Ďalšia zo zlých dystopií...

recenze

V posledných rokoch sa priam roztrhlo vrece s rôznymi dystopickými románmi pre mládež. Kniha Vyvolenie od Rachelle Dekkerovej sa im v hocčom podobá. Pochmúrny svet budúcnosti, ktorému predchádzala obrovská katastrofa, ktorá takmer zdecimovala ľudstvo, despotická vláda a – ako inak – skupinka mladých, ktorá sa nakoniec začne búriť. Závan novosti sa autorka snaží priniesť svojím kresťanským prístupom a snahou o zrod hrdinky, ktorá spozná vlastnú hodnotu a prestane byť závislá od mužov (ale bez toho, aby sa úplne radikalizovala). Škoda len, že si tieto svoje snahy pani Dekkerová pomerne úspešne sabotuje.

Minulosť

Žáner fantasy je veľmi špecifický, autor totiž nemôže čerpať z vlastných skúseností. To mu síce poskytuje obrovskú slobodu, na druhej strane sa ale za tým skrýva ešte väčšie úskalie. Neskúsený spisovateľ často podľahne dojmu, že si môže napísať, čo sa mu len zachce a čitateľ to nekriticky prijme. Nuž… V prípade magických záležitostí možno. Ak je ale aspoň časť vymysleného sveta postavená na reálnych základoch, tak by sa ich mal držať, prípadne odlišnosti prijateľne zdôvodniť. Ako sa to nerobí, flagrantne ukazuje nasledujúci citát:

„Liek Prima Solution predstavili verejnosti v roku 2107. Očkovacia látka... ...mala odstrániť všetky choroby. Išlo o biochemické vylepšenie imunitného systému, ktoré malo zmeniť bunky ľudského tela na elitné organizmy so schopnosťou hubiť škodlivé antigény vyvolávajúce imunitnú reakciu. ...vedci zistili, že sa dá aplikovať vo všetkých fázach imunológie, virológie, ale aj gerontológie. Testy ukázali, že prípravok spomaľuje starnutie ľudských buniek.“

Celkom by ma zaujímalo, ako dokázali v Prime Solution vyrobiť očkovaciu látku na všetky choroby, ktoré ľudstvo pozná. Ba nielen to, ako to, že očkovaní jedinci nemali absolútne žiaden problém vysporiadať sa s takouto dávkou, po ktorej je reálna pravdepodobnosť smrti pravdepodobnejšia ako pri dopade atómovej bomby?
Údajné biochemické vylepšenie imunitného systému mi vyčarilo úsmev na tvári. Zázrak nad zázraky! Jeden liek pre všetkých. Vôbec nevadí, že každý jedinec na svete má svoj vlastný unikátny imunitný systém... Len génov Hlavného histokompatibilného komplexu je približne 250 a môžu mať vyše 15 000 rôznych foriem.
Samozrejme že sa o pár stránok ďalej dozvieme, že liek, ktorý mal ľudstvo spasiť, sa stal jeho metlou. Nemá zmysel rozoberať, že to, že daný zázračný liek zrazu „ničil životne dôležitú flóru v organizme“, „potláčal imunitu a napádal samotného hostiteľa“ a podobne je somarina, pretože to by sme najprv museli prijať premisu, že platí všetko, čo bolo o lieku povedané pôvodne. Jednoducho základný pilier knihy – obrovská epidémia spôsobená Prima Solution, pre ktorú nakoniec preživší na čele s Robertom Svätým vytvorili spoločnosť fungujúcu na úplne iných pravidlách ako pred epidémiou – je hlúposť a tým pádom sa celý popisovaný svet rúca v základoch.
(Pozn.: Epidémia vraj zahubila 9 miliárd ľudí. Odhadovaný počet všetkých ľudí v roku 2100, čo je 12 rokov pred vypuknutím epidémie, je 10,9 miliárd. To znamená, že by prežili takmer celé dve miliardy, a to rozhodne nie je „takmer úplné vyhubenie ľudskej populácie“.)

Najsmutnejšie na tom všetkom je, že sa všetky tieto hlúposti dali elegantne obísť. Pre naratív nie je vôbec potrebné vedieť, čo presne sa v minulosti odohralo. Dekkerová mohla pokojne celý čas operovať s akousi bližšie nešpecifikovanou tragédiou a ničomu by to neuškodilo. Možno by štipka tajomnosti príbehu dokonca pridala na hodnote. Týmto sa bohužiaľ nezmysly nekončia.

Prítomnosť

O súčasnosti, v ktorej sa odohráva príbeh sa nedozvieme skoro nič. Nevieme, prečo je jediné mesto separované od zvyšku sveta, netušíme, či a čo sa s tým zvyškom vôbec stalo, nemáme informácie ani o tom, ako si ľudia zaobstarávajú jedlo. V meste asi veľa príležitosti k poľnohospodárstvu nebude, a to si občania v priebehu knihu doprajú rôzne koláčiky, džúsiky, dokonca aj vínečko. Toto by nebol problém, jednoducho to nie je pre príbeh dôležité. Problémom sú však občasné nezrovnalosti. Nelogická epidémia síce údajne zabila množstvo ľudí, to ale nevysvetľuje, čo sa stalo napríklad s takým internetom a inými výdobytkami modernej doby.
Aby som to zhrnula, väčšine problémom toho, ako to v svete budúcnosti funguje sa autorka elegantne vyhla tým, že ich ani nespomenula. Skvelá a prijateľná stratégia… by to bola, ak by sa v niektorých častiach knihy predsa len neobjavovali zmätočné pokusy – protirečiace veciam, ktoré sa vyskytli v texte predtým – predsa len niečo načrtnúť.

Vyvolenie

Najväčším životným problémom hlavnej hrdinky Carrington je, že nebola vyvolená. Vyvolenie je obrad, pri ktorom si muži z hlúčika žien vyberajú budúce manželky. Tento obrad má v spoločnosti po epidémii zabezpečiť bezpečnosť a mier. Ako? Mňa sa nepýtajte... Ľudia v meste s touto myšlienkou očividne problém nemali. A vôbec, ľudkovia, čo sa nad tým vlastne pozastavujem? Veď sa len pozrite okolo seba. Nechcete mi snáď tvrdiť, že za všetko zlo nemôže slobodná voľba partnera...
Carrington si v priebehu knihy začína uvedomovať, že jej pravá hodnota nespočíva v tom, ako sa na ňu pozerajú muži. Bravó, krásna myšlienka. Škoda len, že si to len myslí a jediné, čo sa zmení v skutočnosti je, že sa upne na iný typ mužov. Na mužov ako je jej otec, prorok Aaron (celkom zjavná a značne okresaná reprezentácia Ježiša) a hlavného hrdinu Remka. Áno, títo muži sú v jadre dobrí chlapi, to však nič nemení na tom, že sa hlavná idea diela rozplynula do prázdna.

Výrazné nelogickosti v deji

Rozprávač je vševediaci, často sa ale stáva skôr nespoľahlivým. Ani nie pre slobodnú voľbu autorky, ako pre jej neschopnosť a nelogickosti, ktoré sa v texte vyskytujú.
V jednej scéne spolu s Remkom a Carrington podnikneme akčnú výpravu do väzenia za uväznenou Larkin. Prejdeme pomedzi vrátnika a stráže, spolu s nimi zažívame adrenalín. Na spiatočnej ceste sa z toho všetkého stane fraška, keď Remko pošle Carrington preč tajným východom. Prečo prepánkráľa nešli tými tajnými dvermi do väzenia? Na kýho frasa (na kilo prasa) toľko riskovali?
V inej časti knihy Carrington dostane od jednej nemenovanej postavy čip s kódmi ku všetkým dverám v danom dome, i keď dotyčný pán schováva v pivnici niečo, čo rozhodne nemá byť odhalené. Zdravý rozum šiel asi na dovolenku...

Nedotiahnuté dialógy a vyjadrovanie

Vnímavého čitateľa občas zarazí opakovanie sa slov v dialógoch:
„Obľubujete omeletu, slečna?“
„Nie som si istá, či som už niekedy jedla omeletu.“
o tri vety neskôr: „Robím najlepšie omelety v celom meste.“

Inokedy postavy zmenia v priebehu dialógu názor o 180 stupňov:
"Predpokladám, že väčšina dievčat ani netuší, že toto miesto existuje."
"Potom tu musí byť príjemné ticho."
"Niekedy sem prichádzam, aby som sa vyhla prílišnému tichu. Aspoň klimatizácia tu prináša iskierku života. Vážne, v mojej izbe je občas desivé ticho."
"Viem, v tom tichu sa nedá spať."
"A už vôbec nie premýšľať."
Úbohé ticho. Najprv mu nahovoriť, že ho majú rady a vyhľadávajú ho, len aby ho začali z vety na vetu nenávidieť…

Sme svedkami tajomnej genézy nových ľudí:
„A teraz vy dvaja choďte von a nechajte ocka porozprávať sa so strýkom Remkom.“
„Nemôžeme zostať? Naozaj budeme ticho.“
„Nie. A sestru vezmi so sebou.“
Nech sa na to totiž dívam akokoľvek, stále mi z toho vychádza, že sa tam v poslednej vete objavila akási – dovtedy neznáma – druhá sestra…

Nehovoriac o pokusoch, keď Dekkerová nepozná terminológiu, ktorú sa snaží do textu zainkorporovať:
„Carrington sama cítila, ako v nej vzrastá nádej – jemný orchester hrajúci rozkošnú melódiu, ktorá mohla kedykoľvek vypuknúť do hromového crescenda.“
Nie, nemohla… Naozaj nemohla. Crescendo je crescendom práve pre postupné zosilňovanie, nie je to náhle a nečakané fortissimo.

Občas nás výber a formulácia viet dokonca osvieti:
„Často sa nechával uniesť vlastným intelektom.“
Vždy som mala pocit, že človek sa môže nechať uniesť emóciami. Až táto kniha ma presvedčila o opaku…

Najhoršie však nie sú prečiny autorky, ale prečin vydavateľstva. Nehovorím o drobných preklepoch, tie sú pochopiteľné. Ale čo si mám pomyslieť, keď v knihe nachádzam toto:
„Nechaj to plávať. Pre tvoje vlastné dobro.“
Milí Slováci… Svoje. Nie tvoje, ale svoje. Vážne a ešte raz. Svoje!
(Pozn.: Podmetu sa privlastňuje zvratným privlastňovacím zámenom svoj, viď Jazyková poradňa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.)

Romantická línia

Jednou z najväčších slabostí tohto románu je romantická línia. Kniha má 291 strán. Scén, v ktorých sa vyskytuje aj Carrington Haleová aj Remko Brant (Rembrandt?) je 12, a to som zarátala úplne všetky scény, vrátane tých, kde spolu nie sú sami a tých, kde neprehovoria jediné slovo, len sa z vôle osudu nachádzajú na tom istom mieste.
Pri prvom stretnutí ju on osloví slečna, ona mu odpovie prepáčte. Pri druhom ju on osloví slečna, ona sa opäť ospravedlní, i keď viacerými slovami, na čo sa jej ešte opýta, či je v poriadku a ona pritaká. Pri treťom stretnutí sa jej opýta, či jej nič nie je a ona – čuduj sa svete – znovu prisvedčí. Nasleduje scéna, kde sa znovu pre čosi ospravedlňuje a on ju ubezpečuje, že to nie je potrebné. V ďalšej scéne spolu idú autom. Bez slova. V tomto bode som doslova prahla po akejkoľvek interakcii medzi nimi. Dostala som scénu, v ktorej od neho úspešne vydrankala, aby ju vzal do basy za kamoškou. Fajn, milé od neho, no stále medzi nimi neprebehol žiadny hlbší rozhovor. Preto je zvláštne, že sa v ďalšej scéne pobozkali… Ak by pobozkala hocakého náhodného okoloidúceho, vyšlo by to narovnako, ale budiž.
V ďalšej ich spoločnej scéne sa Carrington vyberie za Remkom, aby sa ho opýtala na svoju kamarátku. Pri tejto scéne, ktorá – ako inak – absolútne nerozvíja ich spoločný vzťah, sa dozvieme niečo zvláštne: „Stála tam a civela na jediného muža, ktorý v nej vyvolával naraz nevoľnosť aj vzrušenie.“ Ja vám neviem… Nauzea pri pohľade na chlapa mi veľmi romanticky nepripadá.
Nasledujúcou spoločnou scénou je zase jedna z tých nemých v prítomnosti celého davu iných ľudí.
Potom nasleduje takmer 60-stranová pauza, na ktorej konci ju on zachráni zo spárov zla. Ona mu je vďačná, on je šťastný, že je jej hrdinom. Ona mu povie: „Našiel si ma,“ on jej: „Vždy ťa nájdem“. Toť vsjo.
A teraz si držte klobúky, blížime sa do finále a nebude to len tak hocičo. Pretože po absolútne ničom (viď všetko, čo som napísala vyššie) sú zjavne obaja presvedčení o tom, že našli lásku svojho života. Samozrejme, nasleduje klasický scenár alá Rómeo a Júlia. Remko i Carringon odchádzajú so zlomeným srdcom – vláda im totiž urobila napriek – preč.
SPOILER V úplne poslednej scéne si Remko príde po Carrington a spoločne odídu. KONIEC SPOILERA Bravó… Myslím, že nebudem preháňať, ak poviem, že to bol jeden z najhoršie opísaných a v podstate neopísaných romantických vzťahov, aké som kedy v knihách videla.

Plusové body

Postava Larkin. Oproti Carrington pôsobila autentickejšie, šla si za svojím, netrápila sa okolím. Čo si myslela, to sa prejavovalo aj v jej činoch.

Pekný opis: „Vlasy mu voľne padali na plecia a zapadajúce slnko ostrými ťahmi obkresľovalo jeho postavu.“

Najväčším plus je použitie slovíčka bár. No nie je krásne?
„Bár by si s nimi nemala nič spoločné.“


Malá perlička na záver

„...takže si nepamätala, či jej spolubývajúca má bielu, čiernu či modrú pleť.“

Čo mala znamenať táto veta sa už bohužiaľ asi nikdy nedozviem. V celej knihe sa ani raz nespomínajú ľudia s modrou pleťou. Neúspešný pokus o vtip? Prehliadnutý lapsus? Chyba prekladateľa?

Záver

Kniha sa radí do fantazijnej literatúry pre mládež. Ja ju vrelo odporúčam zaradiť do kontajnera, ak chcete byť ohľaduplní voči matke prírode, tak do separovaného zberu.

Komentáře (0)