lentolog komentáře u knih
Knihu sme s priateľkou čítali ako čerstvý pár a veľa sme sa nasmiali. Občerstvujúca.
Woody Allen presadený do Francúzska mínus 30% účinku.
Kužel obratne a suverénne nadväzuje na to najlepšie zo slovenskej prózy od kritického realizmu, cez modernu (najmä na raného Mila Urbana) a avantgardu až po talentovaných rovesníkov. Pomer analýzy, lyrických prvkov, detského aspektu, melanchólie a humoru odhadol veľmi presne; radosť čítať. Opakujúce sa motívy – prvá láska, školské zážitky, brigády, rojčenie, cesty vlakom, kamarátstva – autor rozvíja a varíruje invenčne, každá poviedka akoby bola pohľadom z iného uhla.
„Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a ktorá by zároveň podporovala jeho. Skôr opak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu.“
Jeden z najlepších románov v slovenčine! Treba čítať vydania po roku 1974, tie sú relatívne kompletné.
Mnoho básní je zastúpených (v slovenskom preklade) vo výbere Neskôr.
V básni Inventúra vidíme minimalistický prístup introvertného pozorovateľa, očistenie od všetkého nadbytočného, vymedzenie základného, nulového bodu. Orientuje sa na prítomnú chvíľu, na jednoduché, praktické veci. Zachováva si nestrannosť a odstup, no pritom podáva správu o intimite v hraničnej situácii. Hoci hovorí priamo a konkrétne, ostáva miesto aj pre tajomstvo a celú priepasť vojnových udalostí, ktoré len nepriamo naznačuje.
Poetky zastúpené v čítanke tvoria dôležitú spojnicu medzi predchodkyňami – Ľudmilou Podjavorinskou a Mašou Haľamovou – a nasledovníčkami v druhej polovici 20. storočia: Lýdiou Vadkerti-Gavorníkovou, Annou Ondrejkovou, Milou Haugovou, Danou Podrackou, Vierou Prokešovou, Taťjanou Lehenovou či Nórou Ružičkovou.
Samoreč vnímam ako vyjadrenie osamelej zraniteľnosti – životného pocitu grungeovej generácie začiatku 90. rokov v duchu singla Loser amerického hudobníka Becka z marca 1993. Lúzer je stroskotanec a smoliar, ale vlastne veľký frajer. Ten, kto vie, lebo ešte dokáže pociťovať a premýšľať. Kto hovorí, vraví, reční sám za seba, hoci sa mu reč zrútila.
Pre mňa iniciačná kniha, vďaka ktorej som objavil poéziu. Pri hodnotení preto nie som objektívny.
Zápisky bojazlivého námorného poručíka Henriho Neversa sprostredkované jeho strýkom. Neversa za trest vyšlú na ostrov Diabol vo Francúzskej Guayane – známy zo Charriérovho Motýľa, ktorý sa tu odohráva o 20 rokov neskôr –, aby pomáhal guvernérovi Castelovi starať sa o trestancov.
Stretáva sa s mátožnou a mätúcou realitou (maskovanie, kamufláž), čudnými, nedôveryhodnými zamestnancami i väzňami. Román je založený na podrobných opisoch situácií, do ktorých sa postavy dostávajú. Na ich vychýlenom vnímaní. Rozprávač nám postupne odhaľuje jednotlivé výseky reality, ich mylné posudzovanie postavami i ním samým.
Až v poslednej tretine sa začína odhaľovať, ako sa veci majú. Nevers si najskôr myslí, že guvernér chystá vzburu, potom, že je obeťou vzbury, prípadne šialencom. Napokon vysvitne, že je strojcom grandiózneho vynálezu, ktorý posúva hranice ľudského vnímania.
Hoci smeruje k záverečnému vysvetleniu, text ostáva interpretačnou hádankou a poskytuje čitateľovi zážitok z objavovania nemysliteľného aj pri opakovanom čítaní a premýšľaní. Napriek desivým udalostiam a prízrakom má v zložitom súkolí textu dôležité miesto humor: „Musím uznat, že je méně dotěrný na svém souostroví než v naší literatuře. Skoro není vidět, skoro není slyšet, ale všechno je korektní a přesné, kromě kávy: tu dělá vynikající.“
Nedosahuje silu Životov unikajúcich, no napriek tomu zaujímavé čítanie.
Prvá kniha vydavateľstva Prístrojová technika (Albert Marenčin ml.) - jedna z ich najlepších a mojich najobľúbenejších.
,,Možno aj Vy vezmete túto knihu / a pokúsite sa nájsť ma v nej."