Profesor Wilczur alá pokazený Mastičkár

recenze

Profesor Wilczur (1993) / kurama45
Profesor Wilczur alá pokazený Mastičkár
Nuž, bolo to sklamanie. Áno, jazykovo pokračovanie Mastičkára v ničom nezaostáva za prvou časťou, ale kde je ten úžasný dej? Kde sú tie zaujímavé rozhovory? A hlavne kde sú tie skvelo vykreslené postavy?

Dej je veľmi jednoduchý. Wilczura unavil život v meste, a tak sa po rokoch vracia na vidiek k rodine mlynára, kde si otvorí ordináciu a znovu lieči (zdarma) ľudí široko-ďaleko. Spolu s ním odchádza i mladučká doktorka, ktorá sa nám do toho starca zahľadela. Och, a jeho dcéra i s manželom zmizli do Ameriky, lebo to bolo príhodné pre dej. Ešte by náhodou otravovali…

Prečo nie?

Už ste sa iste dovtípili, že sa mi to nepáčilo. Hlavne preto, že Wilczur oproti Mastičkárovi takpovediac sploštel. Smutné, že charakter, ktorému v prvej časti niečo doslova chýbalo (pamäť), mal v sebe väčšiu hĺbku, než profesor, ktorý bol podľa klasických merítok bezchybný.

Celá kniha mi prišla ako komunistický pamflet. Nezisťovala som si okolnosti jej zrodu, takže ktovie? V krátkosti, jasne a stručne: mesto a všetci v ňom boli metaforou zla, naproti tomu na dedine bolo všetko ako v raji, všetci sa mali radi, pomáhali si, blablabla.

Prečo áno?

Jedna jediná postava, ktorá sa mi ľúbila, bol alkoholik, ktorý sa nachádzal aj v prvej časti, v tejto však dostal omnoho viac priestoru. Aby ste vedeli, bol to študovaný chlapík, ktorý z rozličných dôvodov dopadol ako dopadol a dokázal rozprávať tak, že by mu závideli všetci rečníci sveta:

„Vyrezal si mu nádor z mozgu, darling. Ale či si uvažoval o tom, že pravdu povediac, celý náš mozog, celá naša mozgová kôra, v ktorej sa nachádzajú najvyššie riadiace schopnosti organizmu, čiže duch, je tým najškodlivejším nádorom, ktorým rozmar prírody naplnil naše lebky? Ak sa nemýlim, práve tam je sídlo myslenia, čiže najnepotrebnejšej a najškodlivejšej veci na svete. Pouvažuj, aký krásny by bol život, vládca môj, keby sme nemysleli, ale pokorne plnili funkcie kŕmenia a rozmnožovania sa, ktoré nám vnútila príroda. O čo šťastnejší by sme boli, keby sme po Descartovi neopakovali „Cogito, ergo sum“, ale po prvom lepšom hoviadku „Coito, ergo sum“.

Záver?

Mastičkár áno, profesor Wilczur nie.

Komentáře (0)

kniha Profesor Wilczur recenze