Mimir komentáře u knih

Keď sa odhodláme na prechádzku riadkami esejistických textov H. D. Thoreaua, navyše bohato pretkaných prírodnými deskripciami, nemôžeme sa zbaviť rozporuplnosti dojmov nad tým, čo čítame a tým, čo tušíme. Táto "protichodnosť" bola zachytená snáď v každom predošlom komentáre (odporúčam Lili), a preto v nej nevidím akúsi subjektívnu projekciu, ale naopak - akúsi naozaj prítomnú,pre vnímavého čitateľa "rušivú" črtu. Asi by som nepoužil vyjadrenie "Vodu kázal a víno pil" ale skôr "Vodu som dokázal piť, prečo by si nemal aj ty?"
Myslím, že správanie lesného básnika má svoju skrytú logiku vo výroku: "Najľahšie sa nám kriticky filozofuje o tom, čo nemáme!" a ona je kľúčom k pochopeniu meditatívnych kapitol Henryho života. Každý pustovník je vo svojej podstate do istej miery oxymoronom, hračkou prírody. V každom nájdete zbabelca i odvážlivca. Podlomené kolená pod ťarchou zodpovednosti, ktorá vyplýva z boja so spoločnosťou a svojím miestom v nej, dokonale maskované za túžbu po solitárnych kontempláciach, mystických stavoch a obdivuhodných formách trýznenia. Na druhú stranu, takéto rozhodnutie zbavuje človeka mnohého pohodlného a to chce, väčšiu, či menšiu dávku odvahy. Myslím, že u Thoreaua to veľmi pekne vidíme v závere knihy, kde píše o tom, ako sa pred lejakom skryl v zrube, ktorý si opravil istý Ír. Počúval jeho príbeh, a nedokázal pochopiť, prečo sa tak pracne a namáhavo stará o také malichernosti, akými sú napríklad mäsitý pokrm na tanieri, či káva. Thoreau mu na to radí: "Odpusti si to a nebudeš musieť toľko drieť! Les ti poskytne všetko, čo skutočne potrebuješ!" Práve tu ukázala tvár ona zbabelosť pustovnickej nátury - radšej to vyhodnotím ako nepotrebné a zbytočné, než by som mal vynaložiť námahu na získanie tej samej veci. A takto to postupne zachádzalo ďalej, až sa dostal lesný básnik k relativizácií nutnosti daní. Jeho prenikavý intelekt mu bol v tomto len na príťaž, pretože si sám pred sebou dokázal vždy svoje počínanie umne racionalizovať.
Nechcem však vykresliť jedného z najlepších esejopiscov len vo farbách kritiky. Jeho sentencie sú horizonty presahujúce a rozhodne siahajú ďalej, než len po brehy Waldenu. Spolu s Emersonom sú špičkou americkej literatúry 19. storočia a mne učaroval natoľko, že ho radím k majstrom kritického žánru, kde vládne spolu s velikánmi ako sú Montaigne, Paz, či Valéry.

6 30.01.2020

"Homo sapiens zostal nahou opicou napriek vzdelaniu a nestratil nič zo starých prízemných pohnútok, aj keď nadobudol nové a vznešené! Je hrdý, že má spomedzi primátov najväčší mozog, ale pokúša sa poprieť fakt, že má aj najväčší genitál; klamne prisudzuje túto česť mohutnej gorile."

Človeku rozhodne nechýba odhodlanie, nepochybne s istou dávkou zdanlivo opodstatnenej arogancie, opustiť svoju pravdepodobnú genealógiu, ktorá poukazuje na nie práve božský, snáď urážlivý pôvod a vyhlásiť sa za vyhnanca z Edenu. Spojenie s "tými" opicami ho nejakým záhadným spôsobom uráža. Predsa je očividné, že "primitívny" šimpanz je na hony vzdialený ľudskej civilizovanosti. Podceniť onoho šimpanza a preceniť civilizovanosť a máte dokonale hmatateľnú priepasť medzi druhovými príbuznými. Či je efektívnejším učiteľom skutočnej pokory etológia alebo náboženstvo, teda ostáva otázkou - na ktorú si odpovie každý sám v súlade s veľkosťou vlastných obzorov. Sám autor, však mimo mnoho iných stále platných postrehov, hovorí o "zakorenenej" potrebe teizmu v našej prirodzenosti. Rezignácia na vieru, či už osudovo alebo konkrétne podmienená sa so zreteľom na prežitie nášho druhu nevypláca. Verme teda v čokoľvek, čo nám uľahčí prežitie - len nie v nadčloveka.

Výbornú myšlienku napísal PabloFuentes, dovolím si Ťa tu citovať: Je dobré se nepovyšovat nad ostatními zvířaty, protože jednoho krásného dne bychom mohli být třeba na jejich místě. A dovolím si doplniť: pretože prihliadnúc na súčasný vývin a smer, ktorý si sami udávame, môže sa ľahko stať, že nás tie "primitívne" zvieratá prežijú.

4 04.01.2020

"Človek je "zóon politikon" a není divu, že se vedou spory o to, jak moc je zóon a jak moc politikon; kdo nechce být obviněn z kompromisnického oportunismu, měl by jasně prohlásit, že je buď jenom zóon, nebo jenom politikon, což je ovšem obojí úplný nesmysl."
Výborný, "nestrannou objektivitou" (vyprchá pomerne rýchlo) zapáchajúci prológ sľubuje populárne-náučný pohľad na fenomén "vraždenia" z evolučného hľadiska. Podnadpis: Evolučné okno do ľudskej duše (či skôr "Evolučné okno") hovorí tiež o akomsi komplexnejšom náhľade. Žiaľ, nie. Asi najlepšie vystihnem svoj názor na knihu predstavou, že prof. Zrzavý písal knihu pod prísnym dohľadom Dawkinsa, ktorý mu opakovane svoj "Sobecký skvost" búchal o hlavu, a keď sa vystrašený profesor konečne ozval s protestom, opodiaľ sediaci Ridley ho napomenul káravým gestom. Prvých 44 strán sa kniha dotýka svojho titulu akoby "mimochodom" a ako to už býva u "evolučných biológov" zvykom (vždy majú toho veľa na srdci), introdukcia patrí evolučnej apoteóze. Treba si uvedomiť, že "evolučná biológia" - v zásade veľa etológie a antropológie bude vždy bigotná, nakoľko teória génu sa stala dogmou a nech si Zimbardo v pivnici Stamfordu, či Asch so svojimi elektrošokmi poukazujú na čo chcú.

1 28.12.2019

Neteší ma, že musím zrážať hodnotenie knihe, ktorá si získala obľubu nemalého množstva čitateľov. Súčasne som rád, že som našiel odvahu a môžem upozorniť na nedostatky knihy (autorky), čím sa snáď nenápadne votriem do stanoviska tým, ktorí sa na knihu ešte len chystajú, alebo tým, ktorí po prečítaní môjho komentára to svoje "hermetické" pozmenia.

Svoj pregnantný komentár z dôvodu väčšej prehľadnosti rozdelím na 2 línie:
1. Psychoanalýza a jej definovanie integrity a slobody
2. Význam detstva v živote človeka


(1) Asi aj laik pomerne rýchlo pochopí, že psychoanalýza znamená často krát "extrémnu" formu interpretácie najhlbších zákutí ľudskej psyché, ktoré svojím ozrejmením vedú človeka k celostnejšiemu JA (populárny termín "integrita"). Vychádza z hypotézy, že podmienkou vnútornej harmónie je vyrovnanosť s obdobím detstva, ktoré vzhľadom na infantilnú amnéziu ostáva predmetom nevedomia, a od ktorého má kľúčik len špecializovaný terapeut. Terapeut, ktorý si zvolí psychodynamicky orientovaný prístup sa uberá po obskúrnej a nebezpečnej ceste smerom k zúfalému človeku, ktorý mu priebežne s dôverou otvára svoje trináste komnaty. Vzťah, ktorý definuje bipolarita zúfalstva a nádeje vytvára u pacienta vysokú sugestibilitu smerom k terapeutovy, ktorý navyše ponúka možnosť "hodiť to na detstvo". Človek, nie je podstatné, či terapeut alebo ktokoľvek iný, má tendenciu vyhľadávať kauzality a korelácie medzi informáciami a pomerne rýchlo vytvárať závery. Je to prirodzená súčasť nášho vedomia, ktoré tak prostredníctvom pozornosti analyzuje okolie, aby vyhodnotilo možné riziká. Chorobným sa tento proces stáva, keď človek prestane tento systém kriticky reflektovať a uverí v pravdivosť svojich záverov, vtedy stráca kontakt s realitou a stáva sa psychotickým. Psychoanalýza sa pomerne neobratne s týmto prístupom zahráva, keď sa snaží vyhľadávať "hĺbky v plytčinách" a ponúknuť význam, ktorý nám ostával skrytý. Pomerne rýchlo začne pacient súhlasne prikyvovať na "presvedčivé" interpretácie skúseného odborníka, ktoré akoby v pravý čas vyvolali spomienky na citový hyenizmus, zneužitia (fyzické, sexuálne) a mnohé "závažné" chyby vágnej výchovy nemilujúcich rodičov. (2) Omyl psychodynamického redukcionizmu, ktorý hovorí o fatálnom určení ranného vývinu človeka neprivádza k slobode, naopak, fixuje ho na minulosť s tým, že je preňho nevyhnutné "poznať samého seba", spoznať to bezbranné a subtílne dieťa, na ktorom dvaja ľudia, ktorí "nemajú pozametané pred vlastným prahom" niečo spáchali. Tu nie je priestor na argumenty výchovy, že je školou priamou a nezvratnou, že sa žiaden rodič rodičom nerodí, že čelí existenčnému tlaku, ktorý ho obmedzuje v realizácii ideálnej výchovy. Človek ustrne, v horšom prípade priamo alebo nepriamo začína "nedostatky" blízkym vyčítať. "Môj citový chlad je dôsledkom Vášho nezáujmu a absencie bezpodmienečného prijatia, ktoré som podľa tejto knižky potreboval cítiť! Prečo sa teda tomu tak čudujete?" Takto človek pozabúda na úžasné slová Michela Foucalta: Stať sa iným! Cesta psychoanalýzy spočíva v tom, že musíte prijať pozadie svojej depresie či úzkosti. Toto pozadie Vás odkazuje do detskej traumy. Je nevyhnutné ju emocionálne spracovať a tak napredovať. Skôr ako napredovanie, by sme mohli hovoriť o retrospektivite, involúcií. Viktor Frankl vyslovil na adresu psychoanalýzy kritiku, že človeku upiera slobodu, pretože ho robí takým zaneprázdneným detstvom, že nemá čas reagovať na existenčnú prázdnotu (vákuum). Psychoanalýza nepriamo predkladá akýsi ideál výchovy a rodičovstva, ktorý avšak nevyhnutne ostáva iba teoretickým. Tento ideál sa mi zdá kontraproduktívny, pretože oberá mladých ľudí o záujem rodinného života.

Záverom dodávam, že by som len nerád zažil v Európe podobnú blamáž, ako bola tá, ktorá otriasla v minulom storočí verejnosťou v USA. Jurisdikcia registrovala tisíce žalôb dospelých detí na svoji rodičov za sexuálne a fyzické zneužívanie, ktoré im vyvstalo v spomienkach po absolvovaní psychoanalytických terapií. (E. Aronson, Chyby se staly, ale né mou vinou).

4 09.05.2019

Toto dielko, ktoré je súborom vybraných Gassetových prednášok, so svojím nadčasovým obsahom dnes nemožno odložiť s verdiktom: knižný anachronizmus. Autor, citlivý pozorovateľ Európskeho diania, hovorí o probléme, ktorého aktuálnosť a prítomnosť dnešný európsky človek nepociťuje, nakoľko jeho vnímavú pozornosť zaneprázdňujú tzv. vonkajšie premenné, ako napr. náboženské, demografické (imigračné vlny) alebo politické (Ukrajina) problémy, ktoré ohlodávajú národnostnú homogenitu starého kontinentu. Okolité dianie nás odvracia od vnútorného. Európa stráca svoju súdržnosť, stráca svoju kohéziu v prospech rozdrobenosti a kozmopolitnej orientácie. Utopická predstava zomknutého a stmeleného nadnárodného celku nadobudla reálne kontúry v zmysle akéhosi politicko-ekonomicky výhodného spojenectva národnostných jednotiek pod jednou vlajkou, ktoré už len ticho zotrvávajú v nespokojnosti.
Autor hľadá odpoveď na otázku, prečo je tomu tak v historickom kontexte európskych dejín, pričom ozrejmuje národnostnú vyspelosť Veľkej Británie a oneskorenosť povojnového Nemecka.
Myšlienky, ktoré y Gasset v prednáškach vyslovuje nedokážem uchopiť v ich plnosti, sú až príliš divergentné (rozutekajú sa na všetky strany) , ale odkázaný na čiastkové porozumenie, rozhodne oceňujem akostný cit pre politicko-sociálnu reflexiu.

6 07.05.2019

Zostávam autorkou a jej kronikou ženy príjemne prekvapený. Na kapitoly biologicko-etologických analógií nadväzuje presvedčivý historický pohľad: trpká a kľukatá cesta nežného pohlavia. Autorka ma prinútila povzdychnúť si, uznať hĺbku rán, ktoré mužská spoločnosť na ženu dopustila, a ktorých dôsledky dnes možno vnímať v stále aktívnejšom (substitučnom?) ideále "femme fatale". V otázkach dnešnej nivelizácie (ak pripustíme relevantnosť tohto pojmu) je "historický argument" pasé, ale pre prehľad v problematike a porozumeniu ženskému statusu v priereze dejín je užitočným poznaním.

Autorka: "Eva, daná Adamovi za spoločníčku, zatratila ľudský rod. Keď sa pohanskí bohovia chceli pomstiť mužom, stvorili ženu, a prvá z týchto ženských kreatúr Pandora rozpútala všetko zlo, ktorým ľudstvo trpí. Žena je teda zasľúbená zlu. Je dobrá princíp, ktorý zrodil poriadok, svetlo a muža, a princíp zlý, ktorý splodil chaos, tmu a ženu, hovorí Pytagoras. Manuove zákony ju definujú ako nízku bytosť, ktorú treba držať v otroctve. Leviticus je pripodobňuje k muliciam, ktoré sú majetkom patriarchu. Solónové zákony jej nedávajú nijaké právo. Rímsky zákonník ju dáva pod poručníctvo a vyhlasuje jej slabomyseľnosť. Kanonické právo ju pokladá za bránu diablovu. Korán dokonca o nej hovorí s tým najväčším opovrhnutím."

Žena neukázala len silu a bojovnosť, ak berieme vyššie uvedené východiská, na ktorých začína snahu o svoje spoločenské miesto, ale v neposlednom rade odvahu prevyšujúcu flagrantne idealizovanú muskulinitu. Trpezlivosťou a odhodlaním znáša zanedbateľné úspechy a dobové urážky, ktoré sú väčšinou pobúrenou reakciou na ony zanedbateľné úspechy. Z okraja spoločnosti si cez archetypy (dobové role) matky, hetéry, či manželky uzurpuje stále sympatickejší podiel na spoločenskom dianí. Osvietený novovek len ťažko opúšťa zdedené tradície po stredoveku a ja som mal neraz chuť empaticky zvolať spolu s Diderotom: "Ženy, ľutujem Vás!"

Záverom dodávam, že v historickom prehľade, podľa môjho uváženia absentuje zamyslenie nad vážnym dôsledkom nastupujúceho matriarchátu - vojnové konflikty, tento krát globálneho charakteru, v ktorých našlo smrť mnoho otcov, mužov a manželov. Thomas Lewis vo svojich esejistických úvahách - Myšlienky neskoro v noci - píše, že by sme mali na skúšobnú dobu zveriť pre zmenu moc do rúk žien. Opatrne si dovolím podotknúť, že tam nevyhnutne smerujeme a všetci cítime, že je to na spadnutie. Ženy dostanú svoju šancu, o tom nehovorí len sociálna psychológia na čele so Zimbardom.

2 02.05.2019

Retrospektívne pohľady "cez rameno" vyrovnaného človeka, ktorý bilancuje svoj život sú vždy v mnohých ohľadoch inšpiratívne a poučné pre tých, ktorí vehementne netrvajú na tom, že ich poučí až životná empíria, učiteľ neúprosný. Obzvlášť človek ako Rousseau sa má za čím obzerať, totiž nebol človekom, ktorý by sa usadil a uspokojil so životom hodinára, po vzore svojho otca. "Koniec koncov v priznaní, že "sám neviem, čo chcem" , možno nájsť prísľub niečoho veľmi významného. Tí, čo vedia, čo chcú, zvyčajne chcú bagateľ a usilujú sa o menej hodnotné dobrá ako napr. bohatstvo", píše Lev Šestov a ja vychádzajúc z viac ako trinástich pokusov Jeana-Jacquea objaviť svoje poslanie medzi ľuďmi (živil sa ako rytec, lokaj, študent v seminári, hudobník, štátny úradník, roľník, učiteľ, pokladník, odpisovač nôt, spisovateľ a osobný tajomník) nemôžem nevidieť Rousseaua v slovách ruského filozofa. Takýto životný príbeh má veľa, čo ponúknuť aj mladému čitateľovi, ktorý ešte možno len spoznáva plody občasného kritického zamyslenia sa nad sebou samým. Z rezignovaných riadkov cítim, ako autor kvituje slovám: Staň sa iným! Neprestávaj to skúšať, bárs by sa ti spoločnosť vysmiala za to, že ťa živia aristokratky, bárs by si ľuďom nastavil zrkadlo a tak sa stal persónou non gratou, bárs by si pochybil pri výchove detí a zľakol sa zodpovednosti. Človek, by nemal otáľať s odhodlaním, pretože sa môže stať, že sa konečne odhodlá k činu, ale už nie sú sily, ktoré by napol. Myslím, že toto dielko, v prípade komplexnejšieho záujmu o francúzskeho filozofa, je potrebné čítať až na konci, prinajmenšom po Vyznaniach.

"Keď človek prestane dúfať, že raz nastane stav, po ktorom túži, ostáva žiť v spomienkach."

3 30.04.2019

"Filozofia musí zanechať pokusy nájsť večné pravdy. Jej úlohou je naučiť človeka žiť v neznáme - človeka, ktorý sa naviac bojí neznáma a schováva sa pred ním za rôzne dogmy. Skrátka: úlohou filozofie nie je ľudí uspokojovať, ale znepokojovať."

autor

1 23.04.2019

"Filozof, za ktorého každou myšlienkou sa skrývala hlboká bolesť a ktorého jediným cieľom bolo rozplakať triezve a čoraz nezodpovednejšie 20. storočie. To bol Lev Šestov, najvášnivejší filozof nášho storočia, hlboko zúfalý existencialista, a predsa prorok plný viery, ktorý žil súčasne v 20. storočí a vo svete Starého zákona. Radikálny mysliteľ, ktorý rovnako prudko kritizoval svoju dobu ako Heidegger, s ktorým sa navzájom vážili, ale ktorý sa - na rozdiel od Heideggera - prepracoval k filozofii nielen tragédie, ale aj viery. Bol filozofom paradoxov a bol filozofom zázraku, ktorý svoju dráhu začal divým útokom na idealizmus, aby sa napokon dostal k viere prorokov. Podobne ako pred ním Nietzsche, aj on filozofoval pomocou kladiva. Nie preto, aby ničil a všetko zmenil na púšť, ale aby ľudskú dušu zachránil pred bezducho deformovaným racionalizmom."

Toto napísal o ruskom existencialistovi maďarský filozof László Foldényi v stati venovanej jeho pamiatke a jeho filozofii. Môj príspevok by pravdepodobne nedokázal vystihnúť originalitu jeho tvorby, pretože je to prvý krát, čo som sa vo filozofii stretol s takým duchaplným obvinením racionality a ak sa Vám zdá, že spojenie "duchaplné obvinenie racionality" je oxymoron, tak začínate chápať filozofiu paradoxov, filozofiu Leva Šestova.

"Skúsený človek ani v biedach nestráca nádej, a v šťastí nezabúda na menlivosť osudu."

23.04.2019

Štruktúra kontinuálneho vývinu vedy:

1. Obdobie normálnej vedy - výskum je v zhode s paradigmou
2. Obdobie anomálií a krízy - výskum je v rozpore s paradigmou
3. Obdobie revolúcie - výskum vyžaduje prestavbu/zavrhnutie starej paradigmy

Tento cyklický kruh vývinu vedy je pravdepodobne esenciálnym posolstvom autorovej rozpravy, ktoré sa snaží sprostredkovať čitateľovi. Autor stanovuje pre jeden z komponentov disciplinárnej matice toho ktorého odboru termín paradigma (model/vzor), ktorý si vedecká obec osvojila pomerne rýchlo. Samotný termín paradigma však vznikol v kontexte prírodných vied a jeho použitie v problematike vied spoločenských alebo humanitných je otázne. Ekvivalent pre vedy o človeku a kultúre vyslovil Michel Foucault, totiž: epistéma a definoval ho ako: "Epistémé je jakési "myšlenkové nevědomí" dané doby, takže ovšem určuje podobu i hranice jejího myšlení. Epistémé znamená určitý rastrovací princip, který umožňuje řád věcí, s nimiž jsme ve styku. Epistéme jako určitý výkladový kulturní kód tak tvoří apriorní strukturu, která funguje jako lidskému poznání vzdálený regulativní princip. Foucault v knize "Archeologie vědění" rozlišuje tři hlavní epistémé: renesance, osvícenství a romantismus."

Thomas Kuhn, fyzik a historik vedy učinil týmto objavom pomerne radikálny krok k pochopeniu a porozumeniu, akým funguje mechanizmus pokroku inovačného "kolosu", všeobecne nazývaného veda.

3 19.04.2019

Dhammapadam, cestu k pravde hľadám,
a život v neistote,
nebrániť sa pochybnostiam,
to je cesta k ľudským cnostiam.

18.04.2019

Prof. Komárek je pre mňa už notoricky známy esejista, ktorého diela znamenajú akostný výber kritických zamyslení obohatených vyváženou mierou sarkazmu. Spomínam si, na jeho "esej o eseji" v dielku Sloupoví aneb Postila a jeho úmysel predstaviť esej ako dôsledný a náročný žáner, ktorý zvládne len zopár obdarovaných literátov - menovite O. Paz či Arthur Koestler. Čítal som tvorbu oboch spomínaných autorov a cítim sa tak oprávnený podotknúť, že Stanislav Komárek rozhodne patrí medzi tých obdarovaných. Zbierka Leprosárium začína cestopisnými úvahami, ktorých skrytá alebo zjavná intencia je sprostredkovať čitateľovi reálne kontúry bájneho Orientu. Tibet a jeho budhistické spirituálno sa vytratilo niekde v predstavách Jamesa Hiltona a nech by sme ho križovali zo severu na juh, zo západu na východ, bájne Šangri La nenájdeme. Autorova deskripcia Indie - v podstate jedno obrovské smetisko - sa nám tiež zdá pravdepodobná. Po Číne a Jáve autor opúšťa tému cestopisov a začína odkrývať svoj široký záujem. Tvoria ho prevažne témy politické, historické, spoločenské či pedagogické. Záverom dodávam, že Leprosárium rozhodne zaslúžene patrí medzi eseje ocenené cenou Toma Stopparda.

2 17.04.2019

Sigmund Freud odštartoval notoricky známym Výkladom snov (1900) epochu skrytej snovej symboliky, ktorá vo väčšine prípadov obsahuje infantilný alebo sexuálny obsah, prípadne kombináciu oboch. C. G. Jung svojho mentora za jeho výklad kritizoval a sám ho amplifikoval do slepej uličky archetypov. Pomerne triezvejšie výklady kultúrnych psychoanalytikov Horneyová, Fromm, Sulivan ešte stále nedokážu prijať fakt, že "lopata v sne, môže ostať lopatou." Psychoanalytické výklady pravdepodobne včas poprela fenomenológia, ktorá spolu so svojím zakladateľom E. Husserlom vyzýva: "zur sache selbst" - k veciam samým! K tejto kritike sa pripája aj "majster sémantickej dôslednosti" Ludwig Wittgenstein, keď hovorí: "Každá vec je tým, čím je, a ničím iným." Myslím, že cieľom autora, je pokúsiť sa opatrne naznačiť, že snový materiál môže byť v istom ohľade pre neurotického pacienta náhľadom, pričom predstavuje fenomenologické a daseinsanalytické porozumenie snom, ktoré rozhodne nehľadá v snoch dôkaz po regrese análneho štádia, zneužitie rodičom, či všade prítomné falické symboly. Fenomenologická teória M. Bossa je rozhodne oveľa prijateľnejšia pre psychologickú prax, a kniha svoj zámer dokladá početným snovým obsahom neurotikov a psychotických pacientov.

2 10.04.2019

Staviame názory na neplodných presvedčeniach, namiesto pevných faktov; nechávame prechádzať duchaplné myšlienky svojím vedomím inkognito; predávame svoju originalitu móde pod cenu; z rozhovorov sa vytratila niekam preč sloboda. Moje prvé stretnutie s nemeckým kritikom vo mne zanecháva hlboký dojem a ostávam stáť v hustom daždi vyslovených myšlienok a s mnohými pozoruhodnými postrehmi. Pomerne rýchlo ma Benjamin presvedčil o tom, že pozná človeka a dostatočne chápe odkiaľ prišiel a kam ho osud vlečie - to z neho robí nadčasového kritika, ktorého texty navyše zrkadlia literárne nadanie. Za dominantu zbierky považujem esej Jednosmerná ulica, ktorú Hermann Hesse opísal ako "pevnú a jasnozrivú".

07.04.2019

Táto útla knižka plná paradoxov je napísaná tak paradoxne, že keby autor neumiestnil prvý paradox hneď do názvu (úvod do nešťastia je súčasne úvodom do šťastia), bolo by to asi paradoxom. Pri paradoxoch ešte zotrvám, pretože cieľ knihy autor prezrádza až v doslove prostredníctvom Dostojevského a síce: "Všetko je v poriadku...všetko. Človek je nešťastný, pretože nevie, že je šťastný. Len pre to! To je všetko. Komu to dôjde, hneď sa stane šťastným..." Autor sa teda podujal odhaliť skryté šťastie analýzou nešťastia...je to dialektika negáciou, kedy sa snažíme priblížiť k fenoménu jeho protikladom. Čo je šťastie? Skúsme na to odpovedať tým, že poukážeme na to, čo šťastie nie je..."Negatívne myslenie, ktoré nepozná hranice: kto hľadá, ten nájde." Som úprimne rád, že som knižku nečítal skôr, mnohé by mi ostalo skryté, súčasne som rád, že som ju už prečítal, mnohé potvrdila, prípadne bola podnetná. Odporúčam, napriek zdanlivo jednoduchému žánru, čítať pomaly. Totiž parodizovaná absurdnosť sa niekedy priveľmi prelína so serióznosťou a čitateľ sa môže ľahko stratiť. Záverom teda knihu globálne odporúčam - 100%, pripomenula mi tiež obľúbený aforizmus od Tomáš Janovica - "Každý chce byť dieťaťom šťasteny. Nikto otcom."

4 05.04.2019

Senecu robí unikátnym jeho filozofický cit a bezprecedentná schopnosť liečiť slovom. Cum grano salis v ňom vidím terapeuta osloveného keď už nie priamo, aspoň formou dopisov mnohými strápenými dušami so svojimi najrôznejšími nešťastiami. Necháva sa ovplyvniť stoickou filozofiou a filozofiou Epikura, avšak prenáša ju z neplodného prostredia stĺporadia medzi jednoduchých ľudí, čím umožňuje jej dotyk na vnútro každého človeka.

3 03.04.2019

Vždy, keď sa niekto v antickom Grécku rozhodol opustiť sochárstvo, ono umenie, ktoré snáď najviac preslávil aténsky Feidias a pustí sa filozofovať, onedlho čas ukáže, že to nebola len rozmarná voľba z dlhej chvíle, ale že priniesla nadčasové a sladké ovocie pre čitateľa. Samotná Mnémosyné vnukla Sókratovi či Lukiánovi myšlienku, aby odložili mramor, slonovinu alebo bronz a pobrali sa napomínať a poučovať živých. V prípade Lukiánovom ešte snáď zosmiešňovať, ale nutno podotknúť, že autor v dobe, kedy sa mytologický polyteizmus nezvratne a bezodkladne rozpadá, zaujíma stanovisko akéhosi satirika a kritika posledných sympatizantov, čím chce urýchliť súmrak bohov. Môj záver: Lukiános je nepopierateľne talentovaný literát a rozhodne patrí medzi to najlepšie, čo antika zrodila.

1 29.03.2019

"Albert Schweitzer sa zaradil do kultúrnych a sociálnych dejín dvadsiateho storočia ako jeden z popredných pionierov činného humanizmu. Jeho životná cesta je svedectvom neobvykle širokého spektra nadania a záujmov, ale predovšetkým vzácnej mravnej veľkosti a príkladnej jednoty myslenia, cítenia a praktického konania. Nastúpil ju ako filozof, teológ, literát a vynikajúci varhaník, pokračoval ako tropický lekár a zakladateľ nemocnice v Lambarene a dovŕšil ju ako presvedčený stúpenec mierového hnutia, za ktoré sa v poslednom období svojho života výrazne spoločensky angažoval." (Miloš Černý)

"Majme odvahu"

1 27.03.2019

Stavať mosty medzi brehom exoteriky a ezoteriky, by som videl ako esenciálnu ašpiráciu Dalajlámu, ktorú o desať rokov neskôr obdobne a nenásilne napodobil pápež František vo svojej encyklike Laudato Si s tým rozdielom, že témy fyziky, vedomia a genetiky, ktorým sa venuje hlava budhizmu v tejto publikácií, sú v Laudato Si nahradené ekológiou, hydrológiou a problematikou globálneho otepľovania. Dalajláma predstavuje svoje úctyhodné vedomosti zo spomenutej problematiky, ktoré nadobudol...sine educatione et non diletantione, ale mal možnosť priamej naratívnej interpretácie v podaní povolaných. V momente, kedy úspešne presvedčil čitateľa o svojom penze vedomostí, začína predkladať paralely zo starších budhistických prameňov. Tak vytvára jeho svätosť priestor na "zbližovanie vedy a spirituality".

2 26.03.2019

S menom László F. Földényi sa mi po prečítaní titulu Goyov pes bude spájať pozitívna referencia pre každého, kto chce odpovedať na obsedantný hlad po duchaplných esejach hodnotnej akosti. Edícia Eseje (vydavateľstvo Kalligram) sa mi opätovne osvedčuje, a zohráva rolu Ariadninej nite v pomyselnom labyrinte nerozhodnosti. Maďarský literát neobmedzuje svoju pozornosť limitovanou tematikou, práve naopak, predkladá pätnásť kratších, avšak obsažných statí na témy: masa a Canetti, Dostojevského človek a človek Hegelov, filozof Lev Šestov, súmrak vzdelávania, chvála pomalosti etc. Štýl písania je vyvážený, teda nejde o apokalyptickú kritiku problematiky bez nádeje na nádej eg. Lipovetsky, a súčasne je autor dostatočne polemický vo svojich súdoch a záveroch. Niektoré myšlienky vo mne ešte doznievajú, z tých vyberám:

"Človek ľahko podľahne ilúzií, že si je konečne sám sebe pánom, je autonómnou bytosťou, ktorá už nie je povinná skladať účty nikomu a ničomu. Tým, že popiera kozmický poriadok, pokúša sa vytvoriť svoj vlastný, čo v praxi znamená, že chce svetu vnútiť svoju vlastnú vôľu, pričom je nútený popasovať sa s ostatnými, ktorí majú podobné túžby a predstavy. Kto sú tí ostatní? Sú to tí, ktorí sú prítomní aj vtedy, keď chcem ostať sám."

"Zlo: zahniezdi sa vo mne, no pritom ma presvedčí o tom, že ho mám hľadať niekde inde."

"Vzdelanie je synonymom slobody. K jej predpokladom dnes patrí aj to, že sa uzavriem pred umelo šíreným nadbytkom informácií, ktoré očakávajú odo mňa totálne prispôsobenie."

2 24.03.2019