Odvaha nečítať túto knihu

recenze

Mladík sa baví s filozofom. Mladík je zmätený, prehnane emocionálny, nelogický, neovláda sa, každú chvíľu kričí, často nejde mu o samotnú pravdu, ale o to, aby filozofa zhodil. Filozof je zas prehnane pokojný, ústretový, pevne si stojí za svojou „pravdou“ (ktorú opakuje tak často, až je z nej akási mantra), nikdy nezvyšuje hlas. Ku komu by ste sa hneď od začiatku podvedome priklonili? Tento nepomer a manipulácia čitateľom je len prvá z mnohých výhrad, ktoré mám k tejto knihe.

I keď sa jednotlivé závery často zhodujú s mojimi vlastnými názormi (napr. „Není důležité, co člověk zdědil, nýbrž co s tímto dědictvím učiní.“), nesúhlasím s argumentami a cestou, akou sa filozof k záverom dostane. Celá jeho filozofia je až chorobne individualistická, maniakálne všetko zjednodušuje, ale hlavne – nedá sa spochybniť a stáva sa z nej akási sektárska ideológia. Ak s niečím nesúhlasíte, vráti sa vám to ako bumerang. Buď ste to nepochopili, alebo to zbytočne komplikujete, prípadne ste zapletení v tzv. vertikálnych vzťahoch a nežijete vlastný život.

Kniha je rozdelená na predhovor a päť večerov – päť častí, počas ktorých sa mladík a filozof spolu rozprávajú. Jednotlivé časti sa ďalej delia na krátke kapitoly. Predhovor ešte celkom ušiel, i keď už tam filozof bliaka (bolo to napísané veľkým písmom), že sa každý dokáže zmeniť a nájsť šťastie. Po predhovore začína večer prvý a celé sa to zrútilo ako Sizyfosov kameň.

Večer první: Odmítni trauma

Hneď na začiatku sa dozvedám, že sa ľudia chcú zmeniť preto, že nemôžu. Áno, presne tak. Logika chcem, lebo nemôžem. Chcem mať dvadsať nôh a desať očí, lebo nemôžem…
No a potom sa dostávame k hlavnému problému. F (filozof) tvrdí, že na minulosti nezáleží. Akože vôbec. Na minulosti nezáleží a trauma neexistuje. A ak niekto vraví opak, tak si to len namýšľa, aby si tým niečo ospravedlnil. Ak by údajne záležalo na minulosti, tak by všetci týraní jedinci mali v súčasnosti traumu. A keďže ju všetci nemajú, tak tí, čo ju majú, si ju len namýšľajú. Minulosť vraj nedeterminuje súčasný stav, to len ty, ja, my, jej pripisujeme sebedeterminujúci význam. Všetci, čo dnes trpia, lebo v minulosti niečo zažili, netrpia v skutočnosti preto, že to zažili, ale preto, že chcú trpieť. Rovnako, ak sa niekto neovláda a vybuchne, tak je vraj pravdou, že chcel vybuchnúť už predtým, len si hľadal zámienku. Bravó. Myslím, že pánovi F by prospela hodinka biológie.

V každom prípade je zmýšľanie pána F veľmi príhodné. Preňho. Nech by človek povedal čokoľvek, nech by argumentoval čímkoľvek, stačí, že odvetí: „Za to si môžeš sám. Ty sa môžeš zmeniť. Všetko, úplne všetko, máš vo svojich rukách. Ak sa ti nepáči tvoj život, prečo s tým nič nerobíš? Trauma neexistuje, je to len tvoja fantázia.“ Krása. Fakt krása. Čo tak radšej ľudí učiť zodpovednosti, odvahe, ale zároveň byť pripravený pomáhať a vystrieť k druhému ruku? Niektorí z nás sú totiž v takých sračkách, že reči o tom, že si za ne môžu sami a sami sa z nich aj dokážu dostať (stačí len chcieť), im nielenže nepomôžu, ale ešte ich aj postrčia cez priepasť, na okraji ktorej už tak balancujú.

Večer druhý: Všechny problémy jsou problémy v mezilidských vztazích

Všetky problémy sú problémami v medziľudských vzťahoch, všetky vnútorné obavy sa v skutočnosti viažu na iných. Takže ďalšia kravina. Bez ostatných ľudí by nám vraj nebola k ničomu ani logika či zdravý rozum. Presne tak. Pretože na oheň si dávam pozor, len keď sú okolo mňa iní ľudia, inak doňho strkám nie ruku, ale rovno mozog, lebo samej mi je k ničomu.

Človek má ďalej odmietnuť súťaživosť. Všetku. Pretože podľa F by sa v prípade prehry urazil ako malé decko a v prípade výhry by spyšnel. Tak ja vám neviem. Moji najobľúbenejší športovci berú prehru s pokorou a motivuje ich a v prípade výhry nezabúdajú uznať kvality súpera. Čo si ale myslí F? Ak odmietnete vzájomnú súťaž, len vtedy dokážete ostatným priať skutočné šťastie, len vtedy sa stanú vašimi priateľmi (podľa F stačí, že ich budete za priateľov považovať vy, ako to vnímajú oni, je vraj ich vec) a len vtedy začnete svet vnímať ako bezpečné a príjemné miesto. Až na to, že je to len ďalšia hlúposť. Svet sa nezmení len preto, že sa zmení váš prístup. To by museli svoj prístup zmeniť úplne všetci. Prečo radšej nepristupovať k životu pozitívne, ale zároveň si uvedomovať, že nie všetci sú dobráci od kosti? Dôveruj, ale preveruj, nie dôveruj a potom plač.

Večer třetí: Odděl své úkoly od úkolů ostatních

Po traume a súťaživosti F šmahom ruky zatracuje aj túžbu po uznaní. Pretože veľa ľudí začne kvôli tomu napĺňať očakávania druhých a nie tie vlastné. Áno, presne tak. Pretože si niektorí vyberú zlú cestu (žiť život iných a nie svoj vlastný), tak je samotný cieľ a správna cesta (pracovať na sebe, snažiť sa zdravým spôsobom o uznanie) nanič. Viete, toto je už v štádiu, že by F radšej zahubil celé stádo oviec, lebo pár z nich by mohol zožrať vlk. Prečo, Bože, prečo… Chápem, nesnažiť sa niečo napraviť, ale rovno to vyhodiť do koša je jednoduchšie, ale, vážený pán Adler, Fumitake, Kišimi, alebo kto stojí za tým filozofom, vašou psychologickou prácou je s ľuďmi pracovať, aj keď to pôjde po malých krôčikoch a ťažko a nie na nich zhodiť balvan spolu s vinou za to, že ich zadlávi.

Už toto je postavené na hlavu, ale skutočným gólom tretieho večera je tvrdenie, že dieťa sa má vychovávať samo. Ak niečo nechce, rodič to má nechať na jeho rozhodnutí, ak niečo chce a je to zlé, tiež do toho nemá dospelý zasahovať, veď na to decko raz príde. Milé, že si tak strašne váži názor dieťaťa, ale zjavne mu nedochádza, že dieťa k tej dospelosti musí najprv nejak dôjsť. S pomocou a podporou dospelých! Odporúčam mu ďalšiu hodinku biológie. Behaviorálnej. Nebolo by od veci, ak by si predtým, než otvorí tú svoju nevymáchanú papuľu, najprv naštudoval niečo o mozgu a vzniku morálnych hodnôt.

Večer čtvrtý: Kde leží střed světa

F a jeho logika: Ste nešťastný a cítite sa zbytočný? Nezúfajte! Uvedomte si, že keď makáte, spoločnosť vás potrebuje! Teda… Potrebuje vaše prachy, ale takými drobnosťami sa nebudeme zaoberať. Hlavne si opakujte, že keď si kúpite chlieb, vaše peniaze sa nakoniec dostanú k ďalším a ďalším ľuďom. Tak vidíte, že nie ste zbytočný. A mimochodom, nesmiete lipnúť na malých spoločenstvách. Veď na svete je toľko ľudí, všetci sme kamoši. Už nemáte dôvod byť smutný a osamelý, buďte šťastný! Čo tam po tom, že stále postrádate skutočné intímne vzťahy? Nie, nie, ja sa tu nesnažím prelepiť striekajúcu tepnu nelepiacim leukoplastom. Povedal som, že nie ste sami a smutní, tak nie ste sami a smutní! Howgh!

Toto si snáď ani nezasluhuje ďalší komentár.

Aby som nezabudla, v štvrtom večeri sa dozviete aj to, že nesmiete nikoho chváliť. Lebo pochvala je iba skryté povyšovanie sa. A neopovážte sa argumentovať, že vás osobne pochvala od druhých neuráža. Ak vás totiž pochvala teší, znamená to len to, že uznávate svoju neschopnosť. Zaujíma vás teraz, čo máte druhým povedať miesto pochvaly? Veci ako „Mám radosť,“ „To mi veľmi pomohlo.“ Jednoduché, nie? Stačia sebecké poznámky a zmýšľanie o tom, ako sa cítite vy a čo pomohlo vám a hneď je to lepšie ako nejaká podradná pochvala inej osoby. Bravó.

Večer pátý: Žít úpřimně tady a teď

Nestrácajte v ľudstvo dôveru. Aj keď vás niekto podvedie, musíte mu znovu veriť. Pretože len tak si tá druhá osoba vstúpi do svedomia a keď uvidí, že ste voči nej nezatvrdli, už vám nedokáže znovu ublížiť. Vraj ak sa dokážete pochopiť a prijať, pochopíte, že zneužitie je úlohou toho druhého, takže sa ho už nemusíte báť. Ehm… Čertvieprečo som tú knihu ešte nespálila.

Na strane 220 som došla ku konečnému osvieteniu. Duch Adlerov zostúpil na mňa a moc Filozofova ma zatienila. Ak budem mať odteraz nejaký problém, riešením nie je komunikácia! Riešením je nasadiť úsmev, začať si spievať a keď ostatní uvidia, že som šťastná ako blcha, s radosťou sa ku mne rozbehnú a pomôžu mi.

Toto aspoň autori chceli, aby som si myslela. Nevydalo. Moja poznámka na strane 220 totiž znie: „Tak ty si teda riadny kretén.“

Mimochodom, všetky psychologické semináre, odborné články a diskusie na tému problematického správania zmiznú, keď svet prijme geniálny F-ov názor, že VŠETKO problematické správanie je len usilovanie o nadradenosť. Áno, vrátane toho, ako si niektorí ubližujú v súkromí a za zavretými dverami. Neviem, o akú nadradenosť sa snažia tí, ale to je fuk, pretože veľký F prehovoril a keď ten raz otvorí ústa, nám ostatným nezostáva než sa poslušne skloniť a nasávať jeho múdra.

No a celkový záver?

Pointa? Kam to celé smerovalo? Život nie je cesta. Život nemá smer. Život nemá cieľ. Život je súbor nespojitých bodov. Úspech je len náhoda. Nesnažte sa nikam smerovať, budete iba sklamaní.

To je záver autorov. Môj záver? Táto kniha nie je cesta. Táto kniha nemá smer. Táto kniha nemá cieľ. Táto kniha je súbor nespojitých kravín. Jej úspech je len nehoda. Nesnažte sa ju čítať, mohol by vám odumrieť mozog.

Komentáře (1)

09.02.2021

Koka

Vďaka za zaujímavý a prínosný rozbor. Ale - ak by som mohla niečo odporúčať - nestrácajte čas s takýmito "dielami" a už vôbec nie s ich podrobnými, takto prepracovanými a vyargumentovanými recenziami. Tá kniha si to zjavne nezaslúži.