Estetická výchova

Kniha Fridricha Schillera je umeleckotvorným prejavom na tému vzdelávania. Jedná sa pomerne útle čítanie pričom forma je na míle vzdialená akademickému písaniu, ide skôr o umelecko-filozofickú publikáciu. Schiller pomerne exaktne popisuje v čom tkvie problém vzdelávania: „Prospech je tá veľká modla doby, ktoré majú robotiť všetky sily a holdovať všetky talenty.“ Naopak Schiller vidí cestu k slobode ľudského ducha skrz umenie a estetické vzdelanie vedúce k slobode prostredníctvom umenia. „Divoch pohŕda umením a prírodu uznáva za svoju neobmedzenú vládkyňu. Barbar sa prírode posmieva a necíti ju, ale s väčším opovrhnutím než divoch slúži jej často viac ako otrok svojho otroka. Vzdelaný človek robí z prírody priateľa a cíti jej slobodu, krotí je zvôľu.“ „Tu zdivočelosť, tam ochabnutosť, dve krajnosti ľudského úpadku a obe združené v jednej dobe“

Schiller romantizuje Grékov: „...grécka prirodzenosť v sebe spájal so všetkými pôvabmi umenia a všetko dôstojnosťou múdrosti bez toho, aby pri to stála ich obeť ako naša. Gréci nás nezahanbujú len prostotou...Vidíme ich plných formy a zároveň plní v plnosti, filozofujú a zároveň tvoria, sú nežní a zároveň rázni – vidíme, že mladosť fantázie a mužnosť rozumu združujú v nádhernom ľudstve.“ Či tiež: „Ona podstata gréckych štátov, podobná prirodzenosti polypov, kde sa každý jedinec tešil zo života samotného, teraz ustúpili umeleckému hodinovému stroju. Odtrhnuté boli od seba cirkev, zákony a mravy, pôžitok bol oddelený od práce, účel od prostriedku, pričinenie od odmeny.“

Súčasný svet vo svojej podstate považuje za zhubný: „smieme sa tu diviť, že sa zanedbávajú ostatné duševné vlohy, aby sa všetka starostlivosť venovala jedinej, tej, ktorá vybavuje česť a odmenu? Vieme síce, že silný duch neobmedzuje svoju činnosť hranicami svojho zamestnania ale priemerný talent strávi v zamestnaní, ktoré mu pripadlo, všetky svoje skromné sily...“

„Saper aude. Odváž sa byť múdry. Energický duch je potrebný aby prekonával prekážky ktoré vzdelávaniu kladú do cesty lúdavosť prírody a zbabelosť srdca. Nie je bez významu, že stará báj hovorí, že bohyňa múdrosti vystúpila v plnej zbroji z Jupiterovej hlavy, teda že už jej prvý jej výkon je vojnový. Už pri zrodení musí tvrdo bojovať so zmyslami, ktoré sa nechcú nechať vyrušovať zo sladkého kľudu. Väčšina ľudí je bojom s núdzou príliš unavená a vyčerpaná, aby sa mohla vzchopiť k novému a tvrdšiemu boju s omylom. Zvyšok sa uspokojí, keď sám ujde trpkému a namáhavému mysleniu...“

Nedá ešte nezacitovať: „Nech sa v minulosti pozrieme kamkoľvek, uvidíme, že sa vkus a sloboda sebe navzájom vyhýbajú a že krása stavia svoje panstvo len na ruinách hrdinských cností.“

Cieľom estetickej výchovy je urobiť z krás krásu avšak „krása nedáva proste vôbec žiadny jednotlivý výsledok ani pre rozum a ani pre vôľu, nevykonávala žiadny ani intelektuálny ani mravný účel, neobjavuje žiadnu pravdu, nepomáha nám vykonať žiadnu povinnosť a je skrátka rovnako neobratná založiť charakter ako osvietiť hlavu. Krása je príroda, a človek môže i za svoje pojmy i za svoje rozhodnutia ďakovať len sám sebe. Estetickou kultúrou teda zostáva osobná hodnota človeka alebo jeho dôstojnosť, pokiaľ môže závisieť na ňom, úplne neurčená a dosiahlo sa len to, že je mu teraz prirodzenou cestou umožnené urobiť zo seba to čo sám chce – že je mu úplne vrátená sloboda byť čím má byť.“

Zaradiť uvedenú knihu medzi literatúru, ktorá sa týka univerzitného vzdelania je pomerne problematické a to nielen pre to, že toto slovo Schiller ani nepoužíva, no v určitom zmysle ponímanie človeka ako duchovnej bytosti, ktorá má v zásade rásť skrz vzdelávanie či estetickú výchovu a dávať tak pravý rozmer životu jednotlivca je niečo, čo v idei univerzity rozhodne možno ľahko dosledovať. Aj na základe Schillerovej argumentácie možno nájsť zmysel estetickej výchovy na univerzite.