Beatrice komentáře u knih

Mám rada filozofujúce knihy - zamýšľanie sa nad životom, nad cestami, ktorými sme nekráčali, nad ľuďmi, ktorými sme mohli byť. Rozprávačkou je postaršia pani, ktorej život plynie pomaly, a preto očakávať od knihy strhujúcu naráciu je zbytočné. Slová plynú pomaly, myšlienky sa vracajú k niekoľkým základným motivickým poliam. Sofistikované rozprávanie o vyrovnávaní sa so starobou, o medziľudských, rodinných vzťahoch, problémoch, trápeniach, defektoch spoločnosti je, pre niekoho prekvapivo, zaujímavé. Knihu by som hodnotila ešte lepšie, ak by sa vypustilo pár strán a niečo z pasáží venujúcich sa hudbe (príliš odborné, príliš veľa mien, zbytočne idúce do takej hĺbky), ktoré po čase začínajú trošku iritovať. V celku je to kniha príjemná, donúti vás spomaliť a vnímať niektoré maličkosti z inej perspektívy :)

1 09.07.2018

Nedá mi nereagovať na komentáre vzťahujúce sa k štýlu narácie → text nie je "rozkúskovaný", chaotický. Áno, striedajú sa odstavce s inou perspektívou (postavou), časom, miestom, ale je to pravidelné, t. j. odstavec s postavou č. 1, odstavec s postavou č. 2, odstavec s postavou č. 1... atď. Potom už sú tri, trošku sa to zamieša, ale stále je to zvládnuteľné :) Mne tento štýl rozprávania sadol, osvetľoval príbeh jedného komplikovaného mladíka z rôznych strán, pričom poukazuje aj na to, že pravda je relatívna, subjektívna - ja vnímam tú istú situáciu inak, ako ty. Je to skladačka, ktorú si musíte poskladať sami :)

6 09.07.2018

Počula som názor, že tento diel je číry chaos. Neustále prepletanie rôznych časových rovín, priestorov, naratívnych hľadísk a dejových línií, ktoré obsahujú neudržateľné množstvo postáv. Môj názor: nebuďme leniví čitatelia! :D keď vynaložíte kúsok úsilia a budete čítať pozorne, užívať si búrlivé vlnobitie rôznorodých fragmentov príbehu, budete odmenení úžasne dynamickým, iskrivým príbehom (niet jedinej príbehovej línie, ktorá by ma nudila). Páči sa mi nástup naozaj zaujímavých záporných postáv (napr. Bonhart), množstvo úderných scén krutosti ľudí (nie vždy má netvor štyri nohy), vývoj postáv (Ciri), realistickosť charakterov, nasvecovanie scén z viacerých uhlov pohľadu (viacero postáv opisuje tú istú situáciu), štylistika/jazyk i spomínaná fragmentárnosť rozprávania. Prosím, nech príbeh nekončí :)

13 19.02.2018

Knižôčka o obyčajnom človeku, o tom, čo je v živote dôležité (niekedy stačí k šťastiu prechádzka mesačnou zasneženou krajinou so psom a baranom po boku, alebo šálka horúcej kávy), o zodpovednosti za seba a svojich blížnych (áno, aj za zvieratá), o vytrvalosti, dobrote, skromnosti, o tom, že napriek rôznym strastiam života sa netreba vzdávať: "Ať si sněží, vítr skučí, nohy, ruce se tím tuží, kdo se choulí v závětří, nikdy život nespatří"

Hoci vnútri zúri víchrica - zahreje :)

9 23.12.2017

Ak bolo zámerom autora vytvoriť nesympatickú postavu, ktorá je naivná, krátkozraká a ani na staré kolená nedospela (hoci na začiatku tvrdí, že svoj príbeh prerozpráva objektívne), tak sa zámer podaril. Marguerite je plytká a neplastická, neprechádza žiadnym vývojom, ak nepočítame jej neskoršiu explicitnú vzburu voči otcovi a spoločenským pravidlám (ale jej prítomnosť je implicitne prítomná už od začiatku). Ak by som mala súdiť autora iba podľa tejto knihy, ďalšie si neprečítam. Ešte šťastie, že som čítala predtým iné a podľa postavy nesúdim autora. Guenassia vie písať, vie rozprávať príbehy, pozná ľudí,.... môj problém spočíva len v averzii voči hlavnej postave :D
Ak nie ste fanúšikovia impresionistov, je dosť možné, že vás kniha "nechytí". Príťažlivá je totiž práve tematicky, plus štylistickou zručnosťou samotného spisovateľa (klobúk dole za to, ako vedel vystihnúť naivitu niektorých mladých dievčat). Ako tak rozmýšľam, dobrá kniha nemusí vyvolávať len príjemné pocity, ide skôr o to, že niečo vyvolá - vo mne Marguerite vyvolala dosť silnú antipatiu, rozhorčenie a krútenie hlavou :D A to sa počíta tiež...

6 01.11.2017

Nikdy som nečítala nič, čo by tak pravdivo, úprimne a priam surovo odhaľovalo ženské vnútro.

8 19.09.2017

Kniha je písaná čítavým jazykom, zrozumiteľne, jasne a vďaka nej som KONEČNE pochopila podstatu, súvislosti a mentalitu romantického subjektu :)

2 08.03.2017

Námet dobrý, vyzeralo to sľubne, začalo sa to tak akurát.... ale, nemôžem si pomôcť, niečo tomu chýba. Námet nebol naplno využitý. Páčil sa mi začiatok, pohľad do hlavy malého a neskôr mladého chlapca, peripetie, pohľady do minulosti a budúcnosti, neustále prítomný tieň piatej postavy. Príbeh oživili aj odkazy na rôzne kapely a pesničky, ktoré pekne dokreslili atmosféru, ak ste si ich pustili. Ale ako čas čítania ubiehal, čakala som a čakala.... a ono to neprichádzalo. Ťaživá atmosféra nevyústila v to, v čo mala. A neviem ako ostatných, ale mňa záver poriadne zdeptal. Asi bolo zámerom, aby sme sa na chvíľu zamysleli. U mňa to zabralo...

3 05.09.2015

Taký hlboko ponurý pohľad do mysle človeka, ktorý núti rýchlejšie a rýchlejšie čítať zároveň so zvyšujúcou sa rýchlosťou, závažnosťou a dramatickosťou samotných myšlienok Raskoľnikova dokáže vykresliť len Dostojevskij. Ďakujem za tajenie dychu... "Nazývajú ma psychológom: to nie je správne, som realista vo vyššom zmysle slova, t. j. zobrazujem všetky hlbiny ľudskej duše" (Fiodor)

8 20.08.2015

Edgar Allan Poe je (azda) dôkazom toho, že aj pod maskou neprívetivého, nedostupného, arogantného, chladného človeka s črtami asociálneho mizantropa sa môže nachádzať vášnivé, láskavé vnútro. Rany života nás nútia vytvárať si ostré hrany, ktorými sa bránime ďalším útokom. Robil to tak aj Poe? O pochopenie jeho osobnosti sa snaží aj poetka Frances Osgoodová, nenávratne sa strácajúca v citoch, ktoré sa medzi nimi rodia. Všedný romantický príbeh ozvláštňuje doba, v ktorej sa odohráva, osoba známeho autora, tajomnosť jeho života a jeho blízkych. Ako ubieha strana za stranou, čoraz viac badať ten tiesnivý, zvierajúci pocit, ktorý nechce opustiť hlavné postavy (ba ani čitateľa). Tak ako havran v rovnomennej básni, ani v tomto románe "havran" neopúšťa svoju obeť, ale postupne - po krôčikoch ju privádza k šialenstvu, na konci ktorého zaznie neodvratné, dušu ubíjajúce "nikdy viac".

5 02.07.2015

Postarší asociál, mrzutý sused, strániaci sa akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom, či živými ľuďmi. To všetko a ešte viac je Ove. Jeho oddaná láska k Sonji, ktorá bola jeho farebnou polovičkou, zatiaľ čo on je čierno-bielym, ma dojímala nespočetnekrát. Aký zmysel má život, keď je jeho život mŕtvy? Na čo dýchať, keď už nikdy viac nepocíti jej dlaň v tej svojej? Medzi humorné scény sa vplietajú tie smutné a dojímavé veľmi prirodzene, hladko (ba skôr je to kniha smutná, než komická). Nepochopila som porovnávanie so Storočným starčekom, ktorý vyliezol z okna a zmizol. V čom sa podobajú? Lebo ide o starca? Ani v tomto to nie je celkom pravda. Pre mňa je táto kniha úplne iná - lepšia, uveriteľnejšia, hodnotnejšia, dokáže sa vás aj dotknúť, či pohladiť, nielen zabaviť (podľa môjho názoru je oveľa vtipnejšia ako už spomínaný Storočný starček). Knihu odporúčam každému. Vstúpte a Ove vás privíta svojim typickým "No prosim".

12 12.07.2014

Odteraz pre mňa pokrytec nie je pokrytcom, ale Tartuffom :)

3 25.05.2014

Muž s protézou. Poručík Seeborn je jednou z tých postáv, ktoré nenávidíte a predsa ich neskutočne ľutujete. Vojna ho zničila natoľko, že na to, aby si zachránil zvyšky svojej ľudskosti (?), nahovoril si, že mu amputovali srdce. Namiesto živého orgánu má srdce plechové. Práve touto protézou toľkokrát vysvetľuje svoje správanie (som zlý, lebo nemám srdce). Cynický, krutý, sadomasochistický kretén, ktorý týra svoju bývalú lásku, smeje sa tomu a predsa sa bojí a uteká pred zábleskami citov, ktoré sem-tam vylúdia nejaký tón v jeho protéze. V podstate je Seeborn už dávno mŕtvy. Veď dá sa žiť bez srdca? Novela Muž s protézou je silná psychologická jazda, ktorej spolucestujúcim je úbohý vojak, ktorý zabil v sebe posledný kúsok ľudskosti, aby zachránil svoju myseľ. Ale podarilo sa mu to?

2 23.03.2014

Rozvoj vedy a umenia prispel podľa Rousseaua v značnej miere k skazenosti mravov. Čím viac napreduje náš rozum, tým viac upadáme do skazenosti. Kritizuje spoločnosť a ľudí, ukazuje veci, aké sú. V podstate s ním súhlasím, avšak veda a umenie potrebné sú. Ony sú samy o sebe neutrálne, človek rozhoduje, či použije poznatky, ktoré získal na dobré alebo zlé účely.

3 11.03.2014

Dedina stratila ruky, ľudia sú bezmocní a príliš malí, aby sa nejako bránili čoraz viac bičujúcej vojne. Ako povedal Štúr, naša bieda leží práve v služobnosti slovenského národa. Takisto aj Ráztočania len skláňajú hlavy a nechajú sa bičovať krutými ranami panskej vojny. Avšak práve príchodom Adama Hlavaja, a v neposlednom rade burcovaním starej Ilčíčky, tieto stratené ruky dedinčania nachádzajú. Ľud dvíha hlavu a otvára oči zverstvám, ktoré sú na ňom páchané. Dvíhajú ruky na odvetu, ktorá prichádza a presahuje miestami až do davového šialenstva. Milo Urban strieda lyrické opisy s realistickými scénami a vytvára nádherný, a verný obraz dopadu vojny na ľudí, ktorí sa neocitli bezprostredne na fronte. Gradáciu cítiť v psychickej rovine postáv, ktoré musia mlčať a nevyjaviť svoje pocity. Konflikt prežívajú vovnútri, avšak raz sa musí všetko dostať von.

"Tu, v krvi sa rodil nový vek, plný smelých slov a odvážneho hovoru, plný stretania sa človeka s človekom, tu z krvi vstával nový človek, čo našiel ruky, smelé, silné ruky, ktoré už tak ľahko okovy nezomknú a ktoré sa už tak ľahko nezatrasú.“

5 11.03.2014

Množstvo informácii, z rôznych sfér, všetko prehľadne a zrozumiteľne napísané, čerpá z rôznych zdrojov. Mne táto kniha veľmi pomohla pri štúdiu teórie literatúry. Odporúčam :)

2 06.01.2014

Prvý ženský slovenský román. Môžem povedať, že sa takmer ničím nelíši od iných, z iných krajín. Je to typicky ženská literatúra, vhodná pre mladé dievčatá (v budúcnosti, keď budem mať dcéru, jej túto knihu určite podsuniem :). Nájdeme tu hlavnú hrdinku, samozrejme trochu idealizovanú, ktorá znáša rany osudu s chladnou tvárou. Mnoho romantických motívov, prírodu, švárnych mládencov, ale aj zákernosť macochy, či sesternice, smrť, zradu, peniaze, závisť,... Páčilo sa mi, že Viola bola tak citovo chladná, držala si odstup a nevedela prejaviť city, prebudiť ich v sebe. Bolo to trošku iné, pochmúrne, trošku temno romantické. Avšak na môj vkus príliš sentimentálne a predvídateľné v niektorých aspektoch. Avšak pre dievčatá určite odporúčam, je tam všetko, čo má v romantickej knihe byť. Ďalšie plus je to, že je to od našej - slovenskej autorky. :)

Konflikt citu a rozumu, sna a skutočnosti. Každý to zažil a zažívajú to aj postavy v tomto románe. Práve tieto konflikty dynamizujú inak málo dynamický dej. Je zaujímavé sledovať, ako sa v Nikovi prebúdza rozumnosť, zatiaľ čo vypočítavá Katica sa snaží si nahovoriť skutočné city. Taktiež stojí za povšimnutie Mate Berac, ktorý je ako pevná skala, predstaviteľ starého sveta. Tento svet však končí a prenecháva miesto novému (Zandome). Román je plný protikladov, ktoré sa v závere typicky kukučínovsky vyriešia (ja osobne by som privítala nejaký pochmúrnejší koniec :) Určite odporúčam :)

3 06.01.2014

Autorka s citom, s láskou a s vtipom opisuje svoje dve malé deti. S nekonečným zármutkom a bôľom ich trápenie a skon. Neskutočne dojemné sú scény, keď Ivan umiera, taktiež nasledujúce Dozvuky, kde máme možnosť nahliadnuť do bolestného vnútra matky. Mnou to otriaslo. Dojalo ma to. Rozosmútilo. Nečakala som takýto emocionálny zážitok, ktorý som pocítila. "Toľko však je isté, že najhlbším blahom je: mať niekoho, koho môžeme z duše milovať. Rýdzemu srdcu prvé je milovať, milovaným byť mu je na druhom mieste. Iba sebectvo žiada všade lásku, cíti sa ukrivdeným, kde ju nenachádza, ale samo nedáva jej opravdivej nikomu."

4 16.11.2013

Očarujúce. Som rada, že som objavila Emily Dickinson. Jej básne žijú svoj vlastný život :)

2 04.03.2013