Žena dospieva súcitom

recenze

„To bolo najkrutejšie. Šli sme umierať za život, a nepoznali sme, čo vlastne život je.“

Vojna nemá ženskú tvár je jedna z autorkiních prvotín a je to poznať. Oproti neskorším dielam v ňom viac vystupuje samotná autorka – je síce v pozadí, ale čitateľ na ňu nezabúda. I keď znovu ide o súhrn rozhovorov (tentoraz so ženami, ktoré sa rôznym spôsobom zúčastnili na vojne), bolo to podané subjektívnejšie ako rozhovory v Modlitbe za Černobyl a hlavne sa opakujú rovnaké názory. Neviem, nakoľko za to môže samotná autorka a aký podiel na tom mali samotné ženy, ale pripadá mi nepravdepodobné, že by mali všetky v podstate rovnaký pohľad na vojnu, mužov a život po nej.

Mužov kniha v podstate zobrazuje len ako ľudí, pre ktorých je vojna prirodzená. To ženy, to ony sú tie, ktoré tam boli nezvyčajné, pre ktoré to celé bolo strašné. Omyl. Vojna nie je prirodzená pre nikoho. Nedokázala som ľutovať a súcitiť s osobami, ktoré sa na vojnu nanútili silou-mocou, napriek nesúhlasu rodiny, okolia i nadriadených. Zase sme pri tom, že muži nemali výsadu odmietnuť. Ale to zjavne nevadí, lebo to sú muži…

Ďalší problém som mala so zobrazovaním Ruska a spol. ako anjelov a Nemcov ako najhorších hajzlov. Rusi boli vždy tí, ktorí pomáhali, ktorí sa obetovali, ktorí robili, čo museli, ktorí dokonca i Nemcov ošetrili a nemeckému dieťaťu najesť dali, zatiaľ čo Nemci, to boli svine a v podstate ani neboli ľudské bytosti. Aha, ok…

Napriek týmto výčitkám bola kniha skvelá. Smutná, ťaživá, otvorila mi oči a hlavne ukázala, že záleží na každom, nielen na ľuďoch, ktorí držia pušku, ale aj na tých
– a hlavne na tých, ktorí stoja v pozadí ako tichá podpora:

„Len čo otvoríte dvere, prekvapí vás vzhľad a smrad štyridsiatich alebo päťdesiatich beznohých, bezrukých, ťažko ranených a chorých, niektorí ležia na posteliach, zväčša na podlahe. Neverte pocitu, ktorý vás zadržal na prahu, je to zlý pocit…“

Páčilo sa mi aj to, že sa tu neriešil len život počas vojny, ale aj po nej a všetky problémy, s ktorými sa museli potýkať, často práve preto, že boli ženy.

„Žena dospieva súcitom.“

Aj takto by sa mala vyučovať história. Nielen cez kusé informácie a strohé fakty, ale aj cez osobné príbehy. Nielen z odstupu cez masy, ale aj (a hlavne!) cez jednotlivcov. Možno by sme si potom nemuseli ako hlupáci pravidelne hovoriť, že sa história opakuje.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej p... více

Komentáře (0)