (ako poďakovanie za celú ságu) ušetril práve pre túto časť.

7 31.01.2022

Vždy ma fascinovalo ako sa Henrich V. stáva projekčným plátnom, na ktoré si interpreti projektujú vlastné túžby, sny a filozofie. Od Olivierovho propagandistického volania do boja proti nacizmu, až po pacifistickú agitku kritizujúcu vojny, stredovekú rytiersku česť i "veľkú politiku" v Michôdovom Kráľovi. Domnievam sa, že to umožňuje už samotná hra. Shakespeare akoby sa tu dôsledne vyhýbal jednoznačnosti a svoju hru koncipuje na pomedzí komédie a tragédie, na pomedzí adorácie a kritiky vojnového ťaženia i samotného Henricha, na pomedzí konfrontácie viacerých pohľadov (od "kamarátov z mokrej štvrte", cez obyčajných vojakov a šľachticov, až po Henricha a chórus). A do toho všetkého vpúšťa Shakespeare do hry až prekvapivé množstvo anti-iluzívnosti v podobe odkazov na samotné divadlo. Akoby tu boli dôležité skôr väzby medzi rôznymi stranami, než strany samotné. Akoby tá hra nemala pevné jadro. Akoby sa nedokázala niekde ukotviť.

Toto klamanie telom tu podľa mňa vyplýva zo Shakespearovho postavenia uprostred interregna. Staré poriadky sa narúšali, stredovek a katolicizmus ešte neboli - určite nie na dedinách - až také vzdialené, barok sa už pomaly hlásil o slovo a do toho vrcholila "alžbetínska" renesancia. A platí to aj pre Henrichovu dobu a blížiacu sa Vojnu ruží. Henrichov príbeh akoby bol len nádychom medzi nemilosrdným bojom Lancasterovcov a Yorkovcov. Nádychom, ktorý Anglicko aspoň na chvíľu oslobodil od krvavých občianskych vojen. Avšak stále platí, že ide o krehký nádych a nič tu nestojí pevne, nič nie je isté. Shakespearove dejiny sú aj preto dejinami, v ktorých je dobro a zlo vždy tak trochu relatívne. "Vykĺbený čas", v ktorom sa kyvadlo vytlačené na jednu stranu vracia späť a pritom drví ľudské životy, si vyžaduje často skôr realistické než idealistické rozhodnutia, pretože v takejto situácii nedokážeme projektovať dosah našich činov a pri projekcii nám zostáva len "hamletovský skok". Žiadne naše rozhodnutie pravdepodobne nebude pekné, ani vznešené, skôr bude vždy smutné, krvavé.

A aj preto je Shakespearova hra taká úplná. Stojí uprostred dejín tak, že z nej nasáva rôzne impulzy a uvedomuje si bytostnú nestálosť veľkej politiky. So všetkými tými ideálmi o kráľoch, o cti a o rytierskosti - ktoré narúša Pistol s jeho kumpánmi - je a aj nie je proti-stredoveká. Oproti nej tak obe spomenuté adaptácie - protipóly - pôsobia zjednodušujúco, akoby z nej vždy ukrajovali len určitú časť v prospech jednotlivých ideálov, ktoré do seba dokázal Shakespeare zahrnúť. Aj preto Henrichovi V patrí pomyselné štvrté miesto v mojom minirebríčku shakespearových historických hier.

Videné:
Divadlo: -
Film: Henrich V (1944), Henrich V (1989), V kruhu koruny: Henrich V (2012), Kráľ (2019)

Dekkerov sarkazmus ma príliš nezaujal, Yeats - hoci mám jeho básne a zbierky mýtov veľmi rád - bol na mňa až príliš ezoterický a Bacon je zaujímavý najmä svojou historickou hodnotou. Nie že by jeho eseje neboli aktuálne, len z nich už dnes len ťažko niekto padne na zadok. Oproti tomu bol Swift brilantný, najmä jeho Skromný návrh je zaslúžene legendárny a môže poslúžiť nielen ako pamflet namierený proti anglickému imperializmu, ale aj ako zaujímavá, ad absurdum dovedená kritika utilitarizmu (pričom Bentham v tom čase ešte ani nežil). A jeho Umění jak lhát v politice je pre zmenu úchvatným príspevkom do debaty o šírení hoaxov na sociálnych sieťach. Ukazuje sa, že fáma (najmä tá nepravdivá, ktorá vôkol seba rozstrekuje bahno: Aké súčasné!) je stará ako ľudstvo samo a technológie ju len distribuujú o niečo rýchlejšie. Ale nie nutne. Aj dnes platí, že mediálni mágovia sa snažia svojimi kampaňami dosiahnuť predovšetkým ústne šírenie fám, tzn. aby sa o nových filmoch, či knihách diskutovalo v kaderníctvach, na večierkoch, medzi priateľmi. To je tá naozaj úspešná kampaň a úspešná reklama - a tým pádom aj úspešná fáma. Návrhy na obmedzovanie slobody slova (v dôsledku nástupu internetu) sú aj preto veľmi otázne. Veď fámy a najmä tie nepravdivé - ako to ukazuje Swift - tu predsa boli vždy. Takýmto zmýšľaním, strachom zo šírenia fám, a snahou o ich obmedzovanie väčšími reštrikciami, by sme k slobode slova a tým pádom aj k modernej demokracii len ťažko niekedy dospeli.

No a čo sa týka Chestertona, tam je vysoká kvalita zaručená vždy. Prekrásny, sebareflexívny humor, práca s paradoxami, intelektuálna odvaha, presakujúca životaschopnosť a optimizmus, láska k "obyčajnému" človeku a jeho sedliackemu rozumu a tiež ku komunite s jej tradíciami a najmä tá ľahkosť s akou dokáže opísať aj náročné, filozofické témy. Chesterton je skrátka kráľom eseje. Zaujali ma najmä: Potřeba osobností v politice, Tommy a tradice, Vítr a stromy, Dvanáct mužů, Sentimentalita rozvodu, ale najmä O ležení v posteli - rozhodne jedna z najkrajších esejí aké som kedy čítal.

1 22.01.2022

Po Benediktovi sa už len ťažko píšu komentáre ku knihám. Skúsim preto popustiť uzdu svojej fantázii a dovolím si uletieť aj trochu mimo textu. Nasledujúci komentár tak bude meditáciou nad textom a doplnkom ku Benediktovmu komentáru. Hneď na úvod by som rád "ofrflal" preklad textu, ktorý sa v niektorých momentoch stával až nezrozumiteľným. (...) Ohliadnuc od toho, Antická a moderná demokracia na mňa silne zapôsobila. Zaujal ma najmä diametrálny rozpor v chápaní demokracie medzi minulosťou a súčasnosťou, a to z pohľadu účasti občana na správe vecí verejných (napr. zaujímavý príspevok do debaty o aktuálnej otázke referenda). (...) Aténsky občan by pravdepodobne nebol schopný prehltnúť hlbokú a systematicky posilňovanú pasivitu veľkej časti "slobodných občanov". Z jeho pohľadu by sme asi všetci - okrem politikov, "opinion mejkrov", vrcholových úradníkov a možno ešte členov strán - pôsobili ako otroci a tento režim - reprezentatívnu demokraciu - by nazval asi elitokratickým. Na druhej strane, z pohľadu súčasnosti, by asi aténska spoločnosť pôsobila hrozivo, pretože by jej neustále hrozili extrémne výkyvy, spôsobené neustálou aktivitou širokých vrstiev obyvateľstva a ich podieľania sa na správe vecí verejných. A zároveň by nám prekážalo otroctvo, vylúčenie cudzincov a žien z občianskeho života a existencia šľachty. (...) Povedané inak - kým v antickej demokracii status otroka ľuďom otvorene priznávali, my pojem otroctva nepoužívame, používame iné pojmy (lúza, masy, dezoláti) a sofistikovanejšie prostriedky na udržiavanie pasivity veľkej väčšiny obyvateľstva. Nič to však nemení na fakte, že človek, ktorý sa nezapája do verejných funkcií a nie je politicky aktívny, ktorého vzdelanie je jednorozmerne zamerané na získavanie zručností potrebných pre prácu, ktorého údelom je predaj svojej práce iným - by pravdepodobne spĺňal antickú definíciu otroka. Hoci, pravda, v tomto svojom otroctve sme na individuálnej úrovni predsa len ďaleko slobodnejší ako aténsky otrok. Rozdiel medzi oboma spoločnosťami je tak v miere - metódy na vylúčenie obyvateľstva do pozície otroka súvisia s odlišnými charakteristikami (tzn. nie na základe genderu, postavenia, národnosti, etnika) a sú sofistikovanejšie a nie také výlučné a neprekonateľné. Prípadná potencialita občianstva vyvodená zo samotného mechanizmu je však naopak skôr na strane aténskej demokracie, keďže v jej prípade je potenciálne predstaviteľná aktívna účasť všetkých ľudí na tejto správe. (...) Príčina tohto rozporu je zrejmá. Aténska forma demokracie je určená pre menšie celky - čiže pre dediny, mestá, mestské štáty (prípadne schôdze vlastníkov bytov). Pre celky, v ktorých sa môžu občania stretávať ako plnohodnotné individuality, čiže nie ako občan č. 234 hádžúci papier do urny, ale ako Jožko odvedľa, čo má strakatú kravu a v minulých voľbách zastával postoj, že pastviny by už nemali byť kolektívne (krásnu a ako vždy vtipnú esej s názvom Potreba osobností v politike napísal na túto tému aj Chestreton). Už samotné republikánstvo si aténsku demokraciu tak trochu ohýba cez koleno, nehovoriac o monumentálnych federáciách a globalizme. Najvypuklejšie sa tento rozpor prejavuje v USA, kde na lokálnej úrovni ešte niekde fungujú prvky "aténskej demokracie", kdežto prezidentská kampaň naberá až oligarchické rozmery a delí občanov na dve nezmieriteľné skupiny. A bezpochyby aj v Európskej únii, ktorá pre zmenu pôsobí skôr ako technokratická inštitúcia. Samozrejme, tieto celky spomínam preto, že sa k demokratickému odkazu systematicky hlásia a propagujú ho - touto kritikou nechcem adorovať žiadny (polo)autoritársky režim (napr. Rusko), práve naopak. Bavíme sa tu len o "prípadnom" a imaginárnom pohľade aténskeho cestovateľa v čase. (...) Osobne sa mi teda zdá, že tento model je takpovediac ideálny pre správu vecí verejných na komunálnej, okresnej úrovni a s istou mierou privretia očí aj na úrovni krajov. Čo sa týka väčších územných celkov, používa sa síce pojem (reprezentatívna) demokracia, ale otázkou je, či skutočne napĺňa pojem demokracie tak ako ho chápal aténsky občan. Možno by bol presnejší reprezentativizmus. (...) Najpodnetnejšie sú v tomto asi úradnícke funkcie, na ktorých sa ľudia striedajú (len 1x za život), účasť človeka pri súdoch, prípadne funkcie, do ktorých sú zákonodarcovia losovaní. Samozrejme, to si vyžaduje aj istú elementárnu dávku znalostí, avšak to je považované za samozrejmosť, pretože to súvisí s neustálou aktivitou a prestížou - neurobiť si hanbu. (...) Aj v tomto ohľade je porovnanie antických Atén a súčasných celkov zaujímavý. Hodnota človeka sa tu neposudzuje podľa prvkov, ktoré občan zadovážil pre seba (trávnik, auto, dom, oblečenie, špecializované profesionálne znalosti, výstredné koníčky), ale ktoré zadovážil pre obec (znalosti užitočné pre správu obce a politické či etické rozpravy, peniaze vložené do Dionýzií a pod.). Samozrejme, aj táto forma spolunažívania mohla veľmi ľahko degenerovať do nežiadúcich podôb. Ideál však smeroval do vzťahu jednotlivca a obce - to určovalo prestíž, životnú náplň, hodnotu. Táto forma sa tak vyhýbala vypätému individualizmu aj kolektívnym totalitám. (...) V tomto smere je tak zaujímavé nazerať na aténsku demokraciu ako na jednu z (neabsolutizovaných) noriem, ku ktorej koncepcii môžeme vzhliadať ako k istému typu ideálu, ktorý predsa len fungoval (s prestávkami) viac ako dva a pol storočia (čiže cca toľko, čo v USA), prípadne ju z rôznych dôvodov odmietnuť. Rozhodne však je zaujímavé o nej diskutovať.

21.01.2022

Treba si tu uvedomiť, že táto kniha nie je primárne Shakespearovým životopisom. Tomu sa Wells venuje len v dvoch kapitolách. Zvyšok knihy sa sústredí na Shakespearovu tvorbu a najmä na Shakespearov odkaz a jeho premeny v priebehu storočí. Čiže kniha je orientovaná primárne na to, ako sa menili interpretácie Shakespeara a jeho diela od renesancie až po súčasnosť, akú podobu mali divadelné interpretácie, ako hodnotili významné osobnosti jeho tvorbu, ako sa menila shakespearistika, ako sa menilo vydávanie jeho hier, ako sa menilo herectvo atď. Wells tu tak stojí na hranici medzi odborne-historickou a popularizačnou prácou.

Naratívom je postupné šírenie sa Shakespearovho odkazu do všetkých kútov sveta a do všetkých umeleckých zákutí (hudba, maľba, film, komiks atď.). Sledujeme ako bol najskôr Shakespeare považovaný za zastaraného, aby sa v pre-romantickom a romantickom období vrátil na piedestál, kedy sa z neho pomaly začal stávať zbožňovaný poloboh, až sa napokon v súčasnosti stal globálnou kultúrnou ikonou. Wellsovu knihu zároveň oceňujem ako to najodbornejšie a súčasne najprínosnejšie z toho, čo bolo preložené do češtiny. Otvorilo mi to množstvo nových, často prekvapivých kontextov.

A len tak na okraj, je úžasné ako spolu všetky preložené knihy ladia: Shapirovo sústrednie sa na jeden rok v živote Shakespeara, Greenblattovo úchvatne pútavé vystihnutie doby, Wellsovo rozprestretie Shakespeara do dejín a do najrôznejších oblastí a Honanovo fetišistické zameranie sa na faktografické vykreslenie kontextu. Ak si to človek doplní o knihy Hilského, Bejblíka, Lukeša a Bžochovej-Wild, získa naozaj mimoriadne dobrý, plastický obraz o živote a diele Williama Shakespeara. Teraz si už len počkať na preklady nejakých klasických interpretácií jeho diel z pera niektorého anglo-amerického autora.

2 18.01.2022

Pre druhú časť Zaklínača platí vlastne to isté, čo pre prvú. Bezpochyby zaujímavé vo svojej postmodernosti a vo svojom úľaku nad správaním sa ľudí voči iným tvorom, voči iným rasám a voči prírode. Predovšetkým ma však skutočne dojalo záverečné stretnutie Geralta s Ciri ako aj osud mladej Essi. Sapkowski tak zo mňa konečne vytlačil aj nejakú tú emóciu.

Stále však platí aj to, že Sapkowski nie je žiadny veľký štylista. Jazykovo to bolo nevýrazné, občas dokonca smiešne. Problém mám najmä s pasážami, kde sa Sapkowski snaží opisovať zaľúbené páry. Toto mu skutočne nejde. Sapkowski je najlepší v cynickej a v relativizujúcej pozícii, ktorú dokáže narušiť len náhly, prekvapivý záblesk citu. Súvisí to aj s názormi postáv (a predpokladám, že aj Sapkowského) na osud. Ak "osud nestačí", ak treba viac ako osud, žiadna skutočná tragédia a ani láska vzniknúť nemôže - zostáva len irónia a cynizmus rácia. Stačí sa pozrieť na antické tragédie, v ktorých sa postavy tešia, že osud obabrali, že mu unikli, že ho prehliadli, a práve v tomto ich názore, v tejto ich pýche, sa osud ukrýva - svojim názorom na osud bežia osudu v ústrety. Tu vidíme opak. Postavy sú tak mocné individuality (ako vlastne samotné ľudstvo utláčajúce celý svet), že nad osudom víťazia, stávajú sa tak bohmi a v ich osamelosti (trudno byť bogom) im zostáva naozaj len cynizmus a irónia. Som zvedavý či to tak aj zostane, či záverečná kapitola nebol len sen. A tak zatiaľ len... Ako to bolo? Koniec veľkých príbehov?

4 18.01.2022

Výborná kniha. Zaujímavá, hoci v anglickom prostredí určite nie originálna, je najmä Oakeshottova kritika racionalizmu a anti-individualizmu a naopak pozitívne zdôrazňovanie praxe, tradície, ekonomického libertariánstva, slobody a rozptylu moci. Naozaj výborné však boli najmä pasáže venované kritike politickej filozofie chápanej ako rozvíjanie pojmov určitej doktríny, kde podľa Oakeshotta o skutočnom filozofickom myslení nemôže byť reč, pretože takáto PF pojmy prijíma doktrinálne a je tak nanajvýš analýzou. A veľmi ma zaujala aj kapitola venovaná konzervativizmu, ktorý je pre Oakeshotta akýmsi priateľstvom jednotlivca so svojim okolím a zároveň radostným užívaním tohto okolia. Priateľstvo ho preto núti neúčelovo chápať svet a teda neprijímať riešenia a zmeny len na základe prospechu a abstraktných politík, či číreho rácia - zároveň však nie je ani iracionálne. Zároveň je toto priateľstvo založené na hlbokom vzťahu, ktorý má svoju hodnotu v čase a v priestore, čiže v dlhotrvajúcej intimite systematickej praxe - aj preto sú konzervatívni skôr starí ľudia. Nejde tu teda o iracionálny strach zo zmien - častý to slamený panák oponentov konzervativizmu. Všetkému tomu však kraľuje najmä úvodná pasáž, ktorá je kritikou racionalizmu v politike (a, neprekvapivo, obhajobou empirizmu).

Samotná táto kniha tak skrátka neobohacuje anglo-americkú tradíciu novými doktrínami a podnetmi, ako skôr systematickejším uchopením jej vlastných praxí a tradícií. Na rozdiel od mnohých iných tak nie je žiadnym popularizátorom, ale mysliteľom, ktorý systematicky skúma pojmy, prehlbuje ich a umožňuje tak nahliadnuť korene istého myslenia, ktoré nemusíme a ani nemáme chápať len v zmysle nejakej najužšej (straníckej) politiky.

P.S. Upozorňujem však, že je to mimoriadne hutná kniha. Zabudnite na ústretové esejistické písanie Chestertona alebo Lewisa (nie že by som ich nemal rád). Na toto si treba nájsť čas a pokojný kút.

1 17.01.2022

Zdá sa mi, že Sapkowského knihy sú jemne determinované postmoderným uvažovaním - kruté a relativizujúce reinterpretácie klasických príbehov, poviedkovosť, pohrávanie sa s naráciou a kauzalitou, zameranie sa na etické konflikty a traumy (vysoké) v brakových zápletkách (nízke), prekračovanie žánrových pravidiel (politický thriller/rozprávka)... A práve tu je Sapkowski podľa mňa najzaujímavejší, hoci si netrúfam povedať, nakoľko je to vo fantasy žánri inovatívne. Bez ohľadu na to, Geraltovo filozofovanie o zániku sveta (a to hneď v prvej knihe), o ekologickej katastrofe (vymieranie druhov), probléme vzťahu inakosti a komunity (kto je vlastne príšera?) a o machiavellizme, nehovoriac o už spomínaných morálnych kazuistikách, bolo podľa mňa veľmi zaujímavé. Nuž a v neposlednom rade ide aj o istý posun v popisovaní charakterov, ktoré si v sebe nesú často nesformulovateľné traumy, a ktoré sa vďaka množstvu etických konfliktov aj mierne rozvíjajú. Láska Yennefer a Geralta je aj vďaka tomu pomerne zaujímavá a netradičná.

Ak mám s niečím problém tak najmä s jazykom. Sapkowski očividne nie je žiadny veľký štylista. Používa jednoduché, krátke vety a veľmi konvenčné, až banálne rečnícke prostriedky. Kniha sa tak číta naozaj veľmi ľahko, ale je zrejmé, že jazyk je pre Sapkowského len nástroj (ako kladivo), na ktorý vešia svoje príbehy a úvahy. Nedokáže s ním pracovať, sprostredkovať prostredníctvom neho to zvláštne hrmenie ticha, magické chvenie v úzadí, či mentálny stav postáv. Paradoxne, vo fantasy by mal hrať "prvé husle" práve jazyk, vzhľadom na fundamentálnosť jazyka v príbehoch - rôzne magické formulky, jazyky rôznych rás atď. Toto sa však netýka len Zaklínača. Osobne sa tiež so Sapkowskim nezhodujem ani v pohľade na svet, a tak ma neohuruje jeho relativizmus, niekedy až nihilizmus a istý boj proti veľkým príbehom a tradícii.

Odhliadnuc od toho, ide o výborné "odpočinkové čítanie" (ako to tu niekto trefne nazval) a ak niekto v literatúre nehľadá poéziu a mágiu jazyka, nech prihodí jednu hviezdičku. Nepochybujem, že keby Zaklínača čítam pred 15 rokmi, išiel by som s hodnotením vyššie.

P.S. V porovnaní s knihou je seriál od Netflixu len veľmi prostoduchý. Zato hry vrelo odporúčam každému čitateľovi.

3 11.01.2022

Vystihnutie každodennosti so všetkými tými drobnými peripetiami, radosťami a starosťami išlo Japoncom vždy lepšie ako nám, západniarom. Zdá sa mi, že za to môže najmä rezervovanosť, až akási vzťahová rituálnosť, napríklad tu opísaný susedský vzťah, ktorá núti Japoncov interpretovať každý záchvev, každú zmenu hlasu, každý pohľad. Každodennosť je aj vďaka tomu vzrušujúca a zaujímavá, vťahuje do seba myslenie človeka a odvádza ho od grandióznych metafyzických systémov, či dramatických dejov. Človek je uzemnený v prítomnosti, v ktorej neustále interpretuje svoje (najbližšie) okolie a seba v ňom, prípadne i samotné obrázkové písmo, ktoré v rôznych kontextoch získava rozličné významy (podobne ako etiketa). Už len pre túto inakosť, pre toto odovzdanie sa mysleniu, ktoré pôsobí pokojným, nedramatickým dojmom, kedy akoby plávam po pokojnom mori, ale pritom cítim, že pod hladinou častokrát pôsobia mohutné prúdy a víry ústiace do zenistickej ničoty, čítam japonské knihy rád. Kočičí host mi príde presne ako tento typ knihy, ktorá pokojným plynutím maskuje ťaživé pocity osamelosti, straty, neistoty, frustrácie, ale aj netušenej lásky, otvárania sa, jemnej sentimentality a krásy. A hoci to asi nikdy nebude moja najobľúbenejšia kniha, z daného roku (2001) ma napríklad viac zaujala kniha Hiroki Kawakami (Podivné počasí v Tokiu), predsa len išlo o podnetné stretnutie s myslením, ktoré ukazuje úplne nové dimenzie sveta. Stačí sa len započúvať.

10 05.01.2022

Jedna z mála tuzemských kníh venovaných výlučne gréckej tragédii. Nečítalo sa to vôbec ľahko - vyžaduje si to sústredenie a dobrú znalosť antickej tragédie na úrovni jednotlivých výstupov. Lorauxová nedáva nič zadarmo, takže to neodporúčam čítať pred spaním. Vo výsledku je to predovšetkým istá rehabilitácia Nietzscheho spisu Zrodenie tragédie z ducha hudby, pričom Lorauxová sa snaží ukázať, že tragédia v sebe obsahuje apolónsky a dionýzsky princíp. To by sa dalo uplatniť na mnohé dichotómie typu mužský - ženský, grécky - orientálny, básnický - hudobný atď. Zároveň v konfrontácii so Sartrom (a sčasti aj s Aristotelom) eliminuje politické čítanie a nevsádza tragický modus výlučne do služby "obci", ale ukazuje ju aj v rovine výkriku trúchlenia a žiaľu, prípadne radosti, ktorý robí z občana zástupcu ľudského rodu a ľudského údelu.

2 16.12.2021

Ohodnotiť dve také odlišné novely je príliš náročné. Príboj bol príjemný, až idylický vo svojom súzvuku človeka a prírody. Zaznievalo z toho niečo panensky krásne. Na druhej strane to občas smrdelo povrchnosťou a russeauovstvom. Ozývajú sa tu mýtické hlasy, avšak jazyk a myslenie mýtu sa kamsi vytratili. A aj lyrika vyplýva viac z popisu než z jazyka, Tanizaki, Dazai a Kawabata by z toho zaručene vyžmýkali viac. Bolo to ako také preslnené slice-of-life (japonský filmový subžáner). Tu by som sa priklonil skôr k trom hviezdam, hoci silným.

Na druhej strane, Smäd po láske bol pre mňa vstupom do nového sveta. Atmosféra na festivale bola priam fyzická, Mišimove vyšinuté charaktery tu naberali až monumentálne rozmery a aj napriek tejto vyšinutosti zostávali stále tak nejako silne zemité, bolo z toho cítiť pach potu a výlučkov. Do toho Mišimovo zvláštne horúčkovité písanie, v ktorom sa významy akoby rozostrujú a opäť objavujú v podmanivých metaforách, a ktoré ma nenechávalo ani na okamih vydýchnuť... Naozaj som si čítanie fascinovane užíval, za nechtami som mal kúsky kože. Týmto sa u mňa Mišima zaradil do panteónu japonských klasikov. Hlavne teraz niekde získať Zlatý pavilón.

2 27.11.2021

Pri Shakespearovi sa nedá nepracovať s neoverenými informáciami. To platí pre Honana, Greenblatta, Shapira i Wellsa. Nikto netuší aký ten Shakespeare vlastne bol, čo si myslel, čo cítil - dá sa to nanajvýš odvodzovať z jeho hier a to všetci svorne priznávajú. Na Honanovi je však v tomto ohľade zaujímavé to, že na rozdiel od mnohých iných sa snaží k Shakespearovi pristupovať dominantne cez okolité prostredie a historické udalosti a snaží sa obmedziť "neoverené" na minimum. Ťažko na česko-slovenskom knižnom trhu zoženiete exaktnejší "beletrizovaný" a popularizačný prístup k Shakespearovi.

Výsledkom je však potom ťažko lúskateľná hromada informácií naskladaných jedna vedľa druhej. Ak si to chcete (podobne ako ja) otvoriť a čítať večer pred spaním, budete pravdepodobne trpieť. Tu potom skôr ten Greenblatt, Shapiro a Wells - tam je však potom tých "neoverených" interpretácií často veľmi veľa. Na druhej strane je to však pre laických fanatikov veľmi zaujímavý zdroj. Akurát by som tú knihu čítal ako študijný materiál potom, čo ste "vyčerpali" všetky ostatné životopisy a máte chuť si skôr rozšíriť poznanie o mnohé zaujímavé jednotlivosti - napríklad o veľmi plastický obraz dobového Stratfordu a pod.

27.11.2021