Starmoon přečtené 527

Náhradník 2023, Princ Harry (p)

O tejto knihe sa popísalo a narozprávalo veľa. Aj škaredého. Že vraj v nej Harry iba fňuká a ľutuje sa, prepiera na verejnosti špinavú bielizeň, ohovára členov rodiny... Možno som čítala inú knihu; alebo som k nej skrátka pristupovala bez predsudkov a bez nánosov špiny, ktorá by sa mi v (pod)vedomí usadila po x kliknutých pútavých titulkoch. Každopádne, pre mňa to nebola sebaľútostivá obhajoba rozmaznaného princa, ktorý už nevie, čo od dobroty. Bola to pre mňa sonda do duše človeka, ktorý zažil a stále zažíva tlaky, ktoré by som s ním nemenila ani za jeho kvázi výsady. A o ktorom si myslím, že si tie tlaky nezaslúži len preto, lebo nejaké kvázi výsady má. Po rokoch klamstiev, poloprávd, verejného výsmechu a spektáklu, na ktorý médiá (a zrejme aj niektorí členovia rodiny) premenili jeho život, mal podľa mňa právo KONEČNE rozpovedať svoj príbeh svojimi slovami. Uviesť veci na pravú mieru. Nevnímam to ako problém. Skôr ako logickú odpoveď, možno až ako povinnosť (voči spravodlivosti ako takej, voči dejinám aj voči jeho blízkym, ktorých lynčujú s ním/preňho). Veď kto z nás by chcel (a zvládal) byť prezentovaný celé roky iný, aký je? Byť definovaný len svojimi najväčšími, aj to nafúknutými, chybami či dokonca cudzími klamstvami? Nemrzí nás aj tá najmenšia klebeta o nás? Najmenší zásah do nášho súkromia? Kto by to chcel zažívať denne a verejne? Kto by chcel byť stále špehovaný, s napichnutým telefónom a autom, bez súkromia, bez možnosti ochrániť seba či blízkych? Pod drobnohľadom médií aj rodiny, bez možnosti robiť aj v dospelosti slobodné rozhodnutia? Kto by si chcel aj ako tridsiatnik pýtať dovolenie od starej mamy, či môže svoju lásku požiadať o ruku alebo si nechať bradu? Kto by chcel taký osud dopriať aj tým, ktorých miluje? Kto by svoj všedný život menil za zlatú, zle stráženú klietku? Ja nie. Ľutovala som Harryho a fandila som mu. Touto knihou si ma získal na svoju stranu. Aj keď, samozrejme, nejaké výhrady či pochybnosti o istých detailoch mám. A na základe niektorých momentov opísaných v texte si myslím, že by Harry potreboval viac sebareflexie. Ale kto z nás je bezchybný? Kto nemá na svojom konte nejaký ten sebaklam či omyl, na ktorého oprávnenosti spupne trvá? A klobúk dole pred formálnou stránkou knihy. Hoci mala cca 450 strán, čítala sa de facto sama. Princ si vybral skvelého ghostwritera (ani na okamih neuverím, že ju písal sám, najmä keď na viacerých miestach priznáva, že nikdy nebol čitateľ ani milovník kníh a literatúry). "Nútili ma žiť mimo reality, v nekonečnej Truman Show, v ktorej som nikdy nenosil pri sebe peniaze, nikdy nevlastnil auto, nikdy nemal kľúče od domu, nikdy si nič neobjednal online, nikdy nedostal zásielku z Amazonu, takmer nikdy nejazdil metrom. Médiá ma nazývali špongiou. Lenže je veľký rozdiel, či je človek naozaj špongiou, alebo či mu zakázali získať nezávislosť. Desaťročia mi starostlivo a systematicky predlžovali detstvo a odrazu ma odvrhli a vysmievali sa mi, že som nezrelý a nestojím na vlastných nohách."... celý text

Musíme si promluvit o Kevinovi 2007, Lionel Shriver

Myslím, že všetci rodičia majú dva veľké, zdanlivo protichodné strachy. Prvý – že ich dieťa bude obeť. Druhý – že ich dieťa bude... nuž, niekto ako Kevin. Autorka sa až patologicky presne hrabe v myšlienkach konkrétnej matky, búra jedno tabu za druhým; a hoci je román poriadnou "bichlou", a hoci čitateľ vie, čo Kevin spravil, predsa len je veľmi zaujímavé snažiť sa spolu s Evou zistiť, PREČO sa tak stalo a akú úlohu v Kevinovom príbehu zohral ten jej. A mimochodom, hoci som pre formu mala pocit, že autorka vyložila všetky karty na stôl, kdeže; ona si predsa len nechala eso v rukáve. A keď ho na konci vytiahla, celých tých cca 500 strán zrazu naberie trochu iný rozmer. Respektíve, Evin príbeh matky naberie iný, ďalší rozmer. A absolútny záver... Nech rozmýšľam, koľko chcem, neviem sa rozhodnúť (a to som sama matkou), čo si o Evinej voľbe myslieť. Určite však viem, čo si myslím o Lionel Shriver: je to skvelá autorka a je veľká škoda, že jej v Česku vyšla len jedna a na Slovensku dokonca žiadna kniha. Prečo vlastne?... celý text

Děvčata první republiky 2020, Dita Pepe

Jednotlivé príbehy boli super, čo sa však asi dalo čakať, veď keď človek prežije cca 90 rokov v jednom z najturbulentnejších storočí, výsledkom takmer zákonite musí byť dramatický životný príbeh ;). Osobne ma bavila najmä rôznorodosť jednotlivých príbehov, keďže každá z respondentiek mala svoju povahu, zázemie, osud, sny, názory, čo všetko dokopy vytvorilo zaujímavý mix. Obdivujem aj prácu autorky; určite to chcelo námahu vykresať z hodín (?) nahrávok niekoľko strán uceleného, učesaného, zmysluplného textu. Najmä ak platí, že za cca 90 rokov toho človek nažije za román, nielen na pár stránok... Úplne najviac však obdivujem krásne fotografie Dity Pee a celkovú knižnú úpravu Štěpána Malovca. Už len listovanie tejto knižky je tak trochu estetickým zážitkom.... celý text

Matka Elvíra Objatie 2015, Rita Anežka Petrozzi

"Nám je jedno, či veríš alebo neveríš v Boha. On verí v teba a my veríme aj za teba." "Prijímame ťa bez výhrad, keď ťa už nikto nechce, nič od teba nežiadame, len aby si nám dôveroval. (...) Nevyžadujeme, aby si to pochopil. Jednoducho ti hovoríme, že ak chceš, aj ty môžeš zažiť to, čo sa odohráva v nás. Ak to skúsiš, vo svojom vnútri zažiješ zázrak. Tvoje srdce sa zmení a ty to uvidíš!" Cenacolo vo mne budí rešpekt; videla a počula som o ňom veľa, vrátane svedectiev tých, čo si ním prešli (a o ktorých by som si nikdy netipla, čím všetkým si prešli). Aj preto ma lákalo prečítať si životopis zakladateľky danej komunity. A ten bol... Nuž, ako ona: jednoduchý, radostný, plný viery. Komu to stačí, zgustne si. Osobne by som však chcela viac; viac detailov, strán, informácií... Lebo to, čo v knihe bolo ponúknuté, pripomínalo skôr dlhšiu katechézu než biografiu.... celý text

Nonstop Eufrat 2012, Veronika Bendová

Toto bol pre mňa zásah priamo do srdca. Veľmi realistické postavy, ktorým som (všetkým do jednej) verila každé slovo, myšlienku, dialóg, motív. Primerane dlhé (teda krátke) kapitoly. Skvelá a nenásilná reflexia dnešnej doby aj dnešnej Cirkvi. Mnoho podnetov na premýšľanie, prehodnocovanie. Sorry (not sorry) za patetickú myšlienku, ktorou to zaklincujem, ale po prečítaní tejto knihy už nie som taký istý človek. Možno som trochu lepšia; chápavejšia, citlivejšia, milosrdnejšia. Takže ďakujem. Za knižný zážitok aj za transfúziu ľudskosti. Viac, veľa takých kníh, prosím! "Prečo to teda nepodpísal, keď to nezvládal?" "Urobil statočnú vec. Kto z nás môže dopredu vedieť, či niečo zvládne alebo nie?"... celý text

Všetko trvá krátko 2021, Irvin D. Yalom

Smrť. Naozaj to jediné, čo spája úplne všetkých. Všetci umrieme. A všetci to vieme. A všetci sa s tým vyrovnávame po svojom. Yalomova kniha ukazuje, ako smrť(eľnosť), či už svoju alebo blízkych, či už vedome alebo podvedome, (ne)vnímali a (ne)prijali niektorí z jeho pacientov. Každá z poviedok bola iná, každá silná, každá (aj keď v rôznej miere) emotívna. Z každej som si niečo vzala, (skoro) v každej som niečo zo seba či zo svojich blízkych našla. Pre mňa veľmi užitočná kniha; no a keďže kombinácia autorovej múdrosti, empatie a životnej skúsenosti sa mi páčila, veľmi rada sa k nemu a iným jeho pacientom niekedy vrátim (a zistím o svete či o sebe opäť niečo nové :)).... celý text

Deti z fary 2021, Soňa Bulbeck

Nápad skvelý. Zozbierať príbehy farských detí a priblížiť špecifiká ich detstva a mladosti v kontexte očakávaní, ktoré na nich ako deti z fary kládli ľudia okolo, k tomu socialistický režim s vlastnými výzvami... Ak by sa na podobný projekt podujal nejaký profesionálny novinár so schopnosťou byť objektívny, vecný a overovať fakty, bola by kniha super. Takto však ostala silno poznačená spomienkovým optimizmom autorky, staršej pani, ktorá sa ani nesnažila o nejaký nadhľad. Respondenti sú zväčša jej známi, prípadne známi známych, a podľa toho k nim aj pristupuje. Celé to vyznieva v štýle "môj ocko bol super, tvoj ocko bol super, naše detstvo bolo super, jedine komunisti boli fuj fuj, my sme však našťastie v živote všetko zvládli a dnes to s našou evanjelickou cirkvou ide dole z kopca, lebo naši predstavení nemajú také osvietené myslenie ako my". Celý tento sploštený pohľad prítomný skoro v každom príbehu by som možno ešte predýchala, ale to (zvnútornené) farizejstvo sa mi bridí stále viac. Úplne "najlepšie" vyznievalo, keď niektorí začali ešte aj moralizovať, pričom medzi riadkami ich príbehov (alebo aj priamo v nich, keď si nedali pozor) sa dalo prečítať, že ani oni neboli takí svätci, akými ich vidí či skôr chce vidieť autorka. To mi neprekáža, všetci sme ľudia, len jednoducho nemám rada, keď sa svätožiara kreslí okolo tých, ktorým skrátka neprislúcha. Myslím, že aj preto vznikajú rôzne pohoršenia a ľudí (trebárs aj z mojej generácie) to odrádza. Napríklad keď nejaká pani, ktorá počas režimu nechodila na služby božie ani k tomu neviedla deti, sa po revolúcii stala horlivou návštevníčkou zboru a teraz vyplakáva, že je v ňom malo "omladiny" a ako chýbajú noví "apoštoli"... Možno súdim, možno som krutá, ale naozaj mi tu prekážala celá tá skreslenosť. Takmer všetci respondenti mali vysoké školy, všetci sa vo veľkom realizovali a ako sa dozvedáme, mnohým, paradoxne, ich pôvod skôr pomáhal než priťažil, keďže sa často zviezli na statuse svojich rodičov (také to slovenské "po známosti" dosadenie do školy či do práce), tendencia vykresliť ich ako obete režimu sa mi teda zdala minimálne neúctivá voči skutočným obetiam, povedzme aj z iných fár (nechcem tu umelo vyrábať nejakú "súťaž" v tom, ktorá denominácia trpela viac, ale ak by autorka zbierala príbehy gréckokatolíkov, možno by ostala prekvapená, čo si prežili oni). Pozitívne vytŕčajú príbehy tých, ktorých otcovia prežili väzenie, ale aj tam by to chcelo väčšiu objektivitu, nie len heroizáciu milovaného človeka. Niektorí respondenti pôsobili fajn, vizuál knihy bol fajn, ale ako celok vo mne kniha zanechala dojem "autorku chytila nostalgia a so známymi predviedli selektívne spomínanie".... celý text

Slovutný pán prezident 2020, Madeline Vadkerty

Hoci som príbehov o holokauste prečítala v svojich -násť na tony, v súčasnosti sa k tomu málokedy odhodlám, keďže utrpenie, ktoré šoa zahŕňa, jednoducho nedokážem brať štatisticky a aj po X zdanlivo podobných osudoch sa ma veľmi dotýka. Tak to bolo i s trinástimi príbehmi v tejto knihe. Pri ich čítaní som si uvedomila, že romány/poviedky o holokauste sú často veľmi "filmové", v zmysle, že obsahujú až neuveriteľné peripetie, zatiaľ čo predkladané osudy boli také... obyčajné. V tom najlepšom zmysle slova. Jednotlivé postavy na mňa pôsobili dojmom, že takých ľudí predsa poznám aj dnes, v svojom okolí, že sú to presne tí nejedinečne jedineční ľudkovia z kategórie človek-milión, medzi ktorých patrí drvivá väčšina z nás. Boli to jednoducho ľudia, s ktorých príbehmi som sa vedela stotožniť, vžiť sa do nich. A možno práve preto mi ich osudy nemohli byť ľahostajné. Možno preto mi často bolo úzko z toho, že napriek svojej najväčšej snahe a nádejam, ktoré vkladali do svojich žiadostí o udelenie prezidentskej výnimky, sa pre slovutného pána prezidenta (či jeho úrad) stali len ďalšou položkou, ktorú treba čo najskôr odbaviť (poväčšine zamietavo) alebo ktorá sa dá aj mesiace, ba roky ignorovať. Nie raz prišla odpoveď z úradu (aj to negatívna) už v čase, keď dotyční dávno odišli transportom... Často sú to príbehy bez happy endu. A bez spravodlivého záveru. Žiadne "a žili šťastne až do smrti", žiadne "dobro vyhralo nad zlom". Naopak. A to je na nich najsmutnejšie. A najvarujúcejšie. Mimochodom, každá postava mala biografický charakter a autorka až škrupulózne, opäť to myslím v dobrom, dbala na to, aby jej príbeh zachytila čo najvernejšie, pričom na konci ku každej poviedke uvádza pomerne rozsiahly zdroj inšpirácií, poznámok a zdrojov. Napokon, aj sama autorka kdesi v úvode spomína, že pôvodným zámerom bola kniha iného žánru, až po konsenze s vydavateľom ponúkla reportážne poviedky. Slovutný pán prezident je kniha, ktorá veľmi explicitne ukazuje/dokazuje, že dostať prezidentskú výnimku bolo naozaj skôr výnimka; a že ten, ktorého na obálke vidíme ako tieň, si určite nezaslúži heroizáciu, ktorú mu aj dnes určité kruhy túžia dopriať.... celý text

Pominuté chvály 2021, Štěpán Smolen

Pohladenie, povzbudenie, prefackanie. Nastavené zrkadlo, hodená rukavica, duchovný aj ľudský antivirák. Všetko povedané krásnym jazykom a prešpikované skvelým humorom (a veľké plus za to, že autor si vie uťahovať aj zo seba). Tak nejako si predstavujem duchovné úvahy pre človeka nášho časopriestoru.... celý text

Aféry zámku Ashmore 2024, Cynthia Harrod-Eagles

Stá variácia Panstva Dawton... Ale milovníkom daného časopriestoru, ku ktorým sa radím i ja, to zrejme prekážať nebude. Na román som sa tešila, možno až príliš na to, aby ma mierne nesklamal, ale aj bez väčších afér a zápletiek v deji (darmo ich názov zmieňuje) sa to dobre čítalo... A už teraz sa teším, či sa v ďalšom pokračovaní tejto knižnej sofistikovanejšej telenovely dozviem(e) viac o Williamovi a Tabby (táto linka ma tentoraz zaujala asi najviac). No a veľké plus za jemne feministický podtón; pri niektorých scénach mi bolo striedavo do smiechu aj do plaču z dobových maniérov zbytočne sťažujúcich život žien. Ak ešte aj dnes môže niekto považovať sufražetky za čisté zlo, nech sa páči, nech číta podobné príbehy a skúsi si predstaviť, kde by (sme my) ženy boli, ak by neboli ony...... celý text

Spoza čarovného prútika: Magické dospievanie filmového čarodejníka 2023, Tom Felton

To naozaj Draco? Vážne práve on si uzurpoval právo poodhaliť zákulisie filmového sveta Harryho Pottera? Nemohol to prenechať niekomu ikonickejšiemu, dôležitejšiemu? A to má naozaj tridsiatnik Tom Felton, ktorý náhodou získal rolu v kultovej sérii a odvtedy len ide od jednej vedľajšej postavy k druhej, potrebu písať autobiografiu? Také nejaké boli moje prvé reakcie, keď som sa dozvedela, že táto kniha vyšla. Fajn, asi som trochu cynik. Ale ten výsledok nebol až taký zlý... Teda, ak vám stačí trochu zákulisných informácií z pottreovskej filmovej rodiny, trochu rodinných historiek malého Toma, trochu tajomných náznakov, ako to vlastne bolo/je s ním a Emmou Watson... A trošku prvoplánový moralizujúci koniec mladého herca, ktorému sa podarilo vyhrabať zo závislosti. Všetko v krátkych, v podstate na seba nenadväzujúcich kapitolách, jemne pretkaných Feltonovým humorom. Žiadna veľká (literárna) sláva, ale aj tak príjemná oddychovka, ktorá laikovi poodhalí, ako vyzerá natáčanie (nielen Harryho Pottera) a ako vyzerá vnútorný svet človeka, ktorý sa stal skoro a rýchlo slávnym. Veľmi mi však v tom celom chýbal nejaký "mea culpa" moment, lebo nech Tom pokašľal či vyviedol čokoľvek, vždy, ale že vždy za to mohol jeho vek, sláva, povaha, okolnosti... nikdy nie však Tom. PS: Najkrajší pre mňa aj tak ostáva úvod Emmy Watson. Každý by si zaslúžil mať v živote človeka, ktorý ho vidí tak zidealizovane, ako Emma Toma.... celý text

Ženy, ktoré zostali 2023, ​Magdaléna Rojo

Téma žien čakajúcich doma na svojich migrujúcich mužov sa mi zdala dosť sentimentálna, knihu som si chcela prečítať jednoducho preto, lebo je to prvá abstynovka od Slovenky. Rojovej štýl bol celkom fajn, nie som si však istá, či sa vôbec sama držala vlastných pravidiel, lebo popri príbehoch o čakajúcich ženách sa tam vpašovali aj príbehy o ženách, ktoré sami odišli/odchádzajú, a tiež kdejaké lokálne reálie približujúce sa skôr k cestopisu. Tiež mi celkom nevyhovovalo, že pokus o komparáciu podmienok viacerých krajín zlyhal v nevyvážeností, napríklad z Mexika tam bolo toľko príbehov, že by vydali aj na vlastnú knižku, z iných krajín (napríklad aj Slovensko) iba jeden. Nie som si istá, či jeden (!) zástupný príbeh stačí na to, aby človek pochopil danú problematiku v kontexte celej krajiny. Osobne si myslím, že to nutne vedie k určitým skresleniam. Toľko k mojím výhradám: inak však musím uznať, že Rojo píše dobre, pre tému bola očividne zapálená, snažila sa svojich respondentov čo najviac spoznať a čo najdlhšie s nimi pobudnúť a nepochybujem, že svoje čitateľstvo dokázala primäť pozrieť sa na tému migrácie inými očami. Mňa síce veľmi nie (čo už, asi sa stávam nevyliečiteľný cynik), minimálne literárne som si však knihu vychutnala. PS: Ak by podobným spôsobom autorka (táto či iná) spracovala tému migrácie čisto iba v slovenskom kontexte, z takej knihy by som asi bola paf. Nie žeby nebolo zaujímavé dozvedieť sa niečo aj o mexických, indických či trebárs etiópskych ženách, ktoré čakajú na svojich mužov a popritom sa snažia nejako vyžiť, spravovať domácnosť a vychovávať deti, ale myslím, že podobný priestor by si zaslúžili aj tie slovenské.... celý text

Sezóna zemolezu 2022, Mary Ellen Taylor

"Odkedy na tomto svete dostávame všetko, čo chceme?" Nuž áno, život ide len zriedka tak, ako by sme chceli, a platí to aj o životoch žien v tejto knihe. Súčasnosť zastupujú priateľky Libby a Siena, tridsiatničky, ktorým osud stihol uštedriť už niekoľko veľkých rán. Ich príbeh sa pozvoľna prelína s inou dvojicou priateliek, ktoré svoju mladosť žili v 40. rokoch; čerstvej panej sídla Woodmont Olivie a jej šoférky Sadie. Každá z týchto žien bola svojim spôsobom zaujímavá, dobre charakterizovaná a pre každú z nich autorka vymyslela osud, z ktorého občas mrazilo. Preto jej rada odpustím, že nakoniec sa všetko zvŕtlo smerom až k príliš sladkým a málo pravdepodobným happyendom alebo aspoň ich náznakom. Po všetkých ťažkých témach (znásilnenie, potraty, život v chudobe, život v zlatej klietke...) by som ďalšiu nálož smútku zapríčinenú tragickým koncom už asi nezniesla ;-). Kniha mala dosť dlhý rozbeh, chvíľkami som si vravela, že zrejme o nič neprídem, ak ju nedočítam, ale mýlila (by) som sa; prišla by som o zaujímavý, dobre vyskladaný príbeh, ktorý síce nezmení dejiny literatúry, ale dokáže vtiahnuť, dojať, povzbudiť. Takto nejako si predstavujem nenáročné čítanie pre náročnejšie čitateľky. Síce oddychovka, ale taká, čo neuráža intelekt a aj napriek ťažkým témam nechá v čitateľovi na konci pocit ľahkosti. Aj keď doteraz sa vo mne moje rebelské ja bije s mojim puritánskym ja a nevedia sa dohodnúť, či v knihe prezentovaná a viacerými postavami žitá myšlienka "radšej prosiť o odpustenie než o povolenie" sa mi zdala príťažlivá alebo či by som niektorým z postáv v niektorých situáciách mravoučne (a zbytočne) dohovárala :-D.... celý text

Poslední aristokratka 2012, Evžen Boček

Ako sa to (vraj) píše v Talmude? Že Nebo si zaslúži ten, kto rozosmieva svojich druhov? Tak potom si Evžen Boček zaslúži v Nebi vlastnú lóžu ;-). Ale vážne; ak nerátam dialógy s mojim ultra vtipným manželom (škoda, že ten knihy nepíše), už dlhšie ma nič nerozosmialo tak, ako táto kniha. To nevylučuje, že niektoré vtipy boli aj trápne, otrepané, príliš repetitívne... Ale mnohé skrátka stáli za to. Ostatne, rozosmiať čitateľa je ťažšie než ho dojať, takže som autorovi vďačná za každý úsmev aj výbuch smiechu, ktorý mi táto knižka dopriala, a veľmi rada mu odpustím aj nie príliš prepracované charaktery (v podstate je každá postava charakterizovaná jednou svojou dominantnou vlastnosťou/chybou, ktorú autor do omrzenia zosmiešňuje v slede rôznych situácii), nie príliš prepracovaný dej (ale nie je aj život skôr o anektodických, na seba v podstate nenadväzujúcich epizódach?) a nie príliš verné zobrazenie reality (napr. v jeden deň si Milada zmyslí, že zorganizuje akciu, o ktorej by mali vedieť novinári, na druhý už sú noviny plné správ inzertného charakteru o Kostke, ako keby nemali žiaden redakčný plán, a tak by sa dalo pokračovať dlho, predlho...). Ako oddychovka s riadnou dávkou hyperboly je však kniha určite fajn voľba.... celý text

Meno mám zo studničky 2021, Božena Slančíková-Timrava

Timravine poviedky a novely sú za všetky možné hviezdičky, to bez debát. Čo sa však týka konkrétne tohto vydania, som trochu na vážkach. V prvom rade som vďačná, že vôbec vyšlo, lebo má podľa mňa nielen ambíciu, ale aj potenciál sprístupniť Timravu súčasným generáciám. Pútavý dizajn, osobité ilustrácie/výšivky Ivany Šátekovej, zaujímavý font písma... Jednoducho, vizuálne je zbierka pekná. Chýbali mi však nejaké aspoň elementárne informácie vnútri, trebárs roky vydania jednotlivých poviedok, nejaký krátky autorkin medailón, o nejakej štúdii či poznámkach pod čiaru nehovoriac... Jasné, to všetko sa dá dnes aj vygoogliť, ale, buďme úprimní, to platí aj o Timraviných poviedkach. Keď ich už mať doma knižne, tak prečo tú knižku nevyšperkovať nielen pre oko, ale aj pre rozhľad? Ale uznávam, že už len ten vizuál stojí za kúpu.... celý text

Slávne romány 20.storočia - 50 najvýznamnejších moderných románov 2006, Joachim Scholl

Čakala som náučnú literatúru, autor to poňal skôr esejisticky, ale nevadí. Jeho pohľad, jeho poznámky, jeho spôsob videnia a prezentovania videného (čítaného) spravili túto knihu nakoniec zaujímavejšou, ako keby to malo byť len o encyklopedických faktoch. Päťdesiatka, ktorú zostavil, obsahuje popri notoricky známych dielach aj také, ktoré našincovi veľa nehovoria (a obávam sa, že ani po autorovej prezentácií nebude čitateľ môjho typu veľmi presvedčený, že by tam nutne museli byť alebo že by si ich mal dokonca prečítať), ale ako rýchly prelet literárnymi dejinami posledného storočia, prípadne ako zdroj nových položiek na zoznam kníh, ktoré si v nejakom neurčitom "raz" chceme/treba zadovážiť, ak sami seba chceme považovať za čitateľa/znalca nedávnej klasiky, je knižka určite fajn.... celý text

Vražda v Mallowan Hall 2023, Colleen Cambridge (p)

Oblúkom sa vyhýbam beletristickým knihám, v ktorých je Agatha Christie jednou z postáv (prekvapivo je ich dosť, väčšina sa snaží objasniť záhadu jej zmiznutia po rozvode), ale k tejto ma prilákala autorkina odvaha/drzosť vkomponovať Christie do úplne fiktívneho príbehu, ktorý sa odohráva v jej reálnom domove... Ako určitá literárna hra pre fanúšikov Agathy celkom fajn (napríklad keď Christie na základe vraždy v knižnici vymyslí zápletku svojej knihy Mŕtva v knižnici), ale, buďme úprimní, nebyť prítomnosti slávnej autorky v deji, bola by kniha tisícprvou snahou napísať detektívku v štýle a v dobe Agathy Christie. Jasné, ako celok to bolo milé, hravé, úsmevné, ale nič také, z čoho by človek padol na zadok. Skvelou voľbou bolo určite odpratať Agathy Christie čo najskôr do vlastnej izby a prenechať vyšetrovanie aj rolu hlavnej postavy Phyllide. Tá bola ako postava veľmi fajn, zapamätateľná, sympatická, originálna; chvíľkami však možno až príliš "moderná" v zmysle, že asi len totálny neznalec danej doby by mohol veriť, že taký typ ženy, tobôž gazdinej, by sa mohol v opisovanom časopriestore naozaj vyskytovať. A hoci chápem, že autorka potrebovala spraviť z vyšetrovateľov čo najväčších ťuťmáčikov, aby mala Phyllida čo najväčší dôvod a priestor viesť vlastné vyšetrovanie, chvíľkami to už hnala takmer do karikatúry. Celkovo som si však knižku užila aj s týmito mojimi výhradami a ak by v slovenčine vyšlo pokračovanie, rada si ho donesiem domov z knižnice.... celý text

Nemezis 2006, Agatha Christie

Rozbeh bol dlhý a zbytočne naťahovaný, postáv priveľa, zápletka dlho nezaujímavá... Až som uvažovala, že knihu jednoducho zavriem a pre seba si celý "prípad" s asi najnudnejšou knižkou Agathy Christie uzavriem v štýle "aj majster kat sa utne". Našťastie som vytrvala a odmenou mi bola celkom slušná (nielen) rodinná dráma v pozadí troch naoko nesúvisiacich vrážd. Hoci ma však napokon kniha chytila, pletiaca a naoko popletená slečna Marplová pre mňa asi nikdy nebude dôstojnou náhradou Poirota.... celý text

Hrdinovia 1985, Božena Slančíková-Timrava

Nájdu sa ľudia, ktorí si idealizujú a romantizujú staré časy, tradičné hodnoty, tradičnú slovenskú dedinu... Timravu na nich! Myslím, že by ich rýchlo uviedla do reality (alebo teda aspoň do realizmu ;-)). A inak, naozaj považujem za zázrak, že autorka, ktorá väčšinu života nevyšla z dvoch dedín, dostala len minimálne vzdelanie a svoj životopis zhrnula doslova do niekoľkých riadkov, dokázala napísať tak hlboké, nadčasové a dychberúce diela. Veľmi som si túto zbierku troch jej azda najznámejších noviel užila a úplne mi stačili na to, aby sa Timrava hneď etablovala medzi mojich najobľúbenejších autorov.... celý text

Boli Kristovými súčasníkmi 1994, Gertrud Fussenegger

Prekvapivo svižný, zaujímavý a aj realisticky pôsobiaci román z dôb, keď žil, pôsobil a umrel Ježiš Nazaretský... ale ten je v ňom len vedľajšia, takmer bulvárna postava. Keď si o ňom aj hlavné postavy náhodou vymieňajú správy, tak možno v takom štýle, ako sa mi dnes bavíme o politikoch, celebritách... A hneď potom sa vrátia k vlastným životom, príbehom, radostiam a starostiam. Niekedy vlastne ani nevedia, že mali česť práve s Ježišom (ako keď Elkajim stretol čoby kňaz v chráme strateného chlapca) a už vôbec nie to, že práve on by mohol mať riešenie, či dokonca byť riešením, na ich obavy, osudy, boľačky... A že tých je. A sú podobné našim. Veľmi sa mi páčilo, že listy či odkazy, ktoré si postavy vymieňajú, sú krátke, realisticky pôsobiace (narozdiel od traktátov v Jeho kráľovstve). A veľmi sa mi páčilo, že postavy sú také... ľudské. So svojimi snami, chybami, osudmi. A vďaka epištolárnej forme ich môžeme spoznať cez vlastnú optiku i cez pohľad ich blízkych. Okrem fiktívnych postáv sú tu vkomponované i biblické; a autorke musím uznať, že autorskú licenciu využila k vytvoreniu takých osudov, pováh a motivácie Kaifáša, Lazáza a jeho sestry Márie či Barabáša, s akými som sa ešte nestretla. Pritom aj psychologicky, aj teologicky by to zrejme obstálo. Kniha sa dá interpretovať rôzne, číta sa ľahko, necháva svojim postavám aj čitateľom priestor na otázky, pochybnosti, možno až skepsu... Ale aj na nádej. Na pôstny čas to bola pre mňa primeraná knižná voľba, hoci som predsa len čakala od nej niečo iné (priblíženie Ježiša, priblíženie sa k Ježišovi) a niečo viac (napríklad aj duchovný, nielen literárny zážitok).... celý text