Ivan53 komentáře u knih

Vyjadrím sa jednak ku knihe, druhak k predošlému príspevku.
Zborník by si mal skutočne prečítať každý, komu nie je ľahostajný dejepis a (súčasný) nacionalizmus, na ktoré občas nezaškodí pozrieť sa z druhej strany.

Čo sa predošlého príspevku týka. Na základe napísaného usudzujem, že pani čitateľka030 túto knihu nie čítala, lež iba narýchlo prelistovala, a tiež, že nemá základné dejepisné vzdelanie, a preto mnohé súvislosti nechápe, alebo nechce chápať. Dokazuje to, keď sa vyjadruje k obsahu strany 36: v knihe sa totiž na tejto strane uvádza, že maďarčina obohatila slovnú zásobu stredovekej slovenčiny, nie súčasnej (čo si vie každý ľahko overiť, keď porovná v knihe uvedené slová s obsahom Historického slovníka slovenského jazyka). Za veľa hovorí i to, že pôvodkyňa príspevku sa prvýkrát a naposledy prihlásila na DK iba v ten deň, keď tu zanechala tento príspevok (jediný na DK). Škoda, že takíto nedouci pri mnohých knihách znižujú/zvyšujú hodnotenie podľa svojich predsudkov, a nie podľa obsahu knihy.

Stručný a jasný jazyk, veľké množstvo odkazov na archívy i knihy, bez akejkoľvek ideológie. Knihu vrelo odporúčam poslucháčom histórie, vedeckej, odbornej i širokej verejnosti. Pôvodne, súdiac podľa obálky, očakával som novinársky prístup k augustovému povstaniu, a nezamýšľal som si knihu zadovážiť. V 8. čísle časopisu Reconquista však odporučil knihu Martin Lacko, takže som jej dal šancu, a bol som milo prekvapený. Môžem iba potvrdiť, že „hoci práca spĺňa aj požiadavky kladené na odbornú prácu, je určená predovšetkým pre širšiu verejnosť.“ Bez resumé sa kniha delí na tri kapitoly a poznámky. Kapitoly Bolo povstanie národné?, ...slávne?, ...užitočné? sú v rozsahu strán 5 až 116, a od s. 117 po s. 166 nachádzajú sa poznámky: odkazy na odbornú spisbu, domáce i zahraničné archívy. Každé tvrdenie podložené.

6 19.02.2023

Kniha nezohnateľná, no skutočne stojí za to cestovať do nejakej knižnice, kde je dostupná aspoň na čítanie na mieste. Vôbec som sa k nej pôvodne nemal, no o veľa som prichádzal. Kronika rozhodne stojí za prečítanie. Okrem iného sa človek dočíta o otvorene pohanských oblastiach, o ktorých pokresťančení sa rozhodovalo ešte v 15. storočí.

6 10.02.2023

Sprvoti som knihu dlho odkladal „na potom“, keďže som očakával na Macha úzko zamerané rozprávanie s mnohými nezaujímavými podrobnosťami, s akými som sa stretol v iných, nie najšikovnejšie písaných životopisoch (Stalin, Beneš, Štefánik...). Avšak na moje prekvapenie je v mnohých kapitolách viac o vtedajších pomeroch ako o samotnom Machovi, hoc tieto pomery a Mach na seba vzájomne vplývali. Podobne ako iné knihy prof. Vnuka, aj táto sa číta veľmi dobre, a kniha je členená na množstvo kratších kapitol, približujúcich Machov život a to, ako sa Mach vyvíjal: ako bohoslovec, novinár, rodobranec, politik, minister, väzeň, dôchodca, a to na pozadí pätoro prevratov (1918, 1939, 1944, 1948, 1968) a udalostí s nimi spojených a z nich vyplývajúcich.

Súvislý text končí na 330. strane, a dovedna je vybavený 776 poznámkami pod čiarou, ktoré abože uvádzajú zdroj tvrdenia, abo inak dopĺňajú text (výnimočne i poznámka na pol strany).
Hoc ide o naozaj politický životopis, pôvodca sa nevyhol ani stručnému opisu Machových koreňov: Šaňovo rodisko Slovenský Meder, otec, Machov záujem o kňazské povolanie, či odpor k pomaďarčovaniu, ba približuje i pôsobenie Machových vzorov: Jurigu, Hlinku, Tuku.

Na zamyslenie bol boj Macha proti britskému fašistovi, na pobavenie zas dobové prezývky, ako sodemiti (sociálni demokrati), švagrárnici (agrárnici) či lumpenproleteriát.

Šaňo začínal ako odporca nových poprevratových pomerov, keď Praha vyciciavala Slovensko, a mnohé slová, či už Machove, Jurigove, či priamo Vnukove, môžu sa nepáčiť českému čitateľovi, no treba si uvedomiť, v akých pomeroch Mach pôsobil, že vykorisťovanie Slovenskej krajiny vtedy kritizovali i komunisti a zahraničie. Viď napr. stranu 1217 v dobovom českom slovníku: „Slovensko bude naší koloniální zemí; je mylným názorem, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příklad je Rusko se Sibiří.“ (https://www.databazeknih.cz/knihy/ottuv-obchodni-slovnik-ii-dil-cast-druha-p-z-333525)

Kniha by bola o niečo rozsiahlejšia, na niektorých miestach presnejšia, keby bol jej pôvodca býval bádal i v domácich archívoch, no k tým do roku 1989 nemal prístup, a neskôr už bol, ako sám píše na strane 12, „príliš starý“ (nar. 1926).

Kniha sa vďaka šikovnému členeniu a Vnukovmu štýlu veľmi dobre číta, a vrelo ju odporúčam neodborníkom i odborníkom.

Naozaj jedinečné čítanie. Doteraz boli mojimi obľúbenými rozprávkami tie v podaní Dobšinského. Teraz som si nie istý. :) Rozprávky od Reussa sú úplne iné, má iný spôsob prerozprávania ako Dobšinský (porovnávam s pôvodným Dobšinského textom vydaným v dotlači vo vydavateľstve Nestor). Sprievodné obrázky pána Ursínyho dokonalo dopĺňajú text. Celkovo sa táto knižočka výborne číta takto v zime pri piecke, najmä tie rozprávky s jasne strašidelným odtienkom. Vrelo odporúčam deťom i dospelým!

6 06.12.2022

Ako sa píše v opise, „netradičný, no obohacujúci pohľad“. S tým sa dá iba súhlasiť. Kniha ma veľmi prekvapila, pretože ide o viac-menej slovníkové spracovanie dejín. To ma sprvoti rozčarovalo, ale prišiel som tomu na chuť, a toto presne mi chýbalo pre pochopenie našich dejín v skúmanom období. Táto kniha nemá obdobu a vrelo ju odporúčam všetkým záujemcom o naše stredoveké dejiny.

6 13.09.2022

Príspevok od yerryho je naozaj veľmi výstižný, pomôže prípadnému záujemcovi o kúpu/čítanie sa rozhodnúť. Dovolím si ešte pár postrehov k tejto knihe (k samotnému príšernému prekladu sa nevyjadrujem):

1. 90 % použitej spisby sú ruské knihy vydané v 90. rokoch za Jeľcyna, kedy sa každý živil ako vedel, a tak vznikali knihy, na ktoré si dnes okrem pôvodcu knihy Bystvor nik nespomenie.

2. Z prvého bodu vychádza i ten druhý: ranostredoveké dejiny Rusi sú podávané sťa dejiny Ruska, a s Ukrajinou či Bieloruskom sa vôbec nepočíta (výsledok lipnutia na šovinistickej spisbe z čias cárizmu a z 90. rokov). O tomto rosijskom (Rusko je po rusky Россия/Rossija) privlastňovaní si dejín stredovekej Rusi vyšiel zaujímavý článok v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Svetozára sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene).

3. Citujem zo strany 3 tejto knihy, kde pôvodca znevažuje súčasné dejepisectvo: „Vymýšľajú sa úplne neprirodzené etnické skupiny, ako napríklad: Fíno-Uhri a Skifo-Sarmati.“ Odhliadnime od pravopisných a vecných chýb, a pozrime sa na mapovú prílohu tejto istej knihy. Tu nachádzame na mape Anto-Iberov – tí už očividne nie sú „neprirodzenou etnickou skupinou“, lebo ju vymyslel pôvodca tejto knihy...

4. Všeobecne platné pravidlo pri posudzovaní zahraničných prác (a ich prekladov): pozrite sa, ako tam opisujú dejiny vašej krajiny.

- Tatársky vpád je tu vykresľovaný ako ruský osloboditeľský pochod na západ, na pomoc Slovanom. To stačí porovnať s domácimi kronikami a archeologickými nálezmi, ktoré vypovedajú o príšernej genocíde našich predkov zo strany týchto žltokožích divochov spoza Kaprát (práve po vyhladení množstva našich predkov začali uhorskí králi povolávať na vyľudnené územie nemeckých a iných osadníkov).

- Ak sa pozrieme na mapovú prílohu knihy, kde na každej dvojstrane je mapa Európy postupne každých sto rokov, zistíme, že územie dnešného Slovenska bolo v rokoch

650 – 800: rozdelené medzi Avarov, Bulharov, Frankov a Rusov
800 – 900: rozdelené medzi Avarov, Dulebov, Nemcov a Venejov
900 – 1000: rozdelené medzi Avarov (!) a Čechov
1000 – 1300: rozdelené medzi Maďarov a Čechov...

Samozrejmosťou je odvolávanie sa na Tartariu, z ktorej akože pochádzali tí Tatári (v našich kronikách uvádzaní ako Tartari), čo „oslobodzovali“ Uhorsko. Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:

Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).

- Obsah: 5/5 (Výhrady sú, ale nie natoľko závažné, aby bolo čo i len 4,5/5 – práca poctivého historika.)
- Jazyk: 5/5 (Veľká vďaka pánovi Timotejovi Kubišovi, ktorý sa držal Záborského zápovede, týkajúcej sa jeho rukopisov: „Kto by po mojej smrti dačo z nich uverejnil, toho zaklínam svätou vôľou mŕtvych, aby nič v nich nemenil, nič ani nevynechával, ani nepridával. Alebo tak ako sú, alebo nijak.“)
- Časová vhodnosť/aktuálnosť: 5/5 (Dnes, keď mnohí Slováci podvedome stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými a zriekajú sa ich, veľmi vhodné čítanie.)

Kniha je tiež doplnená o náčrt života Jonáša Záborského.
Výhrada: súc farárom, nevyhol sa miestami (predovšetkým v opise dejín ranouhorského štátu) vplyvu svojho vierovyznania, a tak „pohanské povstanie“, spomínané v uhorských kronikách a uznávané ako „pohanské“ i súčasnými odborníkmi, vykladá ako povstanie pravoslávnych proti katolíkom, lebo podľa neho bolo nemožné, aby sa ľudia chceli vrátiť k predkresťanskej viere, keď už spoznali svetlo pravej viery.

6 28.08.2022

O knihe som sa dozvedel skrz jutubový kanál Dejepis inak. Práve prehľadné spracovanie obyčajného (prostého) života v dávno zaniknutom štáte si vyžaduje dokonalé poznanie prameňov i neskoršej spisby, a pán Matyszak je očividne naslovovzatým odborníkom. Ocenil by som niečo podobné z Germánie či z prostredia ostrovných Keltov, ale aj Rimania stoja za to, keď to niekto pútavo podá.

6 21.08.2022

Všetky „za“ spomínajú predošlí komentátori, a možno s nimi iba súhlasiť. Jednoznačne neoceniteľná kniha, ktorú by si mal aspoň raz prečítať každý, koho zaujíma postať predkresťanskej viery, a nie novodobé predstavy o nej z pera ziskuchtivých spisovateľov. Správy priamo o Horných Uhrách nejestvujú ani v našich domácich kronikách (knižný rad vydavateľstva Perfekt), hoc píšu o „pohanských“ povstaniach a o „túžbe uhorského ľudu vrátiť sa k bludom svojich otcov“ (napr. Viedenská maľovaná kronika). Keďže prameňov priamo sa zmieňujúcich o prejavoch pôvodnej viery u nás niet, nie sú ani v tejto knihe. No zato sú v tejto knihe pramene české a poľské, a na ich základe môžeme predpokladať, ako to bolo aj u nás.
Za jediný nedostatok pokladám, oproti neskoršej knihe pána Dyndu, že sa v knihe nevenuje rozboru jednotlivých javov spomínaných v prameňoch. (Nedostatok sa týka vydania z roku 2017, v druhom vydaní je to napravené:)

6 24.07.2022

Prvýkrát vychádzajú v slovenčine tieto pramene v priamom preklade z arabčiny. Bohatý poznámkový aparát a predovšetkým spisovateľova znalosť arabčiny a tamojšej kultúry robí knihu dokonalou. Menšie časti arabských prameňov uvádzali i Ján Stanislav (Dejiny slovenského jazyka III) či Peter Ratkoš (Pramene k dejinám Veľkej Moravy), no v takejto podobe sa ešte slovenský čitateľ s týmito prameňmi nestretol. O živote, vládcoch, viere, o stykoch s Maďarmi. Vrelo odporúčam.

6 15.07.2022

Na to, že ide o zborník príspevkov vysokoškolských odborníkov, je to miestami dosť slabé (neodborné, nezaujímavé...). Tri hviezdy pre snahu niekoľkých skutočne zapálených prispievateľov (ich príspevok nebol samoúčelný). Napr. Bieloruska Xenia Ľašuk (dcéra bieloruskej vedkyne v SR Viktórie Ľ.) prispela do zborníku skutočne zaujímavou štúdiou Revolúcia ženskými očami: udalosti roku 1917 v próze Teffi. Kto čítal Vojna nemá ženskú tvár, ten štúdiu ocení. Štúdia Revolučný rok 1917 v dobových slovenských periodikách (Tomáš Zavatčan) zdvihol moje hodnotenie zborníka o jednu hviezdu (Národnie noviny, Robotnícke noviny, Slovenské ľudové noviny).

5 23.08.2023

Túto knihu skutočne vrelo odporúčam. Načim mladým rodičom prečítať a pochopiť, vyvarovať sa tej istej chybe, lebo nám bude beda. Okrem úžasných dopadov jednodetstva a bezdetstva nám kniha z prvej polovice 20. storočia ponúka bohatý národopisný materiál. Ako opisuje sa víťazstvo nad maďarskými boľševikmi na Slovenku v roku 1919?

Takto očistené Slovensko od pliagy vydýchlo si a ožilo.

Čo si spievali novohradské deti počas prvej svetovej vojny a krátko po nej?

Sestro naša, zlá novina,
smutná tebe je hodina:
Tvojho muža, vlasti syna,
pohltila voda Drina!

5 16.07.2023

Nečakal som, že ma v rámci dejín prvej ČSR ešte niečo takto prekvapí. Mnoho historikov rozoberá pripravenosť čs. brannej moci (dobový názov pre vojsko) na jeseň 1938, a pritom veľká časť nášho obranného priemyslu bola v cudzích (i nemeckých) rukách, hospodárstvo malo obrovské nedostatky. Pre zaujatie možného čitateľa si dovolím prerozprávať jednu zaujímavú skutočnosť o čs. karteloch: v priebehu roku 1933 vstúpilo v Československu do platnosti niekoľko zákonov v rámci snahy o posilnenie vplyvu štátu na hospodársku činnosť. V rámci jedného zo zákonov boli kartely (do tej doby jestvujúce i novovzniknuté) povinné sa registrovať, čím ich štát uznal a legalizoval – drobné a stredné podniky nedokázali konkurovať podnikom kartelizovaným a stávali sa obeťami najrôznejších cenových manipulácií. Do septembra 1938 bolo v čs. priemysle podpísaných 1152 kartelových zmlúv, z toho 212 bolo medzinárodných – v rámci zmlúv medzinárodných, ktoré uzatvorili čs. firmy s 1045 zahraničnými firmami, sa vyskytujú ako najčastejší partner firmy nemecké (413), rakúske (123), francúzske (95), poľské (84), anglické (68) a belgické (64). Nemecko sledovalo kartelizačný proces a jeho zákonné úpravy v jednotlivých krajinách veľmi pozorne (s. 112 – 115).

5 28.06.2023

Narozdiel od iných románov o Pribinovi (Milan Igor Chovan, Pavol Stancel), v tomto sa opisuje i Pribinov boj proti Obrom (Avarom), a až následne boj s Moravanmi. Opis bojov na úrovni. Po vyhnaní z Nitravy sa dej bližšie nevenuje činom Pribinu, a veľmi rýchlo iba opisuje pridelenie mu územia. Teda kniha sa venuje Pribinovi do jeho vyhnania (potom taký rýchly koniec, skôr opis skutočností). Ale to je pochopiteľné, lebo ďalší Pribinov osud sa netýkal dnešného územia Slovenska. Veľmi pekné, nie priamočiare, čo sa deju týka. A správne je v opise uvedené, že kniha ukazuje, koľko rozporov v sebe obsahovalo 9. storočie: niekoľkokrát sú rozpory (dnes možno riecť paradoxy) tejto doby veľmi výrazné (príklady uvádzať nebudem, pokazil by som zážitok z deja). Omnoho tenšia kniha ako Pribina meč a kríž, no rozhodne stojí zato prečítať si, lebo spisovateľ pristúpil k tejto postave našich dejín inak, než pán Chovan.

5 27.06.2023

Pôvodne ma na knihe zaujali predovšetkým prehľadné mapy, veľmi pôsobivé sprievodné obrázky a dobrý preklad pána Maršálka. Zaujímavé, že Poliak Zaloga vyvracia báje o hrdinstve poľskej jazdy počas poľskej obrannej vojny (neznevažujem hrdinstvo poľských vojakov, za tento neskorší výmysel oni nemôžu). A skutočnosti spomenuté v knihe, myslím si, naznačujú, ako by vyzerala československá obranná vojna rok predtým, keby sme nepristúpili na mníchovské podmienky zachovania mierového stavu s Nemeckom...

4. septembra 1939, tri dni po útoku Nemecka na Poľsko, prekročilo nemecké hranice deväť francúzskych divízií, avšak až po Západný val nešli, na nemeckom území prešli do obrany 4. októbra sa stiahli späť do Francúzska. Britské letectvo zas narúšalo vzdušný priestor Nemecka a zhadzovalo tam letáky. Išlo o tzv. čudnú vojnu, Nemcami nazývanú Sitzkrieg (sediaca vojna). Strany 64 65. A to podotýkam, že tak Francúzsko, ako i Veľká Británia boli spojencami Poľska.

Barokový slavizmus alebo kapitoly z dejín slovanskej slovesnosti v 16. – 18. storočí.

Ide skutočne o veľdielo, ktoré zatiaľ nebolo prekonané. Na jeho prečítanie je dobré mať aspoň aké-také základy poľštiny, srbčiny, ruštiny či nemčiny, pretože kniha bola určená odborníkom, a nie širokej verejnosti (obsahuje obrovské množstvo citácií bez uvedenia prekladu, keďže sa počíta s tým, že čitateľ dané jazyky aspoň trpne ovláda). Brtáň zasadzuje barokový slavizmus do dobových súvislostí, a to tak literárnych, ako i politických (pálenie kníh písaných v slovanských jazykoch). Text je prehustený odkazmi na pramene a odbornú spisbu, z ktorých väčšina je pre bežného čitateľa nedostupná, čo činí túto knihu o to vzácnejšou. Napriek odbornosti knihy badať, že pôvodcom je umelecky založený človek, a text tak nie je zložitý ani unavujúci. Knihu určite vrelo odporúčam, a to i žiakom stredných škôl (hoci aj bez znalostí vyššie spomenutých jazykov). Ku knihe odporúčam tiež na internete dostupné:
- Славянское барокко. Историко-культурные проблемы эпохи. М.: Наука, 1979.
- Барокко в славянских культурах. М.: Издательство "Наука", 1982.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Dotlač knihy z roku 2017 je záslužným činom, no má, pravda, svoje „ale“. V texte nie je vyznačené pôvodné číslovanie strán (pre prípad citovania do odbornej práce), obsahuje množstvo preklepov (predovšetkým v neslovenskej časti textu), a predslov nakladateľstva podáva knihu tak, akoby bol Brtáň patril k ufoslovanom (žiaľ, nepreháňam). Ak však nezamýšľate z knihy citovať, a teda chcete ju mať „iba“ na čítanie a uchovanie pre ďalšie pokolenia, ani dotlač nie je zlá voľba.

Príklad nepresného prepisu hneď z prvej strany súvislého textu (druh úvodzoviek, písmeno ъ, y/i na konci):
1939: »Slavjane, ichъ vzaimnyja otnošenija i svjazy«
2017: „Slavjane, ich vzaimnyja otnošenija i svjazi“

V kratučkom predslove nakladateľa, okrem preklepov a pravopisných chýb, nachodíme tvrdenie, že v knihe jesto odkazy „na slávne vojny a víťazstvá slovanských junákov, počnúc Alexandrom Veľkým“: sám Brtáň zasvätil rozboru výsadnej listiny Alexandra Veľkého celú kapitolu, lebo ide o známy podvrh, ku ktorému sa v čase útlaku utiekali mnohí učenci (pred stáročiami, nie však Brtáň ako vedec Slovenského štátu). No podľa predslovu by čitateľ mohol nadobudnúť dojem, že Brtáň verí v pravosť listiny, a takým činom stavia tento predslov na jednu roveň odborníka Ruda Brtáňa a pôvodcu knižného radu Bystvor (https://www.databazeknih.cz/knihy/letopisne-dedicstvo-predkov-bystvor-bytie-a-tvorba-slavianov-a-arijcov-kniha-1-377764), v ktorom je takisto Alexander Veľký vykreslený ako „Slovan“. Ako potvrdenie zámyslu nakladateľstva slúži uvedený rok vydania dotlače: 7525. Ide o niečo podobné, ako keď Vladimír Laubert vydal preklad anglickej knihy, aby potvrdil svoje tvrdenia o slovienskom jazyku a slovanských Tatároch, no v konečnom dôsledku kniha jeho tvrdenia vyvracia (https://www.databazeknih.cz/knihy/pantografia-470282) – nakladateľ (JSP consult spätý s Laubertom) asi dúfal, že jeho stúpenci si prečítajú iba ideologický predslov, a zložitý text nechajú skvieť sa na polici. :)

5 24.02.2023

Des a hrôza. Nakladateľstvo, od ktorého nájdete iba túto knihu, vydalo prácu človeka, ktorý doteraz nič nenapísal, a za menej ako 200 € toto „dielo“ nezoženiete – čudné, nie? Čo sa poznatkov týka, predstavuje kniha slabý priemer. Čo sa týka odkazov na zdroje (pramene či spisbu), 0 bodov. Kniha síce váži 6 kíl, ale to je okrem prehnanej ceny to jediné, čo vás na knihe dojme. Nechápal som, či ide o nejaký vtip, a či o trápny pokus o zneváženie našich dejín, ale na internete dostupné videá pôvodcu tejto knihy mnohé vysvetľujú. Zaujímavosť na dôvažok: v knihe sú priehrštia neakostných fotografií zachycujúcich pôvodcu knihy pri rôznych pamätihodnostiach...

Nádhera! Neide iba o zaplnenie citeľnej diery na trhu, lež o skutočne hodnotnú kniha, plnú doteraz nezverejnených poznatkov a krásnych fotografií. Priamo v texte sú odkazy na použitú spisbu, a pôvodcom knihy je známy chovateľ, žiaden nepraktický teoretik. Vrelo odporúčam.

5 09.02.2023

(SPOILER) Keďže sa dielo nedočkalo dotlače v slovenčine ani češtine, možno vychádzať výhradne z českého prekladu z roku 1838. Okrem stručných dejín Rimanov si môže človek vychutnávať nádhernú dobovú češtinu (hoci občas treba využiť Staročeský slovník). Oproti iným dobovým prekladom sa tento pomerne dobre číta, keďže vetná skladba nie je natoľko krkolomná.

Vyberám z knihy opis môjho obľúbeného rímskeho hrdinu Gaia Mucia, neskôr získavšieho meno Scævola (Ľavoruký). Jeho potomok z Dalmácie (Vallone di Obbrovazzo, dnes Zaton Obrovački), menom Georgius Scaevola (1734 –1784) sa v roku 1750 presťahoval do Topoľčianok a poslovenčil si meno na miestne Števula: jeho potomkami sú Števulovci s haploskupinou J1 (jesto i Števulovia s haploskupinami R1a a 12a, no to sú domáci, pôvodní Števulovci).

Rímsko-etruská vojna, rok 508 pred n. l.: „Kajus Mutius Scaevola. Když Porsena král u Řjma ležel, Mutius Kordus, muž to řjmské udatnosti, přigda k řadě o powolenj žádá k utečenj, smrt králowu za to slibuge. Dostaw powolenj do táboru Porsenowa přišel a tam omylem na mjstě krále dwořenjna zabil. Gat a ku králi dowlečen gsa, prawici na obětnici položil, tuto pokutu na nj bera, že u wraždě chybje prowinila. Odkudžto když z autrpnosti králowy odtržen byl, aby gako wděčným se za to prokázal, prawil, že třj sta takowých proti němu se spiklo. Král pak zhroziw se toho a dostaw zastawence, wálky nechal. Mutiowi luka za Tiberau daná po něm Mutiowa slaula. Také socha gemu ke cti postawena gest.“ Strana 53

5 04.02.2023