Naias komentáře u knih

Je to ohromne pôsobivé, má to silnú atmosféru. Dcéra snehu je príbeh o láske k divočine, nespútanosti, voľnosti a o staršom páre, ktorý začal odznova tesne pred päťdesiatkou bez toho, aby vedel, do čoho ide. Nezistili si dopredu, čo ich čaká, a to mali byť na všetko úplne sami, nezabezpečili vhodného koňa, nevyznali sa v práci na poli, boli tam vyše roka a pritom nevedeli, kde je najbližší lekár... No úžas.
Viem, že je to o žene, ktorá sa vyrovnáva so svojím žiaľom na mieste, kde nebude mať pred očami stále to, čo iní majú a o čo ona prišla, a ktorá pomaly začína znovu normálne žiť, a tiež o láske k Aljaške a zžívaní sa s krásnou a drsnou krajinou, o túžbe po slobode, ale mňa rozčuľovala tá totálna nepripravenosť na takú radikálnu zmenu života.

Autorka nemá ani potuchy o nájomných vrahoch, zlodejoch, soľných baniach, bičovaní, tyranských kráľoch, kapitánoch stráže, dvorskej etikete... v podstate o ničom z toho, čo do tejto knihy vložila. Od YA nečakám zázraky, je mi jasné, že hlavný je milostný trojuholník a ostatné je len krovie, aby to malo vôbec nejaký dej, ale s tak nezrelo spracovanou psychológiou postáv som sa tuším ešte nestretla, a to sa mi dostal do ruky nejeden „skvost“. Dospelí ľudia sa správajú ako pubertiaci, skúsení bojovníci si so sebou nevedia rady, nájomná vrahyňa s výcvikom, ktorý by jej závidela aj Čierna mamba, má nervy zajaca a sebaovládanie lumíka. Postavy sa, vrátane urodzených, veselo dopúšťajú nielen faux pas, ale aj lèse-majesté, bez toho, aby to niekomu prekážalo. A to nespomínam logické chyby, ktorých si autorka spravila celú zbierku. Vraj túto knihu začala písať v šestnástich, čomu rada verím. Nečudujem sa, že vtedy mala predstavy à la Hurvínek, len mi nie je jasné, prečo si po rokoch, keď sa chystala knihu vydať, nenaštudovala to, o čom chce písať, a svoje dielo neprerobila. Nebolo by treba veľa, len od prvej strany po poslednú.

19 06.02.2020

Pôvabné, poetické, múdre, úsmevné a ľudské. A krásne rozmarné.

11 06.02.2020

Tak toto ma neokúzlilo. Povesti sú vyrozprávané krásnym melodickým jazykom, ale motívy sú stále tie isté a časom som sa začala dosť nudiť, a to som čítala len jednu povesť za deň. Opakované spomínanie, i keď veľmi spevné, ako statoční a hrdí Litovčania plienili a vraždili vo vlasti Gudov a Lechov (to sa smie), či ako zbabelí a krutí Lechovia a Gudovia plienili a vraždili v Litve (to sa nesmie), proste nie je moja šálka čaju. Keby z nich čitateľ aspoň dačo o Litve zistil, teda okrem toho, že v Dainave slnko veselšie svieti, lesy ľúbeznejšie šumia, vtáci krajšie spievajú a junáci sú tam statočnejší a dievčiny pôvabnejšie než kdekoľvek inde na svete... Ale dozvedela som sa vlastne len pár dainavských mien – pri Žvaigžduté mi skoro zabehlo – a to, že náboženské vojnové výpravy sa nijak nelíšili od tých koristníckych, a že správať sa inak ako súkmeňovci bolo prísne zakázané. Nič nového pod slnkom.

2 26.01.2020

Prečo si Američanky myslia, že keď prešpikujú knihu slovami ako Bath, koč, kone a džentlmen, dosiahnu georgiánsku atmosféru bez ohľadu na to, ako sa postavy správajú a myslia? Chápem, že je nutné, aby z hlavnej hrdinky urobili totálnu hus presvedčenú, že logika je životunebezpečné zviera, ktorému sa treba vyhýbať oblúkom, inak by kniha mala najviac tridsať strán. Ale nerozumiem tomu, prečo dej situujú do obdobia, o ktorom veľa nevedia. Donaldsonová píše, že o Edenbrooku snívala už v čase, keď nemala ani poňatia, ako sa píše román. To nemá dodnes.

4 09.01.2020

Hans-Ulrich Rudel bol muž so železnou vôľou, veľkou odvahou a čiernobielym videním sveta. Svoje idey si rozhodne nenechal vziať, ideu, že nemecký národ je vyvolený, aby zachránil Európu, ideu, že nemecký národ je dokonalý a tie ostatné necnosť sama, ideu, že jediná preliata krv, na ktorej záleží, je nemecká. I keď to akosi nekorešponduje s opakovane zdôrazňovanou snahou o záchranu európskej slobody. A jeho prístup, zápal a vôľa dopomohli k smrti stovkám ľudí, ktorí bránili svoju vlasť pred agresorom a ktorí pomohli oslobodiť aj našu vlasť. Motivačná kniha? Možno pre tých, ktorí pevne veria v svoju nadradenosť, nikdy nezapochybujú o svojej pravde a nerobí im problém ísť cez mŕtvoly, a to doslova. Ja ju teda viackrát čítať nebudem, pri každom zásahu, ktoré mu spôsobovali takú radosť, mi pred očami defilovali zábery z dokumentárnych filmov o druhej svetovej vojne a nedokázala som si nepredstavovať tú hrôzu, ktorú museli bombardovaní vojaci cítiť. A to napriek tomu, že kniha je napísaná suchým, strohým štýlom s minimom emócií a občas dokonca s humornou príhodou.
O podradnosti neárijských rás sa Rudel nezmienil ani raz, ale medzi riadkami je aj tak dobre poznať, že jediný národ, ktorý mal v jeho očiach cenu, bol nemecký. Privádzala ho do zúrivosti predstava, koľko nemeckých žien a detí zahynulo vinou Rusov, ale koľko civilného obyvateľstva po celom kontinente povraždili Nemci, o tom ani slovo, ani len tieň pochybností o ich vine, zverstvá, ktoré popáchali, bagatelizoval či popieral. Nedá sa povedať, že by mal pokrivený názor na Stalina, keď ho opisoval ako číre zlo, ale vôbec nepripustil, že ruskí vojaci nemuseli tak urputne bojovať práve preto, že boli fanaticky oddaní Stalinovi, ale trebárs preto, lebo bránili svoju domovinu, svoje rodiny. Na protivníkoch videl len zlé vlastnosti, pripisoval im zbabelosť, zradu, neschopnosť, krutosť, zato svojich krajanov opakovane ospevoval. Každý národ má na hlave väčšiu či menšiu hrudu masla, ale Rudel bol typický príklad človeka, ktorý vidí len smietku v cudzom oku, ale nie brvno vo svojom. Ak ruskí vojaci bojovali o každý centimeter, bojovali fanaticky, ak takto bojovali nemeckí vojaci, bojovali hrdinsky. O padlých spolubojovníkoch vravel, že zomreli v presvedčení, že na konci všetkých útrap bude slobodná Európa a to sa ťahá knihou ako červená niť.
„Bolševizmus musíme porazit my, protože se jinak svět zřítí do strašného chaosu bez východiska. Proto musí bolševizmus ztroskotat na nás, i když nyní západní Spojenci nechtějí pochopit, jakou pro sebe a ostatní svět nešťastnou politiku vedou.“
„Zbraně vydáme z rukou teprve tehdy, až nám to přikáže naše velení. Žádá to naše přísaha vlajce. Vyžaduje si to hrozící strašný osud, když budeme bezpodmínečně kapitulovat, jak žádá protivník. Je to i náš úděl, který nás postavil do srdce Evropy a po staletí nás nutil, abychom byli ochrannou hrází proti východu. Zda to Evropa chápe a přeje si to, anebo nám odpovídá fatální nevšímavostí nebo dokonce protivenstvím, nic nemění na našich povinnostech vůči Evropě! Chceme nosit hlavy vůči dějinám tohoto kontinentu právě v nadcházejících nebezpečných dobách hrdě vztyčené.“
Až by človek dojatím plakal. No ja za tú obetavú obranu pred boľševizmom, za to mučeníctvo, akosi necítim žiadnu vďačnosť, aj keď nás napokon prevalcoval. Ani Rudelovi tie šľachetné dôvody neverím. Zrejme to bude tým, že skloňuje vo všetkých pádoch pojmy „slobodné Nemecko“ a „slobodná Európa“, ale slobodu inej krajiny nikdy nespomenie. Asi to preňho boli synonymá. Na konci vojny neprišlo vytriezvenie, dezilúzia, pokiaľ nerátam to, čo Rudel nazýva prebudením, teda pohľad na francúzske obyvateľstvo, ktoré hádzalo na nemeckých vojakov kamene, čo chápal ako nevďak. Mohol to byť skvelý vojak, ale určite nebol skvelý človek.

Tak sa mi vidí, že akcie bolo priveľa a myšlienkových pochodov primálo, Scroogova premena bola príliš rýchla. Myslím, že autor to mohol trošku rozvinúť, duchovia mali Scrooga navštevovať naozaj po 24 hodinách a nechať ho medzitým podumať nad tým, čo mu ukázali, aby si pomaličky všímal, ako sa mu mení uhol pohľadu, nechať ho pocítiť osamelosť, uvedomiť si, že peniaze si do hrobu nevezme, že z nich jeho spoločník, keď zomrel, vlastne nič nemal. Nie len ho vydesiť, to mu by veru dlho nevydržalo. Ak ho tak tešilo, že sa ho ľudia stránia, neobľúbil by si ich mávnutím čarovného prútika. Inak dobrý nápad, len spracovanie bolo na môj vkus moc sentimentálne.

2 03.01.2020

Rozprávkové príbehy mávajú na konci morálne ponaučenie, no tento je ponaučením od prvej strany po poslednú, že je bezpodmienečne nutné tupo poslúchať, bez premýšľania a bez ohľadu na vlastné pocity a túžby. Knižka má určitý starosvetský pôvab, ale ten spôsob uvažovania ma desí.

7 23.12.2019

Od japonských autorov som zatiaľ čítala len básne, romány, ktorých dej sa odohrával v Japonsku, zas len od európskych či amerických autorov. Z nich som sa dozvedala väčšinou o tom, ako veľmi sa líšime, zato melancholické, poetické Zápolení mi ukázalo, akí sme rovnakí. Pretože autorka písala štýlom blížiacim sa európskemu realistickému románu, nemala som problém rozumieť a vďaka tomu bola táto knižka pre mňa príjemným čítaním. A tiež veľmi zaujímavým, keďže šlo o pohľad znútra, od človeka, ktorý je s týmto prostredím spätý. Bol to môj prvý pohľad na život Japoncov japonskými očami. Ak vynechám zvyky, ktoré má koniec koncov každá krajina iné, uvažovanie a pocity postáv neboli príliš odlišné od našich, ani tie situácie, v ktorých sa ocitali, neboli nič nového - žena trpiaca, pretože ňou manžel pochádzajúci z vyššej vrstvy pohŕda, nútená spoločenskými konvenciami všetko ticho znášať, chudobní ľudia z nízkeho rodu, ktorí napriek tvrdej práci nedokážu svoj život zlepšiť, prostitúcia ako jediné východisko z biedy... Ako vravia Francúzi, čím viac sa to mení, tým viac je to rovnaké.
A klobúk dole pred prekladateľkou, očividne si s prekladom a vysvetlivkami dala veľa práce.

4 20.12.2019

Keby mal Eisner jachtu, tak je moja!

Knihou sa netiahne ani tak červená niť, ako skôr červené lano viery, že nespochybniteľným výkvetom ľudstva je aristokracia a výkvetom aristokracie je anglická šľachta. Ale je pravda, že aj plebejcom je autorka ochotná priznať istý charakter. Teda pokiaľ oplývajú úctou a lojalitou k svojim urodzeným pánom, nie ak sú to neotesaní zbohatlíci mysliaci si, že sa im môžu rovnať! Tak sa mi vidí, že to najlepšie, čo sa môže človeku pritrafiť, je mať niekoľko sto rokov dlhú líniu predkov. V tom prípade som na tom skvele, lebo môj pôvod siaha až do praveku. Už musím len počkať, až si po mňa príde anglický princ na anglickom bielom koni, a môj život nebude mať chybu...

Veľa zaujímavých informácií, hoci zjavne okorenených básnickou licenciou. Vykreslenie Charlottinho života mi pomohlo lepšie pochopiť jej knihy, to, na základe akých skúseností ich napísala, čo prežívala, ako sa asi cítila, čomu som ozaj rada. No štýl, ktorým bola táto kniha napísaná, bol taký patetický, až som si občas myslela, že sa tým nedokážem prehrýzť.

1 04.08.2019

Ako obyčajne, zase tu máme regentské Anglicko a súčasné americké spôsoby. Nesledovala som ani tak hustnutie a rozmotávanie záhady, ale to, aký najväčší prehrešok voči vtedajšej etikete autorka spáchala. A že sa činila! Vážne by ma zaujímalo, či si neuvedomuje, že robí jednu botu za druhou (na takú zbierku sa nezmohla ani Imelda Marcos), alebo či je jej to jedno. S charakterizáciou postáv si tiež príliš hlavu nelámala, ale to sa ani nedalo očakávať. Veď keby sme od začiatku vedeli, kto je čestný a kto podrazák, hneď by bolo po atmosfére tajomna.
Tajomstvo Pembrooke Parku je v podstate rádobyhistorická pologotická červená knižnica, ale ako humoristická literatúra je to celkom dobré a citový zmätok večne žmurkajúcej hlavnej hrdinky je uveriteľný, čo nebýva v ľúbostných románoch zvykom.

01.08.2019

Je to do istej miery zaujímavá kniha, hlavne pre spôsob, akým je napísaná. A to nielen vďaka chronologickému kaleidoskopu čriepkov zo životov dvoch nevlastných sestier a ich potomkov, ale aj preto, že autorka síce podrobne opisovala, čo sa s postavami deje, ale už nie to, čo cítia. Asi mala pocit, že si to čitateľ domyslí sám, čo nebolo ťažké, ale predsa len majú Afričania inú mentalitu než my, takže moje predstavy mohli byť mylné. Na druhej strane, keďže autorka vyrástla v Amerike, jej úsudok nemusel byť o nič presnejší. Najlepšie je prečítať si knihu o nejakej krajine od toho, kto tam skutočne žil. (A pokiaľ možno, aj v tej dobe.) Návrat domů na mňa zo začiatku kvôli strohému štýlu pôsobil až dokumentárnym dojmom, ale časom začali opisy emócií pribúdať, zároveň s tým, ako sa udalosti stávali menej dramatickými. Záber je široký, lepšie povedané dlhý, zahŕňa niekoľko generácií, a tým je nutne plytký. Takže som sa, bohužiaľ, nedočítala nič, čo by som už nevedela. Pri hodnotení som váhala medzi štyrmi a troma hviezdami, ale napokon som sa rozhodla pre tri, pretože som túto knihu „necítila vnútri“.

1 14.06.2019

Stačí, aby som si prečítala pár viet z hocijakej stránky tejto knihy a hneď sa začnem usmievať. Ľúte súboje, ktoré vedú svojrázne postavičky s nevyspytateľnými jazykovými pravidlami i medzi sebou navzájom, sú opísané s veľkou porciou vľúdneho humoru a pohody. Kontrast medzi komicky skomolenou a často nelogickou priamou rečou frekventantov večernej školy a vycibrenou kultivovanou nepriamou je proste skvostný. Hotový jazykový koncert! Nemôžem inak, len dueto tvorené autorom a prekladateľom obdivovať.

18 06.06.2019

Kecy, kecy, kecy, povedal Hamlet.

2 06.06.2019

Nič proti kritike cárskeho režimu, ale od autora, ktorý ho osobne nezažil, predsa len vykreslenie degenerovanej šľachty vyznieva poplatne dobe. Ale je to fajn strašidelná knižka s pôsobivou atmosférou (trošku mi pripomínala Pendragonskú legendu), hoci ako detektívka moc rafinovaná nie je, na dosť záhad som našla vysvetlenie sama a pritom som sa vôbec nesnažila.

Ak toto pripomína Janu Eyrovú, ako sa tvrdí v anotácii, tak ja som svoja babička. A nepripomína to ani knihy Austenovej, až na tú časť, kde Jane v Northanger Abbey parodovala Záhady Udolfa. Lenže Klassenová vyvolávanie atmosféry tajomna nemyslela ironicky. Ak som to správne pochopila, ilúziu podobnosti s Janou Eyrovou zapríčinila existencia záhady a podobnosti s Jane Austenovou zrejme skutočnosť, že dej sa odohráva v devätnástom storočí v Anglicku. Oveľa viac styčných bodov vrátane zápletky má Učiteľova dcéra s istou knihou od Barbary Cartlandovej, s tým rozdielom, že Cartlandová sa nedopúšťala takých faux pas, pokiaľ išlo o etiketu. A ešte písala aj zábavne, i keď nechtiac. Začínam pochybovať, že Julie Klassenová vôbec čítala Janine diela. Ako mohla nechať muža a ženu, ktorí neboli ani príbuzní ani snúbenci, písať si listy? A keď muž ponúkne na prechádzke žene rameno, neznamená to, že s ňou flirtuje, bože môj. A vstup mladého muža do spálne mladej dámy je nemysliteľný nielen v noci, ale dokonca i vo dne. Čo z toho, že si autorka zisťovala údaje o krajine a stroskotaniach lodí, keď sa jej hrdinovia správajú na tú dobu tak škandalózne? Autentické to rozhodne nie je a austenovské už vôbec nie.
Učiteľova dcéra je nie je žiadny zázrak, je to klasická červená knižnica, kde hlavná hrdinka nepretržite rieši svoje emócie, city a pocity, nervozitu, strach, obavy, rozrušenie, pochybnosti atď. kvôli istému mladému mužovi, až má človek chuť dať jej pár faciek. Pritom prejavuje takmer paranoidné sklony, keď sa dokáže znepokojiť kvôli čomukoľvek, čo niekto vysloví. To umelo navodzované napätie ma skoro odrovnalo, ale vytrvala som, aby som podľa vzoru divákov hry od samotného Majstra zistila, či druhá polovica bude rovnako slabá ako prvá. Bola.

4 30.04.2019

Dopadlo to, ako to dopadnúť muselo, keď sa súčasná Američanka snaží písať o Anglicku predminulého storočia. Zle. Autorka tvrdí, že si starostlivo zisťuje historické reálie a ja jej to neberiem. Ale atmosféra je skrz naskrz moderná. Správanie sa postáv, ich zmýšľanie, to všetko je súčasné. Anglicko v devätnástom storočí bolo striktne triedne rozdelené (ale v Ivy Hille je tuším demokracia) a spoločenské styky neboli také neformálne, ako to má autorka zažité a ako nám to predkladá. Nie som historik, ale čítala som knihy o niekdajšom spôsobe života v Anglicku, aj knihy od vtedajších autorov, a rozdiel medzi ich knihami a touto je veľmi citeľný. Klassenová možno diela Jane Austenovej miluje, ale nijak ich svojou tvorbou nepripomína. Austenová stavala na dialógoch, pomocou nich charakterizovala postavy, a dokázala to skvelo. Na rozdiel od Julie Klassenovej neoboznamovala čitateľov s myšlienkami postáv (okrem hlavnej hrdinky), napriek tomu bolo nad slnko jasnejšie, čo je kto zač. A po jemnej irónii, ktorá bola Austenovej taká vlastná, tu niet ani stopy. Samozrejme ani po starosvetskom kúzle, ktoré z diel JA na človeka zakaždým zavanie. Čo sa týka deja Hostinca, je to síce nepríliš presladená, ale predsa len červená knižnica s historickým pozadím a zvratmi, ktoré umožňujú postavám prejavovať celú škálu emócií a ktoré sú pre čitateľa také nečakané ako východ slnka, ale už nie také vzrušujúce.

3 28.04.2019

Autor v úvode poznamenal, že sa snažil o čo najjasnejší výklad, čo sa mu podarilo hádam až príliš. Niekedy sa dosť opakuje, čo môže byť otravné, ale na druhej strane je to lepšie, než keby hýril termínmi, ktorým normálny smrteľník neporozumie. Napokon, vďaka opakovaniu si toho človek viac zapamätá. Rozhodne Lieberman píše veľmi zaujímavo a občas aj vtipne. Krásne vysvetľuje väzby a súvislosti, napríklad prečo mám po strese takú chuť na čokoládu a vôbec prečo sme takí leniví a žraví. (Môže za to evolúcia!) Dobré je prejsť si aj poznámky na konci knihy. Väčšinu síce tvoria odkazy na literatúru (to sa dá ľahko preskákať), ale občas sa tam nájde ďalšia zaujímavá perlička. Čítanie tejto knihy som si užila, ale ponaučenie z nej je neradostné: najlepšia prevencia je viac sa hýbať a menej sa pchať. Ach jaj... no dobre, tak kam som to dala tú mrkvu?

6 14.04.2019